33/2001 Z. z.

Časová verzia predpisu účinná od 07.02.2001

Obsah zobrazeného právneho predpisu má informatívny charakter.

História
	Dátum účinnosti	Novela
1.	Vyhlásené znenie
2.	07.02.2001 -

Otvoriť všetky

Informácie o predpise

Číslo predpisu:	33/2001 Z. z.
Názov:	Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky o uzavretí Viedenského dohovoru o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám
Typ:	Oznámenie
Dátum vyhlásenia:	07.02.2001
Dátum účinnosti od:	07.02.2001
Autor:	Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky
Právna oblasť:	Právo EÚ Medzinárodné zmluvy, dohody, dohovory
Nachádza sa v čiastke:	14/2001

Vzťahy predpisu

OZNÁMENIE

Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky

Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky oznamuje, že 23. augusta 1978 bol vo Viedni otvorený na podpis Viedenský dohovor o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám.
V mene Československej socialistickej republiky bol dohovor podpísaný 30. augusta 1979 v New Yorku. Slovenská republika sa stala signatárskym štátom na základe notifikácie sukcesie generálnemu tajomníkovi Organizácie Spojených národov s účinnosťou od 28. mája 1993.
Národná rada Slovenskej republiky vyslovila s dohovorom súhlas uznesením č. 90 z 10. marca 1995 a prezident Slovenskej republiky ho ratifikoval 27. marca 1995. Ratifikačná listina bola uložená u depozitára dohovoru generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov 24. apríla 1995.
Dohovor nadobudol platnosť 6. novembra 1996 na základe článku 49 ods. 1 a pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť 6. novembra 1996 na základe článku 49 ods. 1.
Slovenská republika pri uložení ratifikačnej listiny urobila toto vyhlásenie podľa článku 7 ods. 2 a 3 dohovoru:
„Slovenská republika v zmysle článku 7 ods. 2 a 3 Viedenského dohovoru o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám vyhlasuje, že použije ustanovenia tohto dohovoru na svoju vlastnú sukcesiu, ku ktorej došlo pred nadobudnutím platnosti dohovoru voči signatárskym štátom (odsek 3), zmluvným štátom alebo stranám dohovoru (odseky 2 a 3), ktoré vykonajú vyhlásenie, ktorým prijímajú vyhlásenie štátu nástupcu.“
VIEDENSKÝ DOHOVOR
o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám
Štáty, zmluvné strany tohto dohovoru,
majúc na zreteli, že proces dekolonizácie spôsobil hlboké zmeny medzinárodného spoločenstva,
majúc tiež na zreteli, že v budúcnosti môžu ďalšie faktory viesť k prípadom sukcesie štátov,
súc presvedčené za daných okolností o nevyhnutnosti kodifikácie a pokrokového rozvoja pravidiel o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám ako prostriedku na zabezpečenie väčšej právnej istoty v medzinárodných vzťahoch,
konštatujúc, že zásady slobodného súhlasu, dobrej viery a pacta sunt servanda sú všeobecne uznávané,
zdôrazňujúc, že trvalé dodržiavanie všeobecných mnohostranných zmlúv týkajúcich sa kodifikácie a pokrokového rozvoja medzinárodného práva a zmlúv, ktorých predmet a účel predstavujú záujem medzinárodného spoločenstva ako celku, má osobitný význam pre posilnenie mieru a medzinárodnej spolupráce,
majúc na pamäti zásady medzinárodného práva zakotvené v Charte Organizácie Spojených národov, ako je rovnoprávnosť národov a právo národov na sebaurčenie, zvrchovaná rovnosť a nezávislosť všetkých štátov, nezasahovanie do vnútorných záležitosti štátov, zákaz hrozby alebo použitia sily a všeobecné a účinné dodržiavanie ľudských práv a základných slobôd pre všetkých,
pripomínajúc, že Charta Organizácie Spojených národov požaduje dodržiavanie územnej celistvosti a politickej nezávislosti každého štátu,
majúc na pamäti ustanovenia Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z roku 1969,
majúc tiež na pamäti článok 73 uvedeného dohovoru,
potvrdzujúc, že otázky zmluvného práva, s výnimkou tých, ktoré môžu vzniknúť v súvislosti so sukcesiou štátov, sú upravené príslušnými pravidlami medzinárodného práva vrátane pravidiel obyčajového medzinárodného práva obsiahnutých vo Viedenskom dohovore o zmluvnom práve z roku 1969,
potvrdzujúc, že pravidlá obyčajového medzinárodného práva naďalej upravujú otázky neupravené ustanoveniami tohto dohovoru,

dohodli sa takto:

PRVÁ ČASŤ

VŠEOBECNÉ USTANOVENIA

Článok 1

Pôsobnosť dohovoru

Tento dohovor sa vzťahuje na účinky sukcesie štátov vo vzťahu k zmluvám medzi štátmi.

Článok 2

Používané výrazy

Na účely tohto dohovoru

„zmluva“ je medzinárodná dohoda uzavretá medzi štátmi v písomnej forme v súlade s medzinárodným právom, napísaná v jednom dokumente alebo v dvoch či vo viacerých súvisiacich dokumentoch bez ohľadu na jej názov,

„sukcesia štátov“ je nahradenie jedného štátu iným v zodpovednosti za medzinárodné územné vzťahy,

„štát predchodca“ je štát, ktorý bol pri sukcesii štátov nahradený iným štátom,

„štát nástupca“ je štát, ktorý pri sukcesii štátov nahradil iný štát,

„dátum sukcesie štátov“ je dátum, od ktorého štát nástupca nahradil predchodcu v zodpovednosti za medzinárodné územné vzťahy, na ktoré sa sukcesia štátov vzťahuje,

„nový nezávislý štát“ je štát nástupca, ktorého územie bolo bezprostredne pred dátumom sukcesie štátov závislým územím, za ktorého medzinárodné vzťahy zodpovedal štát predchodca,

„notifikácia sukcesie“ je vo vzťahu k mnohostrannej zmluve každé oznámenie štátu nástupcu, akokoľvek formulované alebo pomenované, vyjadrujúce jeho súhlas s tým, aby bol považovaný za viazaného zmluvou,

„plná moc“ je vo vzťahu k notifikácii sukcesie alebo k inej notifikácii vykonávanej podľa tohto dohovoru dokument vydaný príslušným orgánom štátu, ktorým sa určuje jedna osoba alebo viac osôb, aby v zastúpení štátu vykonali notifikáciu sukcesie alebo podľa okolností vykonali inú notifikáciu,

slovami „ratifikácia“, „prijatie“ a „schválenie“ je podľa okolností pomenovaný medzinárodný úkon, ktorým štát z medzinárodného hľadiska prejavuje súhlas byť viazaný zmluvou,

„výhrada“ je jednostranné vyhlásenie akokoľvek formulované alebo pomenované, urobené štátom pri podpise, ratifikácii, prijatí alebo schválení zmluvy, alebo pri prístupe k nej, alebo pri notifikácii sukcesie do zmluvy, ktorým zamýšľa vylúčiť alebo zmeniť právny účinok niektorých ustanovení zmluvy pri ich vykonávaní voči tomuto štátu,

„zmluvný štát“ je štát, ktorý prejavil súhlas byť viazaný zmluvou bez ohľadu na to, či zmluva nadobudla platnosť alebo nie,

„strana“ je štát, ktorý prejavil súhlas byť viazaný zmluvou a vo vzťahu ku ktorému je zmluva platná,

„iný štát, iná zmluvná strana“ je vo vzťahu k štátu nástupcovi strana zmluvy platnej k dátumu sukcesie štátov na území, na ktoré sa táto sukcesia štátov vzťahuje, s výnimkou štátu predchodcu,

„medzinárodná organizácia“ je medzivládna organizácia.

