388/2020 Z. z.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 2. marca 2018 doručený návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Ústavný súd preskúmal návrh a jeho prílohy a zistil, že návrh podala skupina len 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“).

Navrhovatelia uvádzajú, že Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) vo svojom 6. volebnom období na 53. schôdzi 16. júna 2015 schválila vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „novela zákona o sociálnom poistení“ alebo „zákon o sociálnom poistení“). Novela zákona o sociálnom poistení bola uverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 140/2015 Z. z. a nadobudla účinnosť 1. júla 2015. Do zákona o sociálnom poistení sa zaviedol inštitút minimálneho dôchodku, ktorého cieľom je podľa dôvodovej správy zabezpečiť poistencovi, ktorý počas väčšiny svojho pracovného života vykonával zárobkovú činnosť, dôchodkový príjem na takej úrovni, aby nebol ako jednotlivec odkázaný na pomoc v hmotnej núdzi. Na tento účel sa starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok vyplácaný po dovŕšení dôchodkového veku zvýši poistencovi, ktorý splní zákonom ustanovené predpoklady tak, aby suma tohto dôchodku alebo suma úhrnu dôchodkov, ktoré sa poistencovi vyplácajú alebo na ktoré má nárok, bola vyššia ako suma životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu.

Navrhovatelia ďalej argumentujú: «Na základe spoločnej správy výborov č. CRD-460/2015 (ČPT 1424a) zo dňa 5. mája 2015 o prerokovaní návrhu Novely ZoSP (ďalej len „Spoločná správa výborov“) bolo do Novely ZoSP pozmeňujúcim návrhom vložené Napadnuté ustanovenie (§ 82b ods. 2 ZoSP), podľa ktorého: „Suma minimálneho dôchodku poberateľa starobného dôchodku, ktorý je sporiteľ alebo bol sporiteľ podľa osobitného predpisu sa znižuje rovnako ako sa znižuje suma starobného dôchodku podľa § 66 ods. 6; do obdobia účasti na starobnom dôchodkovom sporení sa započítava len obdobie podľa odseku 4“»

Podľa navrhovateľov právo na minimálny dôchodok sa stalo súčasťou základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, a preto prístup občanov k právu na minimálny dôchodok musí byť garantovaný v súlade so zásadou rovnosti (čl. 12 ods. 1 ústavy), zásadou nediskriminácie (čl. 12 ods. 2 ústavy) a zákazom ujmy na právach pre uplatňovanie základných práv (čl. 12 ods. 4 ústavy).

Navrhovatelia rozpor napadnutého ustanovenia s čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy odôvodnili najmä tým, že napadnuté ustanovenie diskriminuje občanov z dôvodu ich postavenia sporiteľa v zmysle zákona č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o starobnom dôchodkovom poistení“ alebo „II. pilier“). Navrhovatelia uviedli, že určujúcim kritériom pre vznik práva na minimálny dôchodok je výlučne platenie zákonných odvodov zo mzdy a iných príjmov na dôchodkové poistenie počas zákonom stanoveného minimálneho obdobia, a to bez ohľadu na sumu týchto odvodov. Navrhovatelia zdôraznili, že na posúdenie súladu napadnutého ustanovenia s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy je nevyhnutné posúdiť, či napadnuté ustanovenie sleduje nejaký rozumne odôvodniteľný a legitímny cieľ, resp. či na zníženie minimálneho dôchodku z dôvodu účasti v II. pilieri existuje legitímny a ospravedlniteľný dôvod.

Dôvody rozporu napadnutého ustanovenia s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy navrhovatelia konkretizovali takto: „(a) doplatok (čiastka rozdielu medzi minimálnym dôchodkom a dôchodkom, na ktorý vznikol poistencovi nárok) sa financuje zo štátneho rozpočtu a nie z fondov Sociálnej poisťovne;

K argumentu v bode „(a)“ navrhovatelia uviedli: „... doplatok nie je financovaný z fondu starobného poistenia, ale zo Štátneho rozpočtu, na tvorbe ktorého sa každý občan platiaci odvody na dôchodkové poistenie podieľa platením daní a poplatkov...

