124/2020 Z. z.
Časová verzia predpisu účinná od 20.05.2020
Obsah zobrazeného právneho predpisu má informatívny charakter, právne záväzný obsah sa nachádza v pdf verzii právneho predpisu.
História | ||
---|---|---|
Dátum účinnosti | Novela | |
1. | Vyhlásené znenie | |
2. | 20.05.2020 - |
Obsah
Otvoriť všetky
Číslo predpisu: | 124/2020 Z. z. |
Názov: | Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/2018-104 z 2. apríla 2020 vo veci nesúladu zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím |
Typ: | Nález |
Dátum vyhlásenia: | 20.05.2020 |
Dátum účinnosti od: | 20.05.2020 |
Autor: | Ústavný súd Slovenskej republiky |
Právna oblasť: |
|
447/2008 Z. z. | Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov |
124
NÁLEZ
Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. PL. ÚS 16/2018-104 z 2. apríla 2020
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v pléne zloženom
z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa), Ladislava
Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej, Miloša
Maďara, Mojmíra Mamojku, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina Vernarského
prerokoval návrh verejnej ochrankyne práv podľa čl. 151a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. g) Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 74 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
o súlade § 22 ods. 2 prvej vety v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhej
vety zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného
postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s
čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným
postihnutím a
o súlade § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku“ zákona
č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
právach a s čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach
osôb so zdravotným postihnutím a takto
r o z h o d o l :
1.
Ustanovenie § 22 ods. 2 prvej vety v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhej
vety zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného
postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych
a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach
osôb so zdravotným postihnutím.
2.
Ustanovenie § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku“ zákona
č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych
a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm.
a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.
O d ô v o d n e n i e :
I. Predmet konania a odôvodnenie návrhu verejnej ochrankyne práv
1.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 4. septembra 2018
doručený návrh verejnej ochrankyne práv (ďalej len „navrhovateľka“) podľa čl. 151a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. g) ústavy a podľa v tom čase platného a účinného § 37 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov [(ďalej len „predchádzajúci
zákon o ústavnom súde“); teraz § 74 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) účinného od 1. marca 2019, ktorý sa použije i na konania začaté do 28. februára
2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované (§ 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)], o súlade § 22 ods. 2 prvej vety v časti „najskôr od 6. roku veku
do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhej vety zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch
na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu
ťažkého zdravotného postihnutia“) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
právach (ďalej aj „pakt“), s čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach
osôb so zdravotným postihnutím a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a o súlade § 34
ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku“
zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
právach, s čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach
osôb so zdravotným postihnutím a s čl. 1 dodatkového protokolu.
2.
Navrhovateľka svoj návrh na začatie konania odôvodňuje tým, že «Napádané ustanovenia
§ 22 ods. 2 a § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch obmedzujú možnosť priznať peňažný príspevok na osobnú asistenciu, resp. priznať peňažný
príspevok na kúpu osobného motorového vozidla tak, že príspevky majú možnosť získať
len ťažko zdravotne postihnuté osoby (ďalej len „ŤZP osoby“), ktoré podali žiadosť
vo veku menej ako 65 rokov alebo minimálne vo veku 6 rokov (v prípade osobnej asistencie).
Uvedená právna úprava teda zasahuje do oprávnenia osôb so zdravotným postihnutím získať
potrebný príspevok, pokiaľ sú mladšie alebo staršie ako stanovená veková hranica.
Právo osôb so zdravotným postihnutím na poskytnutie pomoci pritom korešponduje s povinnosťou
štátu túto pomoc poskytnúť a je zakotvené explicitne vo viacerých medzinárodných zmluvách,
ktorými je Slovenská republika viazaná. Tieto medzinárodné zmluvy majú na základe
čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi a ich dôsledné dodržiavanie je preto obzvlášť významné
v predmetnej otázke, pretože obsahujú viaceré základné práva zdravotne postihnutých
osôb, ktoré nie sú priamo reflektované v ustanoveniach druhého až siedmeho oddielu
druhej hlavy ústavy.».
3.
Podľa verejnej ochrankyne práv napadnuté ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch
na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia „... odporujú najmä povinnostiam vyplývajúcim
pre Slovenskú republiku zo znenia Paktu o hospodárskych právach, Dohovoru o právach
zdravotne postihnutých a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
4.
K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu
ťažkého zdravotného postihnutia s paktom navrhovateľka v návrhu uvádza: «Podľa Výboru
pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva, právo na sociálne zabezpečenie v sebe
zahŕňa právo získať a poberať sociálne dávky a príspevky. Zároveň je kľúčovým najmä
pre zabezpečenie ľudskej dôstojnosti osôb, ktoré sú v situácii, v ktorej nemajú možnosť
plne realizovať práva garantované Paktom o hospodárskych právach.
Právo na sociálne zabezpečenie preto hrá dôležitú úlohu pri bránení vylúčeniu osôb
zo spoločnosti a napomáha spoločenskej inklúzii. Pakt o hospodárskych právach zahŕňa
povinnosť osobitne chrániť zdravotne postihnuté osoby, ktoré utrpeli na výške svojho
príjmu, alebo na schopnostiach pracovať. Pre tieto osoby je obzvlášť dôležité také
sociálne zabezpečenie, ktoré im umožní zachovať si primeranú kvalitu života, ako aj
právo na nezávislý spôsob života a začlenenie sa do spoločnosti.
Podľa čl. 2 ods. 2 Paktu o hospodárskych právach sa štáty zaväzujú uplatňovať tieto
práva bez diskriminácie (priamej, či nepriamej) na základe rasy, farby, pohlavia,
jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného a sociálneho
pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Podľa Výboru pre hospodárske, sociálne
a kultúrne práva patrí ako vek, tak aj zdravotné postihnutie, pod túto generálnu klauzulu
ako diskriminačný dôvod.
Výbor pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva považuje za diskrimináciu aj odopretie
tzv. primeraných úprav, t. j. odopretie nevyhnutných a adekvátnych zmien v prospech
zdravotne postihnutých osôb s cieľom zabezpečiť takýmto osobám rovnaký základ uplatňovania
základných práv v porovnaní s ostatnými. Bez takýchto úprav totiž následne nemôžu
osoby so zdravotným postihnutím naplno užívať svoje základné práva.
V kontexte súčasnej právnej úpravy môžu osoby so zdravotným postihnutím požadovať
vyplácanie príspevkov na kompenzáciu svojho zdravotného postihnutia len od a do dosiahnutia
určitého veku. Ide teda o situáciu obdobnú odopretiu primeraných úprav, čo Výbor pre
hospodárske, sociálne a kultúrne práva považuje za diskrimináciu. Rozlišovaním na
základe veku totiž dochádza k situácii, kedy je zdravotne postihnutým osobám nad 65
rokov a pod 6 rokov, bez akéhokoľvek legitímneho dôvodu, odopretý nevyhnutný a adekvátny
sociálny príspevok na osobného asistenta, alebo na kúpu motorového vozidla.
Právna úprava pritom vôbec nezohľadňuje, že práve z dôvodu ich vyššieho veku by mala
byť, kvôli ich integrácii do spoločnosti, takýmto ľuďom poskytovaná ešte vyššia a
nie nižšia miera pomoci. Právna úprava rovnako nezohľadňuje, že zdravotne postihnuté
osoby vyššieho veku sú často odkázané iba na dôchodok bez iných zdrojov príjmu, a
preto si aj vzhľadom na ich zdravotný stav nemajú možnosť financovať tieto služby
z vlastných prostriedkov. Súčasne však môže ísť o aktívnych ľudí, ktorých možnosť
začleniť sa do spoločnosti a žiť plnohodnotný život je takýmto spôsobom značne obmedzovaná.
Obdobne, pri osobách mladších ako 6 rokov, právna úprava nezohľadňuje mieru finančnej
záťaže, ktorú prináša samotná výchova dieťaťa s ťažkým zdravotným postihnutím, ako
aj nárast nákladov v dôsledku liečby zdravotného postihnutia. Podľa Zákonníka práce
je síce zamestnávateľ povinný, ak ide o dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav dieťaťa
vyžadujúci osobitnú starostlivosť, poskytnúť žene alebo mužovi, ktorí o to požiadajú,
rodičovskú dovolenku až do dňa, v ktorom dieťa dovŕši šesť rokov veku, ale výška tohto
rodičovského príspevku, na ktorý má žena alebo muž nárok počas rodičovskej dovolenky,
však nikdy nepokryje všetky náklady spojené so starostlivosťou o dieťa s ťažkým zdravotným
postihnutím. Návrat do práce tak býva často nevyhnutný, pričom v prípade, keď sa o
ťažko zdravotne postihnuté dieťa stará iba jedna osoba (napr. slobodná matka) môže
byť doslova otázkou existenčnou. Ak sa však osoba starajúca sa o dieťa s ťažkým zdravotným
postihnutím vráti do práce predtým, ako jej dieťa dovŕši 6. rok života, nemá - podľa
súčasnej právnej úpravy - nárok na poskytnutie finančného príspevku na osobnú asistenciu
pre svoje dieťa.
Prečo sa zákonodarca rozhodol poskytovanie finančného príspevku na osobnú asistenciu
a na kúpu osobného motorového vozidla podmieniť dosiahnutím 6. rokov, resp. neprekročením
65. rokov, nevyplýva ani z dôvodovej správy k zákonu o peňažných príspevkoch (ďalej
len „dôvodová správa“). K finančnému príspevku na osobnú asistenciu dôvodová správa
uvádza iba toto konštatovanie: „Ustanovuje sa dolná a horná veková hranica fyzickej
osohy s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorej je možné poskytnúť peňažný príspevok
na osobnú asistenciu.“
V prípade peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla je dôvodová správa
rovnako stručná a uvádza: „Aj naďalej sa navrhuje obmedziť poskytovanie peňažného
príspevku do konca kalendárneho roka, v ktorom fyzická osoba dovŕši 65 rokov veku.“
Vzhľadom na uvedené skutočnosti som dospela k záveru, že následkom súčasnej právnej
úpravy dochádza k poškodzovaniu práva osôb so zdravotným postihnutím na sociálne zabezpečenie,
čo nie je v súlade s čl. 9 a čl. 2 ods. 2 Paktu o hospodárskych právach.»
5.
K namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia § 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach
osôb so zdravotným postihnutím navrhovateľka uvádza: „Okrem Paktu o hospodárskych
právach je Slovenská republika viazaná aj Dohovorom o právach zdravotne postihnutých,
ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť 25. júna 2010.
Podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých je Slovenská republiky
povinná zaručiť ŤZP osobám právo na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti,
čo zahŕňa povinnosť členských štátov zabezpečiť prístup k podporným službám nevyhnutným
pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie sa do nej.
Dohovor o právach zdravotne postihnutých pod tieto podporné služby výslovne zahŕňa
aj osobnú asistenciu. Účelom osobnej asistencie a ďalších inštitútov podľa čl. 19
Dohovoru o právach zdravotne postihnutých je nielen zabezpečiť internú zložku nezávislého
života - teda možnosť sebarealizácie bez odopierania prístupu a príležitostí, ale
aj externú zložku sebarealizácie prostredníctvom začlenenia do spoločnosti - teda
vytvárania inkluzívnych prostredí. Tieto práva musia byť zároveň poskytované osobám
bez ohľadu na ich vek a podobné osobné charakteristiky a vylúčenie takých skupín z
poskytovania podporných služieb čl. 19 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých zakazuje.
Práva osôb so zdravotným postihnutím nedovoľujú vylúčenie ŤZP osôb z poskytovania
podporných služieb, a to ani z dôvodu potreby veľkého rozsahu alebo výnimočného charakteru
požadovaných služieb. Preto argument, že osoby vyššieho veku predstavujú neprimeranú
záťaž s ohľadom na obsah alebo rozsah požadovanej starostlivosti, nie je možné považovať
za dostatočný na ospravedlnenie zaobchádzania, pri ktorom týmto osobám príspevok na
osobnú asistenciu vôbec nie je poskytnutý. Práve naopak, osobná asistencia sa má uhrádzať
ŤZP osobám na základe personalizovaných kritérií a analýzy potrieb konkrétneho jednotlivca.
Z tohto dôvodu je paušálne vylúčenie osôb nad 65 rokov a pod 6 rokov z poskytovania
príspevku na osobnú asistenciu v rozpore s právom na nezávislý spôsob života a začlenenie
sa do spoločnosti. Štát totiž naopak, musí zohľadňovať situáciu marginalizovaných
skupín spomedzi osôb so zdravotným postihnutím, ako napríklad postavenie žien, detí,
mentálne postihnutých, alebo osôb vyššieho veku. Politika štátu musí inkluzívne reagovať
aj na potreby týchto marginalizovaných skupín. Takejto potrebe nezodpovedá úprava,
v ktorej sú staršie osoby a maloletí pod 6 rokov so zdravotným postihnutím automaticky
vylúčení z poskytovania príspevku na osobnú asistenciu, pretože iné dávky, ako napr.
dôchodky, alebo príspevky na starostlivosť o dieťa, nedostatočne reagujú na potreby
Špecifické pre ich zdravotné postihnutie.
Na základe uvedených konštatácií som preto toho názoru, že ustanovenie § 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch nie je v súlade s čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých.“
6.
K namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a)
a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím navrhovateľka v návrhu uvádza:
«Z obdobných dôvodov porušuje ustanovenie § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých, ktoré zaručujú ŤZP
osobám právo na osobnú mobilitu a prístup ku pomôckam na mobilitu. Je treba poukázať
na to, že právo na osobnú mobilitu ako takú, je zamerané na výsledok, t. j. možnosť
osoby so zdravotným postihnutím túto mobilitu využívať (čl. 20 písm. a) Dohovoru o
právach zdravotne postihnutých). Právo na prístup k pomôckam na mobilitu je naopak
zamerané na prostriedky, t. j. povinnosť zodpovedných orgánov pomôcť zdravotne postihnutým
osobám v realizácií spomenutého výsledku tak, že im poskytnú vhodné prostriedky a
pomôcky na realizáciu tohto práva (čl. 20 písm. b) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých).
Povinnosť poskytnúť takéto prostriedky teda neexistuje v právnom poriadku izolovane,
ale musí zároveň viesť ku efektívnej realizácii samotnej osobnej mobility.
Ako bolo spomenuté, právna úprava aplikovaná na poskytnutie príspevku na kúpu osobného
motorového vozidla je takmer totožná s príspevkom na osobnú asistenciu, lebo taktiež
paušálne - na základe veku - vylučuje určitú skupinu ŤZP osôb z možnosti získať príspevok.
Je nutné poznamenať, že príspevok na kúpu osobného motorového vozidla predstavuje,
podľa ustanovenia § 34 ods. 7 a nasledujúcich ustanovení zákona o peňažných príspevkoch, sumu dosahujúcu výšku
tisícok eur, ktoré osoba v podobnom zdravotnom stave a podobného veku takmer určite
nedokáže získať sama. Zároveň sa tento príspevok poskytuje podľa ustanovenia § 34
ods. 1 len osobám, ktoré sú na individuálnu prepravu osobným automobilom celkom odkázané.
Pretože práve s pribúdajúcim vekom zdravotne postihnutých osôb je pravdepodobnejšie,
že sa stanú na individuálnu automobilovú prepravu odkázané, je paušálne odňatie práva
zdravotne postihnutých osôb starších ako 65 rokov získať príspevok na kúpu automobilu
v rozpore s ich právami. Keďže bez príspevku je možnosť týchto osôb kúpiť si automobil
značne obmedzená, zlyháva štát pri plnení povinnosti podľa čl. 20 písm. b) Dohovoru
o právach zdravotne postihnutých in fine poskytnúť vhodné pomôcky’ „zabezpečením ich
finančnej dostupnosti“.
Zároveň, keďže ustanovenie § 34 ods. 3 zákona o peňažných prostriedkoch zasiahne do práv osôb starších ako 65 rokov, ktoré by inak mali na tento príspevok
nárok, pôjde o opatrenie, ktoré sa dotkne zdravotne postihnutých spĺňajúcich podmienku
nároku podľa ustanovenia § 34 ods. 1 zákona o peňažných prostriedkoch, t. j. zasiahne
špecificky ľudí, ktorí sú na individuálnu prepravu absolútne odkázaní. Týmto teda
predmetné ustanovenie porušuje nielen pozitívny záväzok štátu zabezpečiť vhodné pomôcky
pre zdravotne postihnutých ľudí, ale aj ich samotnú možnosť užívať svoje právo na
osobnú mobilitu podľa čl. 20 písm. a) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých, lebo
pre takto závažne postihnuté osoby bude toto právo bez príspevku na kúpu osobného
automobilu prakticky iluzórne.
Osobná mobilita zaručená v čl. 20 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých je navyše
nevyhnutnou predispozíciou na to, aby mohla osoba s ťažkým zdravotným postihnutím
žiť nezávislým spôsobom života a bola začlenená do spoločnosti v súlade s čl. 19 Dohovoru
o právach zdravotne postihnutých.
Túto skutočnosť ostatne uznáva aj dôvodová správa, ktorá k ustanoveniu § 34 zákona o peňažných príspevkoch uvádza: „S cieľom výrazne podporiť tie fyzické osoby s ťažkým zdravotným postihnutím,
ktoré sú aktívne, sa umožňuje poskytnúť peňažný príspevok na kúpu osobného motorového
vozidla aj vtedy, ak fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím preukáže, že bude
zamestnaná alebo bude navštevovať školské zariadenie alebo domov sociálnych služieb
alebo špecializované zariadenie alebo denný stacionár.“
Preto obmedzovanie osobnej mobility o to väčšmi zasahuje aj do práva na nezávislý
spôsob života a začlenenie do spoločnosti. Porušovanie práva na nezávislý spôsob života
bolo popísané už vyššie, v kontexte poskytovania príspevku na osobnú asistenciu.
Na základe uvedených skutočností zastávam názor, že ustanovenie § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch nie je v súlade s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach zdravotne
postihnutých.»
7.
K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu
ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným
postihnutím navrhovateľka uvádza: «Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o právach zdravotne
postihnutých majú zdravotne postihnuté osoby „nárok na rovnakú ochranu zo zákona bez
akejkoľvek diskriminácie“. Koncept takejto ochrany stanovuje, že členské štáty sa
musia zdržať tvorby a aplikácie takých noriem, ktoré by diskriminovali zdravotne postihnuté
osoby.
Túto povinnosť nediskriminácie zosilňuje čl. 5 ods. 2 Dohovoru o právach zdravotne
postihnutých keď stanovuje, že zdravotne postihnutým osobám patrí ochrana „pred diskrimináciou
z akýchkoľvek dôvodov“. V praxi to znamená, že nielen odlišné zaobchádzanie z dôvodu
zdravotného postihnutia je diskriminačné ako také, ale ochrana zdravotne postihnutých
osôb musí byť poskytovaná aj pred diskrimináciou z iných zakázaných dôvodov, ako napríklad
vek, prípadne pred akoukoľvek kombináciou týchto dôvodov.
Naplnenie diskriminačných znakov (1. odlišné zaobchádzanie; 2. spôsobujúce ujmu na
právach; 3. zo zakázaného dôvodu; 4. osobám v porovnateľnej situácii) je samo o sebe
v zmysle Dohovoru o právach zdravotne postihnutých dostatočné na porušenie zákazu
diskriminácie aj bez toho, že by boli dotknuté ďalšie práva zasiahnutých osôb. Právo
nebyť vystavený diskriminácií má totiž, na základe čl. 5 Dohovoru o právach zdravotne
postihnutých na rozdiel od iných medzinárodných zmlúv o ľudských právach, autonómnu
a nie akcesorickú povahu, t. j. samotné právo nebyť diskriminovaný sa aplikuje na
každú oblasť regulovanú orgánmi verejnej moci bez ohľadu na to, aké ďalšie práva sú
diskriminačným zaobchádzaním dotknuté.
Preto príspevok na osobnú asistenciu a kúpu osobného motorového vozidla musí byť poskytovaný
za rovnakých podmienok bez ohľadu na to, či jeho diskriminačným odopretím dochádza
k zásahu do iných práv. Ak by aj namietaná právna úprava nebola v rozpore s čl. 19
a čl. 20 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých, bude aj naďalej predstavovať diskrimináciu
ťažko zdravotne postihnutých osôb na základe veku, a bude preto v rozpore s čl. 5
Dohovoru o právach zdravotne postihnutých.
V tejto súvislosti považujem za potrebné zdôrazniť, že Dohovor o právach osôb so zdravotným
postihnutím, ako aj samotný Výbor pre práva osôb so zdravotným postihnutím kladú osobitý
dôraz na zákaz viacnásobnej, tzv. intersekčnej diskriminácie.
K intersekčnej diskriminácii dochádza v prípadoch, keď vzájomným pôsobením dvoch diskriminačných
dôvodov dôjde k znevýhodneniu, ktoré nenastane v prípade iných osôb, ktoré vykazujú
len jeden z nich. V konkrétnom prípade osoba so zdravotným postihnutím (kritérium
na aplikáciu zákona), ktorá je zároveň staršia ako 65 rokov, resp. mladšia ako 6 rokov
(diskriminačný dôvod na základe veku), nemá právo uchádzať sa o dané príspevky, hoci
ich v jej individuálnom prípade môže objektívne potrebovať na zabezpečenie plného
rozsahu základných práv. Napádaná právna úprava teda predstavuje prípad takejto intersekčnej
diskriminácie, lebo je s jednotlivcom diskriminačné zaobchádzané z viacerých zakázaných
dôvodov, pretože vek sám o sebe, ani zdravotné postihnutie samo o sebe, prima facie
nevedie ku diskriminácii, lebo operujú v konkrétnom prípade neoddeliteľne.
V konkrétnych podmienkach predmetného prípadu teda
1.
poškodená osoba je osobou, na ktorú sa aplikuje zákon o peňažných príspevkoch, ide
teda o osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, a zároveň;
2.
ide o osobu staršiu ako 65 rokov (resp. mladšiu ako 6 rokov), v dôsledku čoho na
niektoré príspevky nemá nárok.
Z uvedeného rozboru vyplýva, že pri posudzovaní diskriminácie nemôže ako komparátor
slúžiť osoba staršia ako 65 rokov bez zdravotného postihnutia, pretože táto je vyňatá
spod pôsobnosti zákona o peňažných príspevkoch, nejde teda o diskrimináciu z dôvodu
zdravotného postihnutia v pravom slova zmysle.
Rovnako komparátorom nemôže byť ktorákoľvek osoba bez zdravotného postihnutia mladšia
ako 65 rokov (resp. staršia ako 6 rokov), lebo postavenie zdravotne postihnutej osoby
je rozhodujúce pri získaní nároku na príspevok, obdobne ako vek.
Pravým komparátorom situácie osôb poškodených napádanou právnou úpravou je teda osoba
so zdravotným postihnutím, ktorá je mladšia ako 65 rokov, teda má nárok na predmetné
príspevky v zmysle ustanovenia § 22 ods. 2 a ustanovenia § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch.