Ustanovenia odseku 1 týkajúce sa používaných výrazov v tomto dohovore sa nedotýkajú použitia týchto výrazov alebo ich významu v rámci vnútroštátneho práva ktoréhokoľvek štátu.

Článok 3

Prípady, na ktoré sa tento dohovor nevzťahuje

Skutočnosť, že sa tento dohovor nevzťahuje na účinky sukcesie štátov vo vzťahu k medzinárodným dohodám uzavretým medzi štátmi a inými subjektmi medzinárodného práva alebo vo vzťahu k medzinárodným dohodám, ktoré neboli uzavreté písomne, sa nedotýka použitia

akýchkoľvek pravidiel obsiahnutých v tomto dohovore na tie prípady, ktoré sú nimi upravené podľa medzinárodného práva nezávisle od tohto dohovoru,

tohto dohovoru medzi štátmi na účinky sukcesie štátov vo vzťahu k medzinárodným dohodám, ktorých stranami sú aj iné subjekty medzinárodného práva.

Článok 4

Zmluvy zakladajúce medzinárodné organizácie a zmluvy prijaté v rámci medzinárodnej organizácie

Tento dohovor sa vzťahuje na účinky sukcesie štátov vo vzťahu ku

každej zmluve, ktorá je zakladajúcim dokumentom medzinárodnej organizácie; pravidlá týkajúce sa získania členstva a iné príslušné pravidlá organizácie tým nie sú dotknuté,

každej zmluve prijatej v rámci medzinárodnej organizácie; príslušné pravidlá organizácie tým nie sú dotknuté.

Článok 5

Záväzky uložené medzinárodným právom nezávisle od zmluvy

Skutočnosť, že zmluva sa nepovažuje za platnú vo vzťahu k štátu v dôsledku použitia tohto dohovoru, neovplyvňuje povinnosť tohto štátu plniť záväzky obsiahnuté v zmluve, ktoré je štát povinný plniť podľa medzinárodného práva nezávisle od zmluvy.

Článok 6

Prípady sukcesie štátov, na ktoré sa vzťahuje tento dohovor

Tento dohovor sa vzťahuje iba na účinky sukcesie štátov, ktorá nastala v súlade s medzinárodným právom a najmä so zásadami medzinárodného práva zakotvenými v Charte Organizácie Spojených národov.

Článok 7

Časová pôsobnosť dohovoru

Bez toho, aby bolo dotknuté použitie akýchkoľvek pravidiel obsiahnutých v tomto dohovore, ktorými by sa mohli riadiť účinky sukcesie štátov podľa medzinárodného práva nezávisle od dohovoru, sa dohovor vzťahuje iba na sukcesiu štátov, ktorá nastala po nadobudnutí jeho platnosti, ak nie je dohodnuté inak.

Štát nástupca môže vtedy, keď vyjadruje súhlas byť viazaný týmto dohovorom, alebo kedykoľvek potom, vyhlásiť, že použije ustanovenia tohto dohovoru na svoju sukcesiu, ktorá nastala pred nadobudnutím platnosti dohovoru, voči zmluvnému štátu alebo štátu zmluvnej strane tohto dohovoru, ktorý vyhlási, že prijíma vyhlásenie štátu nástupcu. Po nadobudnutí platnosti dohovoru medzi štátmi, ktoré vyhlásenia urobili, alebo po vyhlásení o prijatí, bez ohľadu na to, ktoré nastane neskôr, sa ustanovenia dohovoru použijú na účinky sukcesie štátov od dátumu sukcesie.

Štát nástupca môže pri podpise tohto dohovoru alebo vtedy, keď vyjadruje súhlas byť ním viazaný, vyhlásiť, že bude predbežne vykonávať ustanovenia dohovoru vo vzťahu k svojej sukcesii, ktorá nastala pred nadobudnutím platnosti tohto dohovoru voči inému signatárskemu štátu alebo zmluvnému štátu, ktorý vyhlási, že prijíma vyhlásenie štátu nástupcu. Po tom, čo sa vyhlásenie o prijatí urobilo, budú sa tieto ustanovenia predbežne uplatňovať na účinky sukcesie štátov medzi oboma štátmi od dátumu uvedenej sukcesie.

Vyhlásenie urobené podľa odseku 2 alebo 3 musí obsahovať písomná notifikácia depozitárovi; ten bude o notifikácii, ktorú prijal, a o jej podmienkach informovať strany a štáty, ktoré sú spôsobilé stať sa stranami tohto dohovoru.

Článok 8

Dohody o prechode zmluvných záväzkov alebo práv zo štátu predchodcu na štát nástupcu

Záväzky alebo práva štátu predchodcu vyplývajúce zo zmlúv platných vo vzťahu k územiu k dátumu sukcesie štátu sa nestávajú záväzkami alebo právami štátu nástupcu voči iným štátom, zmluvným stranám týchto zmlúv iba na základe skutočnosti, že štát predchodca a štát nástupca uzavreli dohodu o tom, že takéto záväzky alebo práva prechádzajú na štát nástupcu.

Bez ohľadu na uzavretie takejto dohody sa účinky sukcesie štátov na zmluvy, ktoré k dátumu sukcesie platili vo vzťahu k danému územiu, riadia týmto dohovorom.

Článok 9

Jednostranné vyhlásenie štátu nástupcu týkajúce sa zmlúv štátu predchodcu

Záväzky alebo práva vyplývajúce zo zmlúv platných vo vzťahu k územiu k dátumu sukcesie štátov sa nestávajú záväzkami alebo právami štátu nástupcu alebo iných štátov, zmluvných strán týchto zmlúv, iba na základe jednostranného vyhlásenia štátu nástupcu o pokračovaní platnosti zmlúv vo vzťahu k jeho územiu.

V takom prípade sa účinky sukcesie štátov na zmluvy, ktoré k dátumu sukcesie štátov platili vo vzťahu k danému územiu, riadia týmto dohovorom.

