Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov
Jany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka,
Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca),
Roberta Šorla a Martina Vernarského o návrhoch skupiny 51 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, generálneho prokurátora Slovenskej
republiky a Špecializovaného trestného súdu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade čl. II zákona č. 416/2025 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s Ústavou Slovenskej republiky
a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto
283/2026 Z. z.
Časová verzia predpisu účinná od 18.11.2026
Obsah zobrazeného právneho predpisu má informatívny charakter, právne záväzný obsah sa nachádza v pdf verzii právneho predpisu.
| História |
|
|
|---|---|---|
| Dátum účinnosti | Novela | |
| 1. | Vyhlásené znenie | |
| 2. | 18.11.2026 - |
Obsah
Otvoriť všetky
| Číslo predpisu: | 283/2026 Z. z. |
| Názov: | Čiastočný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 2/2026 z 21. októbra 2026 vo veci vyslovenia nesúladu čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd |
| Typ: | Nález |
| Dátum schválenia: | 21.10.2026 |
| Dátum vyhlásenia: | 18.11.2026 |
| Dátum účinnosti od: | 18.11.2026 |
| Autor: | Ústavný súd Slovenskej republiky |
| Právna oblasť: |
|
| 460/1992 Zb. | Ústava Slovenskej republiky |
| 416/2025 Z. z. | Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony |
283
ČIASTOČNÝ NÁLEZ
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 2/2026-173
V mene Slovenskej republiky
rozhodol:
1.
Ustanovenie čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony, nie je v súlade s čl. 50 ods. 1, ods. 3 a ods. 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2.
Vo zvyšnej časti návrhom nevyhovuje.
Odôvodnenie:
I.
Rozhodnutie čiastočným nálezom
1.
Ústavný súd týmto čiastočným nálezom rozhodol o časti návrhu skupiny 51 poslancov
Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „skupina poslancov“), návrhu generálneho
prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) a o dvoch návrhoch
Špecializovaného trestného súdu Pezinok (ďalej len „špecializovaný trestný súd“),
ktorých predmetom bol súlad čl. II zákona č. 416/2025 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 416/2025
Z. z.“), s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 1, 3 a 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj s čl. 2, čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
2.
Dôvodom prijatia čiastočného nálezu je rýchlosť a hospodárnosť konania, keďže čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. obsahuje procesné normy ihneď použiteľné v množstve prebiehajúcich trestných konaní
a rozhodnutie o ich súlade s ústavou a dohovorom je predpokladom na pokračovanie dvoch
konaní pred špecializovaným trestným súdom, ktoré boli prerušené v súvislosti s návrhmi
na začatie konania o súlade právnych predpisov. Práve možnosť okamžitej aplikácie
čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. (t. j. § 119 ods. 6 Trestného poriadku v znení
zákona č. 416/2025 Z. z.) a s tým spojené prípadné porušenie práv poškodených a samotných
spolupracujúcich obvinených boli aj dôvodmi, pre ktoré ústavný súd už pri prijatí
návrhu skupiny poslancov na ďalšie konanie pozastavil účinnosť tejto právnej úpravy.
3.
Ústavný súd pri rozhodnutí čiastočným nálezom postupoval v súlade s § 62 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a použil primerane § 213 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), ktorý upravuje čiastočný rozsudok. Ústavný súd zdôrazňuje, že zákon
o ústavnom súde použitie § 213 CSP nevylučuje a toto ustanovenie Civilného sporového poriadku sa v konaní pred ústavným
súdom môže použiť primerane, teda ústavný súd má pri jeho použití určitú mieru uváženia
a môže ho použiť aj z dôvodov rýchlosti a hospodárnosti konania, ako to už bolo uvedené.
4.
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že po právoplatnosti tohto čiastočného nálezu bude
predmetom konania už len časť návrhu skupiny poslancov týkajúca sa súladu čl. I bodov 4 a 5 zákona č. 416/2025 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 31 a čl. 49 ústavy a s čl. 10 dohovoru. V tejto časti konania ide o zmeny Trestného zákona v skutkových
podstatách marenia volebnej kampane a popierania mierového usporiadania po druhej
svetovej vojne, t. j. o normy hmotného práva.
II.
Návrhy na začatie konania o súlade právnych predpisov
II.1. Návrh skupiny poslancov:
5.
Ústavnému súdu bol 23. decembra 2025 doručený návrh skupiny poslancov zastúpených
poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) Luciou Plavákovou
na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade čl. I bodov 4 a 5 a čl. II zákona z 11. decembra 2025, ktorým sa mení a
dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým
sa menia a dopĺňajú niektoré zákony [ktorý bol následne 27. decembra 2025 vyhlásený
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka zákonov“) pod č. 416/2025 Z. z., pozn.], s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 31, čl. 46 ods. 1, čl. 49, čl. 50 ods. 3 a 4 a čl. 141 ods. 1 ústavy a s čl. 10 dohovoru.
6.
Podstatou návrhu skupiny poslancov je namietaný nesúlad (i) skutkovej podstaty marenia
volebnej kampane so slobodou prejavu a zásadou ochrany slobodnej súťaže politických
síl v demokratickej spoločnosti; (ii) skutkovej podstaty popierania mierového usporiadania
po druhej svetovej vojne so slobodou prejavu; (iii) zákonom stanovenej nezákonnosti
dôkazu, ktorý pochádza od nedôveryhodnej spolupracujúcej osoby, so základným právom
na súdnu ochranu, základným právom na obhajobu, s nezávislosťou súdov a pozitívnym
záväzkom štátu stíhať trestnú činnosť. Výhrady skupiny poslancov sa pritom okrem samotného
obsahu napadnutých ustanovení zároveň týkajú aj legislatívneho procesu, v ktorom boli
napadnuté ustanovenia národnou radou prijaté. Skupina poslancov zároveň navrhla, aby
ústavný súd pozastavil účinnosť „minimálne“ čl. II zákona č. 416/2025 Z. z.
7.
Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 2/2026-28 z 11. februára 2026 prijal na ďalšie
konanie návrh skupiny poslancov v celom rozsahu. Zároveň tým istým uznesením pozastavil
účinnosť čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. a návrhu na pozastavenie účinnosti
čl. II bodu 2 zákona č. 416/2025 Z. z. nevyhovel. Uznesenie ústavného súdu o pozastavení
účinnosti bolo vyhlásené v zbierke zákonov pod č. 41/2026 Z. z. 14. marca 2026.
II.1.1. Napadnuté ustanovenia:
8.
Podľa čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. sa Trestný poriadok dopĺňa tak, že § 119 Trestného poriadku sa dopĺňa odsekom 6, ktorý znie:
„(6) Za dôkaz získaný prostredníctvom poskytnutia nezákonného benefitu, ktorý sa nesmie
v konaní použiť podľa odseku 5, sa považuje aj dôkaz získaný od osoby, ktorej bol
poskytnutý benefit a ktorá v akomkoľvek trestnom konaní nevypovedala pravdivo o podstatných
skutočnostiach alebo neuviedla vo svojej výpovedi všetky podstatné skutočnosti.“.
9.
Podľa čl. II bodu 2 zákona č. 416/2025 Z. z. sa Trestný poriadok dopĺňa tak, že v § 168 ods. 1 Trestného poriadku sa na konci prvej vety pripájajú tieto slová:
„... alebo ak dôkazy boli získané od osoby, ktorej bol poskytnutý benefit, pričom súd
uvedie aj hodnotenie jej dôveryhodnosti.“.
10.
Napadnuté ustanovenia nadobudli v zmysle čl. VII zákona č. 416/2025 Z. z. účinnosť dňom vyhlásenia v zbierke zákonov, t. j. 27. decembra 2025.
11.
Námietky skupiny poslancov k napadnutým ustanoveniam možno rozdeliť do nasledujúcich
oblastí:
II.1.2. K namietanej neústavnosti legislatívneho procesu:
12.
Vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) 21. novembra 2025 predložila národnej
rade vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (parlamentná tlač
č. 1115), ktorý v pôvodnom, t. j. vládou predloženom, znení menil a dopĺňal § 212 Trestného zákona (trestný čin krádeže) o tzv. „horalkový paragraf“, pričom vláda národnej rade navrhla
prerokovať tento vládny návrh zákona v skrátenom legislatívnom konaní (parlamentná
tlač č. 1114).
13.
Národná rada uznesením z 9. decembra 2025 rozhodla, že predmetný vládny návrh zákona
prerokuje v skrátenom legislatívnom konaní.
14.
Národná rada uznesením z 10. decembra 2025 rozhodla, že predmetný vládny návrh zákona
prerokuje v druhom čítaní, a pridelila ho na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej
rady Slovenskej republiky (ďalej len „ÚPV“).
15.
Predmetný vládny návrh zákona prerokoval ÚPV na svojom zasadnutí 11. decembra 2025
v ranných hodinách (rokovanie od 8.00 h) a odporúčal ho národnej rade schváliť so
zmenami a s doplneniami uvedenými v prílohe uznesenia ÚPV č. 411 z 11. decembra 2025.
Súčasťou týchto doplnení boli o. i. aj pozmeňujúce návrhy, ktoré na rokovaní ÚPV počas
jeho rokovania predložili poslanci R. Glück, Z. Plevíková a R. Eliáš, ktorými navrhli,
aby sa vládny návrh predmetného zákona doplnil o napadnuté ustanovenia.
16.
Národná rada v ten istý deň, t. j. 11. decembra 2025 (o 18.23 h), schválila v II.
čítaní predmetný pozmeňujúci návrh ÚPV a následne v ten istý deň v III. čítaní (o
18.52 h) schválila predmetný vládny návrh zákona ako celok.
17.
Prezident Slovenskej republiky následne tento zákon podpísal 23. decembra 2025.
18.
Skupina poslancov argumentuje, že minimálne napadnuté ustanovenie čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. (novela Trestného poriadku), ktoré doň bolo vložené až pozmeňujúcim a doplňujúcim
návrhom cez správu ÚPV, nebolo predmetom medzirezortného pripomienkového konania,
nebolo súčasťou vládneho návrhu zákona (ten menil primárne Trestný zákon) a jeho schválenie
vykazuje známky tzv. „prílepku“ a rozporu s § 94 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „zákon o rokovacom poriadku“ alebo „rokovací poriadok“). Na základe tohto
ustanovenia pri prerokúvaní návrhu zákona nemožno podať návrh, ktorým sa mení alebo
dopĺňa iný zákon, ktorý obsahovo nesúvisí s prerokúvaným návrhom zákona. Takto schválený
text napadnutého ustanovenia čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. tiež naráža na procedurálne limity § 6 ods. 3 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý ustanovuje, že návrh
zákona nemôže obsahovať novelizáciu iného zákona, ktorá obsahovo nesúvisí s návrhom
zákona.
19.
Skupina poslancov ďalej poukazuje na to, že ešte 10. decembra 2025 hlasovaním č.
135 o 17.14 h o procedurálnom návrhu poslanca M. Saloňa podanom v mene troch poslaneckých
klubov vládna parlamentná väčšina odhlasovala, že v II. čítaní so začiatkom 11. decembra
2025 o 9.00 h sa bude postupovať podľa § 29a zákona o rokovacom poriadku a rozprava
sa skráti na 12 hodín. Vzhľadom na rokovanie o napadnutom zákone v skrátenom legislatívnom
konaní, na rozpravu k tejto zásadnej zmene a doplneniu mali poslankyne a poslanci
priestor v II. čítaní ani nie 10 hodín. Pritom v čase, keď boli na ÚPV schválené predmetné
pozmeňujúce návrhy, ktoré sú predmetom návrhu skupiny poslancov na posúdenie súladu
s ústavou, už vzhľadom na schválenú procedúru podľa § 29a zákona o rokovacom poriadku
nebolo možné, aby sa do rozpravy zapojili ďalší poslanci a poslankyne, ktorí nemohli
v čase nahlasovania poslancov a poslankýň za jednotlivé kluby 10. decembra 2025 vedieť,
že na ÚPV bude schválená táto zásadná zmena. Možnosť doplniť ďalších poslancov a poslankyne
s organizačným oddelením parlamentu overovala predsedníčka klubu Progresívne Slovensko
Zuzana Mesterová, pričom jej bolo potvrdené, že takéto doplnenie už nie je možné.
Diskusia o konečnej podobe návrhu zákona tak bola prakticky úplne znemožnená pre mnohých
poslancov a poslankyne.
20.
Skupina poslancov uvádza, že druhé čítanie skončilo hlasovaním o pozmeňujúcich a
doplňujúcich návrhoch ÚPV 11. decembra 2025 o 18.23 h. Tretie čítanie po incidente
v pléne národnej rady skončilo po necelých 20 minútach, keďže na návrh predsedu národnej
rady parlamentná koaličná väčšina odhlasovala ukončenie rozpravy podľa § 35 ods. 7 zákona o rokovacom poriadku. Hlasovaním v III. čítaní bol napadnutý zákon schválený 11.
decembra 2025 o 18.52 h.
21.
Skupina poslancov sa stotožňuje s názorom ústavného súdu, že jadro legislatívneho
procesu je v slobodnej diskusii zástupcov ľudu (sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 3. júla 2024,
bod 321). Obmedzenie rozpravy k dôležitej zmene v trestnoprávnych kódexoch na pár
hodín predstavuje podľa skupiny poslancov zneužitie práva parlamentnej väčšiny na
úkor demokratickej diskusie a práv parlamentnej opozície. Postupnými a na seba nadväzujúcimi
krokmi parlamentnej koaličnej väčšiny došlo podľa presvedčenia skupiny poslancov pri
schvaľovaní napadnutého zákona najmä v časti pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov
ÚPV k neústavnému obmedzeniu diskusie a materiálnemu obmedzeniu výkonu mandátu poslancov
a poslankýň parlamentnej menšiny. Parlamentná väčšina podľa úsudku skupiny poslancov
nemala záujem o štandardnú a demokratickú diskusiu o navrhovanom prameni práva.
22.
Podľa názoru skupiny poslancov § 35 ods. 7 zákona o rokovacom poriadku nie je možné
aplikovať v akomkoľvek čase v rámci ktorejkoľvek rozpravy, keďže toto ustanovenie
slúži ako ultima ratio prostriedok v prípadoch, keď niekoľkotýždňovou až mesačnou obštrukciou poslanca/poslankyne
alebo poslancov či poslankýň národnej rady je znemožnený riadny chod ústavného orgánu,
teda zákonodarného zboru, v tom smere, že by „viedla k paralýze legislatívnej činnosti
alebo by zásadným spôsobom narušila fungovanie parlamentu“ (nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. Pl-ÚS 30/23, bod 127). Inak povedané, záujem na prijímaní konkrétnych
zákonných opatrení musí prevážiť nad právom poslancov a poslankýň využívať priestor
pléna národnej rady na slobodný výkon mandátu v medziach zákona, hoc i parlamentnou
obštrukciou [„obstrukce jsou sice právem parlamentní opozice... obstrukce lze označit za specifickou
formu komunikace v rámci svobodné soutěže politických sil (zejména směrem k veřejnosti)...
Obstrukce jsou proto (přinejmenším do jisté míry) legálním prostředkem v politické
soutěži“ (ibid., body 126 a 127)]. V prípade schvaľovania predmetného zákona sa však parlamentná
opozícia k potenciálnej obštrukcii v II. a III. čítaní ani len nedostala, keďže vládna
väčšina v II. čítaní skrátila a následne v III. čítaní po necelých 20 minútach bez
vystúpenia čo i len jedného poslanca alebo poslankyne v rozprave ukončila predčasne
diskusiu o predmetnom zákone.
23.
Podľa názoru skupiny poslancov tak možno v súčte opísaných krokov parlamentnej väčšiny
(prílepok + skrátenie rozpravy + predčasné mocenské ukončenie rozpravy) hovoriť o
tzv. „valcovaní opozície“ a porušení ústavných princípov legislatívneho procesu a
práv parlamentnej opozície tak, ako to v nálezoch sp. zn. PL. ÚS 13/2022 a sp. zn.
PL. ÚS 18/2022 definoval ústavný súd. Predmetný zákon preto podľa názoru skupiny poslancov
nie je minimálne v časti čl. I bodov 4 a 5 a čl. II v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 31 ústavy.
24.
Nadväzujúc na uvedené, skupina poslancov zdôrazňuje, že takýto postup parlamentnej
väčšiny využívajúci pokútne pripravené, predložené a schválené „prílepky“ a/alebo
skrátenie rozpravy podľa § 29a zákona o rokovacom poriadku na niekoľko hodín v tom
istom legislatívnom procese a schválenie nočného rokovania o návrhoch zákonov, alebo
ukončenie rozpravy podľa § 35 ods. 7 zákona o rokovacom poriadku sa neudial na ťarchu práv parlamentnej opozície prvýkrát práve
pri schvaľovaní napadnutého zákona. Vládna väčšina si tento podľa právneho názoru
skupiny poslancov nezákonný a neústavný postup vyskúšala v praxi (i) v januári a vo
februári 2024 pri rokovaní o veľkej novele trestných kódexov; (ii) v júni 2024 pri
schvaľovaní zákona č. 166/2024 Z. z. o niektorých opatreniach na zlepšenie bezpečnostnej
situácie v Slovenskej republike (lex atentát); (iii) v septembri 2024 pri rokovaní
a schvaľovaní tzv. konsolidačného balíčka (zákon č. 278/2024 Z. z., ktorým sa menia
a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti s ďalším zlepšovaním stavu verejných financií,
a zákon č. 279/2024 Z. z. o dani z finančných transakcií a o zmene a doplnení niektorých
zákonov); (iv) v apríli 2025 pri rokovaní a schvaľovaní zákona č. 109/2025 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách poskytujúcich
všeobecne prospešné služby v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony; (v) v septembri 2025 pri rokovaní a schvaľovaní zákona č. 261/2025
Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti s konsolidáciou verejných
financií (druhý konsolidačný balík); (vi) v októbri 2025 pri schvaľovaní „balíka školských
zákonov“ a (vii) v decembri pri schvaľovaní nového zákona o Úrade na ochranu oznamovateľov,
ktorý bol schválený 12. decembra 2025.