Osoba nad 65 rokov (resp. pod 6 rokov) veku so zdravotným postihnutím nedokáže voči
komparátorovi preukázať prima facie diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia,
pretože osoby s rovnakým zdravotným postihnutím mladšie ako ona, môžu získať oba predmetné
peňažné príspevky, postihnutá osoba teda nie je vystavená rozdielnemu zaobchádzaniu
z dôvodu veku.
Obdobne tak nemôže argumentovať, že je diskriminovaná výhradne na základe zdravotného
postihnutia, lebo neexistuje osoba bez zdravotného postihnutia v porovnateľnej situácii,
t. j. staršia ako 65 rokov, ktorá by poberala spomínané príspevky (zákon sa vzťahuje
špecificky len na zdravotne postihnuté osoby, iné osoby nemajú na peňažné príspevky
nárok). Komparátor teda v danom prípade, naopak, vôbec neexistuje a osoba nedokáže
preukázať prima facie diskrimináciu ani na základe zdravotného poistenia.
Uvedené konštatovania kompenzuje Výbor pre práva osôb so zdravotným postihnutím práve
uvedeným konceptom viacnásobnej diskriminácie, ktorú je teda možné preukázať len tým,
že sa pri vyberaní skupiny komparátorov zohľadnia oba diskriminačné dôvody kumulatívne.
Pri posúdení oboch napádaných ustanovení je teda zjavné, že ich aplikáciou dochádza
k odlišnému zaobchádzaniu (v podobe nepriznania príspevku osobám TZP nad 65 alebo
pod 6 rokov veku), ktoré spôsobuje týmto osobám ujmu (bez priznania príspevku sú značne
obmedzené ich možnosti zaobstarať si osobného asistenta, resp. motorové vozidlo na
nevyhnutnú osobnú prepravu).
Zároveň je odlišnosť v zaobchádzaní odôvodnená zakázanými kritériami, ktoré na seba
vzájomne pôsobia (zdravotné postihnutie a vek) a s ďalšími osobami v podobnej situácii
sa pri nenaplnení kritéria veku zaobchádza odlišne (komparátor - osoby TZP, ktoré
nedovŕšili vek 65 rokov). Uvedená právna úprava teda napĺňa všetky pojmové znaky diskriminácie
podľa čl. 5 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých.
Diskriminácia v danom prípade zároveň nie je dostatočne objektívne odôvodniteľná ani
ospravedlniteľná. Keďže je zákaz diskriminácie podľa Dohovoru o právach zdravotne
postihnutých právo autonómne a nie akcesorické ku hospodárskym, sociálnym a kultúrnym
právam druhej generácie, nepodlieha progresívnej realizácii na základe dostupných
zdrojov, ale naopak, štát je povinný diskriminačné praktiky odstraňovať bezodkladne.24
Odôvodnenie s cieľom lepšie prerozdeliť v súčasnosti dostupné zdroje v duchu progresívnej
realizácie sociálnych práv teda nemôže obstáť vo svetle povinnosti štátu bezodkladne
odstrániť diskrimináciu.
Diskrimináciou v oblasti poskytovania príspevkov na osobnú asistenciu a na kúpu motorového
vozidla teda dochádza k nesúladu medzi ustanovením § 22 ods. 2 a ustanovením § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch s čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých.»
8.
K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu
ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy navrhovateľka v návrhu uvádza: „Rozpor napádanej právnej úpravy s vymedzenými medzinárodnými
zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré majú podľa čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi, odôvodňuje vyhlásenie napádaných ustanovení za nesúladné,
podľa čl. 125 ods. 3 ústavy. Právna úprava v rozpore s medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom, zároveň týmto odporuje čl. 1 ods. 2 ústavy, pretože nerešpektuje medzinárodné právo, ktorým je Slovenská republika viazaná a
je nadradené zákonu.
Rozpor napádaných ustanovení s uvedenými medzinárodnými zmluvami je navyše dôvodom
na vyhlásenie nesúladu predmetných ustanovení s princípom ľudskej dôstojnosti a rovnosti
podľa čl. 12 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie, ako východiskový bod ochrany základných práv, chráni princípy,
ktoré v medzinárodnom práve zaručujú konkrétnymi opatreniami inter alia práve už spomenuté
medzinárodné zmluvy. Nesúlad s konkrétnymi povinnosťami vyplývajúcimi z týchto zmlúv
preto ohrozuje aj samotné hodnoty v čl. 12 ods. 1 ústavy, hoci tento ich zaručuje len abstraktným spôsobom a nie konkrétnymi záväzkami štátu.
V súhrne preto nesúlad napádaných ustanovení zákona o peňažných príspevkoch s ústavou,
ako aj s medzinárodnými zmluvami odporuje princípom zvrchovaného, demokratického a
právneho štátu, ako ho vymedzuje čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy.“
9.
S poukazom na všetky uvedené právne skutočnosti navrhovateľka navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezom takto: «I. Ustanovenie čl. 22 ods. 2 prvá veta v časti „najskôr
od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhá veta zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvá veta, čl. 1 ods. 2.čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky; s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
právach; s čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 19 písm. b) Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným
postihnutím a s čl. 1 Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
II.
Ustanovenie § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku“ zákona
č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade
s čl. 1 ods. 1 prvá veta, čl. 1 ods. 2., čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky; s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
právach; s čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a), b) Dohovoru OSN o
právach osôb so zdravotným postihnutím a s čl. 1 Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.»
II. Priebeh konania
10.
Ústavný súd predbežne prerokoval návrh navrhovateľky na vyslovenie nesúladu napadnutých
ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia
s označenými ustanoveniami ústavy, paktu, Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím
a dodatkového protokolu na neverejnom zasadnutí pléna 14. novembra 2018 a uznesením
č. k. PL. ÚS 16/2018-15 ho prijal v časti namietajúcej nesúlad § 22 ods. 2 prvej vety
v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhej vety zákona
o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 1 ods.
1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 paktu a s čl.
5 ods. 1 a 2 a čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a
nesúlad § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši
65 rokov veku“ zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia
s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 paktu
a s čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb
so zdravotným postihnutím na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti (v časti namietaného
nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 1 dodatkového protokolu) návrh navrhovateľky
odmietol ako zjavne neopodstatnený.
11.
Po prijatí návrhu navrhovateľky na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu č. k.
PL. ÚS 16/2018-15 z 13. novembra 2018 si ústavný súd prípisom z 12. decembra 2018
podľa § 39 ods. 1 predchádzajúceho zákona o ústavnom súde (teraz § 86 ods. 1 zákona o ústavnom súde) vyžiadal písomné stanovisko k návrhu navrhovateľky od Národnej rady Slovenskej republiky
(ďalej len „národná rada“) a vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“), za ktorú
stanovisko predkladá Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo
spravodlivosti“). Ústavný súd zároveň podľa § 30 ods. 2 predchádzajúceho zákona o ústavnom súde (teraz § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde) účastníkov konania vyzval, aby sa vyjadrili, či súhlasia s upustením od ústneho
pojednávania o prijatom návrhu.
12.
Navrhovateľka listom č. 1681/2018/VOP, doručeným ústavnému súdu 5. februára 2019,
oznámila, že v predmetnej veci netrvá na ústnom pojednávaní.
13.
Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti predložila svoje stanovisko k návrhu
navrhovateľky podaním č. 01887/2019/120 doručeným ústavnému súdu 20. februára 2019,
v ktorom ústavnému súdu zároveň oznámila, že súhlasí, aby ústavný súd upustil od ústneho
pojednávania.
14.
Navrhovateľka sa k stanovisku vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti vyjadrila
vo svojom podaní č. 1681/2018/VOP doručenom ústavnému súdu 23. júla 2019.
15.
Národná rada sa k návrhu navrhovateľky vyjadrila podaním č. PREDS-655/2018, PREDS-661/2019
z 23. januára 2020, doručeným ústavnému súdu 31. januára 2020, v ktorom ústavnému
súdu zároveň oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.
V prílohe národná rada ústavnému súdu zaslala návrh napadnutého zákona s dôvodovou
správou a prepis rozpravy z 28. schôdze národnej rady 28. októbra 2008.
III. Stanovisko vlády, národnej rady a vyjadrenie verejnej ochrankyne práv
III.1 Stanovisko vlády k návrhu verejnej ochrankyne práv
16.
Podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti posudzovanie súladu napadnutých
ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia
s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 možno považovať za irelevantné. Odvoláva sa pritom
na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej uvedené články ústavy neupravujú základné
práva, ktorých ochrany by bolo možné sa samostatne domáhať, ale sú vstupnou bránou
do ústavnej úpravy základných práv a slobôd a ako také majú charakter všeobecného
ústavného princípu. Podľa vlády „Regulácia kompenzovania sociálnych dôsledkov ťažkého
zdravotného postihnutia prostredníctvom poskytovania peňažných príspevkov nemá svoj
právny základ v druhej hlave ústavy, nemožno ju preto označiť za realizáciu základného
ľudského práva alebo slobody.“.
17.
Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku uvádza: „Ustanovenia
namietané navrhovateľkou spadajú pod oblasť práva sociálneho zabezpečenia, ktorého
súčasťou je aj sociálna pomoc. Právo sociálneho zabezpečenia predstavuje súbor právnych
noriem regulujúcich právne vzťahy pri poskytovaní plnení, ak nastane právom uznaná
sociálna udalosť. Právo sociálneho zabezpečenia v sebe zahŕňa komplex inštitútov majúcich
formu finančných plnení alebo inej pomoci (napr. poskytnutie služby), prostredníctvom
ktorých štát, s cieľom zmierniť alebo prekonať negatívne dôsledky sociálnej udalosti,
realizuje časť sociálnych a hospodárskych práv občanov. V konkrétnosti v sebe zahŕňa
okrem dávok a služieb sociálnej pomoci aj dávky štátnej sociálnej podpory a sociálneho
poistenia.
Osobitne v rámci systému sociálnej pomoci sa do inštitútov sociálnej pomoci premieta
princíp individualizácie spočívajúci v princípe potrebnosti, tzn. tieto inštitúty
smerujú k cieľu zmierniť alebo prekonať negatívne dôsledky sociálnej udalosti za aktívnej
účasti občana a špecificky v prípade fyzických osôb s ťažkým zdravotným postihnutím
aj v princípe spoločenskej integrácie, s cieľom pomoci pri vyrovnaní východiskového
postavenia a prekonania dôsledkov zdravotného postihnutia. Súčasne je však systém
sociálnej pomoci, tvoriaci podskupinu systému sociálneho zabezpečenia, limitovaný
princípmi spoločnými pre celú oblasť práva sociálneho zabezpečenia, a to princípom
solidarity úzko spätým s princípom ekonomickej únosnosti, ktoré majú svoj logický
základ práve v charaktere oblasti sociálneho zabezpečenia.
Cieľom poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálneho dôsledku ťažkého
zdravotného postihnutia je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným
postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti (§ 1 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu). Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu však súčasne v § 2
ods. 1 vymedzuje, že zmiernenie alebo prekonanie sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného
postihnutia je možné kompenzovať, okrem poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu
podľa zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, aj poskytovaním sociálnych služieb
podľa zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní (živnostenský zákon).
V tejto súvislosti je teda potrebné zdôrazniť, že sociálne dôsledky ťažkého zdravotného
postihnutia je možné, v rámci zákonmi ponúkaného spektra finančných plnení alebo služieb,
kompenzovať rôznymi druhmi peňažných príspevkov, ale aj sociálnymi službami, prípadne
ich kombináciou, ako aj poskytovaním dávok štátnej sociálnej podpory v širšom ponímaní
systému sociálneho zabezpečenia.“
18.
Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku ďalej poukazuje
na skutočnosť, že zákaz diskriminácie nie je absolútny. Podľa vlády „... právne rozdelenie
osôb na rôzne skupiny môže byť akceptovateľné, ak nie je svojvoľné, ale sleduje sa
ním legitímny cieľ“. Odvolávajúc sa aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie
(ďalej len „Súdny dvor“) vláda uvádza: „... diskriminácia z dôvodu veku v niektorých
prípadoch je primeraná a nevyhnutná.“ Pre zavedenie nerovnakého postavenia musia podľa
vlády existovať legitímne dôvody.
19.
Podľa vlády „... je nerovnaké postavenie osôb s ťažkým zdravotným postihnutím prípustné,
samozrejme za splnenia podmienky legitimity, pričom materiálny obsah pojmu legitímne
dôvody vníma najmä v opise osobitostí spoločenských vzťahov, do akých sa nerovnaké
postavenie zavádza, historických, ekonomických a sociologických špecifík spoločenských
vzťahov existujúcich v oblasti, ktorú relevantné právne normy upravujú a samozrejme
motivácií a cieľov, ktoré chce zákonodarca právnou úpravou presadzovať.
Do slovenského právneho poriadku sa veková hranica na vznik nároku na poskytovanie
peňažného príspevku na osobnú asistenciu, resp. peňažného príspevku na kúpu osobného
motorového vozidla, dostali už pred niekoľkými desaťročiami ako súčasť prelomových
zmien v sociálnej pomoci, ktoré boli inšpirované tzv. švédskym modelom sociálnej politiky.“.
20.
K spodnej hranici (6 rokov) pre priznanie nároku na peňažný príspevok na osobnú asistenciu
vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku uvádza: «Spodná
hranica (6 rokov) pre získanie nároku na peňažný príspevok na osobnú asistenciu bola
v slovenskom právnom poriadku prvýkrát ustanovená zákonom č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci, teda priamo so zavedením inštitútu osobnej asistencie v slovenskom
právnom poriadku.
Dôvodová správa k vládnemu návrhu zákona o sociálnej pomoci (tlač č. 949) okrem iného
uvádza, že „Navrhuje sa ako jedna z foriem kompenzácie poskytovať peňažný príspevok
na osobnú asistenciu. Tento možno poskytnúť občanovi najskôr od siedmeho roku veku
dieťaťa. Ustanovuje sa však, že osobným asistentom dieťaťa do dosiahnutia plnoletosti
nemôže byť rodič dieťaťa ani osoba, ktorá toto dieťa prevzala do starostlivosti nahrádzajúcej
starostlivosť rodičov. Peňažný príspevok na osobnú asistenciu je určený na poskytnutie
odmeny pre osobného asistenta, t. j. pre osobu, ktorá pomáha zabezpečovať občanovi
s ťažkým zdravotným postihnutím jeho životné potreby v oblasti nevyhnutných životných
úkonov a nevyhnutných prác v domácnosti, pohybu, orientácie a dorozumievania, ktorá
nie je jeho opatrovateľom, ale asistentom. Aj keď občan s ťažkým zdravotným postihnutím
je odkázaný na pomoc inej osoby, umožňuje sa, aby sám rozhodol a vybral si osobu,
ktorá mu túto pomoc poskytne. V rámci takto koncipovanej osobnej asistencie vidíme
záruku toho, že občan s ťažkým zdravotným postihnutím prestáva byť v pozícii opatrovaného,
ale stáva sa aktívnym subjektom riešenia svojej životnej situácie.“.
Pôvodne navrhovaná hranica siedmich rokov veku bola pozmeňujúcim návrhom vo výboroch
Národnej rady Slovenskej republiky znížená na šesť rokov veku, s nasledujúcim odôvodnením:
„Ide o zmenu vekovej hranice v nadväznosti na rodičovský príspevok. ...“.
Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu prevzal dovtedajšiu právnu úpravu a ponechal
spodnú hranicu pri peňažnom príspevku na osobnú asistenciu na úrovni šiestich rokov.
Z uvedeného vyplýva, že primárnym účelom osobnej asistencie je podpora nezávislosti
fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím s cieľom vymaniť ju z pozície „opatrovaného“.
Tento cieľ potvrdzuje aj znenie § 20 ods. 2 prvej vety zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu: „Účelom osobnej asistencie je aktivizácia, podpora sociálneho začlenenia
fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a podpora jej nezávislosti a možnosti
rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie rodinných rolí, vykonávanie pracovných aktivít,
vzdelávacích aktivít a voľnočasových aktivít.“. Osobitne dávame do pozornosti, že
aktivizácia a podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím
nie je vymedzená ako oddelený a samostatný cieľ, ale ide o prvok celkového cieľa,
ktorý sa sleduje dosiahnuť a ktorým je aktivizácia a podpora sociálneho začlenenia
s vyššou kvalitou spočívajúcou v nezávislosti pri rozhodovaní sa a ovplyvňovaní toho
ako má prebiehať.
V tomto kontexte možno vo všeobecnosti konštatovať, že naplnenie účelu poskytovania
peňažného príspevku na osobnú asistenciu u dieťaťa do šiestich rokov jeho veku je
pre určujúcu väčšinu nesplniteľné a z tohto dôvodu sa ako účelnejšie javí také nastavenie
pomoci štátu, ktorým sa predĺži podpora starostlivosti o dieťa s ťažkým zdravotným
postihnutím až do šiestich rokov veku dieťaťa. S tým korešponduje predĺžené poskytovanie
rodičovského príspevku až do šiestich rokov veku dieťaťa, ak má dieťa nepriaznivý
zdravotný stav (zákon č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Rovnaké podporné obdobie sa uplatňuje aj v prípade poskytovania príspevku
na starostlivosť o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom až do šiestich
rokov veku dieťaťa podľa zákona č. 561/2008 Z. z. o príspevku na starostlivosť o dieťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. Ďalšou formou podpory zo strany štátu je zaradenie osôb, ktoré
sa starajú dieťa do šiestich rokov veku, medzi tzv. poistencov štátu. Cieľom je „neukrátenie“
osôb, ktoré z dôvodu osobnej starostlivosti o dieťa do šiestich rokov veku, nemôžu
vykonávať zárobkovú činnosť, na budúcich dôchodkových dávkach. To znamená, že tieto
osoby sú za obdobie starostlivosti o dieťa povinne dôchodkovo poistené a poistné za
ne platí štát.
V tejto súvislosti poznamenávame, že rovnaké motivácie viedli štát k ustanoveniu hranice
šesť rokov veku opatrovanej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím aj na vznik nároku
na peňažný príspevok na opatrovanie, ktorého cieľom je obdobne, ako pri osobnej asistencii,
kompenzovať odkázanosť fyzickej osoby na pomoc inej osoby. Vekovú hranicu pri tomto
príspevku však navrhovateľka v návrhu nenapáda.»
21.
K hornej vekovej hranici (65 rokov) pre priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu
vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti uvádza: «Horná veková hranica (65 rokov)
pri peňažnom príspevku na osobnú asistenciu sa stala súčasťou podmienok na vznik nároku
na príspevok na osobnú asistenciu až na základe zákona č. 450/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších
predpisov a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 387/1996 Z. z. o zamestnanosti v znení neskorších predpisov. Dôvodová správa k tomu uvádza: „Navrhuje
sa zúžiť okruh občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorým je možné poskytovať
peňažný príspevok na osobnú asistenciu tak, že sa určuje horná veková hranica na 65
rokov veku. Neobmedzením hornej vekovej hranice dochádzalo k situáciám, že sa poskytoval
tento peňažný príspevok aj starším občanom, pričom cieľ osobnej asistencie (podpora
nezávislosti a spoločenskej integrácie občana) sa tým nedosiahol. Finančné prostriedky
získané z tohto peňažného príspevku riešili skôr ekonomickú situáciu v rodine, než
zmenu kvality života starších občanov. Navrhovaná veková hranica bola stanovená v
súlade s Rezolúciou VZ OSN č. 37/51 z roku 1982.
Zákonom č. 721/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa v čl. III novelizoval aj zákon
č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci. Touto novelou sa upravili podmienky nároku na
príspevok na osobnú asistenciu takto: „(20) Peňažný príspevok na osobnú asistenciu
možno poskytovať občanovi s ťažkým zdravotným postihnutím po dovŕšení 65. roku veku,
len ak je tento občan zamestnaný.
Citovaná úprava bola do predmetného návrhu zákona (tlač 887) doplnená pozmeňujúcim
návrhom vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky s týmto odôvodnením: „Navrhovaná
zmena predstavuje podporu aktívneho života občanov s ťažkým zdravotným postihnutím
tým, že vytvorí podmienky umožňujúce zotrvať v pracovnom procese, resp. opätovne sa
zamestnať aj občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorí sú starší ako 65 rokov
a sú odkázaní na osobnú asistenciu. Predpokladáme, že navrhovaná zmena nebude mať
výrazný finančný dopad.“.
Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu prevzal dovtedajšiu právnu úpravu, čo
sa týka obmedzenia nároku na poskytnutie peňažného príspevku na osobnú asistenciu
do veku 65 rokov, avšak zaviedol dve zmeny. Prvou bolo upustenie od výnimky, že príspevok
možno poskytovať aj po 65. roku veku, ak je fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím
zamestnaná. Druhá zmena naopak zavádzala výnimku, podľa ktorej „Po dovŕšení 65. roku
veku možno tento príspevok poskytovať, len ak bol fyzickej osobe s ťažkým zdravotným
postihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku.“.
Pri tvorbe zákona sa vychádzalo zo švédskeho modelu pomoci osobám s ťažkým zdravotným
postihnutím (LSS - Lagen om stöd och service för vissa funktionshindrade), ktorý na
Slovensko priniesol vtedajší riaditeľ Inštitútu Nezávislého života v Štokholme Adolf
Ratzka. Podľa švédskeho modelu je možné peňažný príspevok na osobnú asistenciu poskytovať
osobám nad 65 rokov iba v prípade, ak tieto osoby príspevok poberali aj pred dosiahnutím
hranice 65 rokov.
Horná veková hranica pri peňažnom príspevku na osobnú asistenciu (65 rokov) je v rámci
systematiky práva sociálneho zabezpečenia zosúladená s medzinárodným právom (Dohovor
MOP č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia), ktoré definuje produktívny
vek do 65 rokov a reflektuje na hranicu staroby, ktorá podľa teórie práva sociálneho
zabezpečenia nastáva vo veku 60 - 65 rokov. Veková hranica 65 rokov vychádza z demografickej
teórie ekonomickej aktivity obyvateľstva a predstavuje všeobecnú vekovú hranicu, do
ktorej je intenzita ekonomickej aktivity najvyššia.»
22.
K hornej vekovej hranici (65 rokov) pre priznanie peňažného príspevku na kúpu osobného
motorového vozidla vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti uvádza: «Horná veková
hranica pri peňažnom príspevku na kúpu osobného motorového vozidla (65 rokov) bola
v právnom poriadku Slovenskej republiky zavedená zákonom č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci. V roku 1999 bola hranica prechodne zvýšená na 68 rokov a následne
zákonom č. 450/2000 Z. z. vrátená na pôvodných 65 rokov s nasledujúcim odôvodnením: „Znižuje so veková hranica
na poskytovanie peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla na 65 rokov
veku občana tak, aby sa dôslednejšie odlíšili sociálne dôsledky v oblasti mobility
súvisiace s jeho ťažkým zdravotným postihnutím a nie s vekom (vychádzalo sa z Rezolúcie
VZ OSN č. 37/51 z roku 1982).
Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu prevzal dovtedajšiu právnu úpravu, pričom
ustanovenie hornej vekovej hranice odôvodňoval rovnako, ako pri príspevku na osobnú
asistenciu.»
23.
Podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti «S cieľom poukázať na legitimitu
ustanovenia vekových hraníc, ako podmienok pre splnenie nároku na poskytnutie peňažného
príspevku na osobnú asistenciu, resp. peňažného príspevku na kúpu osobného motorového
vozidla, je nevyhnutné určiť kritériá, ktorými je možné mieru legitimity zhodnotiť.
Najobjektívnejšou cestou sa zdá odôvodnenie legitimity samotných príspevkov. Objektívne
možno konštatovať, že príspevky na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia spĺňajú
cieľ, pre ktorý boli ustanovené, ak sú primerané. Takéto príspevky možno potom označiť
za legitímne. Na neurčitý pojem „primeranosť“ možno analogicky použiť vyjadrenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení rozsudku č. 9So/20/2010 zo dňa 26. januára
2011 k primeranosti hmotného zabezpečenia v starobe uviedol: „Úroveň hmotného zabezpečenia
musí byť v intenciách článku 39 ods. 1 Ústavy primeraná
1.
tak vo vzťahu k predchádzajúcej úrovni hmotného zabezpečenia, ktorú mal občan pred
vznikom sociálnej udalosti, ktorou je v danom prípade dovŕšenie dôchodkového veku
(princíp zásluhovosti)
2.
ako aj vo vzťahu k priemernej úrovni hmotného zabezpečenia občanov (princíp solidarity)
3.
a napokon aj vo vzťahu k ekonomickým možnostiam zabezpečenia určitej úrovne hmotného
zabezpečenia štátom (princíp ekonomickej únosnosti).
Princíp zásluhovosti v právnej úprave sociálnej pomoci nemožno, vychádzajúc z jej
filozofickej podstaty, uplatniť. ...ustanovenia namietané navrhovateľkou spadajú pod
oblasť práva sociálneho zabezpečenia, ktorého súčasťou je aj systém sociálnej pomoci
- systém, ktorý je vzhľadom na jeho účel, a to poskytnúť pomoc pri prekonaní alebo
zmiernení negatívnych dôsledkov sociálnej udalosti, ktoré nie je občan schopný riešiť
svojimi vlastnými silami, zákonite ovplyvňovaný princípom celospoločenskej solidarity,
princípom individualizácie, ale aj princípom ekonomickej únosnosti. Pre ďalšiu argumentáciu
možno teda princíp zásluhovosti nahradiť princípom individualizácie. Kritériá pre
primeranosť v sociálnej pomoci by tak mohli tvoriť princíp individualizácie, princíp
solidarity a princíp ekonomickej únosnosti.».
24.
K princípu individualizácie vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom
stanovisku uvádza: «Právne predpisy v oblasti sociálnej pomoci sledujú vždy konkrétny
cieľ vo vzťahu k danej skupine príjemcov. V prípade poskytovania peňažných príspevkov
na kompenzáciu je to podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným
postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti. Poskytnutím peňažných príspevkov
sa kompenzujú sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia, podporuje sa sociálna
integrácia, samostatný - nezávislý život, podporujú sa rovnaké príležitosti, ich poskytovaním
sa tiež prispieva k podpore štúdia a zamestnanosti fyzických osôb so zdravotným postihnutím.
Rovnaké sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia je však možné, v rámci systému
sociálnej pomoci, kompenzovať rôznymi druhmi finančných plnení alebo služieb.
Nemožno preto súhlasiť so smerovaním argumentácie navrhovateľky, že vzhľadom na to,
že „zdravotne postihnuté osoby vyššieho veku sú často odkázané iba na dôchodok bez
iných zdrojov príjmu, a preto si aj vzhľadom na ich zdravotný stav nemajú možnosť
financovať tieto služby z vlastných prostriedkov“, by týmto osobám bola odopretá akákoľvek
ďalšia pomoc pri kompenzácii sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia...
V tejto súvislosti má svoj právny význam posúdenie účelu príspevku na osobnú asistenciu
a príspevku na kúpu osobného motorového vozidla v kombinácii s posúdením účelu ďalších
foriem kompenzácií sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia.
Peňažný príspevok na osobnú asistenciu kompenzuje náklady súvisiace so zabezpečením
osobnej asistencie, ktorej účelom „je aktivizácia, podpora sociálneho začlenenia fyzickej
osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a podpora jej nezávislosti a možnosti rozhodovať
sa a ovplyvňovať plnenie rodinných rolí, vykonávanie pracovných aktivít, vzdelávacích
aktivít a voľnočasových aktivít“. Úprava osobnej asistencie zdôrazňuje primárne princíp
sebamanažmentu v živote človeka. Osobná asistencia je oproti peňažnému príspevku na
opatrovanie, ktorého účelom je „zabezpečiť každodenne pomoc fyzickej osobe s ťažkým
zdravotným postihnutím pri úkonoch sebaobsluhy, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť
a pri realizovaní sociálnych aktivít s cieľom zotrvať v prirodzenom domácom prostredí“,
zameraná na osoby v aktívnom a produktívnom veku. Zákonodarca súčasne ponechal možnosť
poskytovania peňažného príspevku na osobnú asistenciu osobám v „postproduktívnom“
veku, ak im tento príspevok bol poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku. Účelom bolo
najmä zohľadnenie pokračovania v pracovných aktivitách u týchto osôb. Aj vzhľadom
na tieto skutočnosti sa nové posúdenie vykonáva minimálne raz za tri roky, t. j. aj
u osôb starších ako 65 rokov sa skúma, či je osobná asistencia stále vhodnou formou
kompenzácie.
Peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla je využívaný na účely podpory
sociálnej integrácie/inklúzie človeka, ktorá sa primárne spája s aktivitami v oblasti
vzdelávania, zamestnania a poskytovania sociálnych služieb (§ 34 ods. 6 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu). V porovnaní s účelom peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených
výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla a peňažného
príspevku na prepravu (§ 38 ods. 9 a § 36 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu), ktoré sú zamerané na podporu väčšieho spektra aktivít (okrem pracovných
a vzdelávacích aktivít sú to aj rodinné aktivity a občianske aktivity), je peňažný
príspevok na kúpu osobného motorového vozidla určený primárne na podporu tých aktivít,
ktoré majú charakter kontinuálne sa opakujúcich a z časového hľadiska dlhodobo trvajúcich
aktivít.
Pri ustanovení vekovej hranice 65 rokov je nevyhnutné zdôrazniť, že svojou povahou
boli peňažné príspevky na kompenzáciu adresované vždy vo vzťahu k fyzickým osobám
vo vekovej kategórii, od ktorej spomenuté aktivity možno spravodlivo predpokladať
a požadovať. V súčasnosti sú peňažné príspevky nastavené tak, aby sa poskytovali najmä
osobám, ktoré vykonávajú pravidelné integračné aktivity, s čím súvisí aj vek danej
osoby (najmä vzdelávanie od 6. roku veku a vykonávanie zamestnania v produktívnom
veku). V tomto kontexte nie je, podľa názoru ministerstva, ustanovenie hornej vekovej
hranice pre vznik nároku v rozpore s antidiskriminačným právom. Povaha a charakter
peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla a peňažného príspevku na osobnú
asistenciu (posilnenie aktívnej sebarealizácie) odôvodňujú legitímne rozlišovanie,
resp. zužovanie okruhu oprávnených fyzických osôb z dôvodu veku. Tieto peňažné príspevky
majú za cieľ vyrovnať nevýhody (kompenzovať sociálne dôsledky ťažkého zdravotného
postihnutia v oblasti mobility a sebaobsluhy), vyplývajúce fyzickým osobám z ich zdravotného
znevýhodnenia v produktívnom ekonomicky aktívnom veku, a to so súvisiacou potrebou
podpory ich zamestnania a zamestnateľnosti. Legitímnym cieľom je požiadavka na zapojenie
fyzických osôb s ťažkým zdravotným postihnutím v ekonomicky aktívnom veku do života
spoločnosti na rovnoprávnom základe.
Vymedzenie hranice produktívneho veku hranicou 65 rokov veku vychádza z Dohovoru MOP
č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia a z demografickej teórie ekonomickej
aktivity obyvateľstva, ktorá určuje vekovú hranicu 65 rokov ako všeobecnú vekovú hranicu,
do ktorej je intenzita ekonomickej aktivity najvyššia.»
25.
K princípu solidarity a princípu ekonomickej únosnosti vláda zastúpená ministerstvom
spravodlivosti vo svojom stanovisku uvádza: «Pri kompenzácii sociálnych dôsledkov
ťažkého zdravotného postihnutia má štát, pri zohľadnení princípu ekonomickej únosnosti,
ambíciu zabezpečiť prostredníctvom zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu iba
čiastočnú kompenzáciu sociálnych udalostí na základe princípu solidarity. Podľa § 2 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu sa definuje sociálny dôsledok ťažkého zdravotného postihnutia ako
„znevýhodnenie, ktoré má fyzická osoba z dôvodu jej ťažkého zdravotného postihnutia
v porovnaní s fyzickou osobou bez zdravotného postihnutia rovnakého veku, pohlavia
a za rovnakých podmienok a ktoré nie je schopná z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia
prekonať sama“. Dotknuté peňažné príspevky podľa zákona o peňažných príspevkoch na
kompenzáciu nie sú teda určené na samoúčelné zvyšovanie peňažného príjmu fyzických
osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ale sú principiálne určené na krytie nákladov
spojených s prekonávaním prekážok začlenenia sa do spoločnosti definovaných týmto
zákonom.
V tomto kontexte preto nie je možné súhlasiť s úvahami, že prostredníctvom peňažných
príspevkov na kompenzáciu má byť zabezpečené zvýšenie príjmu k dôchodkovej dávke,
resp. rodičovskému príspevku. Takéto nahliadanie koliduje s účelom, na ktorý sú peňažné
príspevky na kompenzáciu poskytované.
Princíp solidarity sa prejavuje aj v tom, že práva súvisiace s integráciou osôb so
zdravotným postihnutím, ktoré sa Slovenská republika zaviazala napĺňať, nie sú realizované
jedným opatrením. Naopak, ide o portfólio služieb financovaných z verejných zdrojov,
ktorými sa štát snaží zabezpečiť na báze solidarity a finančnej udržateľnosti dôstojný
život osobám so zdravotným postihnutím. V prípade, že fyzická osoba s ťažkým zdravotným
postihnutím nemá pravidelné sociálne aktivity, ktoré zákon o peňažných príspevkoch
na kompenzáciu pri poskytovaní peňažného príspevku na osobnú asistenciu alebo kúpu
osobného motorového vozidla predpokladá, je možné jej odkázanosť na pomoc inej osoby,
ako aj odkázanosť na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, riešiť ďalšími
peňažnými príspevkami alebo sociálnymi službami, prípadne ich kombináciou. Kompenzáciu
sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia v oblasti sebaobsluhy je možné
realizovať napríklad peňažným príspevkom na opatrovanie, sociálnymi službami, konkrétne
domácou opatrovateľskou službou, denným stacionárom alebo inými formami sociálnych
služieb podmienenými odkázanosťou na danú službu. Oblasť mobility je kompenzovaná
napríklad peňažným príspevkom na prepravu, peňažným príspevkom na kompenzáciu zvýšených
výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky motorového vozidla, prepravnou službou,
či prepravou v oblasti zdravotníctva (dopravná zdravotná služba). Z uvedeného vyplýva,
že fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím nebolo odňaté právo na sociálnu
pomoc v prípade jej odkázanosti na pomoc inej osoby, resp. odkázanosti na individuálnu
prepravu, nástroje a forma, akou sa táto pomoc poskytuje, sú však nastavené aj z hľadiska
ich účelnosti a adresnosti. Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu teda garantuje
právo fyzických osôb s ťažkým zdravotným postihnutím na sociálnu pomoc, s dôrazom
na efektivitu a účelnosť kompenzácie ťažkého zdravotného postihnutia pri zachovaní
ľudskej dôstojnosti týchto osôb...
Pre úplnosť uvádzame, že okrem opatrení zameraných na zlepšovanie života osôb so zdravotným
postihnutím v systéme sociálneho zabezpečenia, sú v právnom poriadku Slovenskej republiky
zavedené ďalšie podporné opatrenia, majúce formu najmä výhod a zliav (napr. odpustenie
koncesionárskych poplatkov, zľavy v miestnej hromadnej doprave, zľavy na miestnych
daniach a poplatkoch atď.).
Peňažné príspevky na kompenzáciu sú hradené výlučne zo štátneho rozpočtu bez toho,
aby ich poskytovanie bolo podmieňované povinným poistením fyzickej osoby s ťažkým
zdravotným postihnutím (princíp solidarity). Súčasne sa však ich výška odvíja od sociálnoekonomickej
situácie krajiny (princíp ekonomickej únosnosti). V tejto súvislosti má svoje opodstatnenie
upriamenie pozornosti na skutočnosť, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný
príspevok na kúpu osobného motorového vozidla patria k peňažným príspevkom s najvyšším
finančným dopadom na štátny rozpočet. V roku 2018 sa na účely vyplácania peňažného
príspevku na osobnú asistenciu vynaložilo spolu 55 045 675.- € a na peňažný príspevok
na kúpu osobného motorového vozidla 9 516 086.- € (zdroj: Inštitút sociálnej politiky).
Z historického exkurzu vývoja právnej úpravy peňažného príspevku na osobnú asistenciu
a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla možno vyvodiť snahu zákonodarcu
o nastavenie takej právnej úpravy, ktorá by popri zachovaní princípu individualizácie
našla rovnováhu medzi princípom solidarity a princípom ekonomickej únosnosti v kontexte
sociálnych, ekonomických a politických podmienok. Je zrejmé, že pri existencii obmedzených
ekonomických možností bolo nevyhnutné brať do úvahy najmä dva faktory vplývajúce na
dlhodobú udržateľnosť tohto systému. Prvým faktorom bola výška príspevkov a druhým
osobný rozsah subjektov, ktorým by sa mali príspevky vyplácať. Rozširovaním osobného
rozsahu sa pri konštantnej sume celkových finančných zdrojov, znižuje výška vyplácaných
príspevkov. Vzhľadom na to, že účel peňažných prostriedkov môže byť reálne splnený
len pri dosahovaní relevantnej výšky príspevkov, bolo nevyhnutné, a teda legitímne,
zúžiť osobný rozsah ustanovením vekových hraníc pri jednotlivých príspevkoch...»
26.
K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s označenými medzinárodnými zmluvami
vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku uvádza: «V máji
2012 predložila Slovenská republika Výboru OSN pre osoby so zdravotným postihnutím
komplexnú správu o opatreniach prijatých na účel plnenia záväzkov vyplývajúcich z
dohovoru a o pokroku, ktorý v tomto smere dosiahla. Výbor OSN pre práva osôb so zdravotným
postihnutím posúdil (aj za účasti delegácie Slovenskej republiky) Východiskovú správu
Slovenskej republiky na svojom zasadnutí v dňoch 4. - 5. apríla 2016. Vo svojich záverečných
odporúčaniach (zo dňa 18. apríla 2016) však nenamietal žiadne porušenie čl. 19 a čl.
20 dohovoru, resp. nedospel k záveru, že stanovenie akejkoľvek vekovej hranice je
v rozpore so zásadou zákazu diskriminácie.
V júli 2015 bola Výboru OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím predložená aj
alternatívna správa, ktorá informovala o implementácii dohovoru z pohľadu organizácií
osôb so zdravotným postihnutím. Správa bola vypracovaná predstaviteľmi členských organizácií
Národnej rady občanov so zdravotným postihnutím v Slovenskej republike a medzinárodnej
organizácie Mental Disability Advocacy Center. Alternatívna správa popisovala nielen
aktuálnu situáciu v Slovenskej republike, ale súčasne vysvetľovala, v ktorých oblastiach
legislatíva a prax porušujú konkrétne články dohovoru. V bode 26 (k čl. 19 dohovoru)
spracovatelia alternatívnej správy uviedli, že ustanovenie týkajúce sa peňažného príspevku
na osobnú asistenciu považujú vzhľadom na stanovenie hornej vekovej hranice (65 rokov
veku) pre fyzické osoby s ťažkým zdravotným postihnutím za diskriminačné, avšak Výbor
OSN pre osoby so zdravotným postihnutím sa s ich tvrdením nestotožnil a pri posudzovaní
Východiskovej správy Slovenskej republiky nepovažoval za potrebné sa ním zaoberať.
Prijatím Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ktorý
bol ratifikovaný v roku 1976 (sukcesia Slovenskou republikou v roku 1993), sa Slovenská
republika zaviazala o rozvoj a dodržiavanie práv obsiahnutých v medzinárodnom pakte,
pričom ide o tzv. mäkké právo, ktoré zmluvné strany realizujú postupne podľa svojich
materiálnych, finančných a ľudských možností.
Navrhovateľka namieta rozpor čl. 2 ods. 2 a čl. 9 medzinárodného paktu s § 22 ods. 2 a § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu. Podľa čl. 2 medzinárodného paktu sa každý štát, ktorý je zmluvnou
stranou paktu, zaväzuje, pokiaľ tak už neustanovujú existujúce zákonodarné alebo iné
opatrenia, že podnikne nevyhnutné kroky v súlade so svojimi ústavnými postupmi a ustanoveniami
tohto paktu, aby schválil také zákonodarné alebo iné opatrenia potrebné na to, aby
sa uplatnili práva uznané v pakte. Čl. 2 ods. 2 ukladá zmluvným štátom povinnosť zaručiť
nediskriminačný prístup pri uplatňovaní každého jedného hospodárskeho, sociálneho
a kultúrneho práva, ktoré je v pakte upravené a možno ho uplatňovať len v spojení
s týmito právami.
Vo svojom Všeobecnom komentári č. 5 Výbor pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva
definoval diskrimináciu osôb so zdravotným postihnutím ako „akékoľvek rozdiely, výnimky,
obmedzenia alebo výhody, alebo odopretie primeraných úprav z dôvodu zdravotného postihnutia,
ktorého dôsledkom je zrušenie alebo znemožnenie priznania, požívania alebo výkonu
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv.“ Odopretie primeraných úprav by malo
byť v národnom právnom poriadku zaradené medzi zakázané formy diskriminácie na základe
zdravotného postihnutia. Medzinárodný pakt zaraďuje medzi zakázané dôvody diskriminácie
aj vek. Ako už bolo uvedené, zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu umožňuje
v prípade odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej osoby alebo v prípade odkázanosti
na individuálnu prepravu kompenzovať sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia
niekoľkými formami kompenzácie, ako aj formou poskytovania sociálnych služieb a poskytovaním
štátnej sociálnej podpory, ktoré sa logicky dopĺňajú a na seba nadväzujú. Z tohto
dôvodu nie je možné hovoriť o odopretí práva na sociálnu pomoc z dôvodu veku, nakoľko
v zákone o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ide výlučne o vnútroštátnu legislatívnu
úpravu podmienok priznávania vhodných foriem kompenzácie na základe individuálneho
posúdenia.
Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím vo svojom čl. 1 deklaruje cieľ
jeho prijatia, ktorým je presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie
všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím
a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti. Avšak nástroje, ktorými štát tento
cieľ zabezpečí, je ponechaný na úvahu každého štátu. Rovnaké využívanie ľudských práv
a základných slobôd, vrátane práva na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia,
nie je možné vykladať a aplikovať totožne, keďže účelom zákona o peňažných príspevkoch
na kompenzáciu nie je kompenzovať každú fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím
totožným spôsobom, ale čo najvhodnejším a najprimeranejším spôsobom, s prihliadnutím
na jej osobitné vlastnosti asociálnu situáciu. Peňažné príspevky na kompenzáciu sú
dávkami sociálnej pomoci, nárok na ne je posudzovaný na základe individuálneho a diskrečného
posudzovania osobných potrieb žiadateľov o peňažný príspevok na kompenzáciu ťažkého
zdravotného postihnutia. Tieto dávky, vyplácané z finančných prostriedkov štátneho
rozpočtu, sú úzko prepojené na hospodársku a sociálnu situáciu štátu. Štát je oprávnený
legitímne upraviť pravidlá a podmienky vyplácania týchto dávok a tým zabezpečiť adresné
poskytovanie sociálnej pomoci. Uplatňované kritériá sú objektívne a zákonom špecifikované
a v prípade, že sú splnené, priznávajú nárok na dávku. S uvedeným konštatovaním sa
stotožňuje aj Súdny dvor EÚ v rozsudku Súdneho dvora zo dňa 16. septembra 2015 C-433/13
Komisia/Slovensko, ECLI:EU:C:2015:602.
Ustanovenia čl. 19 a čl. 20 dohovoru deklarujú rovnaké právo všetkých osôb so zdravotným
postihnutím na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti so slobodou voľby
a kontroly vlastného života a právo na osobnú mobilitu. Predmetné ustanovenia dohovoru
však dávajú zmluvným stranám pomerne široký priestor na voľbu nástrojov na presadzovanie
a garantovanie týchto práv. Podľa čl. 19 písm. b) dohovoru: „Zmluvné strany ... zabezpečia,
aby .... osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných
služieb, či už domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb
vrátane osobnej asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti
a pre začlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti“.
Podľa čl. 20 dohovoru zmluvné strany príjmu účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej
mobility a to aj tým, že
- uľahčia osobnú mobilitu osôb so zdravotným postihnutím takým spôsobom a v takom čase,
aký si zvolia ony samy, a to za prijateľné ceny;
- uľahčia prístup osôb so zdravotným postihnutím ku kvalitným pomôckam na mobilitu,
k zariadeniam, k podporným technológiám, k rôznym formám živej asistencie a k sprostredkovateľom,
a to aj zabezpečením ich finančnej dostupnosti;“.
Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu zabezpečuje presadzovanie a garantovanie
týchto práv prostredníctvom rôznych opatrení, čím rešpektuje základné zásady dohovoru
(čl. 3), a to predovšetkým rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti, autonómie a nezávislosti
jednotlivca [(čl. 3 písm. a)], ako aj plné a účinné zapojenie a začlenenie do spoločnosti
[(čl. 3 písm. c)] a skutočnosť, že sú základom práva na nezávislý život a začlenenie
sa do spoločnosti.
Ako už bolo uvedené, Výbor OSN pre osoby so zdravotným postihnutím vo svojich záverečných
odporúčaniach k Východiskovej správe Slovenskej republiky v roku 2016 neprijal záver,
že určenie akejkoľvek vekovej hranice je v rozpore so zásadou zákazu diskriminácie.
Výhrady k vekovým hraniciam neboli napadnuté v procese ratifikácie dohovoru ani v
Záverečných odporúčaniach Výboru OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím, ktorému
boli tieto vekové hranice známe.