Článok 10

Zmluvy ustanovujúce účasť štátu nástupcu

Ak zmluva ustanovuje, že v prípade sukcesie štátov bude mať štát nástupca možnosť považovať sa za jej stranu, môže notifikovať svoju sukcesiu vo vzťahu k zmluve v súlade s ustanoveniami zmluvy, alebo ak nie sú takéto ustanovenia, podľa ustanovení tohto dohovoru.

Ak zmluva ustanovuje, že v prípade sukcesie štátov sa štát nástupca bude považovať za stranu zmluvy, bude takéto ustanovenie účinné iba vtedy, ak štát nástupca s tým písomne vyjadrí výslovný súhlas.

V prípadoch uvedených v odseku 1 alebo 2 sa štát nástupca, ktorý súhlasí s tým, že bude zmluvnou stranou, považuje za stranu od dátumu sukcesie štátov, ak zmluva neustanovuje inak alebo ak nie je dohodnuté inak.

Článok 11

Hraničné režimy

Sukcesia štátov sa nedotýka

hraníc ustanovených zmluvou ani

záväzkov a práv ustanovených zmluvou a vzťahujúcich sa na režim hraníc.

Článok 12

Iné územné režimy

Sukcesia štátov sa nedotýka

záväzkov týkajúcich sa užívania akéhokoľvek územia ani obmedzení jeho užívania ustanovených zmluvou v prospech akéhokoľvek územia cudzieho štátu a považovaných za patriace k daným územiam,

práv ustanovených zmluvou v prospech akéhokoľvek územia a týkajúcich sa užívania ani obmedzení užívania akéhokoľvek územia cudzieho štátu a považovaných za patriace k daným územiam.

Sukcesia štátov sa nedotýka

záväzkov týkajúcich sa užívania akéhokoľvek územia ani obmedzení jeho užívania ustanovených zmluvou v prospech skupiny štátov alebo všetkých štátov a považovaných za patriace k tomuto územiu,

práv ustanovených zmluvou v prospech skupiny štátov alebo všetkých štátov a týkajúcich sa užívania akéhokoľvek územia ani obmedzení jeho užívania a považovaných za patriace k tomuto územiu.

Ustanovenia tohto článku sa nevzťahujú na zmluvné záväzky štátu predchodcu o zriadení cudzích vojenských základní na území, ktorého sa sukcesia štátov týka.

Článok 13

Tento dohovor a trvalá zvrchovanosť nad prírodným bohatstvom a zdrojmi

Žiadne ustanovenie tohto dohovoru sa nedotýka zásad medzinárodného práva potvrdzujúcich trvalú zvrchovanosť každého národa a štátu nad jeho prírodným bohatstvom a zdrojmi.

Článok 14

Otázky týkajúce sa platnosti zmluvy

Žiadne ustanovenie tohto dohovoru sa nepovažuje za také, ktoré by vopred rozhodovalo o všetkých otázkach týkajúcich sa platnosti zmluvy.

DRUHÁ ČASŤ

SUKCESIA VO VZŤAHU K ČASTI ÚZEMIA

Článok 15

Sukcesia vo vzťahu k časti územia

Ak sa časť územia štátu alebo niektoré územie, za ktorého medzinárodné vzťahy je štát zodpovedný a ktoré nie je súčasťou územia tohto štátu, stáva časťou územia iného štátu,

zmluvy štátu predchodcu prestávajú platiť vo vzťahu k územiu, na ktoré sa sukcesia štátov vzťahuje, od dátumu sukcesie štátov,

zmluvy štátu nástupcu platia vo vzťahu k územiu, na ktoré sa sukcesia štátov vzťahuje, od dátumu sukcesie štátov, ak zo zmluvy nevyplýva alebo ak nie je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy na tomto území by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo že by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

TRETIA ČASŤ

NOVÉ NEZÁVISLÉ ŠTÁTY

Oddiel 1

Všeobecné pravidlo

Článok 16

Postoj vo vzťahu k zmluvám štátu predchodcu

Nový nezávislý štát nie je povinný zachovávať platnosť žiadnej zmluvy ani stať sa stranou nejakej zmluvy iba z toho dôvodu, že k dátumu sukcesie štátov zmluva platila vo vzťahu k územiu, na ktoré sa vzťahuje sukcesia štátov.

Oddiel 2

Mnohostranné zmluvy

Článok 17

Účasť na zmluvách platných k dátumu sukcesie štátov

S výnimkou odsekov 2 a 3 môže nový nezávislý štát notifikáciou sukcesie založiť svoj status strany ktorejkoľvek mnohostrannej zmluvy, ktorá k dátumu sukcesie štátov platila vo vzťahu k územiu, na ktoré sa vzťahuje sukcesia štátov.

Odsek 1 sa nepoužije, ak zo zmluvy vyplýva alebo ak je ustanovené inak, že by vykonávanie zmluvy vo vzťahu k novému nezávislému štátu bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo že by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

Ak na základe podmienok zmluvy alebo z dôvodu obmedzeného počtu zúčastnených štátov, ako aj z predmetu a účelu zmluvy vyplýva, že účasť iného štátu na zmluve vyžaduje súhlas všetkých strán, nový nezávislý štát sa môže stať stranou zmluvy iba s takým súhlasom.

Článok 18

Účasť na zmluvách, ktoré k dátumu sukcesie štátov nenadobudli platnosť

S výnimkou odsekov 3 a 4 môže nový nezávislý štát notifikáciou sukcesie založiť svoj status zmluvného štátu mnohostrannej zmluvy, ktorá doteraz nenadobudla platnosť, ak k dátumu sukcesie bol štát predchodca zmluvným štátom vo vzťahu k územiu, na ktoré sa sukcesia štátov vzťahuje.

S výnimkou odsekov 3 a 4 môže nový nezávislý štát notifikáciou sukcesie založiť svoj status strany mnohostrannej zmluvy, ktorá nadobudne platnosť po dátume sukcesie štátov, ak k dátumu sukcesie bol štát predchodca zmluvným štátom vo vzťahu k územiu, na ktoré sa sukcesia štátov vzťahuje.

Odseky 1 a 2 sa nepoužijú, ak zo zmluvy vyplýva alebo ak je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy vo vzťahu k novému nezávislému štátu by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo že by podstatne zmenilo podmienky na vykonávanie zmluvy.

Ak na základe podmienok zmluvy alebo z dôvodu obmedzeného počtu zúčastnených štátov, ako aj z predmetu a účelu zmluvy vyplýva, že účasť iného štátu na zmluve si vyžaduje súhlas všetkých strán alebo všetkých zmluvných štátov, nový nezávislý štát môže založiť svoj status strany alebo zmluvného štátu zmluvy iba s takým súhlasom.

Ak zmluva ustanovuje, že pre nadobudnutie jej platnosti treba určitý počet zmluvných štátov, nový nezávislý štát, ktorý zakladá svoj status zmluvného štátu podľa odseku 1, bude sa považovať za zmluvný štát na účely tohto ustanovenia, ak zo zmluvy nevyplýva iný úmysel alebo ak nie je ustanovené inak.