25.
Skupina poslancov v tejto súvislosti argumentuje, že ak aj ústavný súd tento postup
parlamentnej väčšiny svojím nálezom sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 3. júla 2024 k súladu
novely trestných kódexov (zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) odobril ako súladný s ústavou,
avšak ako vysoko problematický a výnimočný, tak postupom parlamentnej väčšiny pri
prijímaní predmetného zákona a ukončením rozpravy v III. čítaní sa stala z tohto prístupu
parlamentnej väčšiny k právam parlamentnej opozície a slobodnej diskusii v parlamente
norma a parlamentná väčšina je odhodlaná ju použiť (resp. v minulosti už použila)
bez ohľadu na vecnosť diskusie a zapájanie alebo obštruovanie opozície. Ide o štandardizovanie
nebezpečného javu pre demokraciu a slobodnú diskusiu v parlamente. Podľa skupiny poslancov
ide o zintenzívnenie dusenia slobodnej parlamentnej diskusie zo strany parlamentnej
väčšiny, pričom už nemožno hovoriť ani o ojedinelom excese parlamentnej väčšiny, ale
podľa skupiny poslancov ide o úmyselný, vedomý, premyslený a opakujúci sa postup parlamentnej
väčšiny a spôsob vládnutia na úkor práv opozície a slobodnej politickej súťaže. Skupina
poslancov považuje za preukázané, že nástrojom parlamentného vládnutia parlamentnej
väčšiny sa stalo „valcovanie opozície“ (PL. ÚS 18/2022). V tomto smere už nie je podľa
mienky skupiny poslancov možné relativizovať tento prístup parlamentnej väčšiny názorom,
že poslanci a poslankyne opozície mali možnosť sa zapojiť do rozpravy a diskusie o
napadnutých predpisoch v II. a III. čítaní.
II.1.3. K namietanému nesúladu čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. (novela Trestného poriadku):
26.
Vo vzťahu k samotnému obsahu napadnutého ustanovenia čl. II zákona č. 416/2025 Z. z., ktorým bol novelizovaný Trestný poriadok, skupina poslancov namieta, že zásadným
spôsobom zasiahol do koncepcie inštitútu spolupracujúcej osoby a do ústavne garantovanej
kompetencie súdu hodnotiť dôkazy v konkrétnom trestnom konaní. Skupina poslancov tvrdí,
že hoci zákonodarca deklaruje zámer zvýšiť dôveryhodnosť dokazovania a zabrániť zneužívaniu
výhod poskytovaných spolupracujúcim osobám, zvolený normatívny prostriedok ide nad
rámec ústavne prípustnej regulácie a narúša samotné základy spravodlivého trestného
procesu v materiálnom právnom štáte.
27.
Podľa skupiny poslancov napadnutá právna úprava novelizujúca Trestný poriadok predstavuje neprimeraný zásah do nezávislosti súdnej moci, do práva na spravodlivý
proces, do schopnosti štátu efektívne stíhať závažnú kriminalitu a do práva na obhajobu
v zmysle čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 a 4 a čl. 141 ods. 1 ústavy. Zákonodarca prekročil hranicu medzi legitímnou procesnou reguláciou a neprípustným
normatívnym nahradením súdneho hodnotenia dôkazov, čím narušil samotnú rovnováhu medzi
zákonodarnou a súdnou mocou v trestnom konaní.
A. K namietanému nesúladu čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. s čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy:
28.
Podľa názoru skupiny poslancov je z hľadiska ústavného princípu nezávislosti súdnej
moci problematické, že napadnuté ustanovenie čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z.
(§ 119 ods. 6 Trestného poriadku) zavádza zákonnú fikciu, podľa ktorej sa dôkaz získaný
od spolupracujúcej osoby považuje za dôkaz získaný prostredníctvom nezákonného benefitu,
ak táto osoba v „akomkoľvek trestnom konaní“ nevypovedala pravdivo alebo neuviedla
všetky podstatné skutočnosti. Takto formulované ustanovenie fakticky predurčuje procesnú
nepoužiteľnosť dôkazu bez ohľadu na okolnosti konkrétneho prípadu a bez ohľadu na
to, či výpoveď spolupracujúcej osoby v aktuálnom konaní je alebo nie je pravdivá,
konzistentná a podporená ďalšími dôkazmi. Zákonodarca týmto spôsobom preberá hodnotiacu
funkciu, ktorá v trestnom konaní prináleží výlučne nezávislému a nestrannému súdu.
Ústavný súd pritom v ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že zásada voľného
hodnotenia dôkazov, ktorá je na zákonnej úrovni vyjadrená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, je zároveň imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Súd je povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti a posudzovať
jeho vierohodnosť, relevanciu a dôkaznú silu v kontexte celého dokazovania. Význam
jednotlivých dôkazov bude prezentovaný až pri konečnom hodnotení celkového dôkazného
materiálu, pri ktorom však súd nesmie postupovať svojvoľne (II. ÚS 329/2021, bod 54).
Voľné hodnotenie dôkazov zabezpečuje, že vykonané dôkazy budú súdom analyzované a
interpretované s maximálnou mierou objektivity a spravodlivosti, avšak podľa vlastných
logických úvah súdu. Skupina poslancov poukazuje na to, že ústavný súd v náleze sp.
zn. IV. ÚS 160/2024 vo vzťahu k princípu voľného hodnotenia dôkazov o. i. dospel k
záveru, že bez voľného hodnotenia dôkazov by boli aj hodnoty nezávislosti a nestrannosti
súdnej moci iluzórne.
29.
Skupina poslancov zdôrazňuje, že hodnotenie dôkazov je činnosťou, v ktorej je súd
nezastupiteľný, pričom práve voľné hodnotenie dôkazov je tým princípom, ktorý dáva
súdnej moci demokratického a právneho štátu kvality nezávislosti a nestrannosti, čím
ju odlišuje od súdnej moci nedemokratických a autoritárskych režimov. Skupina poslancov
podporne poukazuje na to, že aj Ústavný súd Českej republiky označuje zásadu voľného
hodnotenia dôkazov za prejav dôvery v súdnu moc (III. ÚS 808/22, bod 67). Podľa skupiny
poslancov napadnuté ustanovenie čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. odníma súdom
v trestnom konaní ich nezávislosť a nestrannosť pri kľúčovej činnosti v rámci ich
rozhodovania. Bez rešpektovania zásady voľného hodnotenia dôkazov niet nezávislej
a nestrannej súdnej moci a bez nezávislej a nestrannej súdnej moci niet demokratického
právneho štátu. Princíp nezávislosti súdnictva, ktorého ústredným princípom je princíp
voľného hodnotenia dôkazov, je esenciálnym princípom právneho štátu. Ak existuje materiálne
jadro ústavy, stoja tieto princípy v jeho úplnom strede. Ak zákonodarca ex ante vylučuje určitý typ dôkazu na základe abstraktne formulovanej diskvalifikujúcej okolnosti,
zbavuje súd možnosti vykonať individuálne hodnotenie dôkazov a narúša princíp nezávislosti
súdnej moci. Napadnuté ustanovenie čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. prikazuje
neprihliadať na dôkazy, ktoré boli inak získané zákonným spôsobom a ktorých pravdivosť
je verifikovaná inými dôkazmi. Súdy sa tým dostanú do situácie, že hoci by v trestnom
konaní aj bola zákonne získanými dôkazmi, ktorých pravdivosť je verifikovaná inými
zákonne získanými dôkazmi, preukázaná vina obžalovaného, budú aj zjavne a preukázane
vinnú osobu musieť oslobodiť z dôvodu, že na podstatné dôkazy im zákonodarca zakazuje
prihliadať. A naopak, čo je ešte absurdnejšie, v zmysle tohto ustanovenia súdy nebudú
môcť prihliadať ani na vyviňujúce dôkazy. Ústavný súd v rozhodnutiach týkajúcich sa
trestnej politiky a dokazovania opakovane konštatoval, že zákonodarca nemôže normatívne
nahrádzať rozhodovaciu činnosť súdu, najmä nie v otázkach hodnotenia dôkazov a posudzovania
viny.
30.
Podľa názoru skupiny poslancov je navyše z hľadiska trestnoprocesnej teórie neudržateľná
predstava, že osoba, ktorá v minulosti v inom trestnom konaní vypovedala nepravdivo
alebo neúplne, je automaticky nespôsobilá podať pravdivú a relevantnú výpoveď v neskoršom
konaní. Práve pri spolupracujúcich osobách, ktoré sa často nachádzajú v existenčnom
ohrození, pod tlakom organizovanej kriminality alebo v dynamickej procesnej situácii,
nie je výnimočné, že ich výpovede sa vyvíjajú, spresňujú alebo korigujú. Trestné právo
s týmto fenoménom dlhodobo pracuje a odpoveďou naň nikdy nebola automatická diskvalifikácia
dôkazu, ale zvýšené nároky na jeho preverenie a verifikáciu prostredníctvom iných
dôkazných prostriedkov, čo súdy robia v každom konaní, v ktorom sa vykonáva tento
typ dôkazu. Práve túto úlohu má (a v demokratickom a právnom štáte musí) plniť jedine
a výlučne súd, nie zákonodarca prostredníctvom paušálnej procesnej sankcie.
31.
Skupina poslancov poukazuje na to, že podľa názoru ústavného súdu sa nezávislosť
súdnej moci definuje ako oddelenie od iných štátnych orgánov, čo znamená, že výkonná
moc a ani legislatívna moc nesmú do rozhodovacích procesov súdov zasahovať (PL. ÚS
52/99), čo musí platiť aj pri tvorbe trestnej politiky štátu a konštruovaní pravidiel
trestného procesu. Napadnutým ustanovením zákonodarca súdom túto úlohu odníma, čím
ich zbavuje podstatnej časti ich nezávislosti a nestrannosti a namiesto nich hodnotí
dôkazy paušálne sám. Tým sa toto napadnuté ustanovenie dostáva aj do rozporu s čl. 141 ods. 1 ústavy, podľa ktorého súdnictvo v Slovenskej republike vykonávajú (výlučne) nezávislé a
nestranné súdy, pričom následkom aplikácie tohto ustanovenia v trestnom konaní by
sa situácia zmenila tak, že trestné súdnictvo budú vykonávať súdy, ktoré už nebudú
úplne nezávislé a nestranné, pretože práve tú činnosť, v ktorej sú nezávislé a nestranné
súdy nezastupiteľné (hodnotenie dôkazov), bude vykonávať vo významnej miere namiesto
súdov zákonodarca.
B. K namietanému nesúladu čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. s pozitívnym záväzkom stíhať trestnú činnosť podľa čl. 1 ods. 1 ústavy:
32.
Podľa skupiny poslancov je zásadným problémom napadnutej úpravy aj jej potenciál
mariť vyšetrovanie a trestné stíhanie závažnej, organizovanej a korupčnej kriminality.
Trestné právo plní viaceré spoločenské funkcie, najmä ochrannú a regulačnú, pričom
schopnosť naplnenia týchto funkcií je determinovaná účinnosťou procesných nástrojov
na ich presadenie, pričom ústavnoprávne garantovaná fungujúca trestná zákonnosť je
súčasťou materiálneho právneho štátu (PL. ÚS 29/2005, s. 118). Skúsenosti vnútroštátnej
aj medzinárodnej trestnoprávnej praxe pritom jednoznačne ukazujú, že rozloženie sofistikovaných
zločineckých štruktúr je vo veľkej miere (a vo väčšine prípadov úplne) závislé od
spolupracujúcich osôb, ktoré majú vnútorné informácie o fungovaní skupiny, hierarchii,
finančných tokoch a rozhodovacích mechanizmoch (ku ktorým iné, spoločensky a morálne
bezúhonné osoby prístup logicky nemajú). Ak zákonodarca vytvára právnu úpravu, ktorá
retrospektívne diskvalifikuje takúto osobu na základe jej správania v inom konaní,
vysiela tým signál, že spolupráca s orgánmi činnými v trestnom konaní je právne neistá
a potenciálne márna. Takýto „odstrašujúci účinok“ (chilling effect) je z hľadiska
efektívnosti trestného stíhania mimoriadne nebezpečný a v konečnom dôsledku ohrozuje
schopnosť štátu plniť jeho pozitívny záväzok účinne stíhať závažnú, najmä organizovanú
kriminalitu každého druhu vrátane násilnej a vysoko nebezpečnej.
33.
V tejto súvislosti skupina poslancov poukazuje na to, že aj judikatúra Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) opakovane potvrdzuje, že použitie výpovedí
spolupracujúcich osôb alebo kajúcnikov samo osebe nie je v rozpore s právom na spravodlivý
proces, pokiaľ sú tieto výpovede podrobené prísnemu súdnemu hodnoteniu a sú podporené
ďalšími dôkazmi. ESĽP v rozhodnutiach ako Doorson v. Netherlands (z 26. 3. 1996, sťažnosť
č. 20524/92) či Al-Khawaja and Tahery v. United Kingdom (z 15. 12. 2011, sťažnosť
č. 26766/05 a č. 22228/06) zdôraznil, že kľúčovou úlohou súdu je posúdiť spoľahlivosť
a dôveryhodnosť takýchto výpovedí v konkrétnom prípade, nie ich apriórne vylúčiť na
základe zákonnej fikcie. Skupina poslancov osobitne poukazuje na to, že napriek viacerým
rozhodnutiam ESĽP proti Slovenskej republike ani v jednom z prípadov ESĽP nespochybnil
trestnoprávny inštitút spolupracujúcej osoby a jeho využívanie v trestnom konaní (porov.
Mucha v. Slovensko, č. 63703/19, rozhodnutie z 25. 11. 2021; Vasaráb a Paulus v. Slovensko,
č. 28081/19 a 29664/19, rozhodnutie z 15. 12. 2022, Erik Adamčo v. Slovensko, č. 19990/20,
rozhodnutie z 1. 6. 2023, Adamčo v. Slovensko, č. 45084/14, rozsudok z 12. 11. 2019).
34.
Vychádzajúc z uvedeného, skupina poslancov zdôrazňuje, že inštitút spolupracujúcej
osoby je založený na procesnom riziku, ktoré má byť vyvažované dôsledným dokazovaním,
nie jeho normatívnym potlačením. Inak povedané, riešením na elimináciu alebo minimalizáciu
rizík vyplývajúcich z používania dôkazov produkovaných spolupracujúcimi osobami musí
v právnom štáte byť viac a detailnejšieho dokazovania, nie menej dokazovania (prípadne
žiadne dokazovanie).
35.
Za osobitne problematické skupina poslancov považuje aj použitie formulácie „v akomkoľvek
trestnom konaní“, ktorá otvára priestor na extrémne široký a retrospektívny zásah
do dokazovania. Takáto formulácia nerešpektuje zásadu proporcionality a právnej istoty,
keďže umožňuje diskvalifikovať dôkaz na základe procesného správania spolupracujúcej
osoby v úplne odlišnom skutkovom, časovom a procesnom kontexte, ako aj v úplne inom
procesnom postavení, s ktorým sa spájajú odlišné zákonné požiadavky na kvalitu a pravdivosť
výpovede (svedok vs. obvinený, povinnosť hovoriť pravdu a nič úmyselne nezamlčať vs.
právo na svoju obhajobu aj klamať, prípadne úplne odoprieť vypovedať). Skupina poslancov
poukazuje na to, že ústavný súd v judikatúre týkajúcej sa zásady právnej istoty opakovane
uvádza, že právna norma musí byť formulovaná tak, aby jej adresáti mohli predvídať
jej následky. V danom prípade však ani orgány činné v trestnom konaní, ani súd nemajú
reálnu možnosť predvídať, či a kedy sa určitý dôkaz stane procesne nepoužiteľným.
C. K namietanému nesúladu čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. s právom na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy:
36.
Napadnutá novelizácia Trestného poriadku podľa skupiny poslancov naráža aj na ústavné
právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy. Ústavné právo na obhajobu zahŕňa
nielen právo mať obhajcu a právo vyjadrovať sa k dôkazom, ale aj právo zvoliť si stratégiu
obhajoby vrátane práva nevypovedať alebo vypovedať spôsobom, ktorý sleduje vlastnú
procesnú ochranu obvineného. V tomto zmysle je právo na obhajobu úzko obsahovo prepojené
so zásadou prezumpcie neviny (čl. 50 ods. 2 ústavy, § 2 ods. 4 Trestného poriadku).
