70/2024 Z. z.

Základom návrhu na začatie tohto konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy je namietaná nekompatibilita napadnutých ustanovení zákona o upomínacom konaní s čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu. Z obsahu návrhu okresného súdu na účely vymedzenia komplexného charakteru referenčného rámca je potrebné uviesť, že nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu navrhovateľ namieta výlučne v spojení, resp. vo vzájomnej (vecnej) nadväznosti (subsidiárne) a s rovnakou materiálnou podstatou ako nesúlad s referenčnými právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd považuje predovšetkým za vhodné uviesť, že v rámci ústavného prieskumu o abstraktnej kontrole noriem zasahuje do právnych úprav predovšetkým vtedy, ak je napadnutá právna úprava prejavom svojvôle zákonodarcu, prípadne predstavuje intenzívny zásah do sféry hodnôt chránených ústavou, osobitne všeobecných ústavných princípov a tiež ľudských práv a základných slobôd, pričom v konaní o súlade právnych predpisov je potrebné ďalej rozlišovať medzi kritériom ústavnej súladnosti a kritériom vecnej správnosti či koncepčnosti právnej úpravy. Ústavný súd už niekoľkokrát pripomenul, že jeho úlohou nie je posudzovať účelnosť či vecnú správnosť právnej úpravy (PL. ÚS 95/2011, bod 28; PL. ÚS 102/2011; PL. ÚS 13/2012, bod 98; PL. ÚS 11/2016, bod 26, z novšej judikatúry PL. ÚS 95/2011 – ústavnosť tajnej voľby, bod 28; PL. ÚS 102/2011 – reforma súdov II, časť VI; PL. ÚS 13/2012 – platy sestier, bod 80; PL. ÚS 11/2016 – ochrana spotrebiteľa a premlčanie ex offo, bod 26; PL. ÚS 10/2018 – zrušenie anestéziologických ambulancií; PL. ÚS 15/2018 – nájom pôdy, bod 52; PL. ÚS 6/2022 – odvolávanie vedúcich v štátnej službe, bod 69).

Obmedzenie akékoľvek základného práva je možné výlučne pri rešpektovaní ústavných zásad, ktoré sú vo vzťahu k všetkým základným právam všeobecne vymedzené v čl. 12 a čl. 13 ústavy. Referenčné ústavné články, ktorých nesúlad v tomto prípade navrhovateľ primárne namieta, sú predovšetkým práva patriace do katalógu základných procesných princípov výkonu súdnictva (tzv. justičné práva). Tie garantujú najmä právo na prístup k súdu a právo na spravodlivý proces pred nezávislými a nestrannými súdmi a sú predovšetkým prostriedkom ochrany iných ústavou garantovaných práv. Justičné práva upravené v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy sú diverzifikovanou skupinou, ktorú je s ohľadom na ich možné limitácie potrebné rozdeliť do troch kategórií.

V prvej z nich sa nachádzajú tzv. absolútne práva. Ich existenciu nie je možné obmedziť za žiadnych okolností. V druhej kategórii sa nachádzajú tzv. relatívne práva, ktoré je možné obmedziť na základe zákonom stanovených podmienok. Ústavná súladnosť ich prípadných obmedzení sa posudzuje pomocou tzv. menej prísnej verzie testu proporcionality. Vyplýva to zo skutočnosti, že ústavná úprava priamo odkazuje na zákonnú realizáciu týchto práv alebo ich súčastí (čl. 46 ods. 4 ústavy). V týchto prípadoch môže zákonodarca pomerne voľne pri zohľadnení predpokladu legitímnosti sledovaného cieľa upraviť rozsah ústavnej ochrany vyplývajúci z predmetných justičných práv. Napokon tretiu kategóriu základných práv vymedzenú v tomto oddiele predstavujú relatívne práva, na ktoré nepostačuje limitácia pomocou akejkoľvek racionálnej zákonnej úpravy. Tieto práva sa totiž realizujú priamo z ústavného textu. Prípadné obmedzenie takýchto práv preto musí okrem predpokladov legality a legitimity spĺňať aj kritérium vhodnosti, nevyhnutnosti a primeranosti (proporcionality v užšom význame). Ústavne súladné naplnenie týchto predpokladov pri obmedzovaní takýchto práv ústavný súd overuje v tzv. prísnej verzii testu proporcionality.