Článok 19

Účasť na zmluvách podpísaných štátom predchodcom s výhradou ratifikácie, prijatia alebo schválenia

S výnimkou odsekov 3 a 4, ak pred dátumom sukcesie štátov štát predchodca podpísal mnohostrannú zmluvu s výhradou ratifikácie, prijatia alebo schválenia a svojím podpisom vyjadril úmysel vzťahovať zmluvu na územie, na ktoré sa vzťahuje sukcesia štátov, nový nezávislý štát môže zmluvu ratifikovať, prijať alebo schváliť, akoby ju sám podpísal, a môže sa tak stať stranou alebo zmluvným štátom tejto zmluvy.

Na účely odseku 1, ak zo zmluvy nevyplýva iný úmysel alebo ak nie je ustanovené inak, podpis zmluvy štátom predchodcom sa považuje za vyjadrenie úmyslu, aby sa zmluva vzťahovala na celé územie, za ktorého medzinárodné vzťahy bol štát predchodca zodpovedný.

Odsek 1 sa nepoužije, ak zo zmluvy vyplýva alebo ak je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy novým nezávislým štátom by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo že by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

Ak na základe podmienok zmluvy alebo z dôvodu obmedzeného počtu zúčastnených štátov, ako aj z predmetu a účelu zmluvy vyplýva, že účasť iného štátu na zmluve vyžaduje súhlas všetkých strán alebo všetkých zmluvných štátov, nový nezávislý štát sa môže stať stranou alebo zmluvným štátom iba s takým súhlasom.

Článok 20

Výhrady

Ak nový nezávislý štát notifikáciou sukcesie podľa ustanovení článku 17 alebo 18 zakladá svoj status strany alebo zmluvného štátu mnohostrannej zmluvy, predpokladá sa, že zachováva všetky výhrady k zmluve, ktoré platili k dátumu sukcesie štátov vo vzťahu k územiu, na ktoré sa sukcesia štátov vzťahuje, ak pri notifikácii sukcesie nevyjadrí opačný úmysel alebo neurobí výhradu vzťahujúcu sa k tomu istému predmetu ako uvedená výhrada.

Nový nezávislý štát môže pri notifikácii sukcesie podľa ustanovení článku 17 alebo 18, ktorou zakladá svoj status strany alebo zmluvného štátu mnohostrannej zmluvy, urobiť výhradu, ak by takúto výhradu nevylučovali ustanovenia článku 19 písm. a), b) alebo c) Viedenského dohovoru o zmluvnom práve.

Ak urobí nový nezávislý štát výhradu v súlade s odsekom 2, použijú sa na túto výhradu ustanovenia uvedené v článkoch 20 až 23 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve.

Článok 21

Súhlas štátu byť viazaný časťou zmluvy a voľba medzi rôznymi ustanoveniami

Nový nezávislý štát môže pri notifikácii sukcesie podľa ustanovení článku 17 alebo 18, ktorou zakladá svoj status strany alebo zmluvného štátu mnohostrannej zmluvy, ak to zmluva dovoľuje, vyjadriť svoj súhlas byť viazaný časťou zmluvy alebo si zvoliť medzi rôznymi ustanoveniami za podmienok ustanovených v zmluve na vyjadrenie takého súhlasu alebo na vykonanie takej voľby.

Nový nezávislý štát môže za rovnakých podmienok ako ostatné strany alebo zmluvné štáty uplatniť aj akékoľvek právo dané zmluvou na zrušenie súhlasu alebo na jeho zmenu, alebo voľby vykonanej ním alebo štátom predchodcom vo vzťahu k územiu, na ktoré sa sukcesia štátov vzťahuje.

Ak nový nezávislý štát nevyjadrí súhlas alebo nevykoná voľbu v súlade s odsekom 1, alebo nezruší, alebo nezmení súhlas alebo voľbu štátu predchodcu v súlade s odsekom 2, predpokladá sa, že zachováva

súhlas štátu predchodcu byť viazaný časťou zmluvy vyjadrený v súlade so zmluvou vo vzťahu k územiu, na ktoré sa sukcesia štátov vzťahuje, alebo

voľbu vykonanú štátom predchodcom v súlade so zmluvou medzi rôznymi ustanoveniami pri vykonávaní zmluvy vo vzťahu k územiu, na ktoré sa sukcesia štátov vzťahuje.

Článok 22

Notifikácia sukcesie

Notifikácia sukcesie vo vzťahu k mnohostrannej zmluve podľa článku 17 alebo 18 musí byť písomná.

Ak notifikácia sukcesie nie je podpísaná hlavou štátu, predsedom vlády alebo ministrom zahraničných vecí, zástupcu štátu, ktorý ju vykonáva, možno vyzvať, aby predložil plnú moc.

Ak zmluva neustanovuje inak, notifikácia sukcesie

novým nezávislým štátom sa odovzdáva depozitárovi, alebo ak nie je žiadny depozitár, stranám alebo zmluvným štátom,

sa považuje za vykonanú novým nezávislým štátom k dátumu prijatia depozitárom, alebo ak nie je žiadny depozitár, k dátumu jej prijatia všetkými stranami alebo všetkými zmluvnými štátmi.

Odsek 3 sa nedotýka žiadnej povinnosti uloženej depozitárovi v súlade so zmluvou alebo povinnosti inak informovať strany alebo zmluvné štáty o notifikácii sukcesie alebo o každom oznámení vykonanom v tejto súvislosti novým nezávislým štátom.

S výnimkou ustanovení zmluvy sa predpokladá, že notifikácia sukcesie alebo oznámenie bolo doručené štátu, ktorému bolo určené, vtedy, keď ho o nich informoval depozitár.

Článok 23

Účinky notifikácie sukcesie

Ak zmluva neustanovuje inak alebo ak nie je dohodnuté inak, nový nezávislý štát, ktorý vykonáva notifikáciu sukcesie podľa článku 17 alebo podľa článku 18 ods. 2, sa bude považovať za stranu zmluvy od dátumu sukcesie štátov alebo od dátumu nadobudnutia platnosti zmluvy, ak zmluva nadobúda platnosť neskôr.

Napriek tomu sa predpokladá, že vykonávanie zmluvy je medzi novým nezávislým štátom a ostatnými stranami zmluvy prerušené až do dátumu notifikácie sukcesie s výnimkou prípadu, keď sa zmluva vykonáva predbežne v súlade s článkom 27 alebo keď je dohodnuté inak.

Ak zmluva neustanovuje inak alebo ak nie je dohodnuté inak, nový nezávislý štát, ktorý notifikuje sukcesiu podľa článku 18 ods. 1, sa považuje za zmluvný štát od dátumu notifikácie sukcesie.

Oddiel 3

Dvojstranné zmluvy

Článok 24

Podmienky, za ktorých sa zmluva považuje za platnú v prípade sukcesie štátov

Dvojstranná zmluva, ktorá bola k dátumu sukcesie štátov platná vo vzťahu k územiu, na ktoré sa vzťahuje sukcesia štátov, považuje sa za platnú medzi novým nezávislým štátom a druhým štátom, zmluvnou stranou, ak

s tým výslovne súhlasia alebo

na základe ich správania možno usudzovať, že s tým súhlasili.