Súčasťou tohto práva je aj zásada nemo tenetur se ipsum accusare, ktorá chráni obvineného pred tým, aby bol nútený aktívne prispievať k vlastnému usvedčeniu,
čo taktiež napĺňa podstatu prezumpcie neviny (PL. ÚS 17/2023, bod 52). Z ustálenej
judikatúry ústavného súdu pritom vyplýva, že právo na obhajobu nemožno redukovať na
formálne procesné oprávnenia, ale ide o materiálne právo, ktorého podstatou je možnosť
obvineného slobodne a bez represívnych následkov uplatniť obhajovaciu stratégiu podľa
vlastného uváženia. Výkon ústavného práva nemôže byť spätne sankcionovaný ani nepriamo
prostredníctvom procesných následkov, ktoré by odrádzali jeho adresátov od jeho uplatnenia.
Ak by zákonodarca pripustil, aby výkon práva na obhajobu v jednej procesnej situácii
viedol k negatívnym následkom v inom konaní, právo na obhajobu by sa stalo iluzórnym.
37.
Podľa názoru skupiny poslancov práve k takémuto protiústavnému efektu však napadnutá
novelizácia Trestného poriadku smeruje, keďže viaže procesnú nepoužiteľnosť dôkazu
na skutočnosť, že osoba „v akomkoľvek trestnom konaní“ nevypovedala pravdivo o podstatných
skutočnostiach alebo neuviedla všetky podstatné skutočnosti. Takto formulovaná norma
nerozlišuje medzi situáciou, keď osoba vedome klame ako svedok, a situáciou, keď obvinený
využije svoje ústavné právo nevypovedať, prípadne zvoliť obhajovaciu stratégiu založenú
na selektívnej výpovedi alebo popieraní skutku. Výsledkom je, že výkon ústavného práva
na obhajobu je spätne penalizovaný tým, že neskoršia spolupráca tej istej osoby s
orgánmi činnými v trestnom konaní je diskvalifikovaná ako dôkazný zdroj, a to aj vo
veciach žiadnym spôsobom nesúvisiacich s vecou, v ktorej daná osoba vypovedala nepravdivo
alebo neúplne. Okrem toho napadnutá právna úprava vôbec nerozlišuje ani to, či k neuvedeniu
určitých skutočností v predchádzajúcej výpovedi došlo úmyselne alebo neúmyselne či
dokonca v dôsledku oslabenia pamäťovej stopy. Navyše napadnutá novelizácia Trestného
poriadku za okolností v nej uvedených vylučuje z dôkaznej použiteľnosti dokonca aj
výpoveď obvineného prezentovanú na jeho vlastnú obhajobu, čo je úplne nezlučiteľné
s právom na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy.
38.
Skupina poslancov zároveň z ústavnoprávneho hľadiska považuje za obzvlášť závažné,
že napadnutá novelizácia Trestného poriadku pracuje s retrospektívnym účinkom. Totiž
osoba, ktorá v čase pôvodného konania uplatnila svoje ústavné právo na obhajobu a
nemohla predvídať, že sa v budúcnosti stane spolupracujúcou osobou, je spätne (a navždy)
postihnutá za to, že toto právo využila. Takýto spätný dopad je nezlučiteľný so zásadou
právnej istoty a s požiadavkou predvídateľnosti práva, ktoré ústavný súd považuje
za integrálnu súčasť princípu právneho štátu. Ústavné práva majú byť vykonateľné bez
kalkulácie budúcich sankcií, inak sa menia na podmienené privilégium.
39.
Podľa skupiny poslancov napadnutá novelizácia Trestného poriadku zároveň vytvára
neakceptovateľný paradox v trestnom konaní. Na jednej strane právny poriadok garantuje,
že obvinený má právo mlčať, klamať a zvoliť si akúkoľvek obhajovaciu stratégiu bez
hrozby sankcie. Na druhej strane však rovnaký právny poriadok stanovuje, že ak sa
tá istá osoba neskôr rozhodne spolupracovať so štátom a prispieť k objasneniu závažnej
kriminality, jej výpoveď bude procesne znehodnotená práve preto, lebo v minulosti
svoje ústavné právo využila. Takýto rozpor nie je možné preklenúť výkladom, ale predstavuje
systémovú chybu zákonnej úpravy. Z pohľadu materiálneho právneho štátu je preto neudržateľné,
aby zákonodarca zaviedol mechanizmus, ktorý fakticky podmieňuje plnohodnotné využitie
inštitútu spolupracujúcej osoby tým, že sa jednotlivec v minulosti vzdal svojho práva
na obhajobu. Ústavné práva však nie sú predmetom výmeny ani procesného obchodu, nemožno
požadovať, aby sa obvinený vzdal svojich práv dnes, aby si zachoval procesné možnosti
zajtra.
40.
Vychádzajúc z uvedeného, skupina poslancov sumarizuje, že napadnutý čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. je v rozpore s čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy, keďže vytvára neprípustnú sankciu za výkon práva na obhajobu, narúša zásadu nemo tenetur se ipsum accusare a odrádza obvinených od slobodného a efektívneho uplatňovania ich ústavných práv.
Takáto právna úprava neoslabuje len postavenie spolupracujúcich osôb, ale podkopáva
samotné základy spravodlivého trestného procesu v demokratickom právnom štáte.
D. K namietanému nesúladu čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. so závermi ústavného súdu v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 („asperačná
zásada“):
41.
Skupina poslancov poukazuje na to, že ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011
z 28. novembra 2012 („asperačná zásada“) výslovne konštatoval, že hoci zákonodarca
má široký priestor pri formovaní trestnej politiky štátu, tento priestor nie je neobmedzený
a končí tam, kde zákonná úprava odníma súdu možnosť individuálne posúdiť konkrétny
prípad a rozhodnúť na základe všetkých relevantných okolností. Podstatou protiústavnosti
asperačnej zásady nebolo to, že zákonodarca sprísnil trestnú represiu ako takú, ale
to, že ustanovil automatizmus, ktorý nútil súdy uplatniť sprísnený následok bez ohľadu
na to, či je v konkrétnom prípade nevyhnutný, primeraný a spravodlivý. Ústavný súd
v tejto súvislosti zdôraznil, že požiadavka proporcionality a individualizácie nie
je technickou procesnou zásadou, ale esenciálnou súčasťou materiálneho právneho štátu.
42.
Tento základný ústavný záver je podľa názoru skupiny poslancov plne prenositeľný
aj na napadnutú novelu Trestného poriadku, keďže rovnako ako v prípade asperačnej
zásady aj tu zákonodarca zavádza paušálnu, abstraktnú a automatickú diskvalifikáciu,
tentoraz nie v oblasti ukladania trestu, ale v oblasti hodnotenia dôkazov a procesnej
použiteľnosti výpovede spolupracujúcej osoby. Ustanovenie § 119 ods. 6 Trestného poriadku
je postavené na normatívnom predpoklade, že osoba, ktorá niekedy v inom trestnom konaní
nevypovedala pravdivo alebo úplne, je ako zdroj dôkazu apriórne nedôveryhodná aj v
inom, neskoršom a vecne nesúvisiacom konaní. Takýto predpoklad má rovnakú povahu ako
predpoklad kritizovaný v náleze ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 – ide o zákonodarcom
konštruovanú fikciu, ktorá nahrádza (a vylučuje) individuálne posúdenie súdom.
43.
Skupina poslancov taktiež poukazuje na to, že ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS
106/2011 opakovane zdôraznil, že nezávislosť súdu nie je samoúčelná, ale je nevyhnutným
predpokladom ochrany základných práv jednotlivca. Táto nezávislosť sa neprejavuje
len v rozhodovaní o vine a treste v úzkom zmysle, ale aj v rozhodovaní o tom, ktoré
dôkazy budú vykonané, ako budú hodnotené a akú dôkaznú silu im súd prizná. Ak zákonodarca
prostredníctvom procesnej normy vylúči dôkaz bez ohľadu na jeho obsah, kontext a prepojenie
s ostatnými dôkazmi, zasahuje tým do jadra rozhodovacej činnosti súdu rovnako intenzívne,
ako keby mu prikazoval uložiť konkrétny druh alebo výmeru trestu. Z pohľadu materiálneho
právneho štátu je pritom obzvlášť problematické, že napadnutá úprava nerozlišuje medzi
nepravdivou výpoveďou motivovanou napríklad snahou uniknúť represii v skoršom štádiu
trestného stíhania a neskoršou pravdivou spoluprácou, ktorá môže viesť k objasneniu
rozsiahlej organizovanej kriminality.
44.
Skupina poslancov uvádza, že ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011 výslovne
odmietol legislatívne riešenia, ktoré dopadajú aj na prípady, v ktorých racionálna
väzba medzi sledovaným cieľom a zvoleným normatívnym prostriedkom absentuje. Presne
takáto situácia nastáva aj v prípade napadnutej novelizácie Trestného poriadku – cieľom
má byť zvýšenie dôveryhodnosti dokazovania, avšak zvolený prostriedok súčasne podkopáva
samotnú schopnosť štátu odhaľovať a dokazovať najzávažnejšie formy kriminality, pri
ktorých sú výpovede spolupracujúcich osôb často nenahraditeľné.
45.
Skupina poslancov za rovnako významný považuje aj ďalší ústavný moment z nálezu sp.
zn. PL. ÚS 106/2011, a to zákaz prenášania zodpovednosti za neprimerané zákonné nastavenie
na súd prostredníctvom korekčných výnimiek. Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011
jasne konštatoval, že existencia mimoriadnych korekčných mechanizmov nemôže legitimizovať
systémovo chybnú právnu úpravu. Analogicky nemožno akceptovať argument, že súd môže
dôveryhodnosť spolupracujúcej osoby „aspoň hodnotiť“ podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku, ak jej výpoveď bola zákonom už predtým diskvalifikovaná ako dôkaz získaný prostredníctvom
nezákonného benefitu. Takýto postup robí zo súdu iba formálneho hodnotiteľa dôkazu,
ktorý však už nemá reálnu možnosť ovplyvniť jeho procesný osud.
46.
Podľa názoru skupiny poslancov sa rovnako ako pri asperačnej zásade aj pri napadnutej
novelizácii Trestného poriadku prejavuje svojvoľný normatívny predpoklad zákonodarcu
o typovej nebezpečnosti určitej kategórie osôb. V náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011 pritom
ústavný súd odmietol predstavu, že každý páchateľ viacčinného súbehu je automaticky
natoľko nebezpečný, že si vyžaduje sprísnený trest. V napadnutej právnej úprave novelizujúcej
Trestný poriadok zase zákonodarca analogicky predpokladá, že každá spolupracujúca
osoba s „problematickou“ výpovednou minulosťou je automaticky nedôveryhodná ako dôkazný
zdroj. Takýto paušalizujúci prístup je v priamom rozpore s individualizačnou logikou
trestného procesu a s ústavnou požiadavkou, aby každý zásah do základných práv vrátane
práva na spravodlivý proces bol založený na konkrétnych, individuálne posudzovaných
okolnostiach.
47.
Vychádzajúc z uvedeného, skupina poslancov sumarizuje, že aplikácia nálezu ústavného
súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 na napadnutú novelu Trestného poriadku nie je len možná,
ale metodologicky správna. Rovnako ako v prípade asperačnej zásady ide v prípade napadnutého
zákona v časti novelizácie Trestného poriadku o legislatívny zásah, ktorý prekračuje
hranicu medzi legitímnou trestnou politikou a protiústavným normatívnym automatizmom,
oslabuje nezávislosť súdnej moci a ohrozuje schopnosť trestného práva plniť jeho základnú
funkciu v demokratickom právnom štáte.
II.2. Návrh generálneho prokurátora:
48.
Ústavnému súdu bol 14. januára 2025 doručený návrh generálneho prokurátora na začatie
konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade § 119 ods. 6 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení zákona č.
416/2025 Z. z. s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 2 a čl. 3 dohovoru. Napadnuté ustanovenie bolo do Trestného poriadku
doplnené novelou vykonanou čl. II bodom 1 zákona č. 416/2025 Z. z.
49.
Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 3/2026-78 z 11. februára 2026 prijal na ďalšie
konanie návrh generálneho prokurátora v celom rozsahu. Zároveň tým istým uznesením
konanie o tomto návrhu generálneho prokurátora spojil na spoločné konanie s konaním
o návrhu skupiny poslancov, ktoré je na ústavnom súde vedené pod sp. zn. PL. ÚS 2/2026.
50.
Podľa generálneho prokurátora podstata namietaného nesúladu napadnutého ustanovenia
s označenými referenčnými normami spočíva v jeho podstatných vecných nedostatkoch,
ktoré nedovoľujú prijatú právnu normu aplikovať ústavno-konformným spôsobom. Napadnuté
ustanovenie je podľa navrhovateľa v rozpore (i) s princípom právnej istoty a predvídateľnosti
práva, (ii) s právom na spravodlivý proces a (iii) s pozitívnym záväzkom štátu objasňovať
trestnú činnosť.
51.
Vo vzťahu k samotnému obsahu napadnutého ustanovenia generálny prokurátor s poukazom
na všeobecné premisy vyplývajúce z judikatúry ústavného súdu a ESĽP v podstatnom namieta,
že:
52.
Trpí nedostatkami a nejednoznačnosťou, pokiaľ ide o jeho formuláciu, čo má za následok,
že sa ním významne zaťažuje rozhodovacia činnosť orgánov činných v trestnom konaní
a súdu.
53.
Identifikácia právnej normy obsiahnutej v § 119 ods. 6 Trestného poriadku je výrazne
ohrozená, čo porušuje zásadu rovnosti pred zákonom, ako aj zásadu predvídateľnosti
rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní a súdov, teda princíp právnej istoty.
54.
Triešti voľné hodnotenie toho istého dôkazu medzi viaceré orgány činné v trestnom
konaní a súd v neskončených trestných veciach alebo pripúšťa opakované hodnotenie
toho istého dôkazu vykonaného v už skončenej trestnej veci.
55.
Výsluch je len jedným z dôkazov, ktoré orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia.
Trestné konanie má stupňovitú výstavbu a vrcholí konaním pred súdom. V konečnej fáze
je to súd, ktorý má právo a povinnosť vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy, na základe
čoho si robí úsudok v otázke viny. Podľa novej právnej úpravy by sa však rozhodnutie
súdu v inej veci stalo záväzným podkladom na rozhodnutie súdu príslušného rozhodnúť
o vine, a to ani nie svojím výrokom, ale odôvodnením v otázke pravdivosti/nepravdivosti
a hodnote dôkazu alebo v otázke, či došlo/nedošlo k zamlčaniu podstatných skutočností.
56.
V aplikačnej praxi hrozí reálne vznik prieťahov v trestnom konaní, pretože ak by
mal byť vyhlásený za nezákonný dôkaz výsluch spolupracujúcej osoby, u ktorej sa predpokladá
výsluch vo viacerých vylúčených a samostatných konaniach, mohlo by to zakladať povinnosť
súdov prerušiť trestné konania a vyčkávať do právoplatného rozhodnutia niektorého
z konaní.
57.
Generálny prokurátor uzatvára, že § 119 ods. 6 Trestného poriadku zasahuje do hodnotenia
použiteľnosti a dôkaznej sily výpovedí spolupracujúcich obvinených. Robí tak normatívnym
spôsobom, teda bez viazania na individuálne posúdenie konkrétneho prípadu, pričom
nezakotvuje výslovné procesné povinnosti súdu, ktoré by reflektovali judikatúru ESĽP.
58.
Zmienená judikatúra podľa generálneho prokurátora poukazuje na problém nie v samotnej
existencii inštitútu spolupracujúceho obvineného, ale v tom, že vnútroštátne súdy
neposkytli individuálne, presvedčivé a konkrétne odôvodnenie dôveryhodnosti výpovedí
týchto osôb, najmä vzhľadom na výhody, ktoré im boli poskytnuté. Rozsudky ESĽP proti
Slovenskej republike sú v tomto smere mimoriadne dôležité, pretože nekonštatujú, že
využívanie spolupracujúcich obvinených je v rozpore s dohovorom, ale že ich použitie
bez primeraných záruk porušuje čl. 6 dohovoru. Tým ESĽP implicitne potvrdzuje, že
inštitút spolupracujúcich obvinených je legitímnym nástrojom napĺňania pozitívnych
záväzkov štátu v boji s trestnou činnosťou, pokiaľ je ústavne regulovaný.
59.
Podľa názoru generálneho prokurátora napadnuté ustanovenie nerieši jadro problému
identifikovaného ESĽP, nezavádza povinnosť individuálne hodnotiť motiváciu, výhody
a mieru rizika účelovosti výpovede spolupracujúceho obvineného, ale reaguje paušálnym
normatívnym zásahom, ktorý nie je viazaný na kvalitu súdneho odôvodnenia.
60.
Zavádza pravidlo prípustnosti dôkazu bez nadväznosti na individuálny skutkový stav,
čím oslabuje ústavnú povinnosť súdu vykonať plnohodnotný test spravodlivosti konania
ako celku. Tým, že zákon neukladá súdu výslovnú povinnosť analyzovať výhody a motiváciu
spolupracujúceho obvineného, umožňuje súdom podľa generálneho prokurátora obmedziť
sa na formálne konštatovanie prípustnosti dôkazu, čím dochádza k rozpadu ústavného
štandardu presvedčivého odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Napadnuté ustanovenie vytvára
stav, v ktorom rovnaký typ dôkazu môže byť v rôznych veciach posudzovaný diametrálne
odlišne, bez jasných zákonných kritérií a presvedčivého odôvodnenia.
61.