Podľa všeobecných záväzkov dohovoru v čl. 4 ods. 2, ak ide o hospodárske, sociálne
a kultúrne práva, každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, sa zaväzuje
prijať opatrenia v maximálnom rozsahu svojich prostriedkov a v prípade potreby aj
v rámci medzinárodnej spolupráce s cieľom postupne dosiahnuť plnú realizáciu týchto
práv bez toho, aby to malo vplyv na záväzky obsiahnuté v tomto dohovore, ktoré sú
v súlade s medzinárodným právom bezprostredne uplatniteľné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (viď. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3So 70/2005 z 3. novembra 2005, viď. aj uznesenie ústavného súdu II. ÚS 588/2017
zo dňa 6. októbra 2017) v nadväznosti na čl. 7 ods. 5 ústavy konštatoval, že ratifikovaný
právny dokument nezakladá práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb tak,
aby úprava obsiahnutá v tomto dokumente mohla mať výlučnú prednosť pred zákonom bez
možnosti vnútroštátnej úpravy. Práva a povinnosti v ňom upravené (napríklad Dohovor
o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a ďalšie) nie sú stanovené jednoznačne a dostatočne konkrétne. Zároveň uviedol,
že vnútroštátne právne predpisy môžu ustanoviť osobitné podmienky priznania dávok
poskytovaných štátom, predovšetkým v rámci sociálneho zabezpečenia jedincov. Vzhľadom
na uvedené je možné konštatovať, že osobitné podmienky priznania peňažných príspevkov
na kompenzáciu sú tou zákonnou úpravou, ktorú dohovor predpokladá a je jeho konkrétnym
naplnením.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 1Sdo 8/2006 zo dňa 28.
novembra 2006 uviedol, že dohovor je všeobecnou deklaráciou, ktorá však oprávňuje
každú krajinu upraviť vnútroštátny zákon na svoje vlastné podmienky. Všeobecná deklarácia
nie je záväzná, pokiaľ jej obsah je zapracovaný v konkrétnom právnom predpise. Na
základe toho konštatoval, že Slovenská republika akceptovala dohovor, na konkrétne
podmienky upravila možnosť riešenia otázok sociálneho zabezpečenia, tým pádom aj riešenie
otázky priznávania peňažných príspevkov na kompenzáciu. Sprísnenie vyplácania sociálnych
dávok v krajine ešte neznamená, že tieto sa priznávajú, resp. nepriznávajú v rozpore
s dohovorom. Konkrétnosť právneho predpisu záleží nielen na otázkach všeobecného charakteru,
ale aj na ekonomických a iných podmienkach tej - ktorej krajiny a na filozofii vyplácania
sociálnych dávok. Z uznesenia ústavného súdu II. ÚS 588/2017 zo dňa 6. októbra 2017
vyplýva, že pokiaľ zákonodarca aplikoval takúto možnosť ustanovenia podmienky vzniku
nároku na sporné sociálne dávky, v zmysle vyššie uvedeného nepostupoval v rozpore
s dohovorom.»
27.
Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti napokon vo svojom stanovisku dodáva:
„Vláda zastáva názor, že nerovnaké postavenie v prístupe k časti sociálnej pomoci
nemôže spočívať v osobitných podmienkach ustanovených právnou normou, ak tieto podmienky
korešpondujú legitímnemu účelu v rámci regulácie tejto časti právnych vzťahov. Inými
slovami, pri neopomenutí sledovania účelu jednotlivých inštitútov právnej regulácie
kompenzácie sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, nie je možné pod
pojem znevýhodnenie subsumovať priznanie inej vhodnejšej a účelnejšej pomoci. Navrhovateľkou
napadnuté ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu objektívne určujú
obmedzenia súvisiace s vekom, ktoré diskvalifikujú osobu pri prístupe ku konkrétnemu
právu a jeho realizácii, avšak súčasne je štátom garantované poskytnutie a realizácia
iného primeraného práva v rámci systému sociálnej pomoci, a to vo vzťahu ku všetkým
vekovým skupinám obyvateľstva, rešpektujúc pritom princípy individualizácie, solidarity
a ekonomickej únosnosti. Princíp rovnosti by bol narušený, ak by prijatá právna úprava
neplatila pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky rovnako.
Pri posudzovaní rovnakého postavenia je rovnako nevyhnutné zamerať sa na rovnosť materiálnu.
Výlučne formálna rovnosť nie je garantom pre naplnenie práva na rovnaké zaobchádzanie
z akéhokoľvek dôvodu. Do zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu je premietnutá
rovnosť spočívajúca v rovnosti príležitostí, rovnosti výsledku a rovnosti vo svojej
plnej ľudskej dôstojnosti.
V súvislosti s vývojom právnej úpravy osobnej asistencie, opatrovania, ako aj poskytovania
ďalších peňažných príspevkov na kompenzáciu, vývojom prístupu k postproduktívnej skupine
obyvateľstva (aktívne starnutie, deinštitucionalizácia, predlžovanie veku dožitia)
a adresnosti poskytovania sociálnej podpory a pomoci, je zo systémového hľadiska možné
podrobiť potrebu existencie vekových hraníc pri vzniku nároku na predmetné peňažné
príspevky na kompenzáciu, resp. optimalizovanie ich úrovne, odbornej analýze. Súčasne
je však potrebné dodať, že v súčasnom mechanizme právnej úpravy by jednoduché zrušenie
vekových hraníc predstavovalo dramatický zásah do systému sociálnej pomoci (napr.
koexistencia osobnej asistencie a opatrovania), ale najmä do finančnej udržateľnosti
systému sociálnej pomoci (predbežný vplyv cca 197 mil. €/rok).
Je preto nevyhnutné, aby prípadné zmeny vekovej hranice 65 rokov resp. 6 rokov, boli
sprevádzané systémovými zmenami poskytovania dotknutých peňažných príspevkov na kompenzáciu
pri zohľadnení princípu individualizácie, princípu solidarity a princípu ekonomickej
únosnosti.“
28.
S ohľadom na už uvedenú argumentáciu sa vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti
domnieva, že navrhovateľkou napadnutá právna úprava je v súlade s označenými ustanoveniami
ústavy, paktu a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, a preto navrhuje,
aby ústavný súd vo svojom náleze vyslovil, že návrhu navrhovateľky nevyhovuje.
III.2 Vyjadrenie verejnej ochrankyne práv k stanovisku vlády
29.
Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k stanovisku vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti
uvádza: „Stručne zhrňujúc svoj návrh vidím nesúlad vyššie uvedených právnych predpisov
v troch zásadných smeroch, a to:
- v porušení pozitívnych záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z čl. 9 paktu,
čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) dohovoru v kontexte napádanej zákonnej právnej
úpravy v spojení s čl. 1 ods. 1, 2 a 13 ods. 4 ústavy,
- v porušení princípu rovnosti v dôstojnosti a v právach a zákazu diskriminácie samostatne
(čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 1 a 2 dohovoru) a
- v porušení princípu rovnosti v dôstojnosti a v právach a zákazu diskriminácie (čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy, čl. 5 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 2 ods. 2 paktu) v spojení s právami osôb so zdravotným
postihnutím na sociálne zabezpečenie (podľa čl. 9 paktu a čl. 19 písm. b) a čl. 20
písm. a) a b) dohovoru).“
30.
Podľa navrhovateľky „... Dôsledkom aktuálneho právneho stavu je faktické vyčlenenie
časti ohrozenej skupiny zdravotne postihnutých osôb z aktívnej spoločnosti a ich vytlačenie
na okraj spoločenského záujmu. Takýto stav je podľa môjho názoru z hľadiska ústavného
a medzinárodného práva neúnosný a nemožno ho ďalej akceptovať...“.
31.
K porušeniu pozitívnych záväzkov Slovenskej republiky v oblasti práv osôb so zdravotným
postihnutím navrhovateľka uvádza: «Sociálne práva sú typické tým, že pre ich naplnenie
je vyžadovaná aktívna činnosť štátu, sú preto spravidla formulované ako pozitívne
povinnosti. „Naznačený pohľad vychádza z teórie o zaistení autonómneho a slobodného
rozhodovania jednotlivca. Ak je najvyšším postulátom spoločnosti autonómne rozhodovanie
jednotlivca, tak v situácii, ak sa ocitne v stave bez možnosti voľby, tak spoločnosť
musí vyvinúť primeranú aktivitu na prekonanie tohto stavu jednotlivca. Následne potenciálny
nedostatok autonómie vytvára záujem štátu na konštituovaní a realizácii sociálnych
práv, ktorý je v ústavách právnych sociálnych štátov formulovaný ako aktívny záväzok
zaistiť prostredníctvom distribúcie spoločenských statkov odstraňovanie neodôvodnenej
faktickej nerovnosti (ale aj prirodzenej nerovnosti pri určitých skupinách osôb),
t. j. takej nerovnosti medzi ľuďmi, ktorej nevyrovnávanie by mohlo viesť k neodôvodnenej
tvrdosti voči určitým skupinám.“
Vychádzajúc z čl. 19 písm. b) dohovoru je právom všetkých osôb zo zdravotným postihnutím
žiť v spoločenstve s rovnakými možnosťami voľby na rovnoprávnom základe s ostatnými,
z čoho vyplýva tiež povinnosť štátu Slovenskej republiky prijať účinné a primerané
opatrenia, aby „osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných
služieb, či už domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb
vrátane asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie
sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti.“
Pozitívnou povinnosťou štátu nie je vytvoriť len jeden druh príspevku či služby, ale
celé spektrum opatrení, ktoré majú byt’ zdravotne postihnutej osobe k dispozícii na
základe vlastnej voľby, pričom musia byt’ zodpovedajúce jej zdravotnému stavu. Tieto
opatrenia musia dotknutej osobe umožniť nezávislý život v spoločnosti, jej začlenenie
do spoločnosti a brániť jej segregácii, izolácii či vyčleneniu na okraj spoločnosti.
Jednou z explicitne vymenovaných služieb, ktoré štát musí osobám so zdravotným postihnutím
garantovať, je osobná asistencia. Čl. 19 písm. b) dohovoru nerobí rozdiel medzi zdravotne
postihnutými ľuďmi na základe veku, preto ide o právo a korešpondujúcu pozitívnu povinnosť
štátu vzťahujúcu sa na všetky osoby so zdravotným postihnutím bez ohľadu na vek.
Na území Slovenskej republiky je táto pozitívna povinnosť štátu realizovaná prostredníctvom
peňažného príspevku na osobnú asistenciu. Z jeho poskytovania sú však vylúčené osoby,
ktoré nedovŕšili 6. rok veku alebo presiahli 65. rok veku (okrem výnimky podľa § 22 ods. 2 druhá veta zákona o peňažných príspevkoch). Vláda vo svojom stanovisku v zásade argumentuje,
že nemôže ísť o porušenie tohto záväzku, keďže právny poriadok osobám vylúčeným z
aplikácie ustanovenia § 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch poskytuje iné formy podporných dávok. Uvádza najmä
rodičovský príspevok, príspevok na starostlivosť o dieťa a u osôb po prekročení 65.
roku života má ísť o príspevok na opatrovanie. Vláda súčasne uvádza, že účelom peňažného
príspevku na osobnú asistenciu je podpora osôb zo zdravotným postihnutím v produktívnom
veku, čo vylúčené skupiny osôb nie sú. Som toho názoru, že vyššie uvedená argumentácia
neobstojí.»
32.
Podľa navrhovateľky «Osobná asistencia je poskytovaná len v limitovanom počte hodín,
pričom príspevok na osobnú asistenciu je priamym nárokom fyzickej osoby so zdravotným
postihnutím, ktorý nemožno poskytovať, ak osobnú asistenciu vykonáva rodič, manžel
prípadne iná zákonom vymedzená osoba (ustanovenie § 22 ods. 4 zákona o peňažných príspevkoch s výnimkou prípadov uvedených v § 22 ods. 5).
Takto vymedzenému účelu nezodpovedá žiadna iná sociálna dávka/príspevok v právnom
poriadku Slovenskej republiky.
Príspevok na starostlivosť o dieťa je právnym nárokom rodiča dieťaťa, ktorého účelom
je finančne podporiť starostlivosť o dieťa v jeho rodinnom prostredí, prípadne v špecializovanom
prostredí (ustanovenie § 2 ods. 2 a ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 561/2008 Z. z. o príspevku na starostlivosť o dieťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Rodičovský
príspevok patrí rodičom dieťaťa a jeho účelom je finančné zabezpečenie alebo podpora
všeobecnej starostlivosti o dieťa (ustanovenie § 1 ods. 2 a § 3 ods. 1 zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Rovnako nemožno účel peňažného príspevku na osobnú asistenciu naplniť ani poskytnutím
peňažného príspevku na opatrovanie. Účelom príspevku na opatrovanie je finančné zabezpečenie
opatrovania ako každodennej pomoci fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím
pri úkonoch sebaobsluhy, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri realizovaní
sociálnych aktivít s cieľom zotrvať v prirodzenom domácom prostredí, ktorá je poskytovaná
osobami, za ktorých opateru nemožno priznať peňažný príspevok na osobnú asistenciu
(ustanovenie § 39 ods. 2 a § 40 ods. 3 a 4 zákona o peňažných príspevkoch). Zákon o peňažných príspevkoch v prípade opatrovania
(na rozdiel od osobnej asistencie) stanovuje, že ho má vykonávať osoba blízka osobe
s ťažkým zdravotným postihnutím (manžel, manželka, rodič, dieťa, vnuk a ďalší), prípadne
iná fyzická osoba, ktorá však s touto osobou býva.
Skutočnosť, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na opatrovanie
nemožno vnímať ako dávky rovnakého charakteru potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky v stanovisku správneho kolégia, sp. zn. Snj 37/2016)...“
Z vyššie uvedeného možno vyvodiť, že inklúzia, spoločenské začlenenie a podpora samostatnosti,
nezávislosti ako skutočný účel osobnej asistencie a jej finančného zabezpečenia prostredníctvom
príspevku na osobnú asistenciu, nie je naplnená v podstatne obdobnej alebo rovnakej
miere žiadnym iným z opatrení sociálneho zabezpečenia, na ktoré sa odvoláva vláda,
vrátane sociálnych služieb, na ktoré poukazuje vláda. Sama vláda konštatuje, že tieto
formy podpory sa logicky dopĺňajú a na seba nadväzujú, teda neplnia totožnú funkciu.».
33.
Navrhovateľka ďalej uvádza: «Rovnako z čl. 20 písm. a) a b) dohovoru vyplýva pozitívna
povinnosť štátu prijať účinné opatrenia, ktoré „uľahčia osobnú mobilitu osôb so zdravotným
postihnutím takým spôsobom a v takom čase, aký si zvolia ony sami, a to za prijateľné
ceny“ a povinnosť prijať účinné opatrenia, ktoré „uľahčia prístup osôb so zdravotným
postihnutím ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam..., a to aj zabezpečením
ich finančnej dostupnosti.“ Naplneniu tejto povinnosti, najmä v časti týkajúcej sa
zabezpečenia finančnej dostupnosti zariadenia zabezpečujúceho mobilitu (v tomto prípade
automobilu) rešpektujúc slobodnú voľbu zdravotne postihnutej osoby, zodpovedá v právnom
poriadku Slovenskej republiky ustanovenie § 34 zákona o peňažných príspevkoch. Tomuto
príspevku, ktorého cieľom je finančná pomoc štátu zdravotne postihnutej osobe pri
zabezpečení finančne nákladného prostriedku prepravy — automobilu, na ktorý je odkázaná,
svojím účelom nezodpovedá žiadna iná dávka či príspevok v právnom poriadku Slovenskej
republiky. Generálne vylúčenie osôb so zdravotným postihnutím starších ako 65 rokov
odkázaných na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom spod peňažného príspevku
na kúpu osobného motorového vozidla má vo vzťahu k tejto skupine osôb charakter porušenia
pozitívnej povinnosti vyplývajúcej z čl. 20 písm. a) a b) dohovoru. Popísané vylúčenie
osôb je o to absurdnejšie, že právna úprava Slovenskej republiky nevylučuje osoby
staršie ako 65 rokov z možnosti udelenia vodičského oprávnenia (ustanovenie § 78 ods. 1 a nasl. zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých
zákonov), a súčasne im umožňuje požiadať si o príspevok na úpravu osobného motorového
vozidla vo svojom vlastníctve (ustanovenie § 35 a nasl. zákona o peňažných príspevkoch). Neumožňuje im však z dôvodu veku požiadať
o príspevok na zakúpenie takéhoto vozidla (napádané ustanovenie § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch).»
34.
Podľa navrhovateľky „... neobstojí argumentácia vlády spočívajúca v tom, že predmetné
príspevky je možné priznať len aktívnej časti populácie (obyvateľstvu v produktívnom
veku). Ich účelom totiž nie je len zabezpečenie prístupu k práci, ale celková inklúzia,
začlenenie zdravotne postihnutých osôb do spoločnosti - teda aj zabezpečenie prístupu
k vzdelaniu či voľnočasovým aktivitám. V tomto smere nepochybne aj detí do dovŕšenia
6. roku veku života môžu chodiť do materskej školy, ktorá spadá pod pojem vzdelanie
a pri ktorej je pre inklúziu týchto detí nevyhnutná napr. osobná asistencia pri ceste
do materskej školy či pri iných aktivitách podporujúcich inklúziu a začlenenie dieťaťa.
Rovnako pri osobách zo zdravotným postihnutím po dovŕšení 65. roku života platí, že
môžu byt’ odkázané na osobnú asistenciu, ktorá im umožňuje byť aktívnou súčasťou spoločnosti.
K takýmto osobám nemožno pristupovať tak, že po dosiahnutí 65. roku života už nemôžu
aktívne participovať na spoločenskom živote. Túto situáciu reflektuje čiastočne aj
zákon o peňažných príspevkoch, keď umožňuje aj osobám zo zdravotným postihnutím po
dovŕšení 65. roku veku poberať príspevok na osobnú asistenciu za predpokladu, že ho
poberali pred dovŕšením tohto veku (ustanovenie § 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch). Až absurdne potom vyznie vylúčenie osôb, ktorých
zdravotný stav odôvodňoval požiadať o tento príspevok až po dosiahnutí 65. roku života.“.
35.
Navrhovateľka vo svojom vyjadrení ďalej uvádza, že „Obdobne to platí aj v prípade
peňažného príspevku na kúpu motorového vozidla, kde zákon výslovne požaduje splnenie
podmienky, že takto zakúpené osobné vozidlo bude používané na cestu do špecializovaného
zaradenia alebo denného stacionára (ustanovenie § 34 ods. 6 zákona o peňažných príspevkoch), pričom sociálna služba takéhoto charakteru sa poskytuje
aj osobám so zdravotným postihnutím starším ako 65 rokov (ustanovenie § 39 a § 40 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní v znení neskorších predpisov). Považujem za potrebné zdôrazniť, že veková
hranica 65 rokov podľa č1. 26 ods. 1 Dohovoru MOP o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia
(č. 102) je vekovou hranicou starobného dôchodku, nie je hranicou poskytovania sociálnej
pomoci osobám so zdravotným postihnutím pri spoločenskej inklúzii, začlenení do spoločnosti,
pri zabezpečení nezávislosti a ľudskej dôstojnosti.“.
36.
Podľa navrhovateľky „Generálne vylúčenie skupiny osôb do dovŕšenia 6. roku života
a po dovŕšení 65. roku života spod poskytovania peňažného príspevku na osobnú asistenciu
a peňažného príspevku na kúpu osobného vozidla je tiež v rozpore s princípom individualizácie
v sociálnych službách. Zákonodarca totiž generalizuje, paušalizuje vlastnosti osôb
so zdravotným postihnutím daného veku a znemožňuje im nastaviť systém podpory tak,
aby zodpovedal ich individuálnym potrebám a požiadavkám zodpovedajúcim čo možno najširšiemu
začleneniu do spoločnosti. Vláda v stanovisku uvádza, že veková hranica 65 rokov pre
poskytnutie peňažných príspevkov na osobnú asistenciu a kúpu motorového vozidla bola
nastavená tak, aby ich mohli poberať ľudia, u ktorých možno spravodlivo očakávať,
že budú vykonávať aktivity, ktoré sú predpokladom pre priznanie uvedených príspevkov.
Zároveň však uvádza, že nárok na peňažné príspevky na kompenzáciu je posudzovaný na
základe individuálneho diskrečného posudzovania osobných potrieb žiadateľov. Paušálne
nastavenie vekovej hranice teda nemá svoje opodstatnenie, nakoľko právna úprava priznávania
peňažných príspevkov na kompenzáciu je ako celok nastavená tak, aby u každého jednotlivca
mohli byť v procese rozhodovania zohľadnené jeho individuálne potreby a aby ten ktorý
príspevok bol priznaný iba v prípade, že u konkrétnej osoby skutočne naplní svoj účel.“.
37.
Podľa navrhovateľky „... je mimoriadne potrebné podporovať inklúziu a nezávislosť
osôb so zdravotným postihnutím práve v tých skupinách, ktoré sú na segregáciu a izoláciu
najnáchylnejšie. Teda v prípadoch maloletých detí, kde je osobitná starostlivosť potrebná
na ich začlenenie do spoločnosti v procese socializácie (prípadne nedostatky v takomto
procese sa totiž s maloletým dieťaťom môžu niesť po celý život) a tiež v prípadoch
starších osôb, u ktorých je zvýšené riziko ich sociálneho vylúčenia...“.
38.
Navrhovateľka je toho názoru, že „Vládou tvrdená ekonomická náročnosť zabezpečenia
príspevku na osobnú asistenciu a príspevku na kúpu motorového vozidla pre všetky vekové
skupiny osôb so zdravotným postihnutím ... zostala v rovine nepodloženej hypotézy.
Domnievam sa, že pokiaľ vláda žiada zohľadniť značnú ekonomickú náročnosť nejakého
opatrenia či rozhodnutia je povinná túto náročnosť aj primerane preukázať... K značnej
ekonomickej náročnosti vláda vo svojom stanovisku uvádza, že dôsledkom kumulácie sociálnych
opatrení po zrušení vekových hraníc (konkrétne v prípade koexistencie osobnej asistencie
a opatrovania) by išlo o predbežný ekonomicky vplyv cca 197 mil. eur/rok. Vláda však
bližšie neuvádza, ako tieto náklady odhadla. Argumentácia vlády podľa môjho názoru
neobstojí, keďže zákonodarca explicitne vylučuje kumuláciu sociálnych opatrení uvádzaných
vládou (napr. § 40 ods. 23 zákona o peňažných príspevkoch, § 41 ods. 3 zákona č. 448/2008 Z. z.).“.
39.
K porušeniu princípu rovnosti v dôstojnosti a právach a zákazu diskriminácie v spojení
s právami osôb so zdravotným postihnutím na sociálne zabezpečenie navrhovateľka uvádza:
„Z čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. l ústavy vychádza generálny princíp alebo požiadavka
rovnosti osôb v právach. Osobitne je táto požiadavka upravená aj v čl. 5 ods. 1 a
2 dohovoru a čl. 2 ods. 2 paktu, ktoré okrem iného garantujú zákaz diskriminačného
zaobchádzania s osobami odkázanými na sociálne zabezpečenie, konkrétne s osobami so
zdravotným postihnutím pri prístupe k sociálnym opatreniam. ...požiadavky zákazu nerovnakého
a diskriminačného zaobchádzania boli... porušené napádanou právnou úpravou ustanovením
§ 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch vo vzťahu k právam korešpondujúcim čl. 9 paktu a čl. 19 písm. b) dohovoru (prístup
k peňažnému príspevku na osobnú asistenciu) a napádanou právnou úpravou ustanovením
§ 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch vo vzťahu k právam korešpondujúcim čl. 9 paktu a čl. 20 písm. a) a b) dohovoru (prístup
k peňažnému príspevku na kúpu motorového vozidla).“
40.