Zmluva považovaná za platnú podľa odseku 1 sa uplatňuje medzi novým nezávislým štátom a druhým štátom, zmluvnou stranou, od dátumu sukcesie štátov, ak z ich dohody nevyplýva iný úmysel alebo nie je ustanovené inak.

Článok 25

Vzájomný vzťah štátu predchodcu a nového nezávislého štátu

Zmluva, ktorá sa v súlade s článkom 24 považuje za platnú medzi novým nezávislým štátom a druhým štátom, zmluvnou stranou, nemôže sa iba z tohto dôvodu považovať za platnú aj medzi štátom predchodcom a novým nezávislým štátom.

Článok 26

Zánik, prerušenie vykonávania alebo zmena zmluvy medzi štátom predchodcom a druhým štátom, zmluvnou stranou

Ak sa zmluva v súlade s článkom 24 považuje za platnú medzi novým nezávislým štátom a druhým štátom, zmluvnou stranou,

táto zmluva medzi nimi neprestáva platiť len z toho dôvodu, že následne zanikla medzi štátom predchodcom a druhým štátom, zmluvnou stranou,

nepreruší sa medzi nimi jej vykonávanie len z toho dôvodu, že následne sa prerušilo jej vykonávanie medzi štátom predchodcom a druhým štátom, zmluvnou stranou,

nebude sa medzi nimi meniť len z toho dôvodu, že sa následne zmenila medzi štátom predchodcom a druhým štátom, zmluvnou stranou.

Skutočnosť, že zmluva zanikla alebo že sa prerušilo jej vykonávanie medzi štátom predchodcom a druhým štátom, zmluvnou stranou, po dátume sukcesie štátov, nebráni tomu, aby sa zmluva naďalej považovala za platnú, prípadne aby sa vykonávala medzi novým nezávislým štátom a druhou zmluvnou stranou, ak v súlade s článkom 24 bolo ustanovené, že s tým oba štáty súhlasili.

Skutočnosť, že zmluva bola zmenená medzi štátom predchodcom a druhou zmluvnou stranou po dátume sukcesie štátov, nebráni tomu, aby sa nezmenená zmluva považovala za platnú v súlade s článkom 24 medzi novým nezávislým štátom a druhým štátom, zmluvnou stranou, ak nie je ustanovené, že ich úmyslom bolo uplatňovať medzi nimi zmenenú zmluvu.

Oddiel 4

Predbežné vykonávanie

Článok 27

Mnohostranné zmluvy

Ak k dátumu sukcesie štátov mnohostranná zmluva platila vo vzťahu k územiu, na ktoré sa sukcesia štátov vzťahuje, a nový nezávislý štát oznámi úmysel, aby sa zmluva predbežne vykonávala vo vzťahu k jeho územiu, zmluva sa bude predbežne vykonávať medzi novým nezávislým štátom a každou stranou, ktorá s tým výslovne súhlasí alebo podľa ktorej správania možno usudzovať, že s tým súhlasila.

Napriek tomu sa v prípade zmluvy, ktorá patrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, vyžaduje na také predbežné vykonávanie súhlas všetkých strán.

Ak k dátumu sukcesie štátov mnohostranná zmluva, ktorá nenadobudla platnosť, sa predbežne vykonávala vo vzťahu k územiu, na ktoré sa vzťahuje sukcesia štátov, a nový nezávislý štát oznámi úmysel, aby sa zmluva naďalej predbežne vykonávala vo vzťahu k jeho územiu, zmluva sa bude predbežne vykonávať medzi novým nezávislým štátom a každým zmluvným štátom, ktorý s tým výslovne súhlasí alebo podľa ktorého správania možno usudzovať, že s tým súhlasil.

Napriek tomu sa v prípade zmluvy, ktorá patrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, na pokračovanie takého predbežného vykonávania vyžaduje súhlas všetkých zmluvných štátov.

Odseky 1 až 4 sa nepoužijú, ak zo zmluvy vyplýva alebo ak je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy vo vzťahu k novému nezávislému štátu by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo že by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

Článok 28

Dvojstranné zmluvy

Dvojstranná zmluva, ktorá k dátumu sukcesie štátov platila alebo sa predbežne vykonávala vo vzťahu k územiu, na ktoré sa vzťahuje sukcesia štátov, považuje sa za predbežne vykonávanú medzi novým nezávislým štátom a druhým príslušným štátom, ak

s tým oba štáty výslovne súhlasia alebo

na základe ich správania možno usudzovať, že s tým súhlasili.

Článok 29

Skončenie predbežného vykonávania

Ak zmluva neustanovuje inak alebo ak nie je dohodnuté inak, predbežné vykonávanie mnohostrannej zmluvy podľa článku 27 sa môže skončiť

oznámením o skončení vykonaným v primeranej lehote novým nezávislým štátom, stranou alebo zmluvným štátom predbežne vykonávajúcim zmluvu a uplynutím určitej lehoty alebo

v prípade, ak zmluva patrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, oznámením o skončení vykonaným v primeranej lehote novým nezávislým štátom alebo všetkými stranami, prípadne všetkými zmluvnými štátmi a uplynutím stanovenej lehoty.

Ak zmluva neustanovuje inak alebo ak nie je dohodnuté inak, predbežné vykonávanie dvojstrannej zmluvy v súlade s článkom 28 sa môže skončiť oznámením o skončení vykonaným v primeranej lehote novým nezávislým štátom alebo druhým príslušným štátom a uplynutím stanovenej lehoty.

Ak zmluva neustanovuje kratšiu lehotu na jej skončenie alebo ak nie je dohodnuté inak, primeraná lehota na skončenie predbežného vykonávania je 12 mesiacov od dátumu, keď bol o nej upovedomený druhý štát alebo iné štáty, ktoré zmluvu predbežne vykonávajú.

Ak zmluva neustanovuje inak alebo ak nie je dohodnuté inak, predbežné vykonávanie mnohostrannej zmluvy v súlade s článkom 27 sa skončí, ak nový nezávislý štát oznámi úmysel nestať sa stranou zmluvy.

Oddiel 5

Nové nezávislé štáty vytvorené z dvoch alebo z viacerých území

Článok 30

Nové nezávislé štáty vytvorené z dvoch alebo z viacerých území

Články 16 až 29 sa použijú v prípade nového nezávislého štátu vytvoreného z dvoch alebo z viacerých území.