Normatívne oslabuje použiteľnosť výpovedí spolupracujúcich obvinených bez toho, aby
vytvorilo alternatívne mechanizmy na efektívne vyšetrovanie. Štát sa takto sám zbavuje
jedného z mála účinných nástrojov vyšetrovania latentnej, organizovanej a násilnej
trestnej činnosti. Takýto postup je problematický najmä z hľadiska čl. 2 a čl. 3 dohovoru,
pretože pri organizovanej kriminalite sú výpovede spolupáchateľov často jediným priamym
dôkazom a ich paušálne oslabenie zvyšuje riziko beztrestnosti. Tým napadnuté ustanovenie
vytvára asymetriu, v ktorej práva obvineného sú chránené paušálnym normatívnym pravidlom,
zatiaľ čo práva obetí a verejný záujem na účinnom vyšetrovaní zostávajú bez adekvátnej
kompenzácie. Generálny prokurátor pripomína, že ústavný súd vo svojej judikatúre (PL.
ÚS 3/2024) zdôrazňuje, že základné práva nemožno chrániť izolovane, ale v kontexte
celého ústavného poriadku a jeho hodnôt.
62.
Napadnutá právna úprava nevyvažuje tieto hodnoty, ale jednostranne oslabuje schopnosť
štátu plniť pozitívne záväzky podľa čl. 2 a čl. 3 dohovoru, čím sa dostáva do napätia
nielen s dohovorom, ale aj s európskym právnym priestorom trestnej justície.
63.
S poukazom na všetky už uvedené argumenty (a ostatné argumenty uvedené v návrhu generálneho
prokurátora) generálny prokurátor považuje § 119 ods. 6 Trestného poriadku za rozporný
s čl. 1 ods. 1 ústavy (nezrozumiteľnosť právnej úpravy, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov), s
čl. 46 ods. 1 ústavy (ide o vytvorenie takého procesného mechanizmu, ktorý systematicky
oslabuje záruky spravodlivého procesu) a s čl. 2 a čl. 3 dohovoru (obmedzenie pozitívneho
záväzku štátu objasňovať trestnú činnosť s následkom zásahu do práv poškodených).
II.3. Prvý návrh špecializovaného trestného súdu:
64.
Ústavnému súdu bol 21. januára 2026 doručený (prvý) návrh špecializovaného trestného
súdu zastúpeného samosudkyňou Mgr. Pamelou Záleskou na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade § 119 ods. 6 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení zákona č.
416/2025 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru.
65.
Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 5/2026-25 z 11. februára 2026 prijal na ďalšie
konanie prvý návrh špecializovaného trestného súdu v celom rozsahu. Zároveň tým istým
uznesením konanie o prvom návrhu špecializovaného trestného súdu spojil na spoločné
konanie s konaním o návrhu skupiny poslancov, ktoré je na ústavnom súde vedené pod
sp. zn. PL. ÚS 2/2026.
66.
Špecializovaný trestný súd vo svojom prvom návrhu vo všeobecnej rovine konštatuje,
že štát si odhaľovaním, stíhaním a spravodlivým trestaním útokov na záujmy a hodnoty
uznané a priznané civilizovanou a modernou spoločnosťou plní svoj pozitívny záväzok
v rôznych oblastiach, ako napríklad v oblasti ochrany života a zdravia ľudí, ich majetku,
v oblasti ochrany verejnej bezpečnosti, kde medzi takto chránené záujmy štát jednoznačne
zaradil aj spoločenský záujem na čistote verejného života prostredníctvom riadneho,
objektívneho a zákonného plnenia povinností, ktoré súvisia s obstarávaním vecí všeobecného
záujmu. Teda štát nespochybniteľne vyjadril svoj záujem na odhaľovaní, stíhaní a spravodlivom
trestaní útokov aj proti poriadku vo verejných veciach, ktorých významnou súčasťou
je korupcia ako jeden z najzávažnejších a zároveň najškodlivejších faktorov narúšajúcich
čistotu verejného života s potenciálom trvalo ju poškodiť, v nadväznosti na čo štát
v Trestnom zákone definoval konkrétne typy protiprávnych konaní, ktorých naplnením
dochádza k spáchaniu niektorého z korupčných trestných činov. Podľa špecializovaného
trestného súdu zavedenie § 119 ods. 6 Trestného poriadku predstavuje zo strany zákonodarnej
moci nielen neakceptovateľný zásah do súdnej moci, ktorý narúša ústavou uznaný a garantovaný
systém trojdelenia štátnej moci, ale predovšetkým až deštruuje samotný proces dokazovania
zavedením anomálneho prvku a dosiaľ nepoznaného pravidla, a to nielen z hľadiska rozsahu
dokazovania, ale najmä z hľadiska hodnotenia dôkazov, ktoré prináleží jedine a výlučne
nezávislému a nestrannému súdu a ktorého oslabenie je v konečnom dôsledku oslabením
schopnosti štátu plniť svoje funkcie v oblasti trestnej politiky. Podľa špecializovaného
trestného súdu sa anomálny prvok a dosiaľ nepoznané pravidlo prejavujú predovšetkým
(i) v pojme osoba, vo vzťahu ku ktorému nie je možné bez pochybností a bez neželanej
zmätočnosti rozpoznať, či ide o osobu v procesnom postavení obvineného alebo o osobu
v procesnom postavení svedka, keď sa právo obvineného vypovedať alebo nevypovedať
vrátane aj práva nehovoriť pravdu, teda klamať alebo neuvádzať všetky podstatné, na
vec sa vzťahujúce skutočnosti a okolnosti, ktoré súvisia s prejednávaným skutkom,
z ktorého spáchania je obvinený, nepochybne odlišuje od povinnosti svedka pravdivo
vypovedať, keď odoprieť výpoveď môže len zo zákonných dôvodov, ktoré zákon jednoznačne
upravuje. V ďalšom sa napadnutým ustanovením zavádzaný anomálny prvok a dosiaľ nepoznané
pravidlo prejavujú (ii) v povinnosti zohľadňovať výpovede nielen osoby bez jednoznačne
určeného procesného postavenia, ale aj v akomkoľvek trestnom konaní, ktoré musí súd
vlastnou činnosťou vyhľadať a následne zisťovať, či osoba v týchto akýchkoľvek trestných
konaniach vypovedala a ako vypovedala. V konečnom dôsledku sa napadnutým ustanovením
zavádzaný anomálny prvok a dosiaľ nepoznané pravidlo prejavujú v (iii) prelomení zásady
voľného hodnotenia dôkazov pri rozhodovaní nezávislého a nestranného súdu v konkrétnej
veci, keď ukladajú súdu povinnosť hodnotiť dôkaz z iného ako prejednávaného trestného
konania, a to bez zohľadnenia procesného postavenia bližšie nekonkretizovanej osoby,
čo v konečnom dôsledku deštruuje právo obvineného vypovedať na svoju obranu čokoľvek,
teda aj uvádzať nepravdu alebo zamlčať všetky podstatné skutočnosti.
67.
Špecializovaný trestný súd je presvedčený o tom, že ak zákonodarca napadnutým ustanovením
vylučuje zo zoznamu dôkazov „dôkaz získaný od osoby, ktorej bol poskytnutý benefit“, ako aj „dôkaz získaný od osoby, ktorá v akomkoľvek trestnom konaní nevypovedala pravdivo
o podstatných skutočnostiach alebo neuviedla vo svojej výpovedi všetky podstatné skutočnosti“, zasahuje tým zjavne ústavne neakceptovateľným spôsobom do výlučnej právomoci súdov
prejednávať veci a prijímať v nich meritórne rozhodnutie (teda rozhodovať o vine a
treste) po tom, čo je ich povinnosťou hodnotiť dôkazy získané zákonným spôsobom, ako
aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 Trestného poriadku podľa svojho vnútorného presvedčenia, ktoré má byť založené na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a nezávisle od toho, či ich obstaral
súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
68.
V konkrétnej rovine špecializovaný trestný súd zdôraznil, že je jeho úlohou prejednávať
a rozhodovať najzávažnejšiu trestnú činnosť vrátane aj korupčnej trestnej činnosti,
ktorej zisťovanie, stíhanie a objasňovanie je mimoriadne náročné, a to predovšetkým
po zohľadnení vysokej miery utajovania takéhoto protiprávneho konania a sofistikovaných
spôsobov jej páchania, keď na jej odhaľovanie a dokumentovanie orgány činné v trestnom
konaní často využívajú informačno-technické prostriedky, avšak nie výnimočne aj výpovede
osôb zúčastnených alebo zapojených do takejto trestnej činnosti. V tomto smere špecializovaný
trestný súd pripomenul, že pri korupčných trestných činoch je podstatnou a zároveň
špecifickou skutočnosťou ich zrkadlový efekt, keď trestným konaním je nielen poskytnutie
úplatku, ale tiež jeho prijímanie, z čoho vyplýva, že osoby vypovedajúce o korupčnej
trestnej činnosti sa v priebehu trestného konania dostávajú do odlišných procesných
postavení. Zatiaľ čo vo vzťahu k vlastnej trestnej činnosti sú v procesnom postavení
obvineného, vo vzťahu k zrkadlovému trestnému činu, objasňujúc okolnosti dôležité
pre trestné konanie, sa dostávajú do procesnej pozície svedka, nevynímajúc prípady
procesného postavenia spolupracujúceho obvineného, pričom súbor práv a povinností,
ktoré Trestný poriadok priznáva a ukladá obvinenému, je diametrálne odlišný od tých,
ktoré priznáva a ukladá svedkovi.
69.
Špecializovaný trestný súd je teda presvedčený o tom, že aplikáciou § 119 ods. 6
Trestného poriadku by došlo k zásahu do jeho nezávislosti ako orgánu súdnej moci,
keď v štádiu trestného konania po podaní obžaloby nemôže v súlade so zásadou voľného
hodnotenia dôkazov rozhodnúť o prípustnosti vykonania dôkazu získaného zákonným spôsobom
a následne nemôže v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov ani hodnotiť takýto dôkaz
jednotlivo, ako ani v súhrne s ostatnými vykonanými dôkazmi. S ohľadom na okolnosti
predmetnej trestnej veci vedenej na špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. 13T/1/2023
navrhovateľ poukazoval na dôkaz, ktorým je výpoveď svedka Ing. Bernarda Slobodníka,
ktorý má procesné postavenie svedka, avšak má vedomosť, že Ing. Bernard Slobodník
je zároveň osobou, ktorá má v iných trestných konaniach procesné postavenie obvineného,
procesné postavenie spolupracujúceho obvineného, ale tiež procesné postavenie svedka.
Navyše v aktuálnom štádiu trestného konania nemá vedomosť a nedisponuje hodnovernými
dôkazmi nasvedčujúcimi nespochybniteľnému záveru o konečnom počte akýchkoľvek trestných
konaní, v ktorých bol Ing. Bernard Slobodník vypočutý, v ktorých a v koľkých trestných
konaniach vypovedal, akým spôsobom v nich vypovedal (teda či uvádzal všetky podstatné
skutočnosti, či vypovedal pravdivo) a aké mal v iných trestných konaniach procesné
postavenie. Teda špecializovaný trestný súd nedisponuje dôkazovým materiálom, z ktorého
by bolo možné vyvodiť nespochybniteľný záver o počte a kvalite výpovedí Ing. Bernarda
Slobodníka v ďalších trestných konaniach, a teda nemôže ani spoľahlivo a zákonne vyhodnotiť,
či Ing. Bernard Slobodník z titulu procesného postavenia obvineného využil svoje právo
vypovedať všetko, čo uznal za vhodné na svoju obranu, alebo či si z titulu procesného
postavenia svedka splnil zákonnú povinnosť vypovedať pravdivo o všetkých jemu známych
a podstatných skutočnostiach týkajúcich sa tej-ktorej trestnej veci.
70.
Zároveň špecializovaný trestný súd nemôže s istotou konštatovať, či má napadnuté
pravidlo uplatňovať aj vo vzťahu k iným vypočutým svedkom ako svedkom Petrovi Petrovovi
alebo pplk. Ing. Bc. Mariánovi Kučerkovi, keďže nedisponuje informáciami o počte trestných
konaní, v ktorých boli vypočutí, v akom procesnom postavení boli vypočutí, či im boli
poskytnuté benefity a akým spôsobom vypovedali.
71.
Špecializovaný trestný súd zdôraznil, že pred zavedením napadnutého ustanovenia boli
vierohodnosť svedka, hodnovernosť jeho výpovede a prípadná škodlivosť jeho motivácie
vypovedať určitým spôsobom, ako aj skúmanie jeho pomeru k prejednávanej veci a osobe
obžalovaného ako základné atribúty, ktoré súd povinne zisťoval a hodnotil, posudzované
s ohľadom na konkrétne okolnosti a špecifiká prejednávanej veci, keď po jeho zavedení
je súd v tejto činnosti ústavne neakceptovateľným spôsobom limitovaný a povinný vyhodnocovať
uvedené atribúty aj s prihliadnutím na iné trestné konania s inými tam prítomnými
konkrétnymi okolnosťami. Špecializovaný trestný súd je presvedčený o tom, že neexistuje
ústavou uznaný alebo predpokladaný záujem alebo hodnota, ktoré by sa prostredníctvom
takto naširoko a nekonkrétne nastavených pravidiel podľa napadnutého ustanovenia chránili
a odôvodňovali tak elimináciu zásady voľného hodnotenia dôkazov za súčasného zavedenia
vyhľadávacej zásady vlastnej orgánom činným v trestnom konaní, nie však súdom. Takto
postavený zákonný dôvod na vylúčenie použitia dôkazu napadnutým ustanovením je podľa
špecializovaného trestného súdu príliš vágny, neurčitý, tiež umožňujúci svojvoľný
výklad, a preto neproporcionálny vo vzťahu ku garanciám nezávislého súdnictva a nezávislého
rozhodovania v konkrétnom trestnom konaní.
72.
Článok 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy ustanovuje základné princípy správania všetkých štátnych orgánov Slovenskej republiky
vrátane národnej rady pri tvorbe práva, teda pri prijímaní zákonov. Ústavný súd už
vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 19/98 z 15. októbra 1998 uložil zákonodarcovi povinnosť
chrániť princípy materiálneho štátu, keď explicitne zdôraznil, že „Ak zákonodarný
orgán nepostupuje v súlade s inými ustanoveniami ústavy, poruší tým aj princíp ústavnosti
vyplývajúci z čl. 1 ústavy. Národná rada ako zákonodarný orgán je viazaná kritériami ústavnosti v rovnakej miere
ako ostatné orgány verejnej moci v Slovenskej republike (čl. 2 ods. 2 ústavy). Pri uplatňovaní svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať zákon, pokiaľ ním neprekročí
ústavou daný rámec.“. Prezentovaný právny postoj ústavný súd rekapituloval v náleze
sp. zn. PL. ÚS 15/1998 z 11. marca 1999, keď uviedol, že „Princíp právneho štátu ustanovený
v čl. 1 je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike. Ak národná rada
uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným ustanovením ústavy, zároveň tým
poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený v čl. 1. Ak navrhovateľ nerešpektovanie
princípu právneho štátu v návrhu namietne, ústavný súd o tom rozhodne v rozsahu označenom
navrhovateľom.“. Súčasťou požiadavky na tvorbu práva, v ktorej zákon neodporuje ústave,
nie je iba požiadavka, aby zákon neporušil práva určené ústavou. Súčasťou tejto požiadavky
je aj kvalita právnej normy, ktorá musí byť primeraná cieľu dosiahnuť naplnenie princípov
materiálneho právneho štátu a v tejto súvislosti si osobitnú pozornosť vyžaduje princíp
právnej istoty. Ten zahŕňa rad prvkov, medzi ktoré sa radí aj zrozumiteľnosť právnych
noriem a na nich založená predvídateľnosť konania orgánov verejnej moci.
73.
Podľa špecializovaného trestného súdu napadnuté ustanovenie Trestného poriadku je
vágnou právnou normou, ktorá nastolila stav právnej neistoty, čím poprela jeden z
princípov právneho štátu, čo je v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy a predstavuje neprijateľný skrat pre aplikáciu a interpretáciu práva. Podstatou účelového
výkladu práva je manipulácia s právnou normou, pri ktorej sa účel a obsah právnej
normy viac alebo menej popierajú kvôli presadeniu záujmu toho, komu na prospech slúži
alebo má slúžiť účelový výklad. Z podstaty účelového výkladu vyplýva, že každú alebo
takmer každú právnu normu možno deformovať účelovým výkladom.
74.
Napadnuté ustanovenie je v rozpore s garanciami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1 dohovoru
garantujúceho právo na spravodlivý proces. Zákonodarca prijal pravidlo, ktoré znemožňuje
riadne vykonanie a vyhodnotenie zákonným spôsobom získaných dôkazov, čo by mohlo mať
potenciál následne viesť k neschopnosti štátu napĺňať svoje ciele v trestnej politike,
konkrétne prejednávať a rozhodovať nezávislým a nestranným súdom také spoločensky
neprípustné správanie a praktiky, ktoré sú trestnými činmi, a to vo veciach, v ktorých
jedným z dôkazov sú aj výpovede osôb spolupracujúcich s orgánmi činnými v trestnom
konaní, ktorým boli poskytnuté za ich spoluprácu zákonom dovolené benefity.
75.