Základnou normatívnou bázou práva na prístup k súdu je čl. 46 ústavy. Právo na prístup k súdu sa tak stáva nevyhnutnou (esenciálnou) podmienkou realizácie práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože ak nie je proces, tak nemôže byť ani úvaha o jeho spravodlivosti. Toto základné právo nevyjadruje čisto negatívny status, ktorý má štát chrániť a zasahovať doň iba v prípade iného prevažujúceho ústavným poriadkom chráneného záujmu, ale je ním vyjadrený/deklarovaný predovšetkým pozitívny záväzok štátu účinne zabezpečiť prístup k súdu a v rámci neho spravodlivosť jeho priebehu. Označený pozitívny záväzok štátu sa v tomto prípade realizuje predovšetkým prijatím právnej úpravy na úrovni zákona (čl. 46 ods. 4 ústavy) zameranej na jeho ochranu. Tento dvojaký charakter/podstata práva na súdnu ochranu má nepochybne presah aj do interpretácie čl. 46 ods. 4 ústavy, ktorý nemožno izolovane vykladať iba tým spôsobom, že rozsah a obsah práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je determinovaný výlučne jeho podústavnou úpravou, ktorá by vo svojej hraničnej podobe mohla zasiahnuť do samotnej podstaty tohto práva. Z už uvedeného potom vyplýva, že právo na súdnu ochranu nie je vo voľnej dispozícii zákonodarcu, ale jeho konkretizácia je rámcovaná ústavnoprávnymi princípmi (najmä právnej istoty, rovnosti a spravodlivosti).

V naznačenej súvislosti potom možno konštatovať, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06, IV. ÚS 60/2010).

Ako už bolo spomenuté, všetky referenčné základné práva nepochybne nie sú absolútne a za určitých okolností je ich obmedzenie ústavne prípustné. Pri obmedzení dotknutých referenčných práv je preto nevyhnutné skúmať nielen racionalitu obmedzujúcej zákonnej úpravy, ale aj podmienky dodržania zásady primeranosti (t. j. proporcionality). Tieto predpoklady ústavný súd overí pomocou testu proporcionality v jeho menej prísnej podobe.

Vychádzajúc z podrobného popisu námietok navrhovateľa, po oboznámení sa so stanoviskom vlády sa ústavný súd zameral na posúdenie súladu napadnutých ustanovení zákona o upomínacom konaní s označenými článkami ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu a dospel k nasledujúcim záverom.

Základný ústavnoprávny problém je v predmetnej veci orientovaný na posúdenie, či limitácia spôsobu elektronickej komunikácie zavedená napadnutými ustanoveniami pre žalovanú stranu v upomínacom konaní zasahuje neprípustným spôsobom do ústavným poriadkom chráneného priestoru zaručeného základným právom na prístup k súdu [resp. právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru)].

Navrhovateľ svoje námietky o neústavnosti napadnutých ustanovení odôvodňuje domnienkou o samoúčelnosti a nedostatku ich racionálneho základu pre takýto typ regulácie prístupu k súdu zo strany žalovaného v upomínacom konaní pri súčasnom využití elektronického spôsobu komunikácie. Navrhovateľ v tejto súvislosti ťažiskovo poukazuje na procesný následok, podľa ktorého nedodržaním pravidiel vyplývajúcich z napadnutých ustanovení dochádza k strate sporu bez toho, aby sa súd po vecnej stránke zaoberal obranou žalovanej strany, čím dochádza k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a taký postup subsidiárne ovplyvňuje ústavným poriadkom zaručený priestor majetkovej slobody podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. Z pohľadu funkcionality napadnutých ustanovení navrhovateľ konkretizuje svoju argumentáciu tým, že využívanie elektronického formulára pre upomínacie konanie pri podávaní odporu nemá žiaden praktický význam, keďže pri odpore nedochádza k automatizovanému spracovaniu údajov uvedených vo formulári odporu informačným systémom okresného súdu. Práve z týchto dôvodov zastáva názor, že medzi napadnutými ustanoveniami a cieľom sledovaným zavedením formulárov nie je racionálna väzba, a preto napadnuté ustanovenia nie sú zlučiteľné s princípom právneho štátu.

Z ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že právo na súdnu ochranu, ktorého zmyslom je umožniť každému reálny prístup k súdu, nie je absolútne. Označené základné právo môže byť teda obmedzené alebo podmienené splnením rôznych formalít alebo iných podmienok. Ustanovenie týchto formalít a podmienok zákonom však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdnej ochrane takým spôsobom alebo v takej miere, že sa pritom zasiahne do samej podstaty zaručeného práva na súdnu ochranu. Okrem toho ustanovenie takýchto obmedzení môže byť zlučiteľné s ústavou len vtedy, ak tieto obmedzenia spĺňajú podmienku legality (čl. 46 ods. 4 ústavy), sledujú legitímny cieľ (čl. 13 ods. 4 ústavy), ak existuje rozumný pomer medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom a ak príslušná zákonná úprava zároveň dbá o to, aby sa takéto obmedzenia nemohli použiť na iný než ustanovený cieľ (mutatis mutandis PL. ÚS 38/99).