K dôvodu uvedenému v bode „(b)“ navrhovatelia uviedli, že filozofickou podstatou minimálneho dôchodku je určiť minimálnu príjmovú hranicu pre všetky osoby bez rozdielu. Podľa názoru navrhovateľov «Ak je teda dôvodom a cieľom zavedenia minimálneho dôchodku „zabezpečiť poistencovi, ktorý počas väčšiny svojho pracovného života vykonával zárobkovú činnosť, dôchodkový príjem na takej úrovni, aby nebol ako jednotlivec odkázaný na pomoc v hmotnej núdzi“ (viď dôvodová správa k Novele ZoSP - všeobecná časť), potom je a musí byť úplne irelevantné, či poistenec zároveň bol alebo nebol sporiteľom podľa ZoSDS...

V bode „(c)“ navrhovatelia dôvodia, že pokiaľ nárok na minimálny dôchodok nijakým spôsobom nezávisí od sumy zaplatených odvodov poistenca na starobné dôchodkové poistenie, „... potom nemôže byť legitímnym dôvodom zníženia minimálneho dôchodku skutočnosť, že osoba platila časť odvodov na dôchodkové zabezpečenie do II. piliera.“.

V ďalšej časti návrhu navrhovatelia poukázali na dôvody, na ktorých založil prezident Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) rozhodnutie č. 3535-2015-KPSR z 28. mája 2015, ktorým vrátil novelu zákona o sociálnom poistení.

Navrhovatelia ďalej poukázali na uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 41/2015 z 15. februára 2017 (ďalej aj „uznesenie ústavného súdu“), podľa ktorého sa uplatňovaním účinnej právnej úpravy minimálneho dôchodku sformovali štyri skupiny dôchodcov, ktorí boli účastní II. piliera. Analýzou právnej úpravy vo vzťahu k uvedeným skupinám dôchodcov dospeli k záveru, že určitej skupine poberateľov starobného dôchodku uplatňovanie napadnutého ustanovenia spôsobí zníženie mesačne vyplácaného starobného dôchodku (z I. piliera aj II. piliera) oproti sume vyplácanej poberateľom, ktorí boli dôchodkovo poistení len v I. pilieri.

V súlade s uznesením ústavného súdu podrobili napadnuté ustanovenie tzv. diskriminačnému testu v súvislosti s rozporom napadnutého ustanovenia s čl. 12 ods. 2 ústavy (body 53 – 58 návrhu). Napokon navrhovatelia uzavreli časť návrhu, ktorá sa zaoberá rozporom napadnutého ustanovenia s čl. 39 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy tak, že „Zákonodarcom zamýšľaný cieľ napadnutej právnej úpravy je nelegitímny a ako základ pre odlišné zaobchádzanie analyzovaných dvoch skupín poberateľov starobných dôchodkov neospravedlniteľný. V prvom rade tu možno poukázať na právne ťažko uchopiteľné pojmy, ktorými sa navrhovateľ právnej úpravy snaží legálne aprobované rozhodovanie dôchodkovo poistených fyzických osôb hodnotiť kategóriami morálky. Tá síce (podobne ako právo) predstavuje normatívny systém, ale z hľadiska aplikácie § 82b ods. 2 ZoSP je úplne iluzórna. Napadnuté ustanovenie vôbec nepredstavuje právny základ pre uplatňovanie morálnych hľadísk v procese posudzovania nároku na starobný dôchodok. Naopak, všetkých poberateľov starobného dôchodku, ktorí si sporili v II. pilieri, kladie v spojení s dôvodovou správou do pozície morálnych hazardérov, ktorým sa nebudú ostatní daňovníci skladať na minimálny dôchodok.“.

Vo vzťahu k rozporu napadnutého ustanovenia s čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 4 ústavy navrhovatelia uviedli: „Podľa platnej právnej úpravy sa občan môže rozhodnúť, či svoje základné právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe... uplatní tak, že bude iba poistencom Sociálnej poisťovne (I. pilier) alebo tak, že popri účasti v I. pilieri bude aj sporiteľom podľa ZoSDS (II. pilier). Starobné dôchodkové sporenie podľa ZoSDS je oficiálnym a zákonom rozpoznaným systémom hmotného zabezpečenia v starobe rovnocenným s dôchodkovým poistením podľa ZoSP...