Zákonodarca napadnutým ustanovením neprimerane, nedôvodne a najmä ústavne neakceptovateľným
spôsobom narušil trojdelenie štátnej moci tým, že odňal súdnej moci možnosť uplatňovať
svoje právomoci. Napadnuté ustanovenie robí skutkový stav nepreskúmateľným v reťazci
zákonným spôsobom získaných dôkazov v otázkach, či sa stal skutok, či je tento skutok
trestným činom a či ho spáchala osoba, na ktorú bola podaná obžaloba, a neprimerane
a nedôvodne tak zasahuje do základných zásad trestného konania, čo v súhrne znemožňuje
súdu nestranne, nezávisle a spravodlivo rozhodnúť.
II.4. Druhý návrh špecializovaného trestného súdu:
76.
Ústavnému súdu bol 28. januára 2026 doručený (druhý) návrh špecializovaného trestného
súdu zastúpeného samosudcom JUDr. Milanom Cisarikom na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade § 119 ods. 6 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení zákona č.
416/2025 Z. z. s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru.
77.
Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 4/2026-21 z 11. februára 2026 prijal na ďalšie
konanie druhý návrh špecializovaného trestného súdu v celom rozsahu. Zároveň tým istým
uznesením konanie o druhom návrhu špecializovaného trestného súdu spojil na spoločné
konanie s konaním o návrhu skupiny poslancov, ktoré je na ústavnom súde vedené pod
sp. zn. PL. ÚS 2/2026.
78.
Špecializovaný trestný súd vo svojom druhom návrhu zdôrazňuje, že zavedenie napadnutého
ustanovenia do Trestného poriadku je neakceptovateľným zásahom do moci súdnej, predstavuje
výrazný zásah zákonodarcu do koncepcie dokazovania v trestnom konaní, ktorý je v rozpore
so základnými ústavnými princípmi právneho štátu a spravodlivého procesu. Napadnuté
ustanovenie zavádza osobitný dôvod neprípustnosti dôkazu, ktorý je viazaný nie na
spôsob jeho získania, ale na následné hodnotenie pravdivosti a úplnosti výpovede osoby.
Zákonodarca v prijatom znení napadnutého ustanovenia uvádza len osobu, a to bez legálnej
definície, teda v aplikačnej praxi je len na úvahe súdu, či sa pod pojmom „osoba“
v zmysle § 119 ods. 6 Trestného poriadku rozumie výlučne spolupracujúca osoba alebo
aj iný subjekt trestného konania. Zákonnosť dôkazu sa tým odpútava od kritéria legality
postupu orgánov verejnej moci a stáva sa závislou od budúceho hodnotenia správania
osoby, ktoré môže nastať aj v inom trestnom konaní a v inom časovom okamihu.
79.
Takto koncipovaná norma je v rozpore s princípom právnej istoty (čl. 1 ods. 1 ústavy) a požiadavkou, aby právne normy boli formulované dostatočne presne, zrozumiteľne
a predvídateľne. Napadnuté ustanovenie pracuje s neurčitými pojmami „nevypovedala
pravdivo“, „neuviedla všetky podstatné skutočnosti“ a „v akomkoľvek trestnom konaní“,
ktorých obsah nie je zákonom definovaný ani objektivizovateľný. Nie je zrejmé, kto,
kedy a na základe akých kritérií má posudzovať pravdivosť či úplnosť výpovede a akým
spôsobom má byť tento záver premietnutý do posúdenia zákonnosti dôkazu získaného v
inom konaní.
80.
Osobitne problematický je retroaktívny účinok napadnutého ustanovenia. Zákonnosť
dôkazu sa posudzuje spätne na základe správania osoby po jeho získaní, prípadne v
úplne inom trestnom konaní. Takýto mechanizmus narúša stabilitu dôkaznej situácie
a oprávnenú dôveru účastníkov konania v to, že dôkaz získaný zákonným spôsobom zostane
zákonným aj v budúcnosti. Ide o formu nepriamej retroaktivity, ktorá je v ústavnom
poriadku Slovenskej republiky neprípustná.
81.
Napadnuté ustanovenie je v rozpore s garanciami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1 dohovoru
garantujúceho právo na spravodlivý proces. Zákonodarca prijal pravidlo, ktoré znemožňuje
riadne vykonanie a vyhodnotenie zákonným spôsobom získaných dôkazov, čo by mohlo mať
potenciál následne viesť k neschopnosti štátu napĺňať svoje ciele v trestnej politike,
konkrétne prejednávať a rozhodovať nezávislým a nestranným súdom také spoločensky
neprípustné správanie a praktiky, ktoré sú trestnými činmi, a to vo veciach, v ktorých
jedným z dôkazov sú aj výpovede osôb spolupracujúcich s orgánmi činnými v trestnom
konaní, ktorým boli poskytnuté za ich spoluprácu zákonom dovolené benefity.
82.
Zákonodarca napadnutým ustanovením neprimerane, nedôvodne a najmä ústavne neakceptovateľným
spôsobom narušil trojdelenie štátnej moci tým, že odňal súdnej moci možnosť uplatňovať
svoje právomoci. Napadnuté ustanovenie robí skutkový stav nepreskúmateľným v reťazci
zákonným spôsobom získaných dôkazov v otázkach, či sa stal skutok, či je tento skutok
trestným činom a či ho spáchala osoba, na ktorú bola podaná obžaloba, a neprimerane
a nedôvodne tak zasahuje do základných zásad trestného konania, čo v súhrne znemožňuje
súdu nestranne, nezávisle a spravodlivo rozhodnúť. Aj ESĽP opakovane zdôrazňuje, že
spravodlivosť konania ako celku nesmie byť narušená svojvoľnými alebo neprimeranými
procesnými pravidlami [Dulaurans proti Francúzsku (rozsudok ESĽP z 21. 3. 2000, č.
34553/97) a Khamidov proti Rusku (rozsudok ESĽP z 15. 11. 2007, č. 72118/01)]. Automatické
vylúčenie dôkazu na základe neskoršieho hodnotenia výpovede osoby bez možnosti súdneho
uváženia má znaky takéhoto neprimeraného zásahu.
83.
Z uvedených dôvodov je zrejmé, že § 119 ods. 6 Trestného poriadku porušuje princíp
právnej istoty, právo na spravodlivý proces, ako aj zásadu voľného hodnotenia dôkazov
súdom. Ide o ustanovenie, ktoré pre svoju neurčitosť, retroaktívne účinky a zásah
do rozhodovacej autonómie súdu nie je spôsobilé ústavne konformnej aplikácie. Napadnuté
ustanovenie je zároveň v rozpore so zásadou rovnosti zbraní, keďže narúša vyváženosť
procesných pozícií strán trestného konania. Jeho dôsledky dopadajú výlučne na stranu
prokurátora, ktorý nesie dôkazné bremeno v trestnom konaní, zatiaľ čo obhajoba získava
procesnú výhodu spočívajúcu v možnosti dosiahnuť diskvalifikáciu dôkazu bez potreby
preukazovať jeho nezákonné získanie alebo nespoľahlivosť v rámci hodnotenia dôkazov
pred súdom. Zákonodarca týmto spôsobom vytvára asymetrickú procesnú situáciu, v ktorej
jedna zo strán konania môže dosiahnuť nepoužiteľnosť dôkazu na základe okolností,
ktoré nemajú pôvod v procesnom pochybení štátu, ale v správaní tretej osoby, ktoré
môže nastať v inom trestnom konaní, v inom časovom období a bez akejkoľvek možnosti
prokurátora tieto okolnosti ovplyvniť alebo predvídať. Osobitne problematické je,
že napadnuté ustanovenie neumožňuje súdu vykonať individuálne posúdenie významu a
váhy dotknutého dôkazu v kontexte ostatných vykonaných dôkazov, ale prikazuje jeho
vylúčenie ex lege. Tým dochádza k popretiu úlohy súdu ako nestranného arbitra dokazovania.
84.
Špecializovaný trestný súd vo vzťahu k ním prejednávanej trestnej veci argumentuje,
že výsluch svedka Richarda Eckhardta je „kľúčovým“ dôkazom na posúdenie viny obžalovaných
a zároveň už v aktuálnom štádiu konania na posúdenie dôvodnosti väzby a jej nahradenia
u niektorých z obžalovaných. Priamo z výsluchu tohto svedka vyplýva, že vypovedal
vo viacerých trestných konaniach a vysvetlil, prečo od začiatku neuviedol všetky skutočnosti
k prejednávanej trestnej veci, rovnako bol v minulosti právoplatne odsúdený za konania,
ku ktorým sa hneď nepriznal. Podľa špecializovaného trestného súdu znenie napadnutého
§ 119 ods. 6 Trestného poriadku znemožňuje súdu vyhodnotiť výpoveď uvedeného svedka
v kontexte ostatných vykonaných dôkazov a v rozpore s ústavou a dohovorom núti túto
výpoveď formálne vyradiť a na ňu neprihliadať.
III.
Stanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka
a ďalší priebeh konania
a ďalší priebeh konania
III.1. Stanovisko národnej rady:
85.
Národná rada sa vo svojom stanovisku z 29. apríla 2026 (doručenom ústavnému súdu
30. apríla 2026) vyjadrila výhradne k námietkam skupiny poslancov týkajúcim sa legislatívneho
procesu, pričom uviedla, že predmetný návrh vlády na skrátené legislatívne konanie
bol národnej rade doručený 21. novembra 2025. Samotný návrh obsahoval všetky formálne
náležitosti, a preto bol aj spolu s návrhom napadnutého zákona zaradený na riadnu
schôdzu národnej rady. Dôvody na skrátené legislatívne konanie boli predkladateľom
podrobne popísané a odôvodnené boli hlavne nárastom deliktov proti majetku – nielen
v obchodných reťazcoch, ale aj proti majetku obyvateľov, kde na základe vtedy dostupných
údajov a hlásení maloobchodných prevádzok dochádzalo k nárastu počtu deliktov proti
majetku. Páchatelia týchto deliktov sa vyznačovali zvýšenou agresivitou a často dochádzalo
aj k fyzickým útokom na zamestnancov a zákazníkov obchodov. Uvedené správanie páchateľov
malo bezprostredný a závažný dopad na základné ľudské práva a slobody garantované
ústavou, najmä právo na ochranu života, zdravia a majetku. Zároveň to spôsobilo nárast
spoločenského napätia a obáv verejnosti. Štandardný legislatívny proces by znamenal
vedome nechať občanov a podnikateľov (maloobchod) vystavených pokračujúcej trestnej
činnosti, ktorú doterajší zákon nevedel efektívne zastaviť. Na základe uvedeného vláda
považovala za svoju povinnosť bezodkladne reagovať a prijať opatrenia, ktoré zabránia
ďalšej eskalácii vzniknutého stavu. Podmienky podľa zákona o rokovacom poriadku na
prerokovanie návrhu zákona v skrátenom legislatívnom konaní v danom prípade boli splnené,
pretože z uvedených skutočností bolo zrejmé, že by mohlo dôjsť k ohrozeniu základných
ľudských práv. Rýchlosť legislatívneho procesu tu bola v priamej úmere k efektivite
ochrany práv, pričom verejný záujem na okamžitej náprave prevyšoval nad záujmom na
dĺžke legislatívneho procesu.
86.
Návrh na skrátené legislatívne konanie bol zaradený na 43. schôdzu národnej rady
so začiatkom schôdze 25. novembra 2025, pričom o návrhu na skrátené legislatívne konanie
sa začalo rokovať 1. decembra 2025. Do diskusie k skrátenému legislatívnemu konaniu
sa zapojili poslanci národnej rady vystúpeniami, ktorých bolo celkovo 25. Rozprava
k skrátenému legislatívnemu konaniu trvala tri dni (1., 2. a 9. decembra 2025), pričom
poslanci sa v rámci rozpravy nevyjadrovali výlučne k dôvodom na skrátené legislatívne
konanie, ale rozprava bola v značnej miere venovaná aj samotnej novele Trestného zákona.
Po skončení rozpravy za prerokovanie návrhu zákona v skrátenom legislatívnom konaní
hlasovalo celkovo 86 poslancov.
87.
Prvé čítanie o návrhu zákona, rovnako ako aj rokovanie o návrhu na skrátené legislatívne
konanie prebehlo na 43. schôdzi národnej rady (9. a 10. decembra 2025), pričom pred
začiatkom rokovania o návrhu zákona bol schválený procedurálny návrh, ktorým bola
v zmysle § 29a rokovacieho poriadku určená dĺžka rozpravy v prvom čítaní na 12 hodín,
kde sa čas rozpočítal pomerne medzi jednotlivé poslanecké kluby. V rozprave vystúpilo
celkovo 16 poslancov. Po skončení rozpravy za návrh na postúpenie návrhu zákona do
druhého čítania hlasovalo 89 poslancov.
88.
Návrh zákona bol následne 11. decembra 2025 prerokovaný na ÚPV, kde prebehla štandardná
rozprava a každý poslanec, ktorý mal záujem, sa mohol k návrhu zákona vyčerpávajúco
vyjadriť a podať k návrhu zákona pozmeňujúce a doplňujúce návrhy. Poslanec národnej
rady Tibor Gašpar podal na ÚPV pozmeňujúci a doplňujúci návrh. Uvedený pozmeňujúci
a doplňujúci návrh bol poslancom výboru doručený deň vopred a bol pred jeho prednesením
rozdaný poslancom. Pozmeňujúci a doplňujúci návrh obsahujúci úpravu trestného činu
„marenia volebnej kampane“ bol už predtým predložený k tlači 986 (predložený bol 9.
októbra 2025 na rokovaní ÚPV, pričom o uvedenej tlači sa už následne na schôdzi národnej
rady v druhom čítaní nerokovalo a bola presunutá na nasledujúcu schôdzu) a z tohto
dôvodu bol poslancom dostatočne známy a poslanci s ním boli oboznámení.
89.
V druhom čítaní, ktoré sa konalo 11. decembra 2025, bola procedurálnym návrhom v
zmysle § 29a rokovacieho poriadku určená dĺžka rozpravy na 12 hodín, pričom vystúpilo
celkovo 14 poslancov. Viacerým poslancom prihláseným do rozpravy z dôvodu, že sa nenachádzali
v rokovacej sále národnej rady, prepadlo poradie a nevyužili tak možnosť vystúpenia
v rozprave. Niektoré poslanecké kluby tak nevyčerpali celkový čas určený na rozpravu.
Poslancom prihláseným do rozpravy, ktorí nevystúpili v rozprave, bolo umožnené v zmysle
§ 29a ods. 6 rokovacieho poriadku odovzdať predsedajúcemu svoj písomný prejav aj s
pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi. Písomné prejavy týchto poslancov sa zahrnuli
do doslovnej zápisnice o schôdzi národnej rady s označením, že prejavy neboli prednesené
ústne. V rozprave boli podané 3 pozmeňujúce a doplňujúce návrhy poslancom Dušenkom
a po ukončení rozpravy bol predsedovi odovzdaný iba jeden pozmeňujúci a doplňujúci
návrh poslankyňou Marcinkovou. Pozmeňujúce a doplňujúce návrhy boli zverejnené na
webovom sídle národnej rady. V rámci rozpravy vystúpil aj minister spravodlivosti,
ktorý v zmysle § 94 ods. 2 rokovacieho poriadku vyjadril súhlas s rozširujúcim návrhom poslanca Gašpara podaným na ÚPV.
90.
Tretie čítanie sa konalo vo vysoko emotívnej atmosfére (bolo sprevádzané silným piskotom
píšťaliek opozičných poslancov), ktorá napokon eskalovala do vzájomnej fyzickej konfrontácie
medzi poslancami. V dôsledku toho predseda v zmysle § 35 ods. 7 rokovacieho poriadku navrhol ukončenie rozpravy, čo bolo poslancami národnej rady hlasovaním schválené.
Písomný prejav po uzatvorení rozpravy v zmysle § 35 ods. 8 rokovacieho poriadku neodovzdal
žiaden z poslancov. Nasledovalo záverečné hlasovanie, kde za návrh zákona hlasovalo
76 poslancov.
91.
Pokiaľ ide o otázku určenia dĺžky rozpravy na 12 hodín podľa § 29a rokovacieho poriadku,
národná rada vo svojom stanovisku uviedla, že legislatívny proces má byť regulovaný
tak, aby produkoval výsledky v rozumnom čase. Parlament je zástupcom ľudu s demokratickou
legitimitou. Z toho vyplýva aj zodpovednosť parlamentu prijímať právne predpisy, ktoré
regulujú sociálnu realitu. Parlament má ústavnú povinnosť prijímať zákony (PL. ÚS
6/2017). Regulácia procesu vo všeobecnosti, ako aj pri konkrétnych návrhoch zákonov
patrí do autonómie parlamentu, kde sa uplatňuje ústavný princíp väčšinového rozhodovania.
Ide o priestor, do ktorého ústavný súd zasahuje len zriedka, pretože ide v prvom rade
o politické otázky. Uvedené sa týka aj možnosti využitia inštitútu podľa § 29a rokovacieho
poriadku, ktorého zámerom je zefektívniť, racionalizovať, ale aj zatraktívniť priebeh
rokovania národnej rady, pričom zo znenia tohto ustanovenia (a ani z dôvodovej správy)
nevyplýva, že by malo k jeho aplikácii dochádzať len výnimočne. Zároveň je tento inštitút
potrebné vnímať aj v kontexte politickej stratégie, do ktorej ústavný súd nezasahuje.