Ak nový nezávislý štát vytvorený z dvoch alebo z viacerých území sa považuje za stranu zmluvy alebo sa ňou stane podľa článkov 17, 18 alebo 24 a k dátumu sukcesie štátov zmluva platila alebo súhlas byť ňou viazaný bol daný vo vzťahu k jednému územiu alebo k viacerým územiam, nie však ku všetkým, zmluva sa bude vykonávať vo vzťahu k celému územiu tohto štátu, ak

zo zmluvy nevyplýva alebo ak nie je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy vo vzťahu k celému územiu by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo že by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie,

v prípade mnohostrannej zmluvy, na ktorú sa nevzťahuje článok 17 ods. 3 alebo článok 18 ods. 4, nie je notifikácia sukcesie obmedzená na územie, vo vzťahu ku ktorému zmluva platila k dátumu sukcesie štátov alebo vo vzťahu ku ktorému bol daný súhlas byť viazaný zmluvou pred týmto dátumom,

sa v prípade mnohostrannej zmluvy, na ktorú sa vzťahuje článok 17 ods. 3 alebo článok 18 ods. 4, nový nezávislý štát a ďalšie štáty, zmluvné strany, prípadne ďalšie zmluvné štáty nedohodnú inak,

sa v prípade dvojstrannej zmluvy nový nezávislý štát a druhý príslušný štát nedohodnú inak.

Ak sa nový nezávislý štát vytvorený z dvoch alebo z viacerých území stane stranou mnohostrannej zmluvy v súlade s článkom 19 a podpisom alebo podpismi štátu alebo štátov predchodcov bol vyjadrený úmysel vzťahovať zmluvu na jedno územie alebo na viac týchto území, nie však na všetky, zmluva sa bude vykonávať voči celému územiu nového nezávislého štátu, ak

v prípade mnohostrannej zmluvy, na ktorú sa nevzťahuje článok 19 ods. 4, nie je ratifikácia, prijatie alebo schválenie zmluvy obmedzené na územie alebo územia, na ktoré bol vyjadrený úmysel zmluvu vzťahovať, alebo

sa v prípade mnohostrannej zmluvy, na ktorú sa vzťahuje článok 19 ods. 4, nový nezávislý štát a ostatné štáty, zmluvné strany, prípadne ostatné zmluvné štáty nedohodnú inak.

ŠTVRTÁ ČASŤ

SPOJENIE A ODDELENIE ŠTÁTOV

Článok 31

Účinky spojenia štátov vo vzťahu k zmluvám platným k dátumu sukcesie štátov

Ak sa dva štáty alebo viac štátov spojí a vytvorí tak jeden štát nástupcu, každá zmluva, ktorá k dátumu sukcesie štátov platí vo vzťahu k niektorému z týchto štátov, zostáva v platnosti vo vzťahu k štátu nástupcovi, ak

sa štát nástupca a druhý štát alebo štáty, zmluvné strany, nedohodli inak alebo

zo zmluvy nevyplýva alebo ak nie je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy vo vzťahu k štátu nástupcovi by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo že by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

Zmluva, ktorá zostáva v platnosti v súlade s odsekom 1, sa vykonáva len vo vzťahu k tej časti územia štátu nástupcu, na ktorej platila k dátumu sukcesie štátov, ak

v prípade mnohostrannej zmluvy, ktorá nepatrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, štát nástupca neoznámi, že sa zmluva vykonáva vo vzťahu k jeho celému územiu,

sa v prípade mnohostrannej zmluvy, ktorá patrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, štát nástupca a ostatné štáty, zmluvné strany, nedohodnú inak alebo

sa v prípade dvojstrannej zmluvy štát nástupca a druhý štát, zmluvná strana, nedohodnú inak.

Ustanovenie odseku 2 písm. a) sa nepoužije, ak zo zmluvy vyplýva alebo ak je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy vo vzťahu k celému územiu štátu nástupcu by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo ak by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

Článok 32

Účinky spojenia štátov vo vzťahu k zmluvám, ktoré k dátumu sukcesie štátov nenadobudli platnosť

S výnimkou odsekov 3 a 4 môže štát nástupca podľa článku 31 vykonaním notifikácie založiť svoj status zmluvného štátu mnohostrannej zmluvy, ktorá doteraz nenadobudla platnosť, ak k dátumu sukcesie štátov bol niektorý zo štátov predchodcov zmluvným štátom tejto zmluvy.

S výnimkou odsekov 3 a 4 môže štát nástupca podľa článku 31 vykonaním notifikácie založiť svoj status strany mnohostrannej zmluvy, ktorá nadobudne platnosť po dátume sukcesie štátov, ak bol k tomuto dátumu niektorý zo štátov predchodcov zmluvným štátom zmluvy.

Odseky 1 a 2 sa nepoužijú, ak zo zmluvy vyplýva alebo ak je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy štátom nástupcom by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo ak by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

Ak zmluva patrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, štát nástupca môže založiť svoj status strany alebo zmluvného štátu zmluvy iba so súhlasom všetkých strán alebo všetkých zmluvných štátov.

Každá zmluva, ktorej zmluvným štátom alebo stranou sa stane štát nástupca podľa odseku 1 alebo 2, sa bude vykonávať len vo vzťahu k tej časti územia štátu nástupcu, vo vzťahu ku ktorej bol daný súhlas byť viazaný zmluvou pred dátumom sukcesie štátov, ak

v prípade mnohostrannej zmluvy, ktorá nepatrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, štát nástupca neuvedie v notifikácii vykonanej podľa odseku 1 alebo 2, že zmluva sa bude vykonávať vo vzťahu k jeho celému územiu, alebo

sa v prípade mnohostrannej zmluvy, ktorá patrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, štát nástupca a všetky strany, prípadne všetky zmluvné štáty nedohodnú inak.

Ustanovenie odseku 5 písm. a) sa nepoužije, ak zo zmluvy vyplýva alebo ak je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy vo vzťahu k celému územiu štátu nástupcu by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo ak by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

Článok 33

Účinky spojenia štátov vo vzťahu k zmluvám podpísaným štátom predchodcom s výhradou ratifikácie, prijatia alebo schválenia

S výnimkou odsekov 2 a 3, ak pred dátumom sukcesie štátov jeden zo štátov predchodcov podpísal mnohostrannú zmluvu s výhradou ratifikácie, prijatia alebo schválenia, štát nástupca podľa článku 31 môže zmluvu ratifikovať, prijať alebo schváliť, akoby ju podpísal, a môže sa tak stať jej stranou alebo zmluvným štátom.

Ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak zo zmluvy vyplýva alebo ak je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy vo vzťahu k štátu nástupcovi by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo ak by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

Ak zmluva patrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, štát nástupca sa môže stať stranou alebo zmluvným štátom zmluvy iba so súhlasom všetkých strán alebo všetkých zmluvných štátov.

Každá zmluva, ktorej stranou alebo zmluvným štátom sa stane štát nástupca podľa odseku 1, sa bude vykonávať len vo vzťahu k časti územia štátu nástupcu, vo vzťahu ku ktorej bola zmluva jedným zo štátov predchodcov podpísaná, ak

v prípade mnohostrannej zmluvy, ktorá nepatrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, štát nástupca pri ratifikácii, prijatí alebo schválení zmluvy neoznámi, že zmluva sa bude vykonávať vo vzťahu k jeho celému územiu, alebo

sa v prípade mnohostrannej zmluvy, ktorá patrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, štát nástupca a všetky strany, prípadne všetky zmluvné štáty nedohodnú inak.