V závere návrhu navrhovatelia žiadali pozastaviť účinnosť napadnutého ustanovenia a navrhli, aby ústavný súd na podklade uvedených záverov nálezom rozhodol, že napadnuté ustanovenie „nie je v súlade s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1,2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Ústavný súd uznesením sp. zn. PL. ÚS 9/2018 zo 6. júna 2018 prijal návrh navrhovateľov na ďalšie konanie a zároveň nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia.

Napadnuté ustanovenie a jeho súlad s čl. 39 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy už bol predmetom konania pred ústavným súdom. Vzhľadom na to, že plénum ústavného súdu pri hlasovaní o tomto predchádzajúcom návrhu nedosiahlo nadpolovičnú väčšinu, návrh bol uznesením sp. zn. PL. ÚS 41/2015 z 15. februára 2017 zamietnutý [čl. 131 tretia veta ústavy, § 4 ods. 3 v čase podania návrhu platného a účinného zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.“)]. Keďže ústavný súd meritórne neskúmal súlad napadnutého ustanovenia s označenými článkami ústavy, predchádzajúce rozhodnutie ústavného súdu nezakladá prekážku rozhodnutej veci.

V súlade s § 39 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. si ústavný súd vyžiadal písomné stanovisko od národnej rady, keďže ide o orgán verejnej moci, ktorý vydal zákon o sociálnom poistení obsahujúci napadnuté ustanovenie. Ústavný súd si zároveň vyžiadal písomné stanovisko vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“), ktorá bola v konaní o súlade právnych predpisov podľa § 37 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. vedľajším účastníkom konania pred ústavným súdom, ako aj stanovisko Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) .

Podaním doručeným ústavnému súdu 18. októbra 2018 sa k návrhu skupiny poslancov prostredníctvom svojho predsedu vyjadrila národná rada ako odporca v konaní pred ústavným súdom.

Predseda národnej rady vo svojom vyjadrení najskôr stručne zrekapituloval konanie pred ústavným súdom o návrhu skupiny poslancov, stručne opísal legislatívny priebeh prijatia novely zákona o sociálnom poistení a s tým súvisiace zavedenie inštitútu minimálneho dôchodku do právneho poriadku Slovenskej republiky. V ďalšej časti sa stručne vyjadril aj k nosným argumentom navrhovateľov.

Predseda národnej rady vo svojom vyjadrení uviedol: „Systém sociálneho poistenia je založený na viacerých všeobecných zásadách, ktorými sú najmä 1) poistný princíp, 2) osobná participácia poistenca, 3) zohľadnenie tzv. zásluhovosti pri výpočte dôchodkovej dávky, 4) sociálna solidarita a 5) garancia štátu.

K tvrdeniu navrhovateľov o porušovaní zásady rovnosti konštatoval, že zavedenie minimálneho dôchodku je zárukou príjmu pre všetkých, ktorí majú nárok na poberanie starobného, resp. invalidného dôchodku, „Tým, že ide o dôchodkovú dávku, podmienky nároku na ňu musia vychádzať z obdobných kritérií, aké platia pre vznik nároku na dôchodok.“.

Pokiaľ navrhovatelia uvádzajú, že doplatok (suma medzi minimálnym dôchodkom a dôchodkom, na ktorý vznikol poistencovi nárok) je uhrádzaný z prostriedkov štátneho rozpočtu, a nie z fondov Sociálnej poisťovne, predseda národnej rady považoval túto skutočnosť za irelevantnú, pričom poukázal na zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého aj fondy Sociálnej poisťovne sú súčasťou verejných financií.

K argumentu navrhovateľov o charaktere doplatku do sumy minimálneho dôchodku ako štátnej sociálnej dávky predseda národnej rady vo vyjadrení uviedol: „... štátna sociálna dávka je jej poberateľovi vyplácaná z dôvodu existencie určitého stavu u tohto poberateľa, kým dôchodok je vyplácaný až po splnení zákonných podmienok. Cieľom doplatku starobného dôchodku, resp. invalidného dôchodku do výšky minimálneho dôchodku po dovŕšení dôchodkového veku nie je plošne chrániť životnú úroveň všetkých dôchodcov, čo potvrdzuje aj jednoznačná podmienka podľa § 82b ods. 3 písm. a) zákona o sociálnom poistení, teda získanie minimálne 30 (kvalifikovaných) rokov obdobia dôchodkového poistenia poistenca a úhrn jeho dôchodkových príjmov nepresiahne hranicu na priznanie minimálneho dôchodku.“