Pri využití inštitútu podľa § 29a rokovacieho poriadku možno podľa názoru národnej
rady konštatovať, že v rámci predmetného legislatívneho procesu národná rada využila
možnosti, ktoré rokovací poriadok umožňuje, a neporušila tým pravidlá legislatívneho
procesu ani neobmedzila práva poslancov nad rámec rokovacieho poriadku. Na rokovanie
o skrátenom legislatívnom konaní, ako aj na rokovanie o samotnom návrhu zákona bol
poslancom daný štandardný časový priestor, pričom v rámci legislatívneho procesu boli
využité iba tie inštitúty, ktoré rokovací poriadok umožňuje, a boli splnené všetky
procesné podmienky, ktoré pri ich využívaní rokovací poriadok vyžaduje.
92.
Národná rada poukázala na to, že pri ústavnej kontrole legislatívneho procesu je
podľa judikatúry ústavného súdu kľúčovou ochrana parlamentnej menšiny, ktorá predstavuje
v demokratických systémoch vládnutia dôležitý prvok. Medzi práva parlamentnej menšiny
a jej jednotlivých členov, ktoré by mali byť v demokratickom a právnom štáte ústavne
garantované, možno zaradiť najmä účasť na parlamentných procedúrach, teda práva umožňujúce
výkon dozoru a kontrolu vládnej väčšiny aj vlády samotnej. Ďalej ide o práva umožňujúce
parlamentnej menšine domáhať sa ústavného preskúmania väčšinou prijatých rozhodnutí
(zákonov) a v neposlednom rade aj o práva chrániace parlamentnú menšinu i jej jednotlivých
členov pred prenasledovaním a svojvôľou zo strany parlamentnej väčšiny. Ochrana parlamentnej
menšiny je princípom demokratického štátu. Ak by došlo k takému použitiu vnútorných
pravidiel parlamentu, ktoré by marili, sťažili či až dokonca znemožnili výkon činnosti
parlamentnej menšiny, ale najmä výkon práv poslancov, ktorí k nej patria, tento princíp
by bol porušený (PL. ÚS 6/2017). Podľa názoru národnej rady v prípade namietaného
legislatívneho procesu boli všetky uvedené požiadavky naplnené a výkon práv poslancov
nebol nijakým spôsobom znemožnený. Po formálnej stránke národná rada schválila zákon
v súlade s rokovacím poriadkom ustanovenou potrebnou väčšinou poslancov národnej rady,
zákon bol podpísaný príslušnými ústavnými činiteľmi a bol vyhlásený v zbierke zákonov.
Pred prijatím namietaného zákona prebehol riadny legislatívny proces. Boli dodržané
všetky základné záruky riadneho legislatívneho procesu v právnom štáte, kde v rámci
legislatívneho procesu sa jednotliví poslanci, ktorí mali záujem, vyjadrili k predkladanému
návrhu zákona, či už na výbore národnej rady, ako aj počas prerokovania na schôdzi
národnej rady. Zároveň mali možnosť konfrontovať predkladateľov v rámci rozpravy a
podávať pozmeňujúce a doplňujúce návrhy k prerokúvanej úprave, o ktorých sa následne
aj hlasovalo. V rámci legislatívneho procesu sa postupovalo striktne v zmysle rokovacieho
poriadku a boli dodržané všetky lehoty, ktoré rokovací poriadok vyžaduje.
93.
Čo sa týka inštitútu uzavretia rozpravy podľa § 35 ods. 7 rokovacieho poriadku, národná rada vo svojom stanovisku poukázala na to, že ústavný súd v minulosti konštatoval,
že k jeho využívaniu by malo dochádzať len výnimočne, avšak aj tento zákonný inštitút
je nutné vnímať v spojení s ústavnými princípmi [najmä so slobodnou súťažou politických
síl (čl. 31 ústavy)] a v konkrétnom kontexte použitia tohto inštitútu, ktorý môže byť aj legitímnym
nástrojom na zabránenie obštrukčnému postupu, ktorý by zneužitím inak legálnych poslaneckých
práv smeroval k zablokovaniu prijatia zákona z dôvodu parlamentnej matematiky pomeru
politických síl reprezentovaných počtom mandátov získaných v slobodných voľbách. K
ústavnej dimenzii porušenia legislatívneho procesu by došlo, ak by tento inštitút
bol využitý v každom z troch čítaní, resp. v jadre legislatívneho procesu (t. j. v
druhom čítaní). Ústavne neudržateľnou situáciou by bolo, ak by sa diskusia k návrhu
zákona buď nemohla rozvinúť vôbec, alebo by bolo zasiahnuté do možnosti poslancov
podávať pozmeňujúce a doplňujúce návrhy – teda k uzavretiu rozpravy by došlo v druhom
čítaní pred tým, ako poslanci predstavia svoje návrhy k zákonu. V takom prípade by
došlo k „valcovaniu opozície“ (PL. ÚS 18/2022). Národná rada v tejto súvislosti zdôraznila,
že inštitút uzavretia rozpravy sa využil ako krajná možnosť až v treťom čítaní. Nedošlo
k jeho aktivácii v prvom čítaní a ani v druhom čítaní. Navyše dôvodom využitia tohto
inštitútu bol incident na schôdzi národnej rady, ktorý od piskotu píšťaliek prerástol
do fyzickej konfrontácie medzi poslancami. Uzatvorenie rozpravy a následné hlasovanie
poslancov pomohlo uvedený napätý stav upokojiť, a preto uzatvorenie rozpravy v danej
situácii sa ukázalo ako správny krok plne v súlade s rokovacím poriadkom. Žiadne intenzívne
zásahy do ústavných princípov opozície chránených ústavou (napríklad tzv. valcovanie
opozície) preukázané neboli. Nenastal teda stav, v ktorom by parlamentná opozícia
či menšina nemohla nad väčšinou vykonávať dozor a kontrolu, prípadne by bola iným
spôsobom vylúčená z parlamentného (legislatívneho) procesu v rozpore s požiadavkami
právneho a demokratického štátu. Naopak, pískaním píšťaliek sa opozícia snažila sťažiť,
resp. zamedziť procesu hlasovania. Pískanie píšťaliek spôsobilo, že v sále bolo veľmi
ťažko počuť predsedajúceho a spravodajcu pri priebehu hlasovania, a to aj napriek
vynaloženiu maximálneho úsilia, čím sa bránilo poslancom v riadnom výkone ich mandátu,
konkrétne v práve uznášať sa na zákonoch. Ukončenie rozpravy tak nebolo nástrojom
útlaku, ale nevyhnutným legitímnym prostriedkom na obnovenie poriadku a ochranu funkčnosti
demokratického parlamentarizmu.
94.
Pokiaľ ide o námietku skupiny poslancov, že napadnutá právna úprava má povahu neprípustného
„prílepku“, národná rada vo svojom stanovisku poukázala na to, že minister spravodlivosti
v zmysle § 94 ods. 2 rokovacieho poriadku vyjadril súhlas s rozširujúcim návrhom poslanca Gašpara, ktorý predložil na ÚPV.
Podľa názoru národnej rady pri stanovení nových trestných sadzieb išlo jednoznačne
o rozširujúci návrh, keďže sa ním rozširovala úprava Trestného zákona, čiže v danom
prípade sa nevybočovalo z rámca „vecnej súvislosti“. Ustanovenie § 97 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku neobmedzuje rozsah rozšírenia len na bezprostredne súvisiace
paragrafy, ale na celý otvorený zákon. Vloženie skutkových podstát marenia volebnej
kampane a popierania mierového usporiadania po druhej svetovej vojne predstavovalo
presne takéto rozšírenie katalógu trestných činov v Trestnom zákone. Keďže navrhovateľ
s týmto rozšírením súhlasil, plne tým využil svoje právo určiť finálny rozsah novelizácie
v druhom čítaní. Inštitút rozširujúceho návrhu so súhlasom navrhovateľa je v rokovacom
poriadku práve preto, aby umožnil operatívne reagovať na aktuálne potreby spoločnosti
počas prebiehajúceho konania o Trestnom zákone.
95.
Podľa názoru národnej rady je to rovnaké aj v prípade novely Trestného poriadku,
ktorá súvisí s úpravou Trestného zákona, keďže tieto dva zákony tvoria nerozlučnú
systémovú väzbu. Trestné právo v demokratickom právnom štáte nie je tvorené izolovanými
normami, ale komplexným mechanizmom, kde Trestný zákon (hmotné právo) a Trestný poriadok
(procesné právo) tvoria funkčnú jednotu, resp. väzbu. Pri namietanej novele Trestného
poriadku je síce väzba vecne nepriama, ale z hľadiska účelu zákona nevyhnutná na zachovanie
vnútornej logiky celého trestného systému. Zákonodarca môže v jednom legislatívnom
akte riešiť širší okruh otázok, ak smerujú k spoločnému cieľu – v tomto prípade k
reforme trestnej politiky štátu.
96.
Vloženie predmetných úprav bolo motivované potrebou promptne reagovať na vzniknutú
spoločenskú situáciu, ktorú štandardný legislatívny proces nevie v danej chvíli zabezpečiť.
Efektívny výkon štátnej moci a ochrana iných ústavných hodnôt (napr. sociálne práva
či bezpečnosť) môžu v konkrétnom prípade prevážiť nad striktným dodržaním zákona o
rokovacom poriadku. Hoci by vloženie predmetných úprav mohlo byť vnímané ako porušenie
pravidiel legislatívneho procesu, v tomto prípade možno operovať s argumentmi, ktoré
uprednostňujú materiálnu ústavnosť pred procesnou formou. Rokovací poriadok má charakter
interných procesných noriem. Ústavný súd by mal rešpektovať autonómiu zákonodarcu,
pokiaľ procesná vada nedosahuje takú intenzitu, ktorá by poprela samotnú podstatu
parlamentnej demokracie alebo práva menšiny. Ústavný súd by mal preto zasahovať do
tejto autonómie len v extrémnych prípadoch, keď je ohrozená podstata demokracie, nie
pri každom formálnom vybočení z procesných pravidiel. Pozmeňujúce a doplňujúce návrhy
boli v danom prípade riadne odhlasované na schôdzi národnej rady po tom, čo o nich
poslanci mali vedomosť a zaujali k nim stanovisko v rozprave. Nedošlo tak k obmedzeniu
slobodnej súťaže politických síl ani k zmareniu práva poslancov na mandát (čl. 73 ods. 2 ústavy), čím bola demokratická legitimita zachovaná. Konečné rozhodnutie v zákonodarnom
zbore bolo výsledkom väčšinového rozhodovania a každý poslanec mal v priebehu legislatívneho
procesu rovnakú možnosť vplývať na finálnu podobu rozhodnutia (PL. ÚS 6/2017). Podľa
národnej rady možno na základe uvedeného konštatovať, že rýchlosť a efektivita zákonodarcu
pri odvracaní škôd sú legitímnym cieľom a vloženie namietaných úprav nemožno považovať
za protiústavné. Formálna nesúrodosť predmetov nespôsobuje neplatnosť zákona, pokiaľ
je jasná vôľa väčšiny. Postup zákonodarcu a legislatívny proces v danej veci je preto
potrebné považovať za ústavne konformné.
III.2. Stanovisko vlády:
97.
Vláda zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo
spravodlivosti“) vo svojom stanovisku z 20. mája 2026 (doručenom ústavnému súdu 20.
mája 2026) v úvode uviedla, že napadnuté ustanovenia neboli súčasťou vládneho návrhu
zákona, ale boli až v ďalšom štádiu legislatívneho procesu doplnené poslancami národnej
rady na základe pozmeňujúceho návrhu zo spoločnej správy výborov k parlamentnej tlači
č. 1115, a preto vláda nemá podklady, ktoré by detailne analyzovali tieto návrhy,
a môže vychádzať iba z odôvodnenia, ktoré bolo poskytnuté poslancami.
A. K namietanej neústavnosti legislatívneho procesu:
98.
Vláda nesúhlasí s názorom skupiny poslancov, podľa ktorého bol zákon č. 416/2025 Z. z. prijatý v rámci protiústavného legislatívneho procesu. Podľa názoru vlády nedostatky,
na ktoré skupina poslancov vo svojom návrhu poukazuje, jednotlivo a ani vo vzájomnej
súvislosti nedosahujú intenzitu protiústavnosti legislatívneho procesu. Ústavný súd
vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nie každé porušenie pravidiel legislatívneho
procesu alebo zákona o rokovacom poriadku automaticky predstavuje porušenie ústavy.
99.
Podľa názoru vlády skutočnosť, že pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslancov vládnej
koalície novelizoval ďalší právny predpis, sama osebe neznamená jeho protiústavnosť.
Zákonodarca disponuje v rámci legislatívneho procesu širokou mierou politickej diskrečnej
právomoci pri formulovaní konečnej podoby zákona. Samotný fakt, že určitá úprava bola
do návrhu doplnená prostredníctvom pozmeňujúceho návrhu vo výbore, nepredstavuje ústavne
relevantné pochybenie. Navyše pozmeňujúci návrh bol riadne prerokovaný v príslušnom
výbore národnej rady, bol súčasťou správy výboru a poslanci národnej rady sa s jeho
obsahom mohli oboznámiť pred hlasovaním v druhom čítaní aj pred konečným hlasovaním
o návrhu zákona.
100.
Podľa názoru vlády je nedôvodná aj námietka, že skrátením rozpravy došlo k neprimeranému
obmedzeniu práv parlamentnej opozície. Zákon o rokovacom poriadku výslovne umožňuje
národnej rade rozhodnúť o časovom obmedzení rozpravy. Ide o zákonom predvídaný procesný
nástroj, ktorého použitie je výsledkom demokratického hlasovania parlamentnej väčšiny.
Podstatné je, aby parlamentná menšina mala reálnu možnosť zapojiť sa do diskusie a
prezentovať svoje stanoviská. V predmetnom prípade takáto možnosť existovala. Rozprava
v druhom čítaní prebiehala niekoľko hodín, poslanci opozície vystupovali, predkladali
svoje návrhy a vyjadrovali nesúhlas s navrhovanou právnou úpravou.
101.
Pokiaľ ide o namietané uzavretie rozpravy, vláda za nesprávny považuje názor skupiny
poslancov, že ho možno použiť len v situáciách extrémnej alebo dlhodobej obštrukcie,
keďže takýto výklad zo zákona o rokovacom poriadku nevyplýva. Zákonodarca zveril národnej
rade oprávnenie rozhodnúť o ukončení rozpravy hlasovaním. Ide o legitímny parlamentný
nástroj na zabezpečenie riadneho priebehu schôdze a efektívneho výkonu zákonodarnej
funkcie parlamentu. Rozhodujúce je, že parlament postupoval spôsobom predvídaným zákonom
a o ukončení rozpravy rozhodol ústavne legitímnym spôsobom – hlasovaním parlamentnej
väčšiny.
102.
Podľa názoru vlády nemožno akceptovať názor skupiny poslancov, podľa ktorého každé
využitie procesných nástrojov parlamentnej väčšiny automaticky predstavuje „valcovanie
opozície“. Skupina poslancov sa usiluje prezentovať jednotlivé procesné rozhodnutia
parlamentnej väčšiny ako súčasť údajného systematického oslabovania parlamentnej opozície,
no podľa vlády má táto argumentácia prevažne politický charakter a sama osebe nepreukazuje
rozpor napadnutého zákona s ústavou. Vláda zdôraznila, že zákon č. 416/2025 Z. z. bol riadne prerokovaný, poslanci mali možnosť oboznámiť sa s jeho obsahom, parlament
rokoval a hlasoval spôsobom ustanoveným zákonom, opozícia mala možnosť vystupovať
v rozprave a o všetkých procesných návrhoch bolo rozhodnuté hlasovaním parlamentu.
Skutočnosť, že parlamentná väčšina využila zákonné procesné nástroje upravené v zákone
o rokovacom poriadku, nemožno bez ďalšieho považovať za protiústavný zásah do práv
opozície. Ústava chráni pluralitu politickej súťaže a práva parlamentnej menšiny,
avšak zároveň rešpektuje princíp vládnutia parlamentnej väčšiny ako základný princíp
parlamentnej demokracie.
B. K namietanému nesúladu čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. (§ 119 ods. 6 Trestného
poriadku):
K namietanému nesúladu s princípom právnej istoty a predvídateľnosti práva (čl. 1 ods. 1 ústavy) a nesúladu s právom na obhajobu (čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy):
103.
Vláda vo svojom stanovisku zhrnula, že z návrhov navrhovateľov vyplýva, že § 119
ods. 6 Trestného poriadku navrhovatelia považujú za nejasný v niekoľkých aspektoch.
Jeho nejasnosť má spočívať v tom, že nie je jasné: (i) čo sa myslí pod pojmom „akomkoľvek
trestnom konaní“, (ii) výpovedí spolupracujúcej osoby v akom procesnom postavení sa
uvedená „nepravdivosť a neúplnosť“ dotýka, (iii) o výpovede uskutočnené v akom časovom
období ide, (iv) či má súd nepravdivosť a neúplnosť výpovede spolupracujúcej osoby
oprieť o právoplatné rozhodnutie vydané v danom konaní, v ktorom mala vypovedať nepravdivo
alebo neúplne, alebo sám túto skutočnosť vyhodnotiť ako predbežnú otázku podľa § 7 Trestného poriadku.
104.
Podľa názoru vlády je napadnuté ustanovenie § 119 ods. 6 Trestného poriadku jasné
v tom, na aké právne vzťahy dopadá, za akých podmienok (dôkazy získané od osoby, ktorej
bol poskytnutý benefit a ktorá vypovedala nepravdivo alebo neúplne) a aká je sankcia
(nepoužiteľnosť dôkazov získaných od takejto osoby). Nejasnosť danej normy tak podľa
názoru vlády nedosahuje mieru, ktorá by bola neústavná z pohľadu princípu právnej
istoty a predvídateľnosti práva.