Podľa navrhovateľky „V posudzovanom prípade... došlo k vyčleneniu skupiny osôb so
zdravotným postihnutím, do ktorej spadajú osoby mladšie ako 6 rokov ... a staršie
ako 65 rokov... Komparátorom tejto vyčlenenej skupiny môžu byt’ osoby zdravotne postihnuté,
ktoré však majú viac ako 6 rokov a menej ako 65 rokov veku...
Dôvodom vyčlenenia je vek osôb so zdravotným postihnutím. Vek považujem za neospraved1niteľný
diskriminačný dôvod, keďže ide o vlastnosť nezávislú od vôle jednotlivca...
Vyčlenená skupina nemá nárok na konkrétne príspevky..., pričom k týmto príspevkom
neexistuje v právnom poriadku relevantný ekvivalent... Diskriminácia má preto charakter
odopretia výhody, ktorú právny poriadok priznáva iným osobám v obdobnom postavení
ako vyčlenená skupina osôb.
... diskriminácia v tomto prípade nie je legitímne ospraved1niteľná, a súčasne ide
o celkom zjavne neprimeraný zásah do práv jednotlivca.“.
41.
Navrhovateľka vo svojom vyjadrení dodáva: „Historicky argument vlády je postavený
na tom, že vekové hranice sú v zásade pozostatkom predchádzajúcej právnej úpravy z
roku 1996, resp. 1998. Tento argument však... nezakladá legitimitu diskriminačného
zaobchádzania s porovnateľnými skupinami. Inými slovami to, že právna úprava dlhodobo
diskriminuje časť osôb so zdravotným postihnutím ešte neznamená, že takáto právna
úprava je ústavná alebo v súlade s medzinárodným právom. Nad rámec vyššie uvedeného
považujem za potrebné zdôrazniť, že pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť dňa
25. júna 2010 Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím. Keďže ide o prednostnú
medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, bolo povinnosťou Slovenskej republiky upraviť ustanovenia zákonov dohovoru odporujúce
tak, aby sa dostali do súladu. Skutočnosť, že niečo bolo v minulosti upravené inak,
Slovenskú republiku tejto zodpovednosti nezbavuje. Rozhodnutia ústavného súdu a Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, na ktoré odkazuje vláda, sa na tento prípad nevzťahujú...
... Podľa môjho názoru účelom týchto príspevkov nie je výlučne len zabezpečenie dochádzky
do zamestnania (a z toho vyplývajúce naviazanie na produktívny vek), ale celkové zabezpečenie
nezávislosti, mobility a spoločenskej inklúzie osoby so zdravotným postihnutím. Potreba
naplňovania účelov nezávislosti, mobility a spoločenskej inklúzie osoby so zdravotným
postihnutím môže byt’ v nižšom veku (do 6. roku života) oveľa vyššia (v súvislosti
so začlenením do kolektívu a spoločnosti pri dochádzke do materskej školy a v súvislosti
so začatím procesu socializácie) ako v neskoršom veku a rovnako pri osobách starších
ako 65 rokov ide o osoby z dôvodu svojho veku a zdravotného postihnutia väčšmi ohrozené
izoláciou a spoločenským vylúčením než mladšie osoby. Z týchto predpokladov vychádza
aj čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) dohovoru a čl. 9 paktu, keď priznávajú tam
uvedené nároky všetkým osobám so zdravotným postihnutím bez ohľadu na ich vek... Nie
je ... prípustná argumentácia vlády vo vzťahu k vekovému limitu 65 rokov pre priznanie
príspevku na kúpu motorového automobilu založená na predpoklade, že osoba so zdravotným
postihnutím majúca viac ako 65 rokov už nie je spoločensky aktívna, prípadne jej spoločenská
aktivita už nemôže vyžadovať na presuny osobné motorové vozidlo (napriek tomu, že
právna úprava Slovenskej republiky takejto osobe umožňuje udeliť vodičské oprávnenie
a priznáva jej aj právo na príspevok na úpravu osobného motorového vozidla v jej vlastníctve)...
Som tiež toho názoru, že vláda musela pri pristúpení k dohovoru, aj s ohľadom na obsiahnuté
záväzky, počítať s primeranou finančnou záťažou. Reflektujúc argument ekonomickej
záťaže však naďalej nepovažujem za primerané svojvoľné diskriminačné vyčlenenie skupiny
ohrozených osôb na základe veku. Ekonomickú udržateľnosť môže zákonodarca docieliť
legislatívnym zákazom kumulácie vybraných príspevkov, úpravou ich výšky, prípadne
inými legitímnymi opatreniami.“
42.
K porušeniu princípu rovnosti v dôstojnosti a v právach a zákazu diskriminácie samostatne
navrhovateľka uvádza: „... som toho názoru, že z čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 1 a 2 dohovoru možno vyvodiť zákaz nerovnakého zaobchádzania,
ktorý nemá akcesorický charakter, ale je samostatne stojacim princípom. K jeho porušeniu
dochádza v prípade, ak ide o svojvoľné nerovnaké zaobchádzanie...“
43.
Vzhľadom na uvedenú argumentáciu navrhovateľka v závere svojho vyjadrenia uvádza,
že v plnom rozsahu zotrváva na podanom návrhu.
III.3 Stanovisko národnej rady k návrhu verejnej ochrankyne práv
44.
Národná rada vo svojom stanovisku k návrhu navrhovateľky uvádza: «Zákon č. 447/2008 Z. z. upravuje právne vzťahy pri poskytovaní peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych
dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, právne vzťahy pri vyhotovení preukazu fyzickej
osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým
zdravotným postihnutím so sprievodcom, parkovacieho preukazu pre fyzickú osobu so
zdravotným postihnutím a právne vzťahy na účely posudzovania potreby osobitnej starostlivosti
poskytovanej podľa zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Cieľom úpravy vyššie uvedených právnych vzťahov
je podľa § 1 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z. podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti
za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti za podmienok a v oblastiach
ustanovených týmto zákonom. Uvedený právny predpis súčasne v § 2 ods. 1 uvádza, že
zmiernenie alebo prekonanie sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia je
možné kompenzovať tak peňažnými príspevkami na kompenzáciu podľa zákona č. 447/2008
Z. z., ako aj poskytovaním sociálnych služieb podľa zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Samotná kompenzácia tak
nie je obmedzená iba výlučne na peňažné príspevky podľa zákona č. 447/2008 Z. z...
Z hľadiska vývoja navrhovateľkou napadnutej právnej úpravy uvádzame, že dolná veková
hranica 6 rokov na získanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu bola do právneho
poriadku Slovenskej republiky zavedená zákonom č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla
1998. Dôvodová správa k uvedenému návrhu zákona, ktorý pôvodne obsahoval dolnú hranicu
na úrovni 7 rokov veku, pričom táto bola počas prerokúvania návrhu zákona v Národnej
rade Slovenskej republiky pozmeňovacím návrhom znížená na hranicu 6 rokov veku, uvádza,
že „Aj keď občan s ťažkým zdravotným postihnutím je odkázaný na pomoc inej osoby,
umožňuje sa, aby sám rozhodol a vybral si osobu, ktorá mu túto pomoc poskytne. V rámci
takto koncipovanej osobnej asistencie vidíme záruku toho, že občan s ťažkým zdravotným
postihnutím prestáva byť v pozícii opatrovaného, ale stáva sa aktívnym subjektom riešenia
svojej životnej situácie. V roku 2008 prijatý zákon č. 447/2008 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2009 prakticky len prevzal právnu úpravu predchádzajúceho
právneho predpisu, týkajúcu sa dolnej hranice na poskytovanie peňažného príspevku
na osobnú asistenciu.
Pokiaľ ide o ďalšiu navrhovateľkou napadnutú právnu skutočnosť, a teda hornú vekovú
hranicu 65 rokov na získanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu, táto bola ako
jedna z podmienok vzniku nároku na uvedený peňažný príspevok doplnená do zákona č.
195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov jeho novelou, a to konkrétne zákonom
č. 450/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších
predpisov a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 387/1996 Z. z. o zamestnanosti
v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2001. Ako uvádza
dôvodová správa k stanoveniu hornej vekovej hranice, „Navrhuje sa zúžiť okruh občanov
s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorým je možné poskytovať peňažný príspevok na osobnú
asistenciu tak, že sa určuje horná veková hranica na 65 rokov veku. Neobmedzením hornej
vekovej hranice dochádzalo k situáciám, že sa poskytoval tento peňažný príspevok aj
starším občanom, pričom cieľ osobnej asistencie (podpora nezávislosti a spoločenskej
integrácie občana) sa tým nedosiahol. Finančné prostriedky získané z tohto peňažného
príspevku riešili skôr ekonomickú situáciu v rodine, než zmenu kvality života starších
občanov. Dôvodová správa taktiež uvádza, že táto veková hranica bola stanovená v súlade
s Rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov č. 37/51 z roku 1982.
Podmienky nároku na príspevok na osobnú asistenciu boli následne upravené zákonom
č. 721/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uvedený právny predpis s účinnosťou
od 1. januára 2005 novelizoval zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení
neskorších predpisov, pričom pozmeňujúcim návrhom bola do uvedeného zákona doplnená
úprava, podľa ktorej Peňažný príspevok na osobnú asistenciu možno poskytovať občanovi
s ťažkým zdravotným postihnutím po dovŕšení 65. roku veku, len ak je tento občan zamestnaný.“.
Cieľom uvedenej zmeny bola podľa odôvodnenia pozmeňujúceho návrhu podpora aktívneho
života občanov s ťažkým zdravotným postihnutím tým, že vytvorila podmienky umožňujúce
zotrvať v pracovnom procese, resp. opätovne sa zamestnať aj občanom s ťažkým zdravotným
postihnutím, ktorí sú starší ako 65 rokov a sú odkázaní na osobnú asistenciu.
Prijatím zákona č. 447/2008 Z. z. bola prevzatá dovtedajšia právna úprava nároku na príspevok na osobnú asistenciu,
avšak s tým, že tento príspevok možno poskytovať aj po 65. roku veku za podmienky,
že ťažko zdravotne postihnutá fyzická osoba je zamestnaná. Navyše, zákonodarca zaviedol
do právnej úpravy aj výnimku, podľa ktorej po tom. ako fyzická osoba s ťažkým zdravotným
postihnutím dovŕši 65. rok veku, možno jej tento príspevok poskytovať len v tom prípade,
ak jej bol uvedený príspevok poskytovaný pred dovŕšením 65. roku veku.
Rovnako aj horná veková hranica 65 rokov pri peňažnom príspevku na kúpu osobného motorového
vozidla bola do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedená zákonom č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov. Zákonom č. 155/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení zákona
č. 389/1998 Z. z., bola táto hranica zvýšená na 68 rokov, a následne zákonom č. 450/2000
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení
neskorších predpisov a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 387/1996 Z. z. o zamestnanosti v znení neskorších predpisov, bola vrátená na pôvodnú hranicu 65
rokov. Následne novoprijatý zákon č. 447/2008 Z. z. uvedenú podmienku len prevzal.».
45.
Podľa národnej rady „Peňažné príspevky na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia
podľa zákona č. 447/2008 Z. z. sú dávkami sociálnej pomoci. Potreba ich pridelenia konkrétnemu žiadateľovi je posudzovaná
výlučne individuálne na základe jeho potrieb, adresnosti dávky a možnosti jej efektívneho
využitia potenciálnym prijímateľom, teda tak, aby jej pridelenie splnilo svoj účel.
Práve dosiahnutie legitímneho cieľa vyplácaním peňažných príspevkov, ktorých sa dotýka
podanie navrhovateľky, považujeme za kľúčové pre posúdenie stanovenia vyššie uvedených
vekových hraníc.“.
46.
K vekovému obmedzeniu pri poskytovaní peňažného príspevku na osobnú asistenciu národná
rada vo svojom stanovisku uvádza: «Podmienky poskytovania peňažného príspevku na osobnú
asistenciu upravuje § 22 zákona č. 447/2008 Z. z. Podľa § 20 ods. 1 uvedeného zákona je osobnou asistenciou pomoc fyzickej osobe s
ťažkým zdravotným postihnutím, a to pri činnostiach, ktoré sú uvedené v prílohe č. 4 zákona č. 447/2008 Z. z. Osobnú asistenciu vykonáva osobný asistent a jej účelom
je podľa § 20 ods. 2 uvedeného zákona „aktivizácia, podpora sociálneho začlenenia fyzickej osohy s ťažkým
zdravotným postihnutím a podpora jej nezávislosti a možnosti rozhodovať sa a ovplyvňovať
plnenie rodinných roli, vykonávanie pracovných aktivít, vzdelávacích aktivít a voľnočasových
aktivít.“.
Peňažný príspevok na osobnú asistenciu je teda finančným nástrojom, ktorý má kompenzovať
náklady súvisiace so zabezpečením osobnej asistencie príjemcu tohto príspevku, pričom
ako vyplýva aj z činností, pri ktorých príjemcovi peňažného príspevku asistuje osobný
asistent, osobná asistencia je zameraná na osoby v produktívnom veku. V nadväznosti
na vyššie uvedený cieľ osobnej asistencie je nutné sa zamyslieť, či je možné ho dosiahnuť
aj v prípade dieťaťa, ktoré má menej ako 6 rokov. Domnievame sa, že dosiahnutie tohto
cieľa je u tejto skupiny fyzických osôb prakticky nesplniteľné, v nadväznosti na čo
je upravená aj dolná veková hranica pre poskytovanie peňažného príspevku na osobnú
asistenciu. Slovenská republika však v období, kým dieťa nedosiahne 6 rokov veku,
ponúka iné formy podpory. Ide napr. o tzv. predĺžený rodičovský príspevok podľa zákona
č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, ktorý je v prípade, ak má dieťa dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, vyplácaný
do šiestich rokov veku dieťaťa. Rovnako do tohto veku dieťaťa, ktoré má dlhodobo nepriaznivý
zdravotný stav, je vyplácaný aj príspevok na starostlivosť o dieťa podľa zákona č.
561/2008 Z. z. o príspevku na starostlivosti o dieťa o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. Navyše, štát za fyzické osoby, ktoré sa riadne starajú o takéto
dieťa, a teda popri tejto starostlivosti nemôžu vykonávať zárobkovú činnosť, platí
poistné na dôchodkové poistenie.
Pokiaľ ide o hornú vekovú hranicu 65 rokov pri vyplácaní peňažného príspevku na osobnú
asistenciu, Dohovor Medzinárodnej organizácie práce č. 102 o minimálnej norme sociálneho
zabezpečenia definuje produktívny vek do 65 rokov, kedy je aj v zmysle demografickej
teórie ekonomickej aktivity obyvateľstva ekonomická aktivita najvyššia.»
47.
K vekovému obmedzeniu pri poskytovaní peňažného príspevku na kúpu osobného motorového
vozidla národná rada vo svojom stanovisku uvádza: „Podmienky poskytovania peňažného
príspevku na kúpu osobného motorového vozidla upravuje § 34 zákona č. 447/2008 Z. z., pričom jeho účelom je najmä podpora príjemcu tohto príspevku v jeho plnohodnotnej
integrácii v súvislosti s jeho pracovnými a vzdelávacími aktivitami alebo v súvislosti
s prijímaním sociálnych služieb. Ide teda o dlhodobé a pravidelne sa opakujúce aktivity.
Pokiaľ ide o hornú vekovú hranicu 65 rokov pri nároku na peňažný príspevok na kúpu
osobného motorového vozidla, je nutné opätovne zdôrazniť, že tento príspevok je potrebné
vyplácať tak, aby bol dosiahnutý jeho účel. Ustanovenie hornej hranice je motivované
stanovením veku, do dosiahnutia ktorého je možné predpokladať vykonávanie vyššie uvedených
dlhodobých a pravidelne sa opakujúcich aktivít, súvisiacich najmä s pracovnými a vzdelávacími
aktivitami príjemcu peňažného príspevku, a teda jeho plnohodnotnú integráciu. Ide
teda najmä o fyzické osoby pripravujúce sa na svoje budúce povolanie a fyzické osoby
v produktívnom veku vykonávajúce zárobkovú činnosť. Práve uvedené aktivity vo vzťahu
k osobám vekovo nad ustanovenú hornú hranicu, sú dostatočným odôvodnením pre rozlišovanie
týchto okruhov fyzických osôb na základe ich veku.“
48.
Podľa národnej rady „... účelom peňažných príspevkov na kompenzáciu nemá byť zabezpečenie
zvýšenia príjmu k dôchodkovej dávke. Tieto dávky majú napomáhať zdravotne znevýhodneným
fyzickým osobám kompenzovať sociálny dôsledok ich ťažkého zdravotného postihnutia,
podporovať a uľahčovať ich integráciu do spoločnosti. V prípade, ak osoba nespĺňa
podmienky na poskytnutie peňažného príspevku na osobnú asistenciu, resp. príspevku
na kúpu osobného motorového vozidla, je možné odkázanosť takejto osoby riešiť niektorými
z ďalších peňažných príspevkov, sociálnymi službami alebo ich kombináciou.“.
49.
Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s označenými ustanoveniami
paktu národná rada vo svojom stanovisku uvádza: „V tejto súvislosti je potrebné upriamiť
pozornosť na ustanovenie čl. 2 ods. 1 tohto dokumentu, podľa ktorého každý štát, ktorý
je zmluvnou stranou paktu, sa zaväzuje podniknúť pri maximálnom využití svojich zdrojov
samostatne aj prostredníctvom medzinárodnej súčinnosti a spolupráce hospodárske a
technické kroky na postupné dosiahnutie plného uskutočnenia práv uznaných v tomto
pakte, a to všetkými vhodnými prostriedkami, včítane prijatia zákonodarných opatrení.
Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach má povahu tzv.
soft law, teda noriem, ktoré môžu byť najmä inšpiračným zdrojom pre právnu úpravu
v národných legislatívach jednotlivých zmluvných strán Medzinárodného paktu o hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych právach a ktoré zmluvné strany realizujú postupne na základe
svojich aktuálnych možností a zdrojov, ako o tom hovorí aj vyššie citované ustanovenie.
Pokiaľ teda navrhovateľka argumentuje diskrimináciou na základe veku a v tej súvislosti
odopretím nevyhnutého a adekvátneho sociálneho príspevku ťažko zdravotne postihnutej
fyzickej osobe, je potrebné poukázať na skutočnosť, že súčasná právna úprava poskytuje
takýmto fyzickým osobám, ktoré sú odkázané na pomoc inej osoby alebo na individuálnu
prepravu, a to bez ohľadu na vek danej osoby, niektoré ďalšie formy kompenzácie, štátnej
sociálnej podpory, ale aj sociálnych služieb. Ide napríklad o peňažný príspevok na
opatrovanie, denný stacionár, domácu opatrovateľskú službu, peňažný príspevok na prepravu
či peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením
prevádzky motorového vozidla. Ťažko zdravotne postihnuté fyzické osoby teda majú právnym
poriadkom garantovanú sociálnu pomoc, ktorá však musí byť poskytovaná a následne využívaná
účelne a efektívne.“
50.
Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s označenými ustanoveniami
Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím národná rada vo svojom stanovisku
uvádza: «Cieľom Dohovoru je podľa jeho čl. 1 „presadzovať, chrániť a zabezpečovať
plné a rovnaké využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami
so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti.“. Zo samotného
znenia normatívneho textu Dohovoru, ako aj zo samotných formulácií povinností pre
jeho zmluvné strany je zrejmé, že sú to práve štáty, ktorým je ponechaná voľnosť zvoliť
primerané nástroje a metódy na dosiahnutie cieľov stanovených Dohovorom. Uvedené potvrdzuje
aj čl. 4 ods. 2 Dohovoru, podľa ktorého „Pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne
práva, každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru sa zaväzuje prijať opatrenia
v maximálnom rozsahu svojich prostriedkov a v prípade potreby aj v rámci medzinárodnej
spolupráce s cieľom postupne dosiahnuť plnú realizáciu týchto práv bez toho, aby to
malo vplyv na záväzky obsiahnuté v tomto dohovore, ktoré sú v súlade s medzinárodným
právom bezprostredne uplatniteľné.“. Teda je výlučne v kompetencii štátu, aby zvolil
prostriedky a opatrenia na postupné dosiahnutie okrem iného aj sociálnych práv vyplývajúcich
z Dohovoru. Tieto opatrenia musia byť takého rozsahu, aký si štát vzhľadom na svoje
možnosti môže maximálne dovoliť, čo však neznamená, že musí ísť o také opatrenia,
ktoré bezprostredne a ihneď naplnia všetky ciele Dohovoru.
Základnými zásadami Dohovoru sú podľa jeho čl. 3 ,,a) rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti,
osobnej nezávislosti vrátane slobody voľby a samostatnosti osôb; b) nediskriminácia;
c) plné a účinné zapojenie sa a začlenenie do spoločnosti; d) rešpektovanie odlišnosti
a prijímanie osôb so zdravotným postihnutím ako súčasti ľudskej rozmanitosti a prirodzenosti;
e) rovnosť príležitosti; f) prístupnosť; g) rovnosť medzi mužmi a ženami; h) rešpektovanie
rozvíjajúcich sa schopnosti deti so zdravotným postihnutím a rešpektovanie práva deti
so zdravotným postihnutím na zachovaní vlastnej identity.“. Zákon č. 447/2008 Z. z. rešpektuje vyššie uvedené základné zásady Dohovoru, a to najmä opatreniami pre fyzické
osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, čím podporuje ich plnohodnotné začlenenie sa
do spoločnosti, nezávislý spôsob života a osobnú mobilitu.
Podľa argumentácie navrhovateľky je ustanovenie § 22 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z. v rozpore aj s čl. 19 písm. b) Dohovoru... Ako vyplýva z formulácie citovaného ustanovenia,
zmluvné strany majú zabezpečiť pristúp ťažko zdravotne postihnutých osôb k podporným
službám, pričom cieľom týchto opatrení je plné začlenenie a zapojenie sa týchto osôb
do spoločnosti. Aj v tomto prípade je voľba nástrojov na zabezpečenie Dohovorom sledovaného
cieľa výlučne na zmluvných stranách Dohovoru.»
51.
Podľa národnej rady „V prípade, ak ani Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych
a kultúrnych právach, ani Dohovor nestanovujú konkrétne nástroje a opatrenia, ale
iba cieľ, ku ktorému sa majú zmluvné strany približovať vlastnou voľbou svojich opatrení
na vnútroštátnej úrovni pri maximálnom využití svojich aktuálnych možností, je akékoľvek
porovnanie normatívneho textu zákona č. 447/2008 Z. z. s vyššie uvedenými dokumentmi
a následné tvrdenie o ich vzájomnom rozpore, minimálne sporné.“.