Pri skúmaní ústavnej súladnosti obmedzovaní základných práv a slobôd ústavný súd tradične zdôrazňuje nevyhnutnú proporcionalitu. V tomto smere musí existovať primeranosť, t. j. proporcionalita medzi sledovaným cieľom a použitými prostriedkami obmedzenia základného práva alebo slobody (PL. ÚS 3/00).

Pred aplikovaním jednotlivých subtestov testu proporcionality je potrebné zistiť predpoklad legality, ktorý vyplýva z požiadavky čl. 13 ods. 2 ústavy (resp. čl. 46 ods. 4 ústavy) a legitimity takéhoto zásahu (čl. 13 ods. 4 ústavy). Ústavná požiadavka testu legality upravuje materiálne, ako aj formálne predpoklady, pri ktorých splnení možno upraviť medze základných práv. Materiálnym predpokladom je súlad úpravy s konkrétnymi podmienkami, ktoré vo vzťahu k predmetným základným právam alebo slobodám ustanovuje ústava. Formálnym predpokladom je, že úprava je vydaná vo forme zákona. Axiologickou a teleologickou bázou čl. 13 ods. 2 ústavy sú hodnoty a princípy demokratického právneho štátu – suverenita zákonodarcu v spojení s princípom obmedzenej, konštitučnej vlády. Predmetné ustanovenie tak slúži predovšetkým na to, aby iné orgány ako parlament nemohli výkon základných práv a slobôd podrobiť akýmkoľvek obmedzeniam idúcim nad rámec zákona (PL. ÚS 10/2013). V skratke tak účinky predmetného ustanovenia možno zhrnúť tak, že (i) medze základných práv a slobôd môže upraviť iba zákonodarca, pričom (ii) takáto zákonná úprava musí byť v súlade s podmienkami, ktoré vo vzťahu k dotknutým základným právam alebo slobodám ustanovuje ústava (PL. ÚS 4/2021, bod 71).

Keďže napadnuté ustanovenia sú vo forme zákona a spĺňajú aj ďalšie podmienky legality, ako je prístupnosť a dostatočná jasnosť a presnosť právnej úpravy či možnosť jej adresátov sa oboznámiť s jej obsahom (PL. ÚS 19/09, PL. ÚS 16/2018) a z toho prameniaca aj stabilita jej aplikácie orgánmi verejnej moci, možno konštatovať, že nimi ustanovené obmedzenie prístupu k súdnej ochrane už prima facie spĺňa požiadavku zákonnej úpravy medzí základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Vzhľadom na skutočnosť, že každé zákonom ustanovené obmedzenie základných práv a slobôd sa môže uskutočniť len na ustanovený (legitímny) cieľ a zároveň je v okolnostiach danej veci zrejmé, že napadnutou právnou úpravou dochádza v určitom rozsahu (pri výbere elektronického spôsobu komunikácie žalovanou stranou) aj k zúženiu realizácie základného práva na prístup k súdu v upomínacom konaní, a to spôsobom pripustenia iba určitých foriem jeho výkonu, je pri rešpektovaní ústavných kritérií potrebné okrem zachovania základných práv a slobôd [čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy] dostatočne zadefinovať legitímny cieľ takého obmedzenia, na ktorého dosiahnutie sú napadnuté ustanovenia určené, pričom predmetný cieľ nesmú pri svojom použití prekročiť (čl. 13 ods. 4 druhá veta ústavy).

Z pohľadu metodológie ústavného prieskumu napadnutej úpravy je preto ďalším a nevyhnutným predpokladom aplikácie testu proporcionality posudzovanie namietanej právnej úpravy z hľadiska existencie legitímneho cieľa. Účelom tohto kroku je identifikácia v kolízii stojacich ústavných hodnôt prv, než ústavný súd prikročí k nachádzaniu ich rovnováhy v rámci testu proporcionality. Uvedený prístup je determinovaný podstatou testu proporcionality, ktorou je nachádzanie rovnováhy medzi v kolízii stojacími princípmi/ústavne chránenými hodnotami, a preto jeho jednotlivé komponenty môžu byť zmysluplne analyzované len za predpokladu, ak preskúmavaná úprava obmedzuje jeden ústavne chránený záujem na účely ochrany iného ústavne chráneného záujmu. V prípade, ak by posudzovaná úprava žiadny ústavne chránený záujem nesledovala (obmedzovala by chránený záujem samoúčelne), došlo by k obmedzeniu základného práva bez tomu zodpovedajúcej protiváhy v podobe ochrany v kolízii stojacieho ústavne významného záujmu. Posudzovanie jednotlivých kritérií v rámci testu proporcionality [kritéria vhodnosti, potrebnosti a primeranosti v užšom slova zmysle a modifikovaného testu proporcionality (menej prísny test proporcionality)] by nemalo v kontexte absencie legitímneho cieľa zmysluplný základ.