Ustanovenie odseku 4 písm. a) sa nepoužije, ak zo zmluvy vyplýva alebo ak je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy vo vzťahu k celému územiu štátu nástupcu by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo ak by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

Článok 34

Sukcesia štátov v prípade oddelenia časti štátu

Ak sa časť alebo časti územia štátu oddelia, aby vytvorili jeden štát alebo viac štátov bez ohľadu na to, či štát predchodca naďalej existuje alebo nie,

každá zmluva platná k dátumu sukcesie štátov vo vzťahu k celému územiu štátu predchodcu zostáva v platnosti vo vzťahu k štátu nástupcovi, ktorý takto vznikol,

každá zmluva platná k dátumu sukcesie štátov iba vo vzťahu k tej časti územia štátu predchodcu, ktorá sa stala štátom nástupcom, zostáva v platnosti iba pre tento štát nástupcu.

Ustanovenia odseku 1 sa nepoužijú, ak

sa príslušné štáty dohodnú inak alebo

zo zmluvy vyplýva, alebo ak je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy štátom nástupcom by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom, alebo ak by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

Článok 35

Ďalšia existencia štátu po oddelení časti jeho územia

Ak po oddelení ktorejkoľvek časti územia štátu predchodcu tento štát naďalej existuje, každá zmluva, ktorá k dátumu sukcesie štátov platila pre štát predchodcu, naďalej zostáva v platnosti na zostávajúcom území, ak

sa príslušné štáty nedohodnú inak,

nie je ustanovené, že zmluva sa vzťahuje iba na územie, ktoré sa oddelilo od štátu predchodcu, alebo

zo zmluvy nevyplýva alebo ak nie je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy štátom predchodcom by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo ak by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

Článok 36

Účasť na zmluvách, ktoré k dátumu sukcesie štátov nenadobudli platnosť v prípadoch oddelenia časti územia

S výnimkou odsekov 3 a 4 môže štát nástupca podľa článku 34 ods. 1 vykonaním notifikácie založiť svoj status zmluvného štátu mnohostrannej zmluvy, ktorá nenadobudla platnosť, ak bol štát predchodca k dátumu sukcesie štátov zmluvným štátom zmluvy vo vzťahu k územiu, na ktoré sa sukcesia štátov vzťahuje.

S výnimkou odsekov 3 a 4 môže štát nástupca podľa článku 34 ods. 1 vykonaním notifikácie založiť svoj status strany mnohostrannej zmluvy, ktorá nadobudne platnosť po dátume sukcesie štátov, ak bol k tomuto dátumu štát predchodca zmluvným štátom zmluvy vo vzťahu k územiu, na ktoré sa sukcesia vzťahuje.

Ak zmluva patrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, môže štát nástupca založiť svoj status strany alebo zmluvného štátu zmluvy len so súhlasom všetkých strán alebo všetkých zmluvných štátov.

Článok 37

Účasť na zmluvách podpísaných štátom predchodcom s výhradou ratifikácie, prijatia alebo schválenia v prípadoch oddelenia časti štátu

S výnimkou odsekov 2 a 3, ak štát predchodca podpísal pred dátumom sukcesie štátov mnohostrannú zmluvu s výhradou ratifikácie, prijatia alebo schválenia a zmluva v prípade, že by bola k tomuto dátumu v platnosti, vykonávala by sa vo vzťahu k územiu, ktorého sa sukcesia štátov týka, môže štát nástupca podľa článku 34 ods. 1 zmluvu ratifikovať, prijať alebo schváliť, akoby ju podpísal, a môže sa tak stať jej stranou alebo zmluvným štátom.

Odsek 1 sa nepoužije, ak zo zmluvy vyplýva alebo ak je ustanovené inak, že vykonávanie zmluvy štátom nástupcom by bolo nezlučiteľné s jej predmetom a účelom alebo ak by podstatne zmenilo podmienky na jej vykonávanie.

Ak zmluva patrí do kategórie uvedenej v článku 17 ods. 3, môže sa štát nástupca stať stranou alebo zmluvným štátom zmluvy iba so súhlasom všetkých strán alebo všetkých zmluvných štátov.

Článok 38

Notifikácia

Notifikácia podľa článkov 31, 32 alebo 36 musí byť písomná.

Ak nie je notifikácia podpísaná hlavou štátu, predsedom vlády alebo ministrom zahraničných vecí, zástupcu štátu, ktorý ju vykonáva, možno vyzvať, aby predložil plnú moc.

Ak zmluva neustanovuje inak,

štát nástupca odovzdá notifikáciu depozitárovi, alebo ak nie je depozitár, stranám alebo zmluvným štátom,

notifikácia sa považuje za vykonanú štátom nástupcom k dátumu, keď ju prijal depozitár, alebo ak nie je depozitár, k dátumu, keď ju prijali všetky strany, prípadne všetky zmluvné štáty.

Odsek 3 sa nedotýka žiadnej povinnosti, ktorá vyplýva pre depozitára zo zmluvy alebo inak, informovať strany alebo zmluvné štáty o notifikácii alebo o každom oznámení, ktoré sa na ňu vzťahuje, vykonanom štátom nástupcom.

S výnimkou ustanovenia zmluvy sa notifikácia alebo oznámenie považuje za prijaté štátom, ktorému je určené, až po tom, čo bol štát informovaný depozitárom.

PIATA ČASŤ

RÔZNE USTANOVENIA

Článok 39

Prípady zodpovednosti štátu a vypuknutia nepriateľských akcií

Ustanovenia tohto dohovoru sa nedotýkajú žiadnej otázky, ktorá môže vzniknúť v súvislosti s účinkami sukcesie štátov vo vzťahu k zmluvám v dôsledku medzinárodnej zodpovednosti štátu alebo v dôsledku vypuknutia nepriateľských akcií.

Článok 40

Prípady vojenskej okupácie

Ustanovenia tohto dohovoru sa nedotýkajú žiadnej otázky, ktorá môže vzniknúť v súvislosti so zmluvou v dôsledku vojenskej okupácie územia.

ŠIESTA ČASŤ

RIEŠENIE SPOROV

Článok 41

Konzultácie a rokovania

Ak vznikne medzi dvoma alebo viacerými stranami tohto dohovoru spor týkajúci sa jeho výkladu alebo vykonávania, strany na žiadosť ktorejkoľvek z nich sa budú usilovať o jeho vyriešenie konzultáciami a rokovaním.

Článok 42

Zmierovacie konanie

Ak spor nie je vyriešený v lehote šiestich mesiacov od dátumu, keď bola podaná žiadosť podľa článku 41, ktorákoľvek strana v spore môže spor predložiť na zmierovacie konanie podľa prílohy tohto dohovoru tak, že zašle žiadosť generálnemu tajomníkovi Organizácie Spojených národov a bude o tejto žiadosti informovať druhú stranu alebo strany v spore.