52.
Navrhovateľka k stanovisku národnej rady, ktoré jej bolo doručené 6. februára 2020,
už ďalšie vyjadrenie nepodala.
IV. Znenie napadnutej právnej úpravy a dotknutých ustanovení ústavy, paktu a Dohovoru
o právach osôb so zdravotným postihnutím
53.
Podľa § 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia peňažný príspevok na osobnú asistenciu
možno poskytovať najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku fyzickej osoby
s ťažkým zdravotným postihnutím. Po dovŕšení 65. roku veku možno tento príspevok poskytovať,
len ak bol fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytovaný pred dovŕšením
65 rokov veku.
54.
Podľa § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia peňažný príspevok na kúpu osobného
motorového vozidla možno poskytnúť, ak fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím
požiada o poskytnutie tohto peňažného príspevku najneskôr do konca kalendárneho roka,
v ktorom dovŕši 65 rokov veku.
55.
Podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
55.1
Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné
zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
56.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú
neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
57.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto
obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
58.
Podľa čl. 2 ods. 2 paktu štáty, zmluvné strany paktu, sa zaväzujú, že zaručia, že
práva formulované v tomto pakte sa budú uskutočňovať bez akéhokoľvek rozlišovania
podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania
národnostného a sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.
59.
Podľa čl. 9 paktu štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého na sociálne
zabezpečenie, zahŕňajúc do toho právo na sociálne poistenie.
60.
Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné strany
uznávajú, že všetky osoby sú si rovné pred zákonom a podľa zákona a majú nárok na
rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie.
61.
Podľa čl. 5 ods. 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné strany
zakazujú akúkoľvek diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia a zaručujú osobám
so zdravotným postihnutím rovnakú a účinnú právnu ochranu pred diskrimináciou z akýchkoľvek
dôvodov.
62.
Podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné strany
uznávajú rovnaké právo všetkých osôb so zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve
s rovnakými možnosťami voľby na rovnoprávnom základe s ostatnými, prijmú účinné a
primerané opatrenia, ktoré umožnia plné využívanie tohto práva osobami so zdravotným
postihnutím a ich plné začlenenie a zapojenie do spoločnosti a zabezpečia, aby osoby
so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných služieb, či už
domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb vrátane osobnej
asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie
sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti.
63.
Podľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné
strany prijmú účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility s najväčšou možnou
nezávislosťou pre osoby so zdravotným postihnutím, a to aj tým, že a) uľahčia osobnú
mobilitu osôb so zdravotným postihnutím takým spôsobom a v takom čase, aký si zvolia
ony samy, a to za prijateľné ceny; b) uľahčia prístup osôb so zdravotným postihnutím
ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam, k podporným technológiám, k rôznym
formám živej asistencie a k sprostredkovateľom, a to aj zabezpečením ich finančnej
dostupnosti.
V. Východiská a právne závery rozhodnutia ústavného súdu
64.
Navrhovateľka namieta ústavnoprávnu a medzinárodnoprávnu konformitu napadnutých ustanovení
zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, podľa
ktorých peňažný príspevok na osobnú asistenciu možno poskytovať najskôr od 6. roku
veku do dovŕšenia 65. roku veku fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, pričom
po dovŕšení 65. roku veku možno tento príspevok poskytovať, len ak bol fyzickej osobe
s ťažkým zdravotným postihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku a peňažný
príspevok na kúpu osobného motorového vozidla možno poskytnúť, ak fyzická osoba s
ťažkým zdravotným postihnutím požiada o poskytnutie tohto peňažného príspevku najneskôr
do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku.
65.
Navrhovateľka namieta nesúlad napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch
na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s ústavným imperatívom demokratického
a právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, záväzkom Slovenskej republiky uznávať
a dodržiavať všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými
je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky podľa čl. 1 ods. 2 ústavy, ústavným
princípom rovnosti ľudí v dôstojnosti a v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, podmienkami
ústavne prípustného obmedzenia základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. 4 ústavy,
zákazom diskriminácie podľa čl. 2 ods. 2 paktu v spojení s právom každého na sociálne
zabezpečenie, zahŕňajúc do toho právo na sociálne poistenie podľa čl. 9 paktu, právom
na rovnosť pred zákonom a nárokom na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona
bez akejkoľvek diskriminácie podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o právach osôb so zdravotným
postihnutím, zákazom diskriminácie na základe zdravotného postihnutia a právom osôb
so zdravotným postihnutím na rovnakú a účinnú právnu ochranu pred diskrimináciou z
akýchkoľvek dôvodov podľa čl. 5 ods. 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím
v spojení s právom všetkých osôb so zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve s rovnakými
možnosťami voľby na rovnoprávnom základe s ostatnými a záväzkom zmluvných strán prijať
účinné a primerané opatrenia, ktoré umožnia plné využívanie tohto práva osobami so
zdravotným postihnutím a ich plné začlenenie a zapojenie do spoločnosti a zabezpečiť,
aby osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných služieb,
či už domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb vrátane osobnej
asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie
sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti (právom osôb so zdravotným
postihnutím na prístup k celému spektru podporných služieb) podľa čl. 19 písm. b)
Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Nesúlad napadnutého ustanovenia
§ 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia
navrhovateľka namieta aj so záväzkom zmluvných štátov prijať účinné opatrenia na zabezpečenie
osobnej mobility s najväčšou možnou nezávislosťou pre osoby so zdravotným postihnutím,
a to aj tým, že uľahčia osobnú mobilitu osôb so zdravotným postihnutím takým spôsobom
a v takom čase, aký si zvolia ony samy, a to za prijateľné ceny a uľahčia prístup
osôb so zdravotným postihnutím ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam, k
podporným technológiám, k rôznym formám živej asistencie a k sprostredkovateľom, a
to aj zabezpečením ich finančnej dostupnosti (právom osôb so zdravotným postihnutím
na účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility) podľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru
o právach osôb so zdravotným postihnutím.
V.1 K postaveniu v návrhu označených medzinárodných zmlúv v právnom poriadku Slovenskej
republiky
66.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými
zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom. Z citovaného textu ústavy vyplýva, že právomoc ústavného
súdu v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy sa
vzťahuje aj na medzinárodné zmluvy, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré
boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom [to isté platí aj o právomoci
podľa čl. 125 ods. 1 písm. b), c) a d) ústavy, pozn.].
67.
Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach bol prijatý rezolúciou
Valného zhromaždenia Organizácie spojených národov 16. decembra 1966. Federálne zhromaždenie
Československej socialistickej republiky s ním vyslovilo súhlas 11. novembra 1975
a pre Československú socialistickú republiku nadobudol platnosť 23. marca 1976. V
zbierke zákonov bol uverejnený pod č. 120/1976 Zb. vyhláškou ministra zahraničných
vecí z 10. mája 1976 o Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach a Medzinárodnom
pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. V dôsledku sukcesie sa pre
Slovenskú republiku stal platným od 1. januára 1993.
68.
S Dohovorom o právach osôb so zdravotným postihnutím vyslovila národná rada súhlas
uznesením č. 2048 z 9. marca 2010 a rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá
má podľa čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi. Tento dohovor prezident Slovenskej
republiky ratifikoval 28. apríla 2010 a pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť
25. júna 2010 v súlade s jeho článkom 45 ods. 2. V zbierke zákonov Slovenskej republiky
bol uverejnený pod č. 317/2010 Z. z. oznámením Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej
republiky.
69.
Zmluvnou stranou Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím je aj Európska
únia (ďalej len „EÚ“). V mene Európskeho spoločenstva (právneho predchodcu EÚ podľa
čl. 1 ods. 3 Zmluvy o EÚ. Ú. v. EÚ C 202, 7. 6. 2016) bol Dohovor o právach osôb so
zdravotným postihnutím podpísaný 30. marca 2007 a schválený rozhodnutím Rady z 26.
novembra 2009 o uzatvorení Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach osôb so
zdravotným postihnutím Európskym spoločenstvom (Ú. v. EÚ L 23, 27. 1. 2010, s. 35
– 36).
70.
Podľa článku 216 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ (Ú. v. ES C 202, 7. 6. 2016) sú medzinárodné
zmluvy uzavreté Úniou záväzné pre inštitúcie Únie a pre členské štáty. V prípade,
ak sa EÚ stane zmluvnou stranou medzinárodnej zmluvy, takáto zmluva sa stáva integrálnou
súčasťou jej právneho poriadku (pozri napr. rozsudok z 30. 4. 1974, Haegeman, 181/73,
Zb. s. 449, bod 5 alebo rozsudok z 21. 12. 2011, Air Transport Association of America
a iní proti Secretary of State for Energy and Climate Change, C-366/10, EU:C:2011:864,
bod 73, alebo priamo vo vzťahu k Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím,
rozsudok z 11. 4. 2013, HK Danmark, ktorá koná za Jettu Ringovú proti Dansk almennyttigt
Boligselskab (C335/11) a HK Danmark, ktorá koná za Lonu Skouboeovú Wergeovú proti
Dansk Arbejdsgiverforening, ktorá koná za Pro Display A/S v konkurze (C337/11), spojené
veci C335/11 a C337/11, EU:C:2013:222, bod 30). Zmluvám, ktoré uzavrela Únia, a teda
aj Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím je preto v právnom poriadku Slovenskej
republiky potrebné priznať postavenie, aké má právo EÚ. Vzhľadom na skutočnosť, že
Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím predstavuje tzv. zmiešanú medzinárodnú
zmluvu, t. j. medzinárodnú zmluvu, ktorá sa týka oblastí, v ktorých má právomoci EÚ,
ako aj jej členské štáty, a preto aj zmluvnými stranami tohto dohovoru sú EÚ a jej
členské štáty, postavenie práva EÚ možno priznať len tým ustanoveniam tohto dohovoru,
ktoré sa vzťahujú na oblasti, v ktorých má právomoci EÚ, resp. upravujú záležitosti,
v súvislosti s ktorými členské štáty preniesli na EÚ svoje právomoci.
71.
Postavenie sekundárneho práva EÚ (právne záväzných aktov Európskej únie, t. j. aktov
prijatých inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami EÚ) v právnom poriadku Slovenskej
republiky upravuje čl. 7 ods. 2 ústavy, ktorý právne záväzným aktom Európskych spoločenstiev a EÚ priznáva prednosť pred
zákonmi Slovenskej republiky. Postavenie primárneho práva EÚ (zmlúv, na ktorých je
EÚ založená, t. j. Zmluvy o EÚ a Zmluvy o fungovaní EÚ, ako aj im na roveň postaveným
iným prameňom primárneho práva EÚ, napr. protokolov a príloh k týmto zmluvám) upravuje
čl. 7 ods. 5 ústavy, ktorý v tomto ustanovení vymenovaným kategóriám medzinárodných
zmlúv, do ktorých možno zaradiť aj primárne právo EÚ, priznáva rovnako prednosť pred
zákonmi (PL. ÚS 10/2014, PL. ÚS 2/2016). Postavenie medzinárodných zmlúv, ktoré uzavrela
EÚ a ktorých zmluvnou stranou nie je aj Slovenská republika, t. z. iných ako tzv.
zmiešaných medzinárodných zmlúv, v právnom poriadku Slovenskej republiky nemožno vyvodiť
ani z čl. 7 ods. 2 ústavy, keďže medzinárodné zmluvy uzavreté EÚ nemožno považovať
za právne záväzné akty EÚ, aj keď ich v mene EÚ schvaľuje/uzaviera Rada EÚ vo forme
rozhodnutia a nemožno ho vyvodiť ani z čl. 7 ods. 5 ústavy, keďže tieto medzinárodné
zmluvy nespĺňajú podmienku ratifikácie a vyhlásenia spôsobom ustanoveným zákonom.
Viazanosť Slovenskej republiky medzinárodnými zmluvami, ktoré uzavrela EÚ a ktorých
zmluvnou stranou nie je aj Slovenská republika, t. j. iných ako tzv. zmiešaných medzinárodných
zmlúv možno vyvodiť z ústavného záväzku Slovenskej republiky obsiahnutom v čl. 1 ods.
2 ústavy uznávať a dodržiavať medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná (konkrétne,
čl. 216 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorý požaduje, aby medzinárodné zmluvy uzavreté
EÚ boli záväzné pre členské štáty). Postavenie medzinárodných zmlúv uzavretých EÚ,
iných ako tzv. zmiešaných medzinárodných zmlúv, v právnom poriadku Slovenskej republiky
ústava výslovne neupravuje. Z článku 1 ods. 2 ústavy, ktorý požaduje, aby Slovenská
republika okrem všeobecných pravidiel medzinárodného práva dodržiavala medzinárodné
zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, vyplýva napokon aj
záväzok Slovenskej republiky dodržiavať právo EÚ ako také, a teda nie len medzinárodné
zmluvy, ktoré uzavrela EÚ, ako aj iné medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných
zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná (v okolnostiach posudzovanej veci Medzinárodného
paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach). Napokon, za medzinárodný
záväzok Slovenskej republiky podľa čl. 1 ods. 2 ústavy možno považovať aj záväzok
rešpektovať rozhodnutia medzinárodných súdnych orgánov, ktorých rozhodnutia sú podľa
medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, záväzné pre Slovenskú
republiku, v okolnostiach posudzovanej veci najmä rozhodnutia Súdneho dvora.
72.
Povinnosť Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo vrátane príslušných
ustanovení ústavy v zmysle a duchu práva EÚ vyplýva aj zo zásady lojálnej spolupráce
zakotvenej v čl. 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ, ktorá inter alia požaduje, aby členské štáty
prijali všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie
záväzkov vyplývajúcich z práva EÚ (PL. ÚS 10/2014, bod 75; PL. ÚS 2/2016, bod 54,
PL. ÚS 8/2016, bod 102).
73.
Napadnuté ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného
postihnutia priznávajúce peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok
na kúpu osobného motorového vozidla možno považovať sa ustanovenia, ktoré vykonávajú
právo uznané čl. 9 paktu (právo na sociálne zabezpečenie) a práva uznané čl. 19 písm.
b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (právo
na prístup k celému spektru podporných služieb a právo na účinné opatrenia na zabezpečenie
osobnej mobility, vo vzťahu k peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla).
74.
Ústavný súd štandardne vykladá ústavu s prihliadnutím na medzinárodné právo. Vychádza
pritom jednak z čl. 1 ods. 2 ústavy, podľa ktorého Slovenská republika uznáva a dodržiava
všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná,
a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, a v okolnostiach tejto veci aj z čl. 154c ods.
1 ústavy, podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom
pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku
a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv.
75.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu základné práva a slobody podľa ústavy je
potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach
a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, PL. ÚS 10/2014, PL.
ÚS 24/2014). Ústavný súd tak vždy, pokiaľ to ústava svojím znením nevylučovala, prihliadal
pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd uznaných ústavou aj na znenie týchto
zmlúv a príslušnú judikatúru vzťahujúcu sa k nim (II. ÚS 55/98, PL. ÚS 10/2010, PL.
ÚS 24/2014).
V.2 K právam osôb so zdravotným postihnutím podľa v návrhu označených ustanovení Dohovoru
o právach osôb so zdravotným postihnutím a Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych
a kultúrnych právach
76.
Článok 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím uznáva rovnaké právo
všetkých osôb so zdravotným postihnutím na nezávislý spôsob života a začlenenie do
spoločnosti so slobodou voľby a kontroly vlastného života. Toto ustanovenie vychádza
zo základného princípu o ľudských právach, že všetky ľudské bytosti sa rodia rovnaké,
čo sa týka ich dôstojnosti a práv a každý život je rovnako hodnotný. Základom práva
osôb so zdravotným postihnutím na nezávislý život a začlenenie do spoločnosti so slobodou
voľby a kontroly vlastného života sú všeobecné zásady Dohovoru o právach osôb so zdravotným
postihnutím (čl. 3), najmä rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti, autonómie a nezávislosti
jednotlivca (čl. 3 písm. a), a plné a účinné zapojenie a začlenenie do spoločnosti
(čl. 3 písm. c). Článok 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím je preto
potrebné interpretovať a uplatňovať s ohľadom na tieto ako aj ostatné zásady tohto
dohovoru.
77.
Pre nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti osôb so zdravotným postihnutím
je potrebné zavádzať posilňujúce formy podpory, ako napríklad osobná asistencia. Článok
19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím požaduje od zmluvných štátov
mať na pamäti aj to, že všetky podporné služby sa musia navrhnúť a poskytovať tak,
aby podporovali celkový účel danej normy: plné, individualizované, samostatne zvolené
a účinné začlenenie a zapojenie do spoločnosti a nezávislý spôsob života.
78.
Právo na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti možno považovať za rešpektované
len vtedy, ak osoby so zdravotným postihnutím môžu plne využívať všetky občianske,
politické, hospodárske, sociálne a kultúrne práva garantované Dohovorom o právach
osôb so zdravotným postihnutím. Článok 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím
vychádza z občianskych a politických práv, napr. práva na slobodu pohybu a slobodu
voľby bydliska (čl. 12 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach),
ako aj hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, napr. práva na primeranú životnú
úroveň, vrátane dostatočnej výživy, oblečenia a bývania (čl. 11 Medzinárodného paktu
o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach) a základných komunikačných práv,
ktoré sú základom práva na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti. Právo
na primeranú životnú úroveň zahŕňa nielen rovnocenný prístup k dostatočnej výžive,
prístupnému bývaniu a iným základným materiálnym požiadavkám, ale aj dostupnosť podporných
služieb, kompenzačných pomôcok a technológií, ktoré plne rešpektujú ľudské práva osôb
so zdravotným postihnutím [Všeobecný komentár č. 5 (2017) k nezávislému spôsobu života
a začlenení do spoločnosti z 27. októbra 2017 prijatý Výborom pre práva osôb so zdravotným
postihnutím].
79.
Povinnosti vyplývajúce pre zmluvné štáty z čl. 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným
postihnutím musia odrážať povahu práv priznaných týmto článkom osobám so zdravotným
postihnutím. Práva, ktoré uvedený článok Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím
priznáva osobám so zdravotným postihnutím, sú buď absolútne a okamžite uplatniteľné
(občianske a politické práva), alebo progresívne uplatniteľné (hospodárske, sociálne
a kultúrne práva). Zatiaľ čo napríklad právo zvoliť si bydlisko a kde, ako a s kým
spolunažívať [článok 19 písm. a) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím]
je okamžite uplatniteľné, keďže ide o občianske a politické právo, právo na prístup
k individualizovaným hodnoteným podporným službám [článok 19 písm. b) Dohovoru o právach
osôb so zdravotným postihnutím] je hospodárskym, sociálnym a kultúrnym právom. Postupná
realizácia hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv znamená povinnosť navrhnúť
a prijať konkrétne stratégie, akčné plány a zdroje na rozvoj podporných služieb a
zároveň sprístupňovať osobám so zdravotným postihnutím existujúce aj nové všeobecné
služby.
80.
V záujme dosiahnutia postupného uplatňovania hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
práv musia zmluvné štáty podniknúť kroky na maximálne využitie svojich dostupných
zdrojov (čl. 2 ods. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
právach a čl. 4 ods. 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím).
81.
V záujme dosiahnutia nezávislého spôsobu života a začlenenia do spoločnosti všetkých
osôb so zdravotným postihnutím je pri získavaní prístupu k podporným službám a ich
prijímaní dôležitá nediskriminácia (čl. 5 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím).
Zmluvné štáty by mali definovať kritériá a postupy oprávnenosti prístupu k podporným
službám nediskriminačným a objektívnym spôsobom a sústrediť sa skôr na požiadavky
danej osoby ako na jej zdravotné postihnutie pri zaujímaní postoja zlučiteľného s
ľudskými právami. Vytvorenie špecifických služieb pre osoby so zdravotným postihnutím
pri zohľadnení ich osobitej situácie a v súlade s ich požiadavkami, ako napríklad
služby pre deti, študentov, zamestnancov a staršie osoby so zdravotným postihnutím,
by sa nemalo považovať za diskriminačné porušenie dohovoru, ale skôr za spravodlivú
a právne dostupnú pozitívnu diskrimináciu. Osoby so zdravotným postihnutím, ktoré
čelia diskriminácii v súvislosti s čl. 19, musia mať k dispozícii účinné a cenovo
dostupné opravné prostriedky.
82.
V záujme odstraňovania prekážok nezávislého spôsobu života osôb so zdravotným postihnutím
v spoločnosti je dôležitá aj podpora osobnej mobility. Článok 20 Dohovoru o právach
osôb so zdravotným postihnutím preto požaduje uľahčiť prístup osôb so zdravotným postihnutím
ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam, k podporným technológiám, k rôznym
formám živej asistencie a k sprostredkovateľom, a to aj zabezpečením ich finančnej
dostupnosti. Podpora osobnej mobility osôb so zdravotným postihnutím je nevyhnutným
predpokladom plného začlenenia a zapojenia osôb so zdravotným postihnutím do jednotlivých
komunít.
83.
Podľa všeobecného komentára č. 19 Výboru OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne
práva k právu na sociálne zabezpečenie podľa čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych právach, prijatého 23. novembra 2007, aj keď právo na sociálne
zabezpečenie patrí každému, zmluvné štáty majú osobitnú pozornosť venovať tým jednotlivcom
a skupinám, ktoré tradične čelia ťažkostiam pri výkone tohto práva, predovšetkým,
inter alia, osobám so zdravotným postihnutím [Výbor OSN pre hospodárske, sociálne
a kultúrne práva, všeobecný komentár č. 19: Právo na sociálne zabezpečenie (čl. 9
paktu), publikovaný 4. 2. 2008, E/C.12/GC/19, bod 31]. Podľa Výboru OSN pre hospodárske,
sociálne a kultúrne práva zmluvné štáty majú základnú povinnosť zabezpečiť uspokojenie
aspoň minimálnej nevyhnutnej úrovne každého práva uznaného Medzinárodným paktom o
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, čo okrem iného požaduje, aby zmluvné
štáty zabezpečili právo na prístup k systémom alebo schémam sociálneho zabezpečenia
na nediskriminačnom základe, osobitne pre znevýhodnených a marginalizovaných jednotlivcov
a skupiny [Výbor OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva, všeobecný komentár
č. 19: Právo na sociálne zabezpečenie (čl. 9 paktu), publikovaný 4. 2. 2008, E/C.12/GC/19,
bod 59, písm. b)]. Aj keď Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
právach má zabezpečiť progresívnu realizáciu práv, ktoré uznáva a pripúšťa obmedzenia
ich výkonu z dôvodu ohraničenosti dostupných zdrojov, rovnako však ukladá zmluvným
štátom rozličné povinnosti, ktoré majú okamžitý účinok. Zmluvné štáty majú okamžité
povinnosti vo vzťahu k právu na sociálne zabezpečenie, ako napríklad povinnosť garantovať,
že toto právo bude vykonávané bez akejkoľvek diskriminácie [Výbor OSN pre hospodárske,
sociálne a kultúrne práva, všeobecný komentár č. 19: Právo na sociálne zabezpečenie
(čl. 9 paktu), publikovaný 4. 2. 2008, E/C.12/GC/19, body 29, 31 a 40].