V závere vyjadrenia zdôraznil podmienku vzniku nároku na minimálny dôchodok, a to získanie 30 kvalifikovaných rokov dôchodkového poistenia („Započítava sa teda obdobie dôchodkového poistenia, kedy osobný dôchodkový bod poistenca za príslušný kalendárny rok dosiahol hodnotu najmenej 0,241. Podľa § 82b ods. 1 písm. a) a b) zákona o sociálnom poistení sa následne zvyšuje suma minimálneho dôchodku o 2 %, resp. 3 % za každý ďalší rok obdobia dôchodkového poistenia.“), čím podľa názoru predsedu národnej rady je zohľadnený princíp zásluhovosti v mechanizme minimálneho dôchodku.

Podaním doručeným ústavnému súdu 13. novembra 2018 (ďalej len „stanovisko vlády“) sa k návrhu navrhovateľov vyjadrila vláda v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky ako vedľajší účastník v zmysle § 37 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. a súhlasila s upustením od ústneho pojednávania. Podľa názoru vlády je návrh navrhovateľov nedôvodný.

V úvode svojho stanoviska vláda vysvetlila svoj postoj k inštitútu minimálneho dôchodku vo vzťahu k základnému právu na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti vláda uviedla: „... zavedenie minimálneho dôchodku nie je naplnením práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, pri nespôsobilosti na prácu alebo pri strate živiteľa podľa čl. 39 ods. 1 ústavy. Jeho zmyslom vo všeobecnosti je predchádzanie situácii, aby sa fyzická osoba, ktorá po celý život pracovala, ocitla v starobe v hmotnej núdzi. Nemožno teda hovoriť o tom, že účelom minimálneho dôchodku je zabezpečenie primeraného hmotného zabezpečenia v starobe v zmysle čl. 39 ods. 1 ústavy. Máme za to, že toto právo je (a bolo už pred prijatím predmetnej novely zákona o sociálnom poistení) garantované dôchodkom plynúcim z dvojpilierového dôchodkového systému, v ktorom dôchodkový príjem takéhoto dôchodcu primerane reflektuje obdobie dôchodkového poistenia a dosahované príjmy, z ktorých sa platilo poistné na dôchodkové poistenie, vrátane povinných príspevkov na starobné dôchodkové sporenie.

V ďalšej časti stanoviska vláda pripúšťa „fikciu, že právny výklad navrhovateľov je správny, a že teda právo na zvýšenie sumy starobného dôchodku... na sumu minimálneho dôchodku je súčasťou práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy“, analyzuje návrh navrhovateľov a udáva argumenty na podporu svojich postojov.

Vláda v stanovisku uviedla, že z dodatočných analýz vyplynulo, že v prípade nižšej príjmovej skupiny poistencov – sporiteľov by po zavedení minimálneho dôchodku v podobe predloženej do národnej rady mohlo dôjsť k takému stavu, keď by z dôvodu vplyvov investičných rozhodnutí sporiteľa a/alebo portfólia manažérov spravujúcich dôchodkové fondy v rámci II. piliera boli spôsobené straty „sanované“ z prostriedkov daňovníkov (v podobe garancie minimálneho dôchodku) a zisky sprivatizované (v prípade, že by riziková investičná stratégia priniesla sporiteľovi v úhrne z I. a II. piliera vyšší dôchodok, než by mal, ak by do II. piliera nevstúpil, a zároveň vyšší než minimálny garantovaný dôchodok). Vláda uviedla, že na zamedzenie vzniku takého stavu bol prijatý pozmeňujúci návrh, podľa ktorého „... suma minimálneho dôchodku poistencovi - sporiteľovi zníži podľa rovnakých zásad ako sa mu znižuje starobný dôchodok z I. piliera za obdobie účasti na starobnom dôchodkovom sporení (t. j. v II. pilieri). Skutočnosť, že dôvodom na krátenie dôchodku z I. piliera je to, že bolo odvedené nižšie poistné do I. piliera z dôvodu účasti v II. pilieri, je v tomto prípade irelevantná.“.