105.
Vychádzajúc z príslušnej časti dôvodovej správy k predmetnému pozmeňovaciemu návrhu,
vláda konštatovala, že zákonodarca pri tejto úprave myslel najmä na prax zneužívania
spolupracujúcich obvinených, ktorí sa v iných konaniach preukázali ako nedôveryhodní,
a to tým spôsobom, že v iných konaniach vypovedali nepravdivo alebo neúplne, pričom
súdy sa nedostatočne vysporiadali s touto skutočnosťou. Cieľom tejto úpravy je teda
zabrániť zneužívaniu inštitútu spolupracujúcej osoby, ktorej bol poskytnutý benefit,
a nespravodlivým odsúdeniam na základe výpovedí takýchto osôb, ktoré sa preukázali
v iných konaniach ako nedôveryhodné na základe ich „nepravdivých alebo neúplných“
výpovedí. Uvedený cieľ sa snaží dosiahnuť tým, že za nepoužiteľný dôkaz ustanovuje
aj dôkazy získané od osôb, ktorým bol poskytnutý benefit, ktoré v akomkoľvek trestnom
konaní nevypovedali pravdivo o podstatných skutočnostiach alebo neuviedli vo svojej
výpovedi všetky podstatné skutočnosti. Podľa názoru vlády slová „akomkoľvek trestnom
konaní“ tak s ohľadom na účel nemožno vykladať spôsobom, že ide o akékoľvek trestné
konanie v tom najširšom slova zmysle – takýto výklad by bol absurdný aj s ohľadom
na fakt, že neexistuje spoľahlivý spôsob, ako zistiť, v akých veciach za svoj život
spolupracujúca osoba vypovedala a či v nich hovorila pravdu. Tieto slová je tak nutné
vykladať spôsobom, že ide o trestné konania, ktoré sú časovo alebo vecne spojené s
dotknutým konaním, a to cez benefit poskytnutý spolupracujúcej osobe alebo trestnú
činnosť, o ktorej vypovedá za tento benefit. Takéto konania nie je možné jednoznačne
časovo ohraničiť. Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca týmto slovným spojením mal úmysel
podchytiť práve situácie, keď spolupracujúca osoba vypovedá v rôznych konaniach o
rôznych skutkoch, vrátane situácie, keď je vylúčená na samostatné konanie. Z uvedeného
hľadiska tak slovom „akomkoľvek“ mal zákonodarca na mysli aj to, že nie je podstatné
postavenie takejto osoby v iných konaniach, teda nie je podstatné, či spolupracujúca
osoba v týchto iných konaniach vypovedala ako svedok alebo obvinený.
106.
Vláda sa nestotožnila ani s námietkou, že napadnuté ustanovenie § 119 ods. 6 Trestného
poriadku naráža na právo spolupracujúcej osoby na obhajobu vo veci, v ktorej je obvinená,
keďže v rámci svojho práva na obhajobu môže obvinený klamať, zavádzať alebo mlčať
a jediným zákonným limitom sú trestné činy podľa § 344 až § 346 Trestného zákona. Podľa názoru vlády sa toto ustanovenie nijak nedotýka obhajobného práva obvineného
„klamať“ a nijak mu v tom nebráni – nesankcionuje osobu za to, že v rámci svojej obhajoby
klamala. Sankcia tejto normy nastáva až v iných veciach, v ktorých môžu byť dôkazy
získané od danej osoby vyhodnotené ako „nedôveryhodné“, a tak nepoužiteľné. Napadnuté
ustanovenie tak v podstate iba zakotvuje pravidlo, že ak takáto osoba bude klamať,
bude to mať za následok nepoužiteľnosť dôkazov získaných od nej, prípadne môže vyústiť
do straty benefitov, ktoré spolupracujúca osoba získala, avšak na benefit nie je právny
nárok a pri ich odobratí taktiež nemožno hovoriť o porušení práva na obhajobu.
107.
Zákonodarca (aj keď nie priamočiarym spôsobom) zakotvil povinnosť spolupracujúcich
osôb, ktorým bol poskytnutý benefit, vypovedať pravdu, a to nielen v konaniach, v
ktorých sú svedkom, ale aj v konaní vedenom proti ich osobe. Považovať uvedené za
porušenie práva na obhajobu je však podľa vlády nesprávne, keďže takáto spolupracujúca
osoba spolupracuje z vlastnej vôle a výmenou za niektorý z benefitov. Ide o podobnú
situáciu ako pri inštitúte priznania, s ktorým zákon taktiež spája možnosť pre páchateľa
priaznivejšieho postupu alebo výsledku trestného konania. Táto norma nijak nebráni
spolupracujúcej osobe v jej trestnej veci kedykoľvek „otočiť“ a uplatňovať svoje právo
na obhajobu aj prostredníctvom klamania.
108.
Takéto výpovede v trestných konaniach na druhej strane však predstavujú obrovské
riziko z hľadiska spravodlivosti, a preto je na mieste, aby zákonodarca upravil pravidlá
použitia takejto výpovede. Jedným z takýchto pravidiel môže byť aj povinnosť spolupracujúcej
osoby vypovedať pravdu. Pričom nejde o unikátnu úpravu a aj v zahraničí sa možno stretnúť
s tým, že právne poriadky požadujú od takýchto osôb vypovedať pravdivo, a to aj o
svojej trestnej činnosti. Napríklad v Talianskej republike existuje povinnosť spolupracujúcej
osoby do 180 dní vypovedať úplne a pravdivo o všetkej trestnej činnosti, o ktorej
má vedomosť, vrátane tej, ktorú spáchala (článok 16-quater dekretálneho zákona č.
8/1991).
109.
Vláda ďalej poukázala na to, že z odôvodnenia napadnutého ustanovenia vyplýva aj
to, že jeho úmyslom nebolo vylúčiť iba výsluchy spolupracujúcich osôb, ktoré boli
odsúdené napr. za trestný čin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 Trestného zákona, keďže takéto odsúdenie je značne problematické. Uvedeným klamaním vo svojej podstate
ani nemusí osoba naplniť skutkovú podstatu niektorého z trestných činov, napríklad
ak ide o nepravdivú výpoveď takejto osoby, v ktorej však nikoho neusvedčuje, iba nepravdivo
opisuje iné skutočnosti týkajúce sa svojej trestnej činnosti. Z uvedených dôvodov
tak vyplýva, že to, či osoba vypovedala nepravdivo alebo zamlčala podstatné skutočnosti,
musí byť posúdené v rámci voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku ako predbežná otázka podľa § 7 Trestného poriadku a nie je na mieste, aby orgány činné v trestnom konaní alebo súd čakali na rozhodnutie
orgánov z iných konaní.
110.
Podľa názoru vlády pritom nie je nezvyčajné, že vypovedajúca osoba v priebehu trestného
konania mení svoju výpoveď, teda takáto osoba zjavne v niektorej časti trestného konania
nevypovedala pravdivo. Takáto situácia je v praxi pomerne bežná a orgány činné v trestnom
konaní a súdy majú prax v tom, ako sa s ňou vysporiadať. K záveru, že spolupracujúca
osoba „vypovedala nepravdivo alebo zamlčala podstatné skutočnosti“, tak nestačí iba
to, že osoba raz vypovedala nepravdivo v ktorejkoľvek fáze trestného konania, ale
orgány činné v trestnom konaní a súd musia túto skutočnosť vyhodnotiť v kontexte všetkých
jej výpovedí. Možno tak povedať, že ide aj o isté hodnotenie dôveryhodnosti osoby,
ktorú ak orgán aplikácie práva vyhodnotí ako nedôveryhodnú (teda, že vypovedala nepravdivo
alebo neúplne), musí vylúčiť použiteľnosť dôkazov získaných od takejto osoby. V tomto
smere zákonodarca explicitne doplnil medzi náležitosti odôvodnenia rozsudku aj zhodnotenie
dôveryhodnosti spolupracujúcej osoby v § 168 ods. 1 Trestného poriadku.
111.
Poukazujúc na potrebu systematického výkladu napadnutého § 119 ods. 6 Trestného poriadku,
vláda uviedla, že toto ustanovenie je nutné aplikovať najmä v súvislosti s odsekom
5 príslušného paragrafu, na ktorý aj odkazuje a v ktorom sa vyjadruje nepoužiteľnosť
dôkazu získaného prostredníctvom nezákonného benefitu, pričom odsek 6 iba dopĺňa,
že za takýto dôkaz je nutné považovať aj dôkaz získaný od osoby, ktorej bol poskytnutý
benefit (§ 10 ods. 24 Trestného poriadku) a ktorá v akomkoľvek trestnom konaní nevypovedala pravdivo o podstatných skutočnostiach
alebo neuviedla vo svojej výpovedi všetky podstatné skutočnosti.
112.
Nadväzujúc na uvedené, vláda poukázala na to, že § 119 ods. 6 Trestného poriadku
hovorí o „osobe, ktorej bol poskytnutý benefit“, pričom benefit podľa § 10 ods. 24 Trestného poriadku možno poskytnúť iba spolupracujúcej osobe. Poskytovanie benefitov spolupracujúcej
osobe upravuje § 33a Trestného poriadku, z ktorého o. i. vyplýva, že súčasťou spolupráce spolupracujúcej osoby s orgánmi
činnými v trestnom konaní je aj spísanie záznamu o tejto spolupráci, ktorý obsahuje
okrem iného aj podmienky na priznanie benefitov a spôsob, akým sa spolupracujúca osoba
podieľa alebo má podieľať na objasňovaní a usvedčovaní z trestnej činnosti, ktorú
je nutné v danom zázname opísať. Tieto záznamy sú súčasťou spisu a obhajoba má následne
právo nazrieť do takýchto záznamov. Súčasťou sú aj záznamy o spolupráci v iných trestných
veciach. Podľa názoru vlády v prípade, ak prijmeme výklad, že napadnuté ustanovenie
sa dotýka akýkoľvek trestných konaní, ktoré majú vecný alebo časový súvis s benefitom,
ktorý bol poskytnutý spolupracujúcej osobe, tak tieto relevantné konania je možné
zistiť aj práve z uvedených záznamov o spolupráci. Bolo by absurdné, ak by zákonodarca
požadoval od orgánov činných v trestnom konaní, súdov alebo od obhajoby, aby prácne
skúmali všetky konania, v ktorých spolupracujúca osoba bola obvinená alebo svedčila,
na účely zistenia, či osoba je „dôveryhodná“. Z kontextu § 33a Trestného poriadku tak vyplýva, že zákonodarca mal na mysli iba konania, ktoré sú vecne alebo časovo
spojené s daným konaním, pričom to, ktoré konania to sú, možno zistiť najmä zo záznamov
o spolupráci. Samozrejme, v praxi sa môže vyskytnúť situácia, keď z rôznych dôvodov
nebude možné zistiť všetky relevantné konania spojené s poskytnutým benefitom. V takom
prípade už bude na predmetných subjektoch, aby všetky tieto relevantné konania dohľadali
iným spôsobom.
113.
Podľa názoru vlády tomu, že musí ísť iba o akékoľvek iné trestné konania, ktoré majú
relevanciu pre uvedené konanie, v ktorom je „dôveryhodnosť“ spolupracujúcej osoby
skúmaná z pohľadu benefitu, ktorý bol poskytnutý, napovedajú aj všeobecné ustanovenia
o dokazovaní § 119 ods. 1 a 3 Trestného poriadku. Ustanovenie § 119 ods. 1 Trestného poriadku demonštratívne menuje skutočnosti, ktoré je nutné v trestnom konaní dokazovať, a
následne ods. 3 definuje, akými prostriedkami, pričom je v ňom uvedené, že „za dôkaz
môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci“. Ak dôkazom môže
byť čokoľvek, čo môže prispieť k objasneniu veci, negatívnym výkladom tohto ustanovenia
tak možno dovodiť, že dôkazom nie je to, čo neprispieva k náležitému objasneniu veci.
„Nepravdivá“ výpoveď spolupracujúcej osoby v inom konaní, ktoré nemá relevantnú súvislosť
s benefitmi, ktoré boli spolupracujúcej osobe poskytnuté, tak nie je dôkazom, ktorý
by mohol prispieť k objasneniu dôveryhodnosti spolupracujúcej osoby v konaní, v ktorom
sú navrhnuté alebo vykonané dôkazy prameniace zo spolupráce.
114.
Vychádzajúc z uvedeného, vláda dospela k záveru, že napadnuté ustanovenie neporušuje
princíp právnej istoty a predvídateľnosti práva, pričom akékoľvek prípadné nejasnosti
je možné preklenúť ich výkladom.
K namietanému porušeniu princípu deľby moci a zasahovaniu do nezávislosti súdu:
115.
Pokiaľ ide o namietané porušenie princípu deľby moci a zasahovanie do nezávislosti
súdu napadnutým ustanovením § 119 ods. 6 Trestného poriadku, podľa názoru vlády by
neústavné bolo len také ustanovenie, ktoré by deľbu moci nerešpektovalo a ktorým by
si zákonodarca privlastnil niektorú z funkcií, ktorú ústava zverila výlučne moci súdnej,
napríklad protiústavnou by bola taká úprava, ktorá by umožňovala zákonodarcovi rušiť
súdne rozhodnutia. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatoval (PL. ÚS 16/95), že rešpektovanie
ústavných zásad deľby moci a rovnosti jednotlivých zložiek štátnej moci neumožňuje
národnej rade zákonom nahradzovať konanie a rozhodnutie všeobecných súdov v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach. Zákonodarca teda nemôže voľne disponovať jednotlivými zložkami
moci v štáte, keďže je taktiež viazaný ústavou.
116.
Podľa názoru vlády napadnuté ustanovenie je všeobecným ustanovením, ktoré nepokrýva
iba jeden konkrétny právny vzťah, ale aplikuje sa na všetky dotknuté právne vzťahy,
čím spĺňa podmienky všeobecnosti a abstraktnosti. Taktiež z pohľadu deľby moci si
touto úpravou zákonodarca neprivlastnil právomoc súdov aplikovať túto (alebo inú)
normu v trestných veciach. Zákonodarca v tejto norme iba stanovil nepoužiteľnosť dôkazov,
ktoré boli získané od spolupracujúcej osoby, ktorej bol poskytnutý benefit, ak takáto
osoba v akomkoľvek trestnom konaní vypovedala nepravdivo alebo neúplne. Avšak to,
či osoba vypovedala nepravdivo alebo neúplne, musí stále vyhodnotiť súd v konkrétnom
prípade, a preto vláda nesúhlasí s argumentom, že táto úprava zasahuje do súdnej moci.
Použiteľnosť (resp. prípustnosť) dôkazov v konaní je bežná súčasť úpravy procesných
noriem, najmä ak ide o trestné právo, ktoré svojou väčšou formálnosťou v tejto oblasti
musí zabezpečovať vyššiu ochranu oprávnených záujmov a práv, keďže ide o konanie,
v ktorom hrozí vážny a nenapraviteľný zásah do práv a slobôd osôb, proti ktorým sa
vedie konanie. Napadnuté ustanovenie navyše ani nevylučuje absolútne dôkazy získané
od spolupracujúcich osôb, ale iba od osôb, ktoré súd vyhodnotí ako „nedôveryhodné“,
a teda bez ďalšieho nevylučuje použiteľnosť dôkazov, ale iba sprísňuje podmienky ich
použitia s ohľadom na dôveryhodnosť a pravdovravnosť spolupracujúcich osôb, ktorým
boli poskytnuté benefity.
K namietanému zasahovaniu do princípu voľného hodnotenia dôkazov:
117.
Vláda nepovažuje za protiústavné a ani za nezvyčajné, že zákonodarca vylučuje použiteľnosť
niektorých dôkazov, pričom napadnuté ustanovenie ani nevylučuje tieto dôkazy bez ďalšieho,
ale až na základe ich vyhodnotenia súdom. Či osoba vypovedala pravdivo aj v iných
relevantných konaniach, musí súd vyhodnotiť, keďže nejde o objektívnu skutočnosť (napr.
ako plynutie času v prípade premlčania). Pravdivosť a úplnosť sú subjektívne kategórie,
ktoré musí súd vyhodnotiť. Ak napríklad páchateľ vypovedá, že videl modré auto, pričom
z kamerového záznamu je zjavné, že auto bolo červené, neznamená to automaticky, že
vypovedal nepravdivo. Na pravdivosť jeho výpovede mohol mať vplyv celý rad ďalších
faktorov (či bol deň alebo noc, vzdialenosť od auta, rýchlosť auta, stresujúce faktory,
schopnosť svedka rozoznávať farby a pod.), ktoré musí súd v rámci voľného hodnotenia
dôkazov vyhodnotiť pred tým, ako prehlási „nedôveryhodnosť“ takejto osoby. Súd tak
musí s ohľadom na uvedené vyhodnotiť „dôveryhodnosť“ spolupracujúcej osoby, ktorej
bol poskytnutý benefit, a to každú výpoveď zvlášť a vo vzájomnej súvislosti, keďže
osoby môžu aj meniť svoje výpovede počas trestného konania. Až v prípade, že súd vyhodnotí
takúto osobu za „nedôveryhodnú“, má povinnosť vylúčiť dôkazy získané od takejto osoby.