Vo vzťahu k cieľu sledovanému napadnutými ustanoveniami je potrebné uviesť, že základné myšlienkové východiská a účely napadnutých ustanovení možno identifikovať predovšetkým v dôvodovej správe, kde sa v časti relevantnej pre toto konanie uvádza, že zákonom o upomínacom konaní sa do právneho poriadku zavádza elektronická alternatíva k existujúcemu režimu platobného rozkazu upravenému v Civilnom sporovom poriadku. Z obsahu dôvodovej správy ďalej vyplýva, že prioritou je zabezpečiť komunikáciu medzi stranami sporu a súdom prostredníctvom elektronických komunikačných prostriedkov, pričom sa zároveň ponecháva aj možnosť doručovania platobného rozkazu a podávania odporu v listinnej podobe.

Koncepcia zákona o upomínacom konaní je ďalej vybudovaná na normatívnom predpoklade, podľa ktorého elektronická komunikácia vo vzťahu k žalovanej strane prichádza do úvahy iba v prípadoch, keď má táto strana sporového súdneho konania aktivovanú elektronickú schránku na doručovanie, pričom sa jej doručuje spolu s platobným rozkazom a príslušnými listinami aj odkaz na zverejnené tlačivo na podanie odporu spolu s poučením o možných a zákonom aprobovaných spôsoboch podania odporu vrátane informácie (poučenia) o následkoch nesprávneho alebo oneskoreného podania odporu proti platobnému rozkazu.

Vo všeobecnej rovine možno konštatovať, že prvotným účelom elektronizácie súdnej moci je umožniť realizáciu elektronických služieb jednotným spôsobom, a tým zjednodušiť, urýchliť a sprehľadniť všetky komunikačné procesy, teda aj zjednodušiť prístup k súdnej ochrane práv. Elektronizácia súdneho konania prináša nielen zníženie administratívnej záťaže na strane subjektov žiadajúcich o poskytnutie súdnej ochrany, zjednodušenie, rozšírenie a urýchlenie ich možných interakcií s orgánmi ochrany práv, ale v konečnom dôsledku aj znižuje náklady na prístup k súdnej ochrane. Zároveň priebeh súdneho konania urýchľuje aj na strane všeobecných súdov, keďže zjednodušuje procesy súvisiace s prístupom k nim napríklad tým, že urýchľuje prvotné spracovanie im adresovaných podaní. Digitálna transformácia súdnej moci je zároveň aj súčasťou širšej mozaiky napĺňania úniových cieľov vo vzťahu k elektronizácii verejnej moci ako takej.

Ako už bolo naznačené, v okolnostiach danej veci je nepochybné, že napadnuté ustanovenia priestor elektronickej komunikácie zužujú iba na určité zákonom o upomínacom konaní predpokladané spôsoby a formy jej vedenia (nepripúšťajú akúkoľvek podobu tejto komunikácie). Zároveň je potrebné uviesť, že tento normatívny jav v podobe prítomnosti regulácie, ktorá ustanovuje osobitné spôsoby a formy komunikácie s orgánmi verejnej moci (všeobecné súdy nevynímajúc), nepredstavuje v právnom poriadku ojedinelý prvok, pretože aj iné (nielen procesné) právne predpisy uznávajú iba niektoré (nie všetky možné) formy (aj elektronickej) komunikácie, resp. vytvárajú rôzne stupne jej formálnej prísnosti.