Zákonodarcom použité prostriedky považuje vláda aj za primerané, a to z týchto dôvodov:

Argument navrhovateľov o zdroji financovania minimálneho dôchodku považuje vláda za irelevantný. Rovnako nesúhlasí s tvrdením, že doplatok do sumy minimálneho dôchodku má charakter štátnej sociálnej dávky. Cieľom zavedenia inštitútu zvýšenia sumy starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku do sumy minimálneho dôchodku nebolo plošne chrániť životnú úroveň všetkých dôchodcov, čo potvrdzuje aj návrh úpravy minimálneho dôchodku predložený do národnej rady (napr. vzhľadom na podmienku dosiahnutia aspoň 30 kvalifikovaných rokov dôchodkového poistenia), a preto nemožno akceptovať snahu navrhovateľov asociovať charakter takéhoto zvýšenia sumy základného dôchodku s charakterom štátnych sociálnych dávok. Na druhej strane, ani štátne sociálne dávky nemusia byť vyplácané iba na základe solidarity bez akýchkoľvek podmienok, ktoré vytvárajú rôzne skupiny poberateľov týchto dávok. Zo zavedeného a uplatňovaného dvojpilierového dôchodkového systému (I. pilier – dávkovo definovaný, II. pilier – príspevkovo definovaný) vyplýva aj odlišný mechanizmus určovania dôchodkov v I. a II. pilieri (vrátane garantovania väčšej solidarity v I. pilieri), a tým aj odlišné postavenie poistencov – sporiteľov a poistencov – nesporiteľov. Ak si fyzická osoba uplatní právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe prostredníctvom voľby sporenia v II. pilieri, nie je podľa názoru vlády možné považovať za ujmu (diskrimináciu) jej odlišné postavenie v porovnaní s fyzickou osobou, ktorá si nezvolila II. pilier a ktorej právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe sa realizuje výlučne prostredníctvom I. piliera.

Vláda vo svojom stanovisku zdôraznila, že v rámci pozmeňovacieho návrhu boli schválené vyvažujúce podmienky poistencov – sporiteľov. Za najdôležitejšiu vyvažujúcu podmienku vláda považuje úpravu úhrnu dôchodkových príjmov, ktorý je jednou z podmienok ovplyvňujúcich nárok na zvýšenie sumy starobného dôchodku a sumy invalidného dôchodku vyplácaného po dovŕšení dôchodkového veku na sumu minimálneho dôchodku. Do tohto úhrnu sa totiž nezahŕňa starobný dôchodok a predčasný starobný dôchodok zo systému starobného dôchodkového sporenia, čo spôsobuje, že pri určitom vývoji výnosov v II. pilieri môže byť platná právna úprava minimálneho dôchodku dokonca výhodnejšia ako pôvodná právna úprava predložená do národnej rady.

Vláda sa vo svojom stanovisku tiež stručne vyjadrila aj k argumentom navrhovateľov, ktorými posudzovali legitimitu sledovaného cieľa napadnutého ustanovenia. Vláda tvrdí, že pojem „morálny hazard“ je pojmom politickým, a nie právnym. V tejto súvislosti vláda podrobila návrh kritike tak, že z jej pohľadu návrhu chýba relevantná právna argumentácia zbavená tieňa politiky.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy v pléne. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 246 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak nie je ďalej ustanovené inak, použije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára 2019.

Podľa § 7 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde v konaní o súlade právnych predpisov ústavný súd rozhoduje v pléne. Podľa § 7 ods. 3 zákona o ústavnom súde plénum rozhoduje v konaní o súlade právnych predpisov na základe návrhu rozhodnutia predloženého sudcom spravodajcom.

Podľa § 88 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vysloví tento nesúlad nálezom, v ktorom uvedie, s ktorými ustanoveniami právneho predpisu vyššej právnej sily alebo medzinárodnej zmluvy nie je preskúmavaný predpis nižšej právnej sily, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenia v súlade.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení suma minimálneho dôchodku poberateľa starobného dôchodku, ktorý je sporiteľ alebo bol sporiteľ podľa osobitného predpisu, sa znižuje rovnako, ako sa znižuje suma starobného dôchodku podľa § 66 ods. 6; do obdobia účasti na starobnom dôchodkovom sporení sa započítava len obdobie podľa odseku 4.

Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že od podania návrhu navrhovateľov (2. marca 2018) boli východiská právnej úpravy minimálneho dôchodku z roku 2015 zmenené dvoma novelami, a to zákonom č. 382/2019 Z. z. a zákonom č. 467/2019 Z. z., ktorými sa menil a dopĺňal zákon o sociálnom poistení. Uvedenými novelami sa nanovo upravili podmienky nároku na minimálny dôchodok a upravila sa jeho suma. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy (platnej a účinnej v čase podania návrhu, kde suma minimálneho dôchodku bola počítaná ako 136 % sumy životného minima) sa v súčasnosti suma minimálneho dôchodku odvíja od priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky (základ tvorí 33 % priemernej mesačnej nominálnej mzdy v hospodárstve).

Ťažiskom námietok navrhovateľov je, že napadnuté ustanovenie spôsobuje rozdielny prístup k dôchodcom – sporiteľom a dôchodcom – nesporiteľom, čo v konečnom dôsledku v prístupe k právu na primerané hmotné zabezpečenie (čl. 39 ods. 1 ústavy) znamená porušenie zákazu diskriminácie (čl. 12 ods. 2 ústavy). Navrhovatelia v návrhu tiež zdôraznili, že voľba občanov zabezpečiť si príjem v starobe prostredníctvom dôchodkového sporenia je možnosť daná štátom, a pokiaľ štát túto voľbu pri posudzovaní sumy minimálneho dôchodku znevýhodňuje, dopúšťa sa porušenia zásady rovnosti (čl. 12 ods. 1 ústavy) a spôsobuje ujmu tej časti dôchodcov, ktorí sa rozhodli toto právo využiť (čl. 12 ods. 4 ústavy). Navrhovatelia kládli dôraz na spôsob financovania doplatku do sumy minimálneho dôchodku zo štátneho rozpočtu, čo podľa ich názoru len podčiarkuje rozdielny prístup k dôchodcom – sporiteľom a dôchodcom – nesporiteľom.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane uvádza, že hospodárske, sociálne a kultúrne práva a slobody „sú práva 2. generácie, ktorých podoba a obsah v podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych možností štátu“ (PL. ÚS 19/08, PL. ÚS 8/2014), a je pre ne podstatné, že sa ich podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno „domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“, teda len v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady, prostredníctvom ktorej ústava poskytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými základnými právami a slobodami) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu, kvalite a za akých podmienok ich bude garantovať.

Navrhovatelia predovšetkým napadli spôsob výpočtu doplatku do sumy minimálneho dôchodku, resp. iba tú časť výpočtu týkajúcu sa krátenia doplatku tých dôchodcov, ktorí sú okrem poberania prvopilierového dôchodku aj poberateľmi dôchodku z II. piliera. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že ide o rovnakú schému krátenia, aká je zároveň uplatňovaná pri výpočte starobného dôchodku v zmysle § 66 ods. 6 zákona o sociálnom zabezpečení.

Do účinnosti zákona č. 140/2015 Z. z., teda do zavedenia inštitútu minimálneho dôchodku do nášho právneho poriadku, mohol spôsob výpočtu starobného dôchodku u individuálneho žiadateľa viesť k výslednej sume, kvôli ktorej sa tento žiadateľ dostal do stavu hmotnej núdze relevantnej z hľadiska zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pomoci v hmotnej núdzi“). Starobný dôchodok sa v tom čase, rovnako ako v súčasnosti vypočítaval ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, obdobia dôchodkového poistenia získaného ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok a aktuálnej dôchodkovej hodnoty.

Spôsob výpočtu starobného dôchodku odráža výrazné, presvedčivé, konzekventné a adresné uplatňovanie zásluhovosti u konkrétneho žiadateľa o priznanie nároku na starobný dôchodok. Popísané kvality získava práve vďaka činiteľu priemerného osobného mzdového bodu, do výpočtu ktorého vstupujú vymeriavacie základy individuálnej fyzickej osoby odrážajúce jej zárobkové pomery, teda ohodnotenie hospodárskej aktivity, ktorou prispela k úrovni výkonnosti národného hospodárstva.