Článok 43

Súdne a rozhodcovské konanie

Každý štát môže pri podpise alebo ratifikácii tohto dohovoru, alebo pri prístupe k nemu, alebo kedykoľvek neskôr notifikáciou zaslanou depozitárovi vyhlásiť, že ak sa spor nevyrieši použitím postupov uvedených v článkoch 41 a 42, môže sa predložiť na rozhodnutie Medzinárodnému súdnemu dvoru prostredníctvom žaloby podanej ktoroukoľvek stranou sporu alebo na rozhodcovské konanie za podmienky, že druhá strana sporu urobila rovnaké vyhlásenie.

Článok 44

Urovnanie spoločnou dohodou

Bez ohľadu na články 41, 42 a 43, ak vznikne medzi dvoma alebo viacerými stranami tohto dohovoru spor týkajúci sa jeho výkladu alebo vykonávania, strany sa môžu dohodnúť, že spor predložia Medzinárodnému súdnemu dvoru alebo na rozhodcovské konanie, alebo na iné konanie vhodné na riešenie sporov.

Článok 45

Iné platné ustanovenia na riešenie sporov

Žiadne ustanovenie v článkoch 41 až 44 sa nedotýka práv a záväzkov strán tohto dohovoru vyplývajúcich z platných ustanovení týkajúcich sa riešenia sporov, ktorými sú viazané.

SIEDMA ČASŤ

ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA

Článok 46

Podpis

Tento dohovor bude otvorený na podpis všetkým štátom do 28. februára 1979 na Spolkovom ministerstve zahraničných vecí Rakúskej republiky a po tomto dátume až do 31. augusta 1979 v sídle Organizácie Spojených národov v New Yorku.

Článok 47

Ratifikácia

Tento dohovor podlieha ratifikácii. Ratifikačné listiny budú uložené u generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov.

Článok 48

Prístup

Tento dohovor bude otvorený na prístup všetkým štátom. Listiny o prístupe budú uložené u generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov.

Článok 49

Nadobudnutie platnosti

Tento dohovor nadobudne platnosť tridsiatym dňom po dátume uloženia pätnástej ratifikačnej listiny alebo listiny o prístupe.

Pre každý štát, ktorý dohovor ratifikuje alebo k nemu pristúpi po uložení pätnástej ratifikačnej listiny alebo listiny o prístupe, nadobudne dohovor platnosť tridsiatym dňom po uložení ratifikačnej listiny alebo listiny o prístupe tohto štátu.

Článok 50

Autentické texty

Originál tohto dohovoru, ktorého anglické, arabské, čínske, francúzske, ruské a španielske znenie má rovnakú platnosť, bude uložený u generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov.

Na dôkaz toho podpísaní, svojimi vládami riadne na to splnomocnení, podpísali tento dohovor.

Dané vo Viedni 23. augusta 1978.

Príloha

1. Generálny tajomník Organizácie Spojených národov zostaví a vedie zoznam zmierovacích sudcov z radov kvalifikovaných právnikov. Preto sa každý členský štát Organizácie Spojených národov alebo strana tohto dohovoru vyzýva, aby vymenoval dvoch zmierovacích sudcov, a mená takto určených osôb budú tvoriť zoznam. Funkčné obdobie zmierovacích sudcov vrátane tých, ktorí sú vymenovaní na uvoľnené miesta, je päť rokov s možnosťou opätovného vymenovania. Zmierovací sudca, ktorému uplynie funkčné obdobie, pokračuje vo výkone funkcií, na ktoré bol vybraný, podľa nasledujúceho odseku.

2. Ak sa generálnemu tajomníkovi Organizácie Spojených národov v súlade s článkom 42 predloží žiadosť, generálny tajomník predloží spor zmierovacej komisii zloženej takýmto spôsobom:

Štát alebo štáty, ktoré sú jednou zo strán v spore, vymenujú

a) jedného zmierovacieho sudcu, ktorý má štátnu príslušnosť tohto štátu alebo jedného z týchto štátov, ktorý môže byť vybraný zo zoznamu uvedeného v odseku 1, a

b) jedného zmierovacieho sudcu, ktorý nemá štátnu príslušnosť tohto štátu ani jedného z týchto štátov, ktorý bude vybraný zo zoznamu.

Štát alebo štáty, ktoré sú druhou stranou v spore, vymenujú dvoch zmierovacích sudcov rovnakým spôsobom. Štyria zmierovací sudcovia vybraní stranami musia byť vymenovaní v lehote 60 dní odo dňa, keď generálny tajomník žiadosť prijal.

Do 60 dní po dátume vymenovania posledného z nich štyria zmierovací sudcovia vymenujú zo zoznamu piateho zmierovacieho sudcu, ktorý bude predsedom.

V prípade, že sa vymenovanie predsedu alebo niektorého zo zmierovacích sudcov neuskutoční v predpísanej lehote, generálny tajomník ich vymenuje do 60 dní po uplynutí tejto lehoty. Generálny tajomník môže určiť za predsedu niektorú z osôb uvedených v zozname alebo jedného z členov Komisie pre medzinárodné právo. Ktorúkoľvek lehotu, v ktorej sa má vymenovanie uskutočniť, možno dohodou strán sporu predĺžiť.

Každé uvoľnené miesto sa musí doplniť spôsobom určeným pre prvé vymenovanie.

3. Zmierovacia komisia si sama určí postup. Komisia môže so súhlasom strán sporu vyzvať ktorúkoľvek stranu tohto dohovoru, aby jej písomne alebo ústne predložila svoje stanoviská. Rozhodnutia a odporúčania komisie sa prijímajú väčšinou hlasov jej piatich členov.

4. Komisia môže upozorniť strany sporu na každé opatrenie umožňujúce obojstranne prijateľné riešenie sporu.

5. Komisia vypočúva strany, skúma nároky a námietky a navrhuje stranám riešenia s cieľom pomôcť im, aby dospeli k obojstranne prijateľnému riešeniu sporu.

6. Komisia do 12 mesiacov od svojho ustanovenia predloží správu. Jej správa sa uloží u generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov a oznámi sa stranám sporu. Správa komisie vrátane záverov, ktoré obsahuje o skutočnostiach a právnych aspektoch, strany nezaväzuje, ale je iba odporúčaním predkladaným stranám na posúdenie s cieľom pomôcť obojstranne prijateľnému riešeniu sporu.

7. Generálny tajomník Organizácie Spojených národov poskytne komisii pomoc a úľavy, ktoré potrebuje. Náklady komisie nesie Organizácia Spojených národov.

Prevziať prílohu - Anglické znenie textu

Prevziať prílohu - Anglické znenie prílohy textu

33/2001 Z. z.

Časová verzia predpisu účinná od 07.02.2001

Prílohy