Pri týchto úvahách nemožno opomenúť, že určitým špecifikom procesných predpisov (pravidiel regulujúcich spôsoby a formy uplatnenia práv pred orgánmi verejnej moci) je ich osobitná povaha prejavujúca sa v tom, že tieto pravidlá nie sú nevyhnutne podmieňované svojím hlbším stupňom účelnosti, ale spravidla sú podmieňované iba spravodlivosťou (v podobe presadenia rovnosti) alebo právnou istotou. Preto je ich povaha zväčša orientovaná na formu a prejavujúca sa v tom, že sú záväzné bez ohľadu na ich vecnú správnosť. V priestore ich operability sa formálnosť procesných pravidiel prejavuje v rovine umožňujúcej jednoduché a predvídateľné riešenia sporných otázok (čo zároveň podporuje efektívnu koordináciu správania strán v priebehu súdneho procesu). Ich formálny charakter však zároveň neznamená ich hodnotovú vyprázdnenosť, keďže funkcionalita predmetných pravidiel je previazaná s hodnotami ako právna istota (predvídateľnosť práva), rovnosť pred zákonom (všeobecnosť, zaobchádzanie s rovnakými prípadmi rovnako) a ochrana jednotlivca pred arbitrárnosťou vo sfére aplikácie práva. Prevažne v dôsledku právnej istoty a zabezpečenia rovnosti strán sú procesnými pravidlami prikázané určité postupy a spôsoby uplatnenia práv. Táto problematika sa prejavuje aj tým, že ide o taký typ ustanovení, ktorých protiklad alebo ich iná významová alternatíva sú rovnako správne/vhodné, a dotknutá úprava mieri iba k jednote postupov podporujúcej okrem iného aj rovnaké zaobchádzanie so stranami sporu, čo je vyjadrenie základného a nenahraditeľného všeobecného právneho princípu, v ktorom sa odráža aristotelovská myšlienka, že v rovnakých prípadoch má byť postupované rovnako a v nerovnakých prípadoch rozdielne.

Sumarizujúc už uvedené, ústavný súd konštatuje, že cieľom napadnutých ustanovení je racionalizácia, sprehľadnenie a zrýchlenie konania pred všeobecným súdom prostredníctvom elektronickej komunikácie. Identifikovaný cieľ možno považovať za ústavne akceptovateľný.

Pokiaľ ide o posudzovanie vhodnosti napadnutej právnej úpravy, ústavný súd v rámci tohto kritéria analyzoval existenciu racionálnej väzby medzi použitým prostriedkom (zásahom) a sledovaným cieľom, teda či ním možno tento cieľ dosiahnuť. V okolnostiach danej veci vhodnosť použitého prostriedku potvrdzuje skutočnosť, že použitý legislatívny prostriedok prima facie smeruje k naplneniu cieľa formulovaného napadnutou právnou úpravou (elektronizácia komunikácie s okresným súdom). V tomto kroku testu proporcionality teda napadnuté ustanovenia obstoja.

V poradí ďalšom kroku, a to teste nevyhnutnosti, je úlohou ústavného súdu formulovať odpoveď na otázku, či napadnutá právna úprava je z hľadiska dosiahnutia (legitímneho cieľa) nevyhnutná, teda či na jeho dosiahnutie nie sú k dispozícii menej obmedzujúce, resp. menej invazívne prostriedky umožňujúce dosiahnutie rovnakého cieľa, avšak dotýkajúce sa základných práv v menšej miere. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že ak je účelom napadnutých ustanovení zavedenie elektronickej komunikácie v konaní pred okresným súdom, tak na tejto úrovni možno zmysluplne uvažovať aj o inom, menej invazívnom prostriedku zásahu do práva na prístup k súdu – treba však jedným dychom dodať, že vytvorenie systému štandardizovaných elektronických formulárov na podávanie odporov v jednotlivých typoch súdneho konania možno chápať aj v opačnom význame, teda ako zjednodušenie (uľahčenie) prístupu k súdu, čo nezodpovedá obmedzeniu základných práv. Z uvedeného dôvodu, zohľadniac zároveň aj alternatívne použiteľný postup mimo elektronického formulára (body 83 a 85 tohto odôvodnenia), ústavný súd dospel k záveru, podľa ktorého aj z pohľadu tohto kritéria napadnuté ustanovenia nevybočujú z ústavne aprobovaného rámca.

V rámci posledného kritéria testu proporcionality ústavný súd posúdil súladnosť napadnutých ustanovení s referenčnými normami pomocou menej prísnej verzie testu proporcionality, pretože ústavná úprava jednak priamo odkazuje na zákonnú realizáciu týchto práv alebo ich súčastí (čl. 46 ods. 4 ústavy) a jednak povaha napadnutých ustanovení z pohľadu nimi sledovaného (legitímneho) cieľa (rovnosť strán) odôvodňuje takéto menej prísne posudzovanie.

V tejto súvislosti pritom nemožno opomenúť, že zákonodarca má pomerne široký priestor uváženia, akým spôsobom realizáciu týchto procesných povinností vymedzí. Pri ich ustanovení musí byť tiež rešpektovaný ústavný princíp rovnosti, čo znamená vylúčenie svojvôle pri odlišovaní subjektov a práv a zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ústavy.