Zákon o sociálnom poistení zohľadňuje predchádzajúcu účasť poberateľa starobného dôchodku v systéme starobného dôchodkového sporenia tým, že starobný dôchodok vypočítaný ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, obdobia dôchodkového poistenia získaného ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok a aktuálnej dôchodkovej hodnoty sa zníži podľa § 66 ods. 6 zákona o sociálnom poistení. Zníženie starobného dôchodku vyplácaného z I. piliera dôchodkového zabezpečenia je odôvodnené nižšími príspevkami do tohto priebežného systému v ekonomicky aktívnej fáze života, ako aj očakávaním, že zníženie bude kompenzované starobným dôchodkom vyplácaným z II. piliera (§ 2 zákona o starobnom dôchodkovom sporení).

Zavedením kategórie minimálneho dôchodku pomáha zákonodarca žiadateľom o starobný dôchodok, ktorým je kvôli nízkym zárobkovým pomerom počas ekonomicky aktívnej fázy života priznaný nárok na starobný dôchodok v takej nízkej sume, že sa ocitnú v hmotnej núdzi. Poberateľov starobných dôchodkov, ktorí boli dôchodkovo poistení (a tým v zásade aj zárobkovo činní) aspoň 30 rokov, zákonodarca nepovažoval za správne ponechať len na pomoc v hmotnej núdzi a garantovať im prostredníctvom štátneho sociálneho systému mesačný príjem kladúci ich na roveň tým, ktorí k úrovni národného hospodárstva prispievali nižšou mierou alebo neprispievali vôbec. Podľa zákonodarcu ak individuálna zásluhovosť nezabezpečí únik poberateľa starobného dôchodku, ktorý bol 30 rokov dôchodkovo poistený z hmotnej núdze, potom práve tridsaťročná ekonomická aktivita odôvodňuje posilnenie solidarity spoločnosti, a to tak, že prostredníctvom štátneho rozpočtu sa poberateľovi zvýši suma vypočítaného starobného dôchodku na úroveň 136 % sumy životného minima, resp. po novelách 33 % priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve.

Zároveň so zavedením minimálneho dôchodku zákonodarca zohľadnil pri určovaní jeho sumy (teda takej sumy, ktorá sa prostredníctvom zvýšenia nízkeho starobného dôchodku má dosiahnuť) skutočnosť, že poberateľ starobného dôchodku je alebo bol sporiteľom v II. pilieri.

Uplatňovaním účinnej právnej úpravy minimálneho dôchodku sa sformovali štyri skupiny dôchodcov, ktorí boli účastní II. piliera. Porovnanie poberateľov starobných dôchodkov patriacich do jednej z týchto skupín s poberateľmi starobného dôchodku, ktorí neboli sporiteľmi podľa zákona o starobnom dôchodkovom sporení, je základom pre rozhodnutie o návrhu navrhovateľov.

Prvú skupinu tvoria poberatelia starobného dôchodku, ktorí z I. piliera výpočtom podľa § 66 ods. 1 a 6 zákona o sociálnom poistení získajú starobný dôchodok v sume dosahujúcej alebo prekračujúcej úroveň vypočítanú podľa § 82b ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení. Teda ich starobný dôchodok znížený z dôvodu účasti v II. pilieri (§ 66 ods. 6 zákona o sociálnom poistení) dosiahne alebo presiahne úroveň minimálneho dôchodku zníženú z rovnakého dôvodu (§ 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Týmto poberateľom nevznikne nárok na zvýšenie starobného dôchodku podľa § 82b zákona o sociálnom poistení. Navyše budú poberať aj starobný dôchodok z II. piliera, ktorého suma zabezpečí, že ich celkový mesačný dôchodkový príjem dosiahne úroveň minimálneho dôchodku, ktorú štát garantuje dôchodcom – nesporiteľom (136 % sumy životného minima, resp. 33 % priemernej mesačnej nominálnej mzdy).

Druhú skupinu predstavujú dôchodcovia, ktorým (rovnako ako prvej skupine) nevznikne nárok na zvýšenie starobného dôchodku z I. piliera, a to vďaka jeho sume dosahujúcej alebo presahujúcej úroveň minimálneho dôchodku zníženú z dôvodu účasti v II. pilieri (§ 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Aj táto skupina dôchodcov bude poberať starobný dôchodok z II. piliera, ale v sume, ktorá bude mať za následok, že ich celkový mesačný príjem nedosiahne 136 % sumy životného minima, resp. 33 % priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve, na ktorú majú nárok dôchodcovia v minulosti účastní len v I. pilieri.