V.3 K namietanému zásahu do ústavného princípu rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach
podľa čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie podľa čl. 2 ods. 2 v
spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach
a čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach
osôb so zdravotným postihnutím
84.
Povinnosť zmluvných štátov zabezpečiť, že právo na sociálne zabezpečenie podľa čl.
9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach je užívané
bez diskriminácie podľa čl. 2 ods. 2 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych
a kultúrnych právach, preniká všetkými povinnosťami zmluvných štátov podľa časti III
Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Medzinárodný
pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach preto zakazuje akúkoľvek diskrimináciu,
či už formálnu alebo faktickú, priamu alebo nepriamu, na základe rasy, farby pleti,
pohlavia, veku, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národného
alebo sociálneho pôvodu, majetku, fyzického alebo duševného postihnutia, zdravia,
sexuálnej orientácie, občianskeho, politického, sociálneho alebo iného statusu, ktorých
účinkom je úplne znemožnenie alebo značné sťaženie rovnakého užívania alebo výkonu
práva na sociálne zabezpečenie [Výbor OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva,
všeobecný komentár č. 19: Právo na sociálne zabezpečenie (čl. 9 paktu), publikovaný
4. 2. 2008, E/C.12/GC/19, bod 29].
85.
Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím garantuje právo na nezávislý spôsob
života a začlenenie do spoločnosti všetkým osobám so zdravotným postihnutím bez ohľadu
na rasu, farbu pleti, pôvod, pohlavie, graviditu a materstvo, občiansku, rodinnú alebo
opatrovateľskú situáciu, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné presvedčenie, národnostný,
etnický, domorodý alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, ekonomickú
alebo majetkovú situáciu, zdravotný stav, genetickú alebo inú predispozíciu na ochorenie,
vek, alebo akýkoľvek iný status (všeobecný komentár č. 5 (2017) k nezávislému spôsobu
života a začlenení do spoločnosti z 27. októbra 2017 prijatý Výborom pre práva osôb
so zdravotným postihnutím).
86.
Nesúlad napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého
zdravotného postihnutia s označenými ustanoveniami ústavy, paktu a Dohovoru o právach
osôb so zdravotným postihnutím navrhovateľka odôvodňuje tým, že napadnutá právna úprava
zavádza diskrimináciu medzi osobami s ťažkým zdravotným postihnutím na základe veku,
keďže príslušné peňažné príspevky, ktoré zavádza (príspevok na osobnú asistenciu a
príspevok na kúpu osobného motorového vozidla), možno poskytovať len osobám s ťažkým
zdravotným postihnutím, ktoré majú požadovaný vek (pri peňažnom príspevku na osobnú
asistenciu od 6. do 65. roku veku, po dovŕšení 65. roku veku ho možno poskytnúť, len
ak bol osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku,
a pri peňažnom príspevku na kúpu osobného motorového vozidla do 65. rokov veku).
87.
Podľa navrhovateľky napadnuté ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu
ťažkého zdravotného postihnutia predstavujú neprípustné obmedzenie: (i) ústavného
princípu rovnosti ľudí v dôstojnosti a v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy, (ii) zákazu diskriminácie podľa čl. 2 ods. 2 paktu, a to samostatne alebo
v spojení s právom každého na sociálne zabezpečenie podľa čl. 9 paktu, (iii) zákazu
diskriminácie podľa čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím,
a to samostatne alebo v spojení s právom osôb so zdravotným postihnutím na prístup
k celému spektru podporných služieb podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb
so zdravotným postihnutím a, v prípade napadnutého ustanovenia § 34 ods. 3 zákona
o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia (priznávajúceho
peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla), aj v spojení s právom osôb
so zdravotným postihnutím na účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility podľa
čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.
88.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ustanovenie čl. 12 ods. 1 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu; ide o všeobecné pravidlo rovnosti,
ktoré slúži na generálnu ochranu pred diskrimináciou a vo svojej podstate vyjadruje
rovnosť všetkých subjektov práva pred zákonom, pričom v tomto zmysle je adresované
všetkým orgánom verejnej moci, ktoré musia vo vzťahu ku všetkým subjektom práva, k
ich základným právam a slobodám z hľadiska ich uskutočňovania a uplatňovania pristupovať
rovnako, bez ohľadu na okolnosti predpokladané čl. 12 ods. 2 ústavy [pohlavie, rasu, farbu pleti... (m. m. PL. ÚS 16/08)]. Z čl. 12 ods. 2 ústavy vyplýva subjektívne právo každého, aby nemohol byť diskriminovaný z dôvodov
v tomto ustanovení vymenovaných (III. ÚS 39/01, II. ÚS 5/03). Vychádzajúc z modelu
materiálneho chápania rovnosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie je dôležité, aké rozdiely
medzi ľuďmi existujú, pretože ľudia majú rovnakú hodnotu, a preto zasluhujú rovnakú
starostlivosť a rešpekt (čl. 12 ods. 1 ústavy). Vyplýva to zo všeobecných hodnôt ľudskej
dôstojnosti, autonómnosti a rovnakej ceny každého indivídua, ktoré tvoria základ pre
zákaz nespravodlivej diskriminácie ľudských bytostí bez ohľadu na ich postavenie v
spoločnosti (PL. ÚS 8/04).
89.
Za diskriminačnú úpravu, resp. úpravu porušujúcu rovnosť v právach (čl. 12 ods. 1 ústavy), možno považovať takú právnu úpravu, ktorá rovnaké alebo analogické/porovnateľné
situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže rozumne
odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným
legislatívnym riešením (PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04). Tento základný princíp je porušený
vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza
inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti,
že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie (II. ÚS 5/03).
90.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. PL. ÚS 13/09, I. ÚS 17/99) k porušeniu
ústavného princípu rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach, resp. zákazu diskriminácie,
vyjadreného v čl. 12 ods. 1 ústavy môže dôjsť v zásade len v spojení s porušením určitého konkrétneho základného
práva alebo slobody, t. j. jeho porušenia sa v zásade možno dovolávať len v súvislosti
s porušením určitého základného práva a slobody, alebo ľudského práva alebo základnej
slobody vyplývajúcej z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách (m. m. pozri napr. PL. ÚS 14/98, I. ÚS 17/99, PL. ÚS 10/04). Ústavný súd
vo svojej doterajšej judikatúre (napr. PL. ÚS 33/95, PL. ÚS 43/95, PL. ÚS 18/97, PL.
ÚS 4/00, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 15/03, PL. ÚS 15/06, PL. ÚS 3/08, PL. ÚS 19/09, PL.
ÚS 11/2011, PL. ÚS 11/2013) preferuje akcesorický prístup k preskúmavaniu namietaného
porušenia ústavného princípu rovnosti, pričom zdôrazňuje, že: „Princípy zákazu diskriminácie
a rovnosti ľudí nie sú spravidla chránené samy osebe, ale len v súvislosti s porušením
iného základného práva a slobody“ (PL. ÚS 13/09).
91.
Navrhovateľka v návrhu a vo svojom vyjadrení k stanovisku vlády z 23. júla 2019 uvádza,
že nesúlad napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého
zdravotného postihnutia s ústavným princípom rovnosti ľudí v dôstojnosti a v právach
podľa čl. 12 ods. 1 ústavy a zákazu diskriminácie podľa čl. 2 ods. 2 paktu a čl. 5
ods. 1 a 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím vidí (aj) v spojení s
právami osôb so zdravotným postihnutím podľa čl. 9 paktu (právom každého na sociálne
zabezpečenie, zahŕňajúc do toho právo na sociálne poistenie) a podľa čl. 19 písm.
b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (právom
na prístup k celému spektru podporných služieb a právom na účinné opatrenia na zabezpečenie
osobnej mobility). Napadnuté ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu
ťažkého zdravotného postihnutia zavádzajúce peňažný príspevok na osobnú asistenciu
a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla možno považovať sa ustanovenia
vykonávajúce čl. 9 paktu a čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach
osôb so zdravotným postihnutím. Podstata návrhu navrhovateľky preto spočíva v namietaní
porušenia zákazu diskriminácie na základe veku pri poskytovaní peňažného príspevku
na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla podľa
napadnutej právnej úpravy, t. j. pri uplatňovaní práv osôb so zdravotným postihnutím
podľa označených ustanovení Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
právach a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.
92.
O priamu diskrimináciu ide vtedy, ak sa z niektorého z dôvodov, v okolnostiach posudzovanej
veci z dôvodu veku, zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie ako s inou osobou,
ktorá sa nachádza v rovnakej alebo porovnateľnej situácii.
93.
V tomto kontexte je potrebné v prvom rade zistiť, či z napadnutej právnej úpravy
vyplýva rozdielne zaobchádzanie medzi osobami s ťažkým zdravotným postihnutím na základe
ich veku.
94.
Je potrebné zdôrazniť, že napadnutá právna úprava priznáva nárok na peňažný príspevok
na osobnú asistenciu len osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré majú od 6 do
65 rokov veku, po dovŕšení 65. roku veku ho priznáva, len ak bol osobe s ťažkým zdravotným
postihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku, a peňažný príspevok na kúpu
osobného motorového vozidla len osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré majú
do 65 rokov veku. Uplatniť si nárok na uvedené peňažné príspevky môže osoba s ťažkým
zdravotným postihnutím, len ak má uvedený požadovaný vek.
95.
Napadnutá právna úprava teda zavádza rozdielne zaobchádzanie, ktoré je priamo založené
na veku osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Kritérium diferenciácie, na ktoré odkazuje,
totiž vychádza priamo z veku osoby s ťažkým zdravotným postihnutím.
96.
Je preto potrebné následne preskúmať, či sa uvedené rozdielne zaobchádzanie týka
kategórií osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré sa nachádzajú v porovnateľných
situáciách. Požiadavka týkajúca sa porovnateľnej povahy situácií na účely určenia
existencie porušenia zásady rovnosti zaobchádzania sa musí posúdiť z hľadiska všetkých
prvkov, ktoré ich charakterizujú, a najmä s ohľadom na predmet a cieľ právnej úpravy,
ktorou sa zavádza predmetné rozlišovanie [pozri v tomto zmysle napr. rozsudok Súdneho
dvora zo 16. júla 2015, ČEZ Razpredelenie Bălgarija, C 83/14, EU:C:2015:480, bod 89,
rozsudok z 26. 6. 2018, MB, C 451/16, EU:C:2018:492, bod 42, alebo rozsudok z 22.
1. 2019, Cresco Investigation GmbH, C-193/17, EU:C:2019:43, bod 42]. Zároveň je potrebné
dodať, že jednak sa nevyžaduje, aby boli situácie identické, ale iba porovnateľné,
a jednak skúmanie tejto porovnateľnosti sa musí uskutočniť nie globálne a abstraktne,
ale špecificky a konkrétne so zreteľom na dotknuté plnenie (rozsudok z 19. 7. 2017,
Abercrombie & Fitch Italia, C‑143/16, EU:C:2017:566, bod 25 a tam citovaná judikatúra).
97.
V posudzovanej veci napadnutá právna úprava priznáva peňažný príspevok na osobnú
asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla iba tým osobám
s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorý majú napadnutou právnou úpravou požadovaný
vek. Napadnutá právna úprava tak vytvára rozdielne zaobchádzanie, pokiaľ ide o priznanie
uvedených peňažných príspevkov, medzi osobami s ťažkým zdravotným postihnutím majúcimi
požadovaný vek a osobami s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré požadovaný vek nemajú.
98.
Cieľom poskytovania predmetných peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálneho dôsledku
ťažkého zdravotného postihnutia je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s
ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti (§ 1 ods. 2 zákona
o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia).
99.
Priznanie predmetných peňažných príspevkov osobe s ťažkým zdravotným postihnutím
je podmienené, okrem potreby sociálneho začlenenia tejto osoby do spoločnosti za jej
aktívnej účasti, splnením formálnej požiadavky dovŕšenia určitého veku. Takáto osoba
s ťažkým zdravotným postihnutím (ktorá dovŕšila požadovaný vek), môže využívať podporu
(peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového
vozidla) smerujúcu k jej začleneniu do spoločnosti za jej aktívnej účasti.
100.
Situácia osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá dovŕšila vek požadovaný napadnutou
právnou úpravou, sa v tomto ohľade nijako nelíši od situácie osôb s ťažkým zdravotným
postihnutím, ktoré nemajú požadovaný vek a ktoré rovnako v záujme podpory ich sociálneho
začlenenia do spoločnosti za ich aktívnej účasti by chceli mať k dispozícii peňažný
príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla,
pričom však na ich poskytnutie nemajú nárok. Pokiaľ ide o priznanie predmetných peňažných
príspevkov, situácia osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré majú požadovaný vek,
je porovnateľná so situáciou osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré požadovaný
vek nemajú bez ohľadu na to, aký vek majú. Obe skupiny osôb s ťažkým zdravotným postihnutím
potrebujú podporu ich aktivizácie, sociálneho začlenenia, nezávislosti a možnosti
rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie svojich rolí, vykonávania pracovných aktivít,
vzdelávacích aktivít alebo voľnočasových aktivít.
101.
Z uvedeného vyplýva, že účinkom napadnutej právnej úpravy je, že s porovnateľnými
situáciami sa v závislosti od veku zaobchádza rozdielne. Napadnutá právna úprava tým
zavádza priamu diskrimináciu na základe veku.
102.
Podľa ústavného súdu napadnutá právna úprava pôsobí diskriminačne, keďže zaobchádza
s jednou skupinou osôb, a to s osobami s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré majú
požadovaný vek v porovnaní s inou skupinou osôb, a to s osobami s ťažkým zdravotným
postihnutím, ktoré nemajú požadovaný vek inak, a to tak, že zatiaľ čo osobám patriacim
do prvej skupiny priznáva nárok na peňažný príspevok na osobnú asistenciu, resp. peňažný
príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, osobám patriacim do druhej skupiny
uvedené peňažné príspevky nepriznáva, pričom obe skupiny osôb s ťažkým zdravotným
postihnutím sa nachádzajú v rovnakej, resp. porovnateľnej situácii. Medzi situáciami
oboch skupín osôb s ťažkým zdravotným postihnutím nie sú rozdiely takého charakteru
a takej závažnosti, ktoré by požadovali nerovnaké zaobchádzanie s nimi.
V.4 K ústavnej a medzinárodnoprávnej prípustnosti obmedzenia výkonu práva na rovnaké
zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie napadnutou právnou úpravou
103.
Aj keď je princíp rovnosti, resp. zákaz diskriminácie v moderných demokraciách a
podľa ústavy fundamentálnym princípom, napriek tomu neznamená absolútnu rovnosť, totiž
absolútne rovnaké zaobchádzanie s každým a v každej situácii. Právo na rovnaké zaobchádzanie,
resp. zákaz diskriminácie je, rovnako ako viaceré iné ústavou a medzinárodnými zmluvami
garantované základné práva a slobody, obmedziteľné, a to za podmienok stanovených
v čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy a/vrátane rešpektovania princípu proporcionality. Pri
každom zákonnom obmedzení základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a
zmysel a takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ spočívajúci v ochrane
dôležitého verejného záujmu, pričom zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia
platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Na každé obmedzenie
základných práv a slobôd sa vzťahuje zásada (test) proporcionality.
104.
Test proporcionality uskutočňovaný v rámci ústavného prieskumu napadnutej právnej
úpravy je založený na troch po sebe nasledujúcich krokoch. Prvým krokom je jednak
test existencie ústavou nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate
aim/effect) a tiež test racionálnej väzby medzi napadnutou právnou úpravou a ňou sledovaným
cieľom [účelom (conduciveness)], teda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit). Druhým krokom
je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp. potrebnosti, či použitia najmenej drastických,
resp. šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity,
least intrusiveness) k dosiahnutiu cieľa sledovaného napadnutou právnou úpravou. Napokon
tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova (Angemessenheit, test
of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect; not overly onerous),
ktorého obsah tvorí porovnanie miery zásahov do ústavou chránených hodnôt vyvolaných
uplatnením napadnutej právnej úpravy (napr. PL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 3/09, m. m. PL.
ÚS 19/09, m. m. PL. ÚS 23/06).
105.
Uvedený test proporcionality je testom určeným pre prvú generáciu ľudských práv (občianske
a politické práva). Pre testovanie druhej generácie ľudských práv (hospodárske, sociálne
a kultúrne práva), kam spadajú aj právo každého na sociálne zabezpečenie podľa čl.
9 paktu a práva osôb so zdravotným postihnutím podľa čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm.
a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, existuje modifikovaný test
proporcionality (PL ÚS 12/2014, PL ÚS 14/2014). Je vylúčené, aby metodológia prieskumu
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv bola totožná s metodológiou prieskumu
využívanou vo vzťahu k občianskym a politickým právam. Test proporcionality je, vychádzajúc
z povahy sociálnych práv, príliš „prísny“, pretože výrazne obmedzuje zákonodarcu pri
prijímaní právnej úpravy majúcej za cieľ regulovať túto oblasť spoločenských vzťahov
(PL. ÚS 14/2014, obdobne aj Ústavný súd Českej republiky vo veci sp. zn. Pl. ÚS 1/08).
106.
Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už konštatoval, že hospodárske, sociálne a kultúrne
práva sú právami druhej generácie, ktorých podoba a obsah v podstatnej miere závisí
od ekonomických a hospodárskych možností štátu (PL. ÚS 19/08, PL. ÚS 8/2014). Hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych práv sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto
práva vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). Otvára sa tak široký priestor pre zákonodarcu
pri voľbe najrôznejších riešení. Právna úprava obmedzujúca hospodárske, sociálne a
kultúrne práva nemusí byť striktne/prísne proporcionálna k cieľu, ktorý sleduje, t.
j. nemusí ísť o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, ako je to pri právnej
úprave obmedzujúcej občianske a politické práva. V teste proporcionality pri hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych právach obstojí aj taká zákonná úprava, u ktorej možno zistiť
sledovanie nejakého legitímneho cieľa a ktorá tak činí spôsobom, ktorý si možno predstaviť
ako rozumný prostriedok na jeho dosiahnutie, hoci nemusí ísť o prostriedok najlepší,
najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší. Požiadavka primeranosti (proporcionality)
pri obmedzovaní hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv nekladie na zákonodarcu
nároky porovnateľné s obmedzovaním občianskych a politických práv. Pre zákonodarcu
to prináša zväčšenie manévrovacieho priestoru pri právnej úprave inštitútov, ktorými
udeľuje hospodárskym, sociálnym a kultúrnym právam konkrétny obsah (PL. ÚS 1/2012,
PL. ÚS 14/2014).
107.
Pri skúmaní proporcionality právnej úpravy obmedzujúcej hospodárske, sociálne a kultúrne
práva ústavný súd nie je povolaný posudzovať ekonomické aspekty potrebnosti a nevyhnutnosti,
napr. rôznych úprav týkajúcich sa peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov
ťažkého zdravotného postihnutia. Voľba nástrojov pomoci osobám so zdravotným postihnutím
a miera ich uplatnenia je primárne úlohou zákonodarcu, ktorý za rozpoznanie problémov,
ktoré si vyžadujú reguláciu, voľbu nástrojov a ich účinky, ktoré niekedy môžu byť
aj negatívne, nesie politickú zodpovednosť. Ústavný súd však môže do jeho zákonodarnej
činnosti zasiahnuť, a to vtedy, ak v nej odhalí protiústavnosť (PL. ÚS 14/2014, obdobne
aj Ústavný súd Českej republiky vo veci sp. zn. Pl. ÚS 83/06). Právnu úpravu možno
považovať za protiústavnú kvôli rozporu s hospodárskymi, sociálnymi a kultúrnymi právami
predovšetkým, ak je v rozpore so zákazom diskriminácie, resp. predstavuje ústavne
neprípustné obmedzenie výkonu práva na rovnaké zaobchádzanie.
108.
V posudzovanej veci napadnutá právna úprava zasahuje do sociálnych práv osôb s ťažkým
zdravotným postihnutím, ktoré nemajú vek požadovaný pre priznanie nároku na peňažné
príspevky, ktoré zavádza, konkrétne práva na sociálne zabezpečenie podľa čl. 9 paktu,
práva na prístup k celému spektru podporných služieb podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru
o právach osôb so zdravotným postihnutím a práva na účinné opatrenia na zabezpečenie
osobnej mobility podľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným
postihnutím, avšak z dôvodu, že pri vykonávaní uvedených práv zavádza diskrimináciu
na základe veku. Pri posudzovaní ústavnoprávnej a medzinárodnoprávnej konformity napadnutej
právnej úpravy je tak optikou testu proporcionality potrebné preskúmať obmedzenie
základného práva napadnutou právnou úpravou dotknutých osôb (t. j. osôb s ťažkým zdravotným
postihnutím, ktoré nemajú vek požadovaný pre priznanie nároku na peňažné príspevky,
ktoré napadnutá právna úprava zavádza) na rovnaké zaobchádzanie, ktoré vychádza z
ústavného princípu rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach (čl. 12 ods. 1 ústavy) a
ktoré patrí do prvej generácie ľudských práv. Napadnutú právnu úpravu je tak potrebné
podrobiť „prísnemu“ testu proporcionality, testu proporcionality, ktorý sa uplatňuje
v rámci prvej generácie ľudských práv.
109.
V rámci všetkých už uvádzaných skutočností ústavný súd pristúpil k preskúmaniu splnenia
podmienok ústavne a medzinárodnoprávne konformného obmedzenia výkonu napadnutou právnou
úpravou dotknutého základného práva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie
podľa príslušných ustanovení v návrhu označených medzinárodných zmlúv, napĺňajúceho
ústavný princíp rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy.
110.
V prvom rade je potrebné uviesť, že v posudzovanej veci je nesporné, že predmetné
obmedzenie výkonu základného práva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie
pri uplatňovaní v návrhu označených sociálnych práv podľa Medzinárodného paktu o hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych právach a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím,
zavedené napadnutou právnou úpravou je v zmysle čl. 13 ods. 2 ústavy ustanovené zákonom.