Ustanovenie určitého pravidla správania (napríklad v podobe určenia foriem a spôsobov uplatňovania práv v súdnom konaní) z podstaty veci vždy prináša určité obmedzenia ľudského konania, pretože zo všetkých jeho možných alternatív pripúšťa iba niektoré jeho podoby, avšak prítomnosť regulácie ľudského konania nemožno ipso facto považovať za rozpornú s ktorýmkoľvek základným právom garantovaným na úrovni ústavného poriadku vrátane práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže podmienenie akéhokoľvek súdneho konania určitou formou a spôsobom komunikácie so všeobecným súdom vždy predstavuje limitáciu jeho prístupu.

Regulácia procesných pravidiel súvisiacich s prístupom k súdu je zároveň rámcovaná postulátom, podľa ktorého nesmie mať na ktorúkoľvek stranu konania taký „deštruktívny“ účinok, ktorý by fakticky vylúčil jeho podstatu a zmysel v rozsahu, ktorý v skutočnosti znamená ich úplné popretie bez toho, aby to v skutočnosti bolo potrebné na dosiahnutie (explicitne alebo implicitne) vyjadreného účelu zákona. Zároveň je potrebné uviesť, že samotná realizácia tohto základného práva vyžaduje už zo svojej podstaty vytvorenie účinného systému súdnej ochrany práv jednotlivca zo strany štátu, ktorého schopnosť plniť svoju funkciu bude vždy prinajmenšom fakticky limitovaná, avšak ani jedno z referenčných uvedených ustanovení nezaručuje právo na ničím neobmedzený prístup k súdu.

Určité podmienky a obmedzenia sú z pohľadu základných procesných práv dovolené a sú dôsledkom skutočnosti, že právo na prístup k súdu vyžaduje podrobnejšiu úpravu predovšetkým na podústavnej úrovni právnej regulácie. Takým obmedzením prístupu k súdu okrem dodržania určitej lehoty, splnenia poplatkovej povinnosti, povinného právneho zastúpenia sú aj podmienky týkajúce sa formálnych alebo obsahových náležitostí podania adresovaného súdu.

Ústavný súd sa preto zaoberal otázkou, či napadnuté ustanovenia v súčasnosti nepredstavujú taký spôsob limitácie práva na prístup k súdnej ochrane, ktorý by vo svojich aplikačných dôsledkoch ohrozoval samotnú podstatu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ako už bolo naznačené, samotná skutočnosť, že regulácia uplatňovania práv v súdnom konaní so sebou prináša aj určité negatívne externality v podobe straty práva, pričom len táto okolnosť v zásade nesignalizuje problém s ústavnou relevanciou, keďže taký stav je prirodzenou súčasťou a zároveň aj podstatou regulácie ľudského konania. O ústavnoprávne významnom rozmere by bolo možné v zásade uvažovať vtedy, ak by spôsob regulácie prinášal zásadné systémové problémy.

V naznačenom kontexte preto nemožno prehliadať, že zákon o upomínacom konaní, ktorého súčasťou sú napadnuté ustanovenia, je súčasťou právneho poriadku od roku 2016 bez toho, aby jeho interpretácia a aplikácia (vrátane interpretácie a aplikácie napadnutých ustanovení) spôsobovali v podmienkach právneho poriadku ťažkosti, ktoré by s ohľadom na ich povahu a rozsah boli rozpoznateľné napríklad z rozhodovacej činnosti ústavného súdu a vymykali sa bežným štandardom aplikačných disproporcií. Je nepochybné, že počas normatívneho života akejkoľvek právnej normy dochádza z pozície jej adresátov k určitým pochybeniam, ktoré v konečnom dôsledku môžu viesť k strate ich práva, avšak tieto pochybenia by mohli signalizovať systémový problém a ústavnoprávnu relevanciu za predpokladu nejasnosti normatívneho textu, jeho neurčitosti (viacvýznamovosti), vnútornej rozporuplnosti, prípadne absencie racionality právnej normy alebo deficitu technického zabezpečenia jej implementácie, čo však s potrebnou relevanciou netvrdí ani navrhovateľ a tieto aspekty nemožno identifikovať ani zo samotnej rozhodovacej činnosti.