Treťou skupinou sú poberatelia, ktorí z I. piliera výpočtom podľa § 66 ods. 1 a 6 zákona o sociálnom poistení získajú starobný dôchodok v sume nedosahujúcej úroveň vypočítanú podľa § 82b ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení. Ich starobný dôchodok znížený z dôvodu účasti v II. pilieri (§ 66 ods. 6 zákona o sociálnom poistení) nedosiahne úroveň minimálneho dôchodku zníženú z dôvodu účasti v II. pilieri (§ 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení), a preto im Sociálna poisťovňa z prostriedkov poskytnutých jej zo štátneho rozpočtu zvýši starobný dôchodok na úroveň minimálneho dôchodku zníženého podľa § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení. Títo poberatelia budú okrem toho poberať starobný dôchodok z II. piliera v takej sume, ktorá spolu s minimálnym dôchodkom presiahne 136 % sumy životného minima, resp. 33 % priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve. Ide tu teda o poberateľov starobného dôchodku, ktorým síce štát z dôvodu ich účasti v II. pilieri garantuje nižšiu úroveň minimálneho dôchodku, ale po pripočítaní starobného dôchodku vyplácaného im z II. piliera bude ich celkový mesačný dôchodkový príjem presahovať úroveň minimálneho dôchodku, ktorú štát garantuje dôchodcom – nesporiteľom (136 % sumy životného minima, resp. 33 % priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve).

Napokon štvrtá skupina je tvorená poberateľmi, ktorí z I. piliera výpočtom podľa § 66 ods. 1 a 6 zákona o sociálnom poistení získajú starobný dôchodok v sume nedosahujúcej úroveň vypočítanú podľa § 82b ods. 1 a 2 zákona sociálnom poistení. Ich starobný dôchodok znížený z dôvodu účasti v II. pilieri (§ 66 ods. 6 zákona o sociálnom poistení) nedosiahne úroveň minimálneho dôchodku zníženú z dôvodu účasti v II. pilieri (§ 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Sociálna poisťovňa im z prostriedkov zo štátneho rozpočtu zvýši starobný dôchodok znížený podľa § 66 ods. 6 zákona o sociálnom poistení na úroveň minimálneho dôchodku zníženého podľa § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení. Títo poberatelia budú okrem toho poberať starobný dôchodok z II. piliera v takej sume, ktorá spolu s minimálnym dôchodkom nedosiahne 136 % sumy životného minima, resp. 33 % priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve. Ich celkový mesačný dôchodkový príjem tak bude nižší ako suma minimálneho dôchodku garantovaného štátom pre dôchodcu – nesporiteľa.

Analýza relevantnej právnej úpravy teda vedie k záveru, že § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení spôsobuje druhej skupine a štvrtej skupine poberateľov starobného dôchodku zníženie sumy mesačne vyplácaného starobného dôchodku (z I. piliera aj II. piliera) oproti sume vyplácanej poberateľom, ktorí boli dôchodkovo poistení len v I. pilieri.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa § 68 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnutia ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov, v konaní o súlade medzinárodných zmlúv, v konaní o súlade predmetu referenda, v konaní o výklad ústavy a ústavných zákonov, v konaní o sťažnosti proti výsledku referenda, v konaní o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania, v konaní o uvoľnení funkcie prezidenta a v konaní o neplatnosti právnych predpisov sa vyhlasujú v zbierke zákonov v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.

Podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie, ktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov.

Podľa § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde orgán verejnej moci, ktorý má uviesť právny predpis do súladu podľa čl. 125 ods. 3 ústavy, je viazaný právnym názorom vysloveným v náleze ústavného súdu. Ak do šiestich mesiacov od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov neuvedie právny predpis do súladu s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou, stráca právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, platnosť.

Vychádzajúc z uvedených ustanovení ústavy a zákona o ústavnom súde, úlohou národnej rady bude do šiestich mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uviesť ustanovenie § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení do súladu s čl. 39 ods. 1 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy.

Napadnuté ustanovenie zákona o sociálnom poistení, ktorého nesúlad s predmetnými referenčnými normami ústavný súd vyslovil, stráca podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a platnosť za podmienok ustanovených v § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Znamená to, že obmedzenie vyjadrené v napadnutom ustanovení zaniká (pre nasledujúce obdobie) dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.