Napádaná právna úprava spĺňa podmienku zákonnej úpravy medzí základných práv a slobôd
podľa čl. 13 ods. 2 ústavy, ak obmedzenie základných práv a slobôd, ktoré zavádza,
je ustanovené vo forme zákona. Pre splnenie podmienky legality podľa čl. 13 ods. 2
ústavy sa okrem toho, aby obmedzenie základných práv a slobôd malo svoj právny základ
v zákone, tiež požaduje, aby zákonné obmedzenie základných práv a slobôd bolo prístupné
a dostatočne jasné, presné a predvídateľné v záujme zabrániť verejnej moci v arbitrárnom
konaní a umožniť jednotlivcom náležite oboznámiť sa s obsahom príslušnej právnej úpravy
(PL. ÚS 19/09). Účelom čl. 13 ods. 2 ústavy je chrániť adresátov práva pred takými
technikami právnej regulácie, ktoré sú typické pre tzv. policajné štáty; ide najmä
o širokú diskrečnú právomoc exekutívy, vrátane jej možnosti upravovať kľúčové súradnice
vzťahu medzi občanmi a mocou podzákonnými opatreniami. Predmetné ustanovenie tak slúži
predovšetkým na to, aby iné orgány ako parlament nemohli výkon základných práv a slobôd
podrobiť akýmkoľvek obmedzeniam idúcim nad rámec zákona (PL. ÚS 16/05). Napadnutá
právna úprava spĺňa všetky uvedené podmienky legality podľa čl. 13 ods. 2 ústavy.
111.
Z údajov, ktorými disponuje ústavný súd, nevyplýva a navyše ani účastníci konania
pred ústavným súdom nepredniesli žiadne relevantné dôvody, ktoré by nasvedčovali tomu,
že zákonné obmedzenia základného práva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie,
stanovené napadnutou právnou úpravou, nerešpektujú podstatu tohto základného práva.
Napadnutou právnou úpravou nedochádza k úplnému odopretiu práva na rovnaké zaobchádzanie,
resp. zákazu diskriminácie osôb so zdravotným postihnutím, ktoré nemajú napadnutou
právnou úpravou požadovaný vek pre priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu
a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, ale „len“ k obmedzeniu
výkonu tohto ich práva, a to počas doby, keď nemajú napadnutou právnou úpravou požadovaný
vek. Napadnutá právna úprava „iba“ zužuje možnosť/spôsobilosť realizácie základného
práva na rovnaké zaobchádzanie pri uplatňovaní v návrhu označených sociálnych práv
podľa Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Dohovoru
o právach osôb so zdravotným postihnutím u uvedených osôb bez toho, aby zasahovala
do zmyslu a rozsahu, resp. obsahu tohto základného práva.
112.
Pokiaľ ide o cieľ sledovaný napadnutou právnou úpravou, dôvodová správa k napadnutej
právnej úprave uvádza hlavne dôvody a okolnosti zavedenia a poskytovania peňažného
príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla
osobám s ťažkým zdravotným postihnutím. Na dôvody zavedenia vekových obmedzení pri
poskytovaní uvedených peňažných príspevkov poukazuje predovšetkým vláda zastúpená
ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku k návrhu navrhovateľky. Z vyjadrenia
vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti vyplýva, že dôvodom pre zavedenie vekového
obmedzenia pri poskytovaní peňažného príspevku na osobnú asistenciu (možnosti jeho
poskytnutia až od 6. rokov veku) je skutočnosť, že predmetný peňažný príspevok slúži
na podporu nezávislosti fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím s cieľom vymaniť
ju z pozície opatrovaného. Podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti je
naplnenie tohto účelu u dieťaťa do 6. rokov veku pre väčšinu detí nesplniteľné. S
touto skutočnosťou má korešpondovať predĺženie poskytovania rodičovského príspevku
až do 6. rokov veku dieťaťa, ak má dieťa nepriaznivý zdravotný stav [podľa zákona
č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 571/2009 Z. z.“)] alebo poskytovanie príspevku na starostlivosť
o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom až do 6 rokov veku dieťaťa [podľa
zákona č. 561/2008 Z. z. o príspevku na starostlivosť o dieťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 561/2008 Z. z.“)]. Rovnako aj podľa národnej
rady dosiahnutie cieľa osobnej asistencie (podľa § 20 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia) je u osôb s ťažkým zdravotným postihnutím,
ktoré majú menej ako 6 rokov, prakticky nesplniteľné. Tieto osoby majú aj podľa národnej
rady preto k dispozícii iné formy podpory, napr. predĺžený rodičovský príspevok podľa
zákona č. 571/2009 Z. z. alebo príspevok na starostlivosť o dieťa podľa zákona č.
561/2008 Z. z. Podľa národnej rady štát za fyzické osoby, ktoré sa riadne starajú
o takéto dieťa, a teda popri tejto starostlivosti nemôžu vykonávať zárobkovú činnosť,
platí poistné na dôchodkové poistenie. Dôvodom zavedenia hornej vekovej hranice (65
rokov) pre poskytovanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu má byť podľa dôvodovej
správy k napadnutej právnej úprave skutočnosť, že neobmedzením hornej vekovej hranice
dochádzalo k situáciám, že sa tento peňažný príspevok poskytoval aj starším občanom,
pričom cieľ osobnej asistencie (podpora nezávislosti a spoločenskej integrácie občana)
sa tým nedosiahol. Podľa dôvodovej správy finančné prostriedky získané z tohto peňažného
príspevku riešili skôr ekonomickú situáciu v rodine než zmenu kvality života starších
občanov. Vo vzťahu k hornej vekovej hranici vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti
uvádza, že hranica 65 rokov veku je zosúladená s medzinárodným právom (Dohovorom Medzinárodnej
organizácie práce č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia), ktoré definuje
produktívny vek do 65 rokov veku a reflektuje tiež hranicu staroby, ktorá podľa teórie
práva sociálneho zabezpečenia nastáva vo veku 60 – 65 rokov. Aj národná rada pri stanovení
hornej vekovej hranice 65 rokov pri poskytovaní peňažného príspevku na osobnú asistenciu
odkazuje na definíciu produktívneho veku ako veku do 65 rokov, keď má byť v zmysle
demografickej teórie ekonomickej aktivity obyvateľstva ekonomická aktivita najvyššia.
Ustanovenie hornej vekovej hranice 65 rokov veku pre priznanie nároku na peňažný príspevok
na kúpu osobného motorového vozidla dôvodová správa k napadnutej právnej úprave odôvodňuje
rovnako ako pri príspevku na osobnú asistenciu. Podľa národnej rady ustanovenie hornej
vekovej hranice pre priznanie nároku na peňažný príspevok na kúpu osobného motorového
vozidla je motivované stanovením veku, do dosiahnutia ktorého je možné predpokladať
vykonávanie dlhodobých a pravidelne sa opakujúcich aktivít (najmä pracovných a vzdelávacích
aktivít). Podľa národnej rady sú uvedené aktivity vo vzťahu k osobám, ktoré majú vek
nad ustanovenú hornú hranicu, dostatočným odôvodnením pre rozlišovanie týchto okruhov
fyzických osôb na základe ich veku.
113.
Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom vyjadrení k návrhu navrhovateľky
uvádza, že legitimita vekových hraníc ako podmienok pre priznanie nároku na poskytnutie
peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového
vozidla by sa mala zhodnotiť kritériami/princípmi individualizácie, solidarity a ekonomickej
únosnosti. Týmito kritériami/princípmi však možno zhodnotiť len určenie konkrétnej
výšky predmetných peňažných príspevok, nie stanovenie vekových obmedzení pri priznaní
nároku na ich poskytovanie. To napokon uvádza aj vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti,
keď pri poukázaní na určenie kritérií, ktorými je možné zhodnotiť mieru legitimity
napadnutej právnej úpravy, uvádza: „Najobjektívnejšou cestou sa zdá odôvodnenie legitimity
samotných príspevkov.“
114.
Z pomedzi vládou zastúpenej ministerstvom spravodlivosti uvádzaných kritérií/princípov,
ktorými by sa mala posúdiť legitimita napadnutej právnej úpravy, sa z pohľadu vlády
ako najrelevantnejší javí princíp ekonomickej únosnosti. Uplatnenie vládou uvádzaného
princípu individualizácie a princípu solidarity na napadnutú právnu úpravu nie je
spôsobilé zodpovedať otázku zavedenia príslušných vekových hraníc pre poskytovanie
predmetných peňažných príspevkov. Ani požiadavka, aby právne predpisy v oblasti sociálnej
pomoci sledovali vždy konkrétny cieľ vo vzťahu k danej skupine príjemcov (v posudzovanom
prípade podporu sociálneho začlenenia osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti
za jej aktívnej účasti, pri príspevku na osobnú asistenciu, a podporu sociálnej integrácie/inklúzie,
ktorá sa primárne spája s aktivitami v oblasti vzdelávania, zamestnania a poskytovania
sociálnych služieb, pri príspevku na kúpu osobného motorového vozidla), s čím vláda
spája princíp individualizácie, a ani požiadavka, aby štát kompenzoval negatívne dôsledky
ťažkého zdravotného postihnutia, a to bez toho, aby ich kompenzácia bola podmienená
povinným poistením fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, s čím vláda spája
princíp solidarity, neodôvodňuje, prečo by pre vznik nároku na poskytnutie predmetných
peňažných príspevkov mal byť rozhodujúci vek osoby s ťažkým zdravotným postihnutím.
Ciele sledované poskytovaním predmetných peňažných príspevkov možno u osôb s ťažkým
zdravotným postihnutím dosiahnuť bez ohľadu na ich vek a od veku osôb s ťažkým zdravotným
postihnutím nezávisí ani solidárnosť pri ich poskytovaní.
115.
Peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového
vozidla podľa vyjadrenia vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti patria k peňažným
príspevkom štátu s najvyšším dopadom na štátny rozpočet. Pri obmedzených ekonomických
možnostiach štátu je podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti nevyhnutné
brať do úvahy výšku príspevkov a rozsah subjektov, ktorým by sa mali príspevky vyplácať.
Keďže účel poskytovania peňažných príspevkov môže byť reálne splnený len pri ich určitej
výške, bolo podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti nevyhnutné, a teda
aj legitímne zúžiť osobný rozsah predmetných peňažných príspevkov ustanovením príslušných
vekových hraníc.
116.
Vzhľadom na už uvedené tak za primárny cieľ obmedzenia poskytovania peňažných príspevkov
osobám s ťažkým zdravotným postihnutím podľa napadnutej právnej úpravy dovŕšením požadovaného
veku možno považovať šetrenie peňažných prostriedkov štátneho rozpočtu. Aj keď pri
hospodárskych sociálnych a kultúrnych právach, ľudských právach druhej generácie,
platí, že zákonodarca má širšiu mieru voľnej úvahy pri prijímaní legislatívnych opatrení
určených na ich vykonanie, a tým aj pri určení konkrétnej výšky predmetných peňažných
príspevkov, pri skúmaní podmienok ústavne prípustného obmedzenia výkonu ľudských práv
prvej generácie, v posudzovanej veci základného práva na rovnaké zaobchádzanie, resp.
zákazu diskriminácie, je ekonomický faktor neprípustný. Za ústavne akceptovateľný
dôvod obmedzenia ľudských práv prvej generácie, v posudzovanej veci základného práva
na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie, nemožno považovať šetrenie prostriedkov
štátneho rozpočtu. Zákonodarcom zavedená sociálna pomoc osobám s ťažkým zdravotným
postihnutím prostredníctvom predmetných peňažných príspevkov vo výške určenej na základe
širokej miery voľnej úvahy zákonodarcu odzrkadľujúcej aj finančné možnosti štátu nesmie
byť poskytovaná diskriminačne na základe ľubovôle zákonodarcu v záujme šetrenia finančných
prostriedkov štátneho rozpočtu. Štát musí garantovať rovnosť v zaobchádzaní s osobami
nachádzajúcimi sa v rovnakých, resp. porovnateľných situáciách bez ohľadu na jeho
finančnú situáciu.
117.
Napadnutú právnu úpravu, ktorá obmedzuje základné právo na rovnosť v zaobchádzaní,
resp. zákaz diskriminácie, tým, že umožňuje priznať nárok na poberanie predmetných
peňažných príspevkov len osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré dovŕšili požadovaný
vek, tak nemožno v prvom rade považovať za opatrenie, ktoré sleduje legitímny cieľ
(za legitímny možno považovať len cieľ samotného poskytovania predmetných peňažných
príspevkov, ktorým je podpora nezávislosti a spoločenskej integrácie osôb s ťažkým
zdravotným postihnutím, nie však cieľ spočívajúci v šetrení finančných prostriedkov
štátu), a ani za opatrenie, ktoré je vhodné pre dosiahnutie, samotným poskytovaním
predmetných peňažných príspevkov, sledovaného legitímneho cieľa (podpory nezávislosti
a spoločenskej integrácie osôb s ťažkým zdravotným postihnutím). Nezávislosť a spoločenskú
integráciu osôb s ťažkým zdravotným postihnutím prostredníctvom predmetných peňažných
príspevkov možno dosiahnuť aj u osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú
napadnutou právnou úpravou požadovaný vek.
118.
Vzhľadom na to, že primárny cieľ napadnutej právnej úpravy (šetrenie finančných prostriedkov
štátu) nemožno považovať za legitímny (vo význame ústavne akceptovateľný pri obmedzení
ľudského práva prvej generácie), a na to, že napadnutú právnu úpravu nemožno považovať
ani za vhodnú pre dosiahnutie sekundárneho cieľa, ktorý však sleduje samotné poskytovanie
predmetných peňažných príspevkov, a nie samotná napadnutá právna úprava, nie je potrebné
napadnutú právnu úpravu podrobiť aj testu nevyhnutnosti, resp. potrebnosti, spočívajúcemu
v preskúmaní, či dosiahnutie napadnutou právnou úpravou sledovaných legitímnych cieľov
nie je možné prostredníctvom opatrení, ktoré základné práva a slobody neobmedzujú
vôbec alebo ich obmedzujú v menšom rozsahu ako napadnutá právna úprava, keďže ak napadnutá
právna úprava neprejde testom vhodnosti, t. j. testom existencie ústavou nevylúčeného
a dostatočne dôležitého cieľa a testom racionálnej väzby medzi napadnutou právnou
úpravou a ňou sledovaným legitímnym cieľom, t. j. testom vhodnosti, nie je potrebné
preskúmať ju hľadiskom/testom nevyhnutnosti.
119.
Jedným z hlavných argumentov vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti v prospech
legitimity napadnutej právnej úpravy, resp. jej ústavnoprávnej akceptovateľnosti je,
že napadnutá právna úprava predstavuje len jednu z foriem kompenzácie ťažkého zdravotného
postihnutia a osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú vek požadovaný pre
priznanie nároku na peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na
kúpu osobného motorového vozidla, majú možnosť žiadať o poskytnutie iných peňažných
príspevkov od štátu (vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom vyjadrení
k návrhu navrhovateľky výslovne uvádza príspevok na opatrovanie, rodičovský príspevok
a príspevok na starostlivosť o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom ako
príspevky alternatívne k peňažnému príspevku na osobnú asistenciu a peňažný príspevok
na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového
vozidla a peňažný príspevok na prepravu ako príspevky alternatívne k peňažnému príspevku
na kúpu osobného motorového vozidla). Aj podľa národnej rady v prípade, ak osoba s
ťažkým zdravotným postihnutím nespĺňa podmienku veku pre priznanie peňažného príspevku
na osobnú asistenciu alebo peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla,
odkázanosť takejto osoby na pomoc štátu je možné riešiť prostredníctvom ďalších foriem
kompenzácie, štátnej sociálnej podpory, sociálnymi službami alebo ich kombináciou,
napr. peňažným príspevkom na opatrovanie, denným stacionárom, domácou opatrovateľskou
službou, peňažným príspevkom na prepravu alebo peňažným príspevkom na kompenzáciu
zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky motorového vozidla.
120.
Ústavný súd sa však vo vzťahu k tomu argumentu prikláňa k názoru navrhovateľky prezentovanému
v jej vyjadrení ku stanovisku vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti, že peňažné
príspevky, ktoré vláda uvádza ako príspevky, ktoré možno poskytnúť osobám s ťažkým
zdravotným postihnutím, ktoré nespĺňajú podmienku veku pre priznanie peňažného príspevku
na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, nemožno
vnímať ako príspevky rovnakého charakteru, ako sú príspevok na osobnú asistenciu a
príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, a to jednak preto, lebo adresátmi tých
príspevkov sú iné subjekty ako samotné osoby s ťažkým zdravotným postihnutím (napr.
opatrovatelia alebo rodičia) a tiež preto, lebo tieto iné príspevky slúžia na dosiahnutie
iných cieľov, ako sú ciele, ktoré sleduje poskytovanie peňažného príspevku na osobnú
asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, resp. sú určené
na podporu iných aktivít osôb s ťažkým zdravotným postihnutím.
121.
Systém podpory osôb s ťažkým zdravotným postihnutím zavedený zákonodarcom kvôli uplatňovaniu
napadnutej právnej úpravy nezodpovedá individuálnym potrebám a požiadavkám týchto
osôb, pretože zatiaľ čo jednej skupine osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, a to
tej, ktorá spĺňa vekovú požiadavku pre priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu
a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, umožňuje uchádzať sa okrem
iných druhov sociálnej podpory aj o peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný
príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, osobám s ťažkým zdravotným postihnutím,
ktoré nemajú vek požadovaný pre priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu
a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, umožňuje uchádzať sa len
o iné druhy sociálnej podpory.
122.
Samotný vek osoby s ťažkým zdravotným postihnutím nemusí ovplyvňovať ani jej fyzické
a psychické vlastnosti a schopnosti a ani mieru jej úsilia o nezávislosť a spoločenskú
integráciu.
123.
Nie je dôvodné domnievať sa, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný
príspevok na kúpu osobného motorového vozidla nie sú spôsobilé dosiahnuť ciele, ktoré
sa ich poskytovaním sledujú (nezávislosť a spoločenskú integráciu osôb s ťažkým zdravotným
postihnutím) v prípade, ak sa poskytnú osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré
nemajú vek požadovaný napadnutou právnou úpravou.
124.
Vzhľadom na uvedené napadnutá právna úprava predstavuje ústavne a medzinárodnoprávne
neprípustné obmedzenie princípu rovnakého zaobchádzania, resp. zákazu diskriminácie
na základe veku, vyplývajúceho z čl. 12 ods. 1 ústavy a uznaného čl. 2 ods. 2 paktu
a čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, osôb s ťažkým
zdravotným postihnutím, ktoré nemajú vek požadovaný napadnutou právnou úpravou pre
priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného
motorového vozidla, pri výkone ich práva na sociálne zabezpečenie podľa čl. 9 paktu,
práva na prístup k celému spektru podporných služieb podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru
o právach osôb so zdravotným postihnutím a práva na účinné opatrenia na zabezpečenie
osobnej mobility podľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným
postihnutím (vo vzťahu k peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla).
Keďže zákonodarca sa napadnutou právnou úpravou dopustil porušenia uvedených ustanovení
Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Dohovoru o
právach osôb so zdravotným postihnutím porušil zároveň záväzok Slovenskej republiky
uznávať a dodržiavať medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná podľa čl. 1 ods. 2 ústavy.
125.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie § 22 ods. 2 prvej vety
v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhej vety zákona
o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia nie je v súlade
s čl. 1 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych
a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach
osôb so zdravotným postihnutím a napadnuté ustanovenie § 34 ods. 3 v časti „najneskôr
do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku“ zákona o peňažných príspevkoch
na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia nie je v súlade s čl. 1 ods. 2, čl.
12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného
paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení
s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.
V.5 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s princípom právneho štátu podľa
čl. 1 ods. 1 ústavy
126.
Pokiaľ ide o namietaný nesúlad napadnutej právnej úpravy s princípom právneho štátu
podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že medzi základné úlohy právneho štátu patrí vytvorenie
právnych a faktických garancií uplatňovania základných práv a slobôd (PL. ÚS 8/2016).
V prípade, ak sa uplatňovanie základných práv a slobôd dotknutých osôb má realizovať
prostredníctvom osobitnej právnej úpravy prijatej na ich vykonanie, úloha štátu spočíva
v prijatí a uplatňovaní takej právnej úpravy, ktorá bude platiť rovnako pre všetky
osoby nachádzajúce sa v rovnakej alebo porovnateľnej situácii a nebude zavádzať diskrimináciu
na základe ľubovôle zákonodarcu.
127.
Ústavný súd konštantne judikuje, že čl. 1 ods. 1 ústavy vyjadruje „najvšeobecnejší princíp“, ktorý sa v Slovenskej republike uplatňuje
a od ktorého sa odvíjajú jednotlivé práva a slobody, ktorých porušením automaticky
dochádza aj k porušeniu toho princípu. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu
princíp právneho štátu ustanovený v čl. 1 ods. 1 ústavy je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike. Ak zákonodarca
uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným ustanovením ústavy, zároveň tým
poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený čl. 1 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 1/2017, PL. ÚS 8/2016).
128.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie § 22
ods. 2 prvá veta v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhá
veta a § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši
65 rokov veku“ zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia
nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.
VI.
Vyhlásenie a účinky nálezu ústavného súdu
129.
Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy, ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými
v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich
ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich
mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou,
ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom.
Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich
mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
130.
Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom
ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne
záväzné.
131.
Podľa § 68 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnutia ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov, v konaní o súlade
medzinárodných zmlúv, v konaní o súlade predmetu referenda, v konaní o výklad ústavy
a ústavných zákonov, v konaní o sťažnosti proti výsledku referenda, v konaní o sťažnosti
proti výsledku ľudového hlasovania, v konaní o uvoľnení funkcie prezidenta a v konaní
o neplatnosti právnych predpisov sa vyhlasujú v zbierke zákonov v rozsahu ustanovenom
týmto zákonom.
132.
Podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie,
ktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, strácajú
účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov.
133.
Podľa § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde orgán verejnej moci, ktorý má uviesť právny predpis do súladu podľa čl. 125 ods. 3 ústavy, je viazaný právnym názorom vysloveným v náleze ústavného súdu. Ak do šiestich
mesiacov od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov neuvedie právny predpis do súladu
s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou, stráca právny
predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej
právnej sily ústavný súd vyslovil, platnosť.
134.
Vychádzajúc z uvedených ustanovení ústavy a zákona o ústavnom súde, úlohou národnej
rady bude do šiestich mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky uviesť ustanovenie § 22 ods. 2 prvú vetu v časti „najskôr od 6. roku veku
do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhú vetu zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu
ťažkého zdravotného postihnutia do súladu s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 paktu a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl.
19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a napadnuté ustanovenie
§ 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov
veku“ zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia
do súladu s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych
a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm.
a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.
135.
Príslušné časti ustanovení preskúmavaného právneho predpisu, ktorých nesúlad s predmetnými
referenčnými normami ústavný súd vyslovil, strácajú podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a platnosť
za podmienok ustanovených v § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Z hľadiska obsahu predmetného zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého
zdravotného postihnutia sú z textu dotknutých ustanovení uvedeného preskúmavaného
zákona derogačnými účinkami tohto nálezu odstránené dôvodne namietané nesúladné časti
dotknutých ustanovení, a to už účinkami vyhlásenia tohto nálezu ústavného súdu v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Ivan Fiačan v. r.
predseda pléna Ústavného súdu
Slovenskej republiky
predseda pléna Ústavného súdu
Slovenskej republiky