Napadnuté ustanovenia v súčasnosti nepredstavujú náhly, nepredvídateľný a bežným štandardom nekonvenujúci prvok v právnom poriadku, ktorý je využívaný pri uplatňovaní práv v súdnom konaní, pričom až na niektoré výnimky nemožno dospieť k záveru, že namietané ustanovenia spôsobujú v aplikačnej praxi zásadné problémy v podobe častých pochybení pri elektronickom podávaní odporov v upomínacom konaní. Tieto pochybenia sú svojou povahou skôr pochybeniami spôsobenými nepozornosťou alebo nesústredenosťou žalovanej strany alebo právnych zástupcov. Navyše v otázke posudzovania odporov podávaných v upomínacom konaní existuje stabilizovaná judikatúra okresného súdu, ako aj ústavného súdu. Z nej vyplývajú aj eventuálne interpretačné modifikácie akceptovania nedostatku procesne predpísanej formy vzhľadom na špecifické okolnosti prípadu, ktoré sa však týkajú osobitných okolností, ktoré sa vyskytli ad hoc a na účel posúdenia normatívnych aspektov ústavného súladu zákonnej úpravy (napadnutých ustanovení) ich nie je efektívne ďalej rozoberať. V predmetnom kontexte sa podstaty posudzovania zákonnej úpravy netýkajú ani eventuálne excesy, resp. preukázateľne zistené technologické nedostatky v procese prenosu a spracovania dát, ktoré sú v prípade ich zistenia pri rozhodovaní zohľadniteľné, nie však normatívne smerodajné (sú vecou technického zdokonalenia bez možnosti zvrátiť vývoj právneho poriadku pri digitalizácii justičných činností). Na doplnenie mozaiky právnych názorov týkajúcich sa dotknutej problematiky v kontexte ústavne konformného výkladu zákona mimo rozhodovacej činnosti ústavného súdu a okresného súdu možno uviesť aj aktuálnu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so zovšeobecňujúcim aspektom (R 7/2023), ktorá berie do úvahy zákonodarcom sledovaný účel (elektronizácia), súčasne však výkladom § 11 ods. 2 zákona o upomínacom konaní zmierňuje kogentný charakter napadnutej právnej úpravy, čím vytvára účinnú zábranu extrémnemu aplikačnému formalizmu narážajúcemu na mantinely dané podstatou základného práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie.

Nie nevýznamnou okolnosťou (práve naopak, účinnou poistkou) pri posudzovaní práva na prístup k súdu je v tomto prípade aj skutočnosť, že súčasťou platobného rozkazu vydaného v upomínacom konaní je riadne poučenie aj o spôsobe podania odporu (vrátane alternatívy listinného podania v zmysle § 11 ods. 2 zákona o upomínacom konanía contrario) a jeho náležitostiach, ako aj o dôvodoch a následkoch odmietnutia odporu. Rovnako nemožno opomenúť štátom vytvorený a zároveň funkčný a prehľadný systém štandardizovaných elektronických formulárov na podávanie odporov v jednotlivých typoch súdneho konania, čím štát realizoval svoju ústavnú povinnosť vytvorenia účinného systému súdnej ochrany práv jednotlivca.

Pokiaľ ide o načrtnutú komparatívnu analýzu navrhovateľa súvisiacu s odlišným prístupom zákonodarcu k podmienkam uplatňovania práv prostredníctvom elektronických a listinných podaní a z toho ním vyvodzovaný určitý rozporuplný až diskriminačný prístup, je potrebné uviesť, že ak podústavné právne predpisy upravujú určité obdobné otázky rozdielne, neznamená to, že ich upravujú aj zároveň rozporne, prípadne diskriminačne. Rozdielna úprava podobných inštitútov nespôsobuje vnútornú rozpornosť právneho poriadku, a to aj keď na čiastkové odlišnosti nie je na prvý pohľad významný dôvod. Tieto rozdielnosti sú dlhodobo prítomné práve v procesných predpisoch, keď pohľad naprieč nimi odhaľuje, že sú v nich zakotvené lehoty na podanie opravných prostriedkov v rôznych dĺžkach bez toho, aby bol zrejmý jasný systém ich určovania a aby z tohto dôvodu vznikali pochybnosti o ich ústavnosti. Rovnako možno odmietnuť aj prípadné úvahy o namietanom diskriminačnom prístupe zákonodarcu s ohľadom na § 11 ods. 2 zákona o upomínacom konaní. V ňom obsiahnuté procesné pravidlo napomáha dosiahnutiu rovnováhy procesného postavenia strán sporového súdneho konania spôsobom, že druhej strane tohto súdneho konania (žalovanému) ustanoví rovnocenné podmienky elektronickej komunikácie pri zabezpečovaní ochrany práv prostredníctvom súdu.

Navyše poloha uvažovania o diskriminačnom prístupe zákonodarcu pri posudzovaní vád podania sa nejaví ako relevantná, pretože žalovaná strana má pred sebou z pohľadu procesných následkov dve rovnocenné voľby spočívajúce vo využití buď elektronického podania, alebo listinného podania a je výlučne na jej vôli, ktorú z týchto dvoch zákonom dovolených alternatív komunikácie s okresným súdom využije. To, že zákonodarca pre tieto situácie zároveň vytvoril odlišnú koncepciu prístupu k ich posudzovaniu a prípadnému odstraňovaniu ich nedostatkov prostredníctvom dvoch paralelných mechanizmov, ešte nesignalizuje diskriminačný prístup. Relevantné je v tomto prípade to, že spôsob výberu jednej z týchto alternatív je výlučne závislý od vôle žalovanej strany sporu, ktorá zároveň vie predvídať procesné následky svojho nesprávneho postupu v konaní.

Sumarizujúc už uvedené, možno konštatovať, že napadnuté ustanovenia predstavujú zákonnú (podústavnú) úpravu podmienok prístupu k súdu, ktorá sleduje legitímny cieľ, ktorým je racionalizácia, sprehľadnenie a zrýchlenie konania pred všeobecným súdom, ako aj presadenie istej miery procedurálnej rovnosti strán sporového konania pri podávaní elektronických podaní, a tieto ustanovenia sú spôsobilé uvedený cieľ dosiahnuť. S aplikačnými dopadmi napadnutých ustanovení nie sú spojené obmedzenia prístupu k súdu nerešpektujúce podstatu a zmysel základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktoré by odporcom v upomínacom konaní za podmienok ustanovených v napadnutých ustanoveniach (v kontexte alternatívnej formy podania v listinnej podobe) sťažovali prístup k (upomínaciemu) súdu spôsobom, ktorý by bol neprimeraný, či by ho dokonca fakticky znemožňoval. Pravidlá elektronického prístupu k súdu sú dostatočne jasné, ich aplikácia na úrovni všeobecného súdnictva je dlhodobo ustálená a štát v tomto smere vytvoril funkčný mechanizmus ich realizácie kombinovaný s podrobným poučením o spôsobe jeho uplatňovania žalovanou stranou.

K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s navrhovateľom označeným referenčným rámcom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu je potrebné uviesť, že nesúlad napadnutých ustanovení navrhovateľ namieta v spojení, resp. vo vzájomnej (vecnej) nadväznosti a s rovnakou materiálnou podstatou ako nesúlad s referenčnými právami – základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri časť III.1 tohto nálezu).

V nadväznosti na túto argumentáciu navrhovateľa ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri výklade a aplikácii čl. 1 dodatkového protokolu vychádza z toho, že prostredníctvom tohto článku sa chráni nielen „existujúci majetok“, ale aj také „majetkové hodnoty vrátane právnych nárokov“, o ktorých môže dotknutá osoba tvrdiť, že má aspoň „legitímne očakávanie“, že ich bude efektívne požívať ako svoje majetkové právo (Pine Valley Development Ltd. a iní v. Írsko, rozsudok ESĽP z 29. 11. 1991 a Pressos Compania Naviera S. S. a iní v. Belgicko, rozsudok ESĽP z 20. 11. 1995). V súvislosti s už uvedeným ústavný súd pripomína, že jeho judikatúra k základnému právu na vlastníctvo majetku je založená na všeobecnom východisku, podľa ktorého čl. 20 ústavy sa vykladá a aplikuje tak, aby jeho výklad a aplikácia boli v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu (PL. ÚS 17/00).

Tento právny názor je obhájiteľný v zásade len v takom prípade, ak si strany sporového súdneho konania riadne plnia (splnili) povinnosti vyplývajúce z procesných pravidiel vzťahujúcich sa na ich postup. Základné východisko teda predstavuje už vyslovený právny záver ústavného súdu (pozri časť III.3 tohto nálezu), podľa ktorého neplnenie zákonom ustanovených povinností vo všeobecnosti nemôže požívať právnu ochranu, a preto aplikáciou mechanizmu ustanoveného v napadnutých ustanoveniach zákona o upomínacom konaní po naplnení ich hypotézy spočívajúcej v nesplnení zákonom ustanovených povinností podľa § 11 ods. 2 s konzekvenciou podľa § 12 ods. 1 písm. c) zákona o upomínacom konaní v zásade nemôže dôjsť k neprípustnému zásahu do ktoréhokoľvek ústavou garantovaného práva vrátane základného práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Uvedený právny záver považuje ústavný súd z hľadiska posudzovania kompatibility napadnutej právnej úpravy s čl. 20 ods. 1 ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu za východiskový a vzhľadom na závery vyplývajúce z časti III.3 tohto nálezu aj za taký, ktorý je determinujúci pre akúkoľvek ďalšiu zmysluplnú úvahu o možnom nesúlade napadnutých ustanovení s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. Preto ústavný súd nevyhovel ani tejto časti návrhu okresného súdu.