Zákon tak podľa názoru vlády ponecháva súdu dostatok voľnosti pri hodnotení dôveryhodnosti
týchto dôkazov.
K namietanej nepreskúmateľnosti skutkového stavu v reťazci zákonným spôsobom získaných
dôkazov:
118.
Podľa názoru vlády napadnuté ustanovenie § 119 ods. 6 Trestného poriadku nevylučuje
použitie výpovede osôb, ktoré dostali benefity, bez ďalšieho, ale iba sprísňuje podmienky
ich použitia s ohľadom na spravodlivosť konania a dôveryhodnosť týchto dôkazov.
K namietanému nesúladu s pozitívnym záväzkom štátu efektívne stíhať trestnú činnosť:
119.
Pokiaľ ide o namietaný nesúlad § 119 ods. 6 Trestného poriadku s pozitívnym záväzkom
stíhať trestnú činnosť, vláda vo svojom stanovisku uviedla, že toto ustanovenie vylučuje
použite dôkazov od spolupracujúcich osôb iba za určitých podmienok, i keď je pravdou,
že istým spôsobom sťažuje dôkaznú situáciu vo veciach, v ktorých navrhnuté dôkazy
pochádzajú od spolupracujúcej osoby. Podľa vlády napadnuté ustanovenie reaguje na
zneužívanie inštitútu spolupracujúceho obvineného a dopad na spravodlivosť konania.
V tejto súvislosti vláda poukázala na to, že Slovenská republika je kritizovaná ESĽP
– v rovine právneho rámca sa Slovenskej republike vyčíta, že chýba jasné zadefinovanie
benefitov, podmienok spolupráce a chýba aj súdna kontrola nad takýmito spoluprácami,
v aplikačnej praxi sú to problémy s nedostatočným vyhodnotením dôveryhodnosti dôkazov
získaných od spolupracujúcej osoby a taktiež s prístupom obhajoby k nazretiu do podmienok
tejto spolupráce.
120.
Podľa názoru vlády pozitívny záväzok štátu efektívne vyšetrovať trestnú činnosť nemôže
ustúpiť právu na spravodlivý proces. Zneužívanie trestného práva zo strany štátu je
obzvlášť nebezpečný jav a najmä z tohto dôvodu existuje v trestnom práve celý rád
záruk, či už v rovine hmotného práva, alebo procesného, aby k takémuto zneužívaniu
nedošlo. Použitie dôkazov, ktoré štát získal výmenou za až v niektorých prípadoch
praktickú beztrestnosť páchateľa trestnej činnosti, je z pohľadu práva na spravodlivý
proces veľké riziko, s ktorým sa súdy a orgány činné v trestnom konaní musia vysporiadať
a pristupovať k takýmto dôkazom opatrne. V takýchto prípadoch musia existovať zákonné
záruky na to, aby štát nevytváral „profesionálnych svedkov“, ktorí za svoju beztrestnosť
alebo iné výhody budú usvedčovať iné osoby z trestnej činnosti.
121.
ESĽP vo svojej judikatúre tak sformoval určité záruky, ktoré musia sprevádzať použitie
dôkazov od spolupracujúcich obvinených. Jednou z týchto požiadaviek je aj to, aby
sa súdy dostatočne vysporiadali s námietkami obhajoby, obzvlášť ak ide o nepoužiteľnosť
takýchto dôkazov. Tieto nároky stúpajú priamo úmerne s nárastom rozsahu a významu
výhod, ktoré sú poskytované spolupracujúcemu obvinenému. Zákonodarca tým, že zaviedol
svojím spôsobom povinnosť vypovedať pravdu pre spolupracujúceho obvineného, ktorému
boli poskytnuté benefity, zaviedol ďalšiu záruku pre spravodlivosť konania, v ktorom
existujú dôkazy získané od osoby, ktorá mala z takéhoto konania prospech. Podľa názoru
vlády zákonodarca tým, že zaviedol ďalšie podmienky na použitie dôkazov od spolupracujúcich
osôb, a to bez toho, aby takéto dôkazy bez ďalšieho vylúčil, sťažil dôkaznú situáciu
v určitých konaniach, avšak neurobil ju nemožnou. Nemožno tak hovoriť, že by takouto
úpravou znemožnil štátu efektívne odhaľovať trestnú činnosť a usvedčovať páchateľov
z nej. Takéto sťaženie však malo legitímny cieľ, ktorým je ochrana práva na spravodlivý
proces, ktorého nedostatočnú ochranu v danej oblasti v právnom poriadku Slovenskej
republiky už konštatoval aj ESĽP.
C. K namietanému nesúladu čl. II bodu 2 zákona č. 416/2025 Z. z. (doplnenie § 168 ods. 1 Trestného poriadku):
122.
Vo vzťahu ku skupinou poslancov namietanému nesúladu čl. II bodu 2 zákona č. 416/2025 Z. z. (doplnenie § 168 ods. 1 Trestného poriadku) vláda vo svojom stanovisku konštatovala, že návrh skupiny poslancov sa podrobne
neústavnosti tohto ustanovenia nevenuje – návrh skupiny poslancov len zmieňuje, že
toto ustanovenie prenáša zodpovednosť za neprimerané zákonné nastavenie na súd prostredníctvom
korekčných výnimiek, na základe čoho skupina poslancov analogicky dôvodí, že súd nemôže
„aspoň hodnotiť“ dôveryhodnosť spolupracujúcej osoby podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku, ak jej výpoveď bola zákonom už predtým diskvalifikovaná ako dôkaz získaný prostredníctvom
nezákonného benefitu. Uvedeným však podľa názoru vlády skupina poslancov namieta skôr
protiústavnosť § 119 ods. 6 Trestného poriadku ako doplnenia § 168 ods. 1 Trestného poriadku.
123.
Vláda v tejto súvislosti poukázala, že do § 168 ods. 1 Trestného poriadku bolo explicitne doplnené, aby súd v odôvodnení rozsudku vyhodnotil aj dôveryhodnosť
spolupracujúcej osoby, ktorej bol poskytnutý benefit. Požiadavka na hodnotenia dôveryhodnosti
tejto osoby mala byť aj podľa predošlého právneho stavu súčasťou hodnotenia vykonaných
dôkazov. Táto požiadavka vyplýva aj z judikatúry ESĽP, pričom problémom v intenciách
Slovenskej republiky bolo práve to, že súdy sa nie vždy dôsledne s hodnotením dôveryhodnosti
spolupracujúcich osôb, ktorým boli poskytnuté benefity, vysporiadali. Uvedené ustanovenie
iba vyjadruje ďalšiu náležitosť, ktorú by malo mať odôvodnenie rozsudku, a preto sa
podľa názoru vlády nemožno stotožniť so skupinou poslancov, že by toto doplnenie „prenášalo
zodpovednosť za neprimerané zákonné nastavenie na súd“. Nemožno sa stotožniť ani s
tým, že je protiústavné to, že zákonodarca v tomto smere explicitne vyjadril určitú
náležitosť alebo vlastnosť, ktorú by malo mať odôvodenie súdneho rozsudku. Keď tak
možno argumentovať práve naopak, a to tak, že čím vyššie nároky kladie zákonodarca
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, tým je vo väčšej miere poskytnutá ochrana práva
na spravodlivý proces. Práve kvalitné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je dôležitým
predpokladom, aby dotknuté osoby a prípadne súdy vyššej inštancie vedeli, akými úvahami
sa súd zaoberal a na základe čoho rozhodol a ako rozhodol. Kvalitné odôvodnenie rozsudku
je dôležitou vlastnosťou rozsudku, bez ktorého by rozhodnutie nebolo preskúmateľné.
Z uvedených dôvodov považuje vláda návrh skupiny poslancov aj v časti týkajúcej sa
neústavnosti doplnenia § 168 ods. 1 Trestného poriadku za nedôvodný.
124.
V závere vláda svoje stanovisko doplnila o informáciu, že v súčasnosti prebieha v
národnej rade legislatívny proces zmeny (novelizácie) niektorých ustanovení Trestného
poriadku a Trestného zákona. Dňa 7. mája 2026 doručila vláda národnej rade vládny
návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (parlamentná tlač č. 1314), ktorý sa zaoberá komplexným
doplnením právnej úpravy týkajúcej sa spolupracujúcich obvinených, ich benefitov a
podmienok spolupráce, a teda novelizuje napadnuté ustanovenia. Predmetný vládny návrh
zákona by mal byť (v prvom čítaní, pozn.) prerokovaný na schôdzi národnej rady so
začiatkom 26. mája 2026, pričom jeho účinnosť je stanovená na 1. november 2026.
III.3. Repliky navrhovateľov:
III.3.1. Repliky špecializovaného trestného súdu:
125.
Špecializovaný trestný súd zastúpený samosudcom JUDr. Milanom Cisarikom vo svojej
replike z 9. júna 2026 (doručenej ústavnému súdu 10. júna 2026) uviedol, že nepovažuje
za potrebné sa vyjadrovať k stanovisku národnej rady, keďže neobsahuje žiadne argumenty
týkajúce sa jeho návrhu. Vo vzťahu k stanovisku vlády poukázal na to, že z neho vyplýva,
že vláda národnej rade 7. mája 2026 predložila návrh zákona, ktorým sa má meniť aj
napadnuté ustanovenie § 119 ods. 6 Trestného poriadku, z čoho vyvodil, že aj vláda
si uvedomuje nesúlad napadnutého ustanovenia s ústavou a dohovorom.
126.
Špecializovaný trestný súd zastúpený samosudkyňou Mgr. Pamelou Záleskou vo svojej
replike z 9. júna 2026 (doručenej ústavnému súdu 11. júna 2026) uviedol, že nevyužíva
možnosť zaujať stanovisko k stanovisku národnej rady, keďže sa v ňom nenachádzajú
žiadne argumenty týkajúce sa jeho návrhu. Vo vzťahu k stanovisku vlády v podstatnom
uviedol, že ak by bola vláda presvedčená o správnosti a vhodnosti úpravy napadnutého
ustanovenia § 119 ods. 6 Trestného poriadku a nemala by žiadne pochybnosti o jeho
súladnosti, nepovažovala by za potrebné predkladať do legislatívneho procesu ďalšiu
zmenu tohto ustanovenia tak, ako to dáva do pozornosti ústavnému súdu v bode X svojho
stanoviska. Vo vzťahu k argumentom uvedeným v bode VII stanoviska vlády uviedol, že
sú nielen dôkazom o hlbokom nepochopení procesu dokazovania v trestnom konaní, ale
sú tiež dôkazom o absencii poznatkov o inštitúte spolupracujúcich osôb, ktoré sú vo
výsledku spôsobilé deštruovať trestný proces, jeho základné princípy a pravidlá a
napokon aj nezanedbateľne oslabiť Slovenskú republiku ako demokratický a právny štát.
III.3.2. Replika generálneho prokurátora:
127.
Generálny prokurátor vo svojej replike z 30. júna 2026 (doručenej ústavnému súdu
30. júna 2026) vo vzťahu k stanovisku vlády uviedol, že ministerstvo spravodlivosti
vo svojom vyjadrení prezentovalo iba jednu z viacerých interpretačných alternatív
napadnutého ustanovenia § 119 ods. 6 Trestného poriadku. Podľa názoru generálneho
prokurátora tento reštriktívny výklad popierajúci primárny jazykovo-gramatický zmysel
textu v konečnom dôsledku len potvrdzuje zjavnú nejednoznačnosť, neúplnosť a neurčitosť
posudzovanej právnej normy. Odstránenie týchto legislatívnych nedostatkov zakladá
vysokú mieru právnej neistoty a pre orgány aplikácie práva predstavuje neúmerne komplexnú
a interpretačne náročnú úlohu. Tento stav je podľa generálneho prokurátora v priamom
rozpore s materiálnym chápaním princípov právneho štátu. Podmienkou sine qua non právneho štátu je totiž požiadavka právnej istoty, ktorej integrálnou súčasťou je
predvídateľnosť práva, zrozumiteľnosť a vnútorná konzistentnosť právnych noriem. Ak
samotné znenie zákona vyžaduje od aplikačných orgánov dotváranie práva nad rámec jeho
gramatického vyjadrenia, dochádza k zásahu do legitímnych očakávaní adresátov práva
a k ohrozeniu práva na spravodlivý proces. Nie je vylúčená ani svojvôľa v aplikačnej
praxi, čo je v demokratickej spoločnosti neprípustné. Vo vzťahu k stanovisku národnej
rady generálny prokurátor nezaujal žiadne stanovisko z dôvodu, že sa v ňom nenachádzajú
žiadne argumenty týkajúce sa jeho návrhu.
III.3.3. Replika skupiny poslancov:
128.
Skupina poslancov vo svojej replike z 23. júna 2026 (doručenej ústavnému súdu 5.
júla 2026) na úvod uviedla, že stanoviská národnej rady a vlády nevyvracajú nosné
dôvody protiústavnosti napadnutých ustanovení. Naopak, vo viacerých ohľadoch ich potvrdzujú,
najmä tým, že vláda výslovne uvádza, že napadnuté ustanovenia neboli súčasťou vládneho
návrhu zákona a že vláda nemá podklady, ktoré by tieto návrhy detailne analyzovali,
a vychádza len z odôvodnenia poskytnutého poslancami. Takéto priznanie je významné
najmä pri trestnoprávnych normách zasahujúcich do jadra slobody prejavu, politickej
súťaže, práva na spravodlivý proces a nezávislosti súdov. Skupina poslancov zdôraznila,
že predmetom konania nie je politická vhodnosť prijatej právnej úpravy, ale jej ústavná
prípustnosť. Ústavný súd nemá nahrádzať zákonodarcu pri určovaní trestnej politiky
štátu. Má však posúdiť, či zákonodarca pri uplatnení trestnej represie rešpektoval
hranice materiálneho právneho štátu, princíp legality v trestnom práve, požiadavku
proporcionality, slobodu prejavu, slobodnú súťaž politických síl a ústavné záruky
spravodlivého trestného konania.
A. K namietanej neústavnosti legislatívneho procesu:
129.
Pokiaľ ide o namietanú neústavnosť legislatívneho procesu, skupina poslancov uviedla,
že vláda aj národná rada vo svojich stanoviskách implicitne redukujú ústavný prieskum
na otázku, či bol formálne dodržaný zákon o rokovacom poriadku a či možno spätne identifikovať
určitý legitímny cieľ napadnutej úpravy. Takýto prístup skupina poslancov považuje
za nedostatočný. V materiálnom právnom štáte nestačí, aby zásah do základných práv
mal podobu zákona a aby sa jeho účel dal dodatočne opísať všeobecnými pojmami ako
ochrana bezpečnosti, verejného poriadku alebo spravodlivého procesu. Zákonodarca musí
pri osobitne intenzívnych zásahoch preukázať aj racionalitu, nevyhnutnosť a primeranosť
zvoleného prostriedku. Táto požiadavka je ešte prísnejšia pri trestnom práve. Trestné
právo predstavuje najtvrdší nástroj v rukách verejnej moci, ktorým štát nielen reguluje
správanie jednotlivcov (adresátov právnej normy), ale spája s ním spoločenské odsúdenie,
hrozbu odňatia slobody a sekundárne dôsledky odsúdenia. Ústavný súd v náleze sp. zn.
PL. ÚS 106/2011 pripomenul, že ani v oblasti trestnej politiky nie je zákonodarca
zbavený povinnosti rešpektovať požiadavky materiálneho právneho štátu a proporcionality
trestnej represie. Rovnako v rozhodovaní o novele trestných kódexov vedenej pod sp.
zn. PL. ÚS 3/2024 ústavný súd pracoval s predpokladom, že trestná politika musí byť
racionálna, nesvojvoľná a ústavne odôvodnená. Skupina poslancov preto odmieta tézu,
podľa ktorej samotná existencia parlamentnej väčšiny a formálne hlasovanie v národnej
rade postačujú na ústavné legitimizovanie trestnoprávnych prílepkov prijatých bez
riadnej odbornej, verejnej a parlamentnej deliberácie. Parlamentná väčšina je oprávnená
vládnuť, nie však zbaviť zákonodarný proces jeho ústavného obsahu.
130.
Nadväzujúc na uvedené, skupina poslancov poukázala na to, že národná rada vo svojom
stanovisku stavia procesnú obranu najmä na tom, že skrátené legislatívne konanie bolo
odôvodnené nárastom majetkových deliktov, že poslanci mali možnosť vystupovať v rozprave
a že minister spravodlivosti vyjadril súhlas s rozširujúcim pozmeňujúcim návrhom.
Vláda obdobne uvádza, že predmetné procesné rozhodnutia boli prijaté hlasovaním parlamentnej
väčšiny a že jednotlivé okolnosti nedosiahli ústavnú intenzitu. Skupina poslancov
s týmito závermi národnej rady a vlády nesúhlasí a argumentuje, že pôvodný vládny
návrh zákona sa týkal predovšetkým trestnosti opakovaných drobných krádeží, teda konkrétnej
otázky majetkovej kriminality. Napadnuté ustanovenia však do pôvodného vládneho návrhu
vložili úplne odlišné regulačné celky: novú skutkovú podstatu marenia volebnej kampane,
novú skutkovú podstatu popierania mierového usporiadania po druhej svetovej vojne
a procesnú úpravu použiteľnosti dôkazov získaných od spolupracujúcich osôb. Tieto
okruhy podľa skupiny poslancov nemožno považovať za prirodzené dopracovanie pôvodného
návrhu, ale ide o samostatné, normatívne závažné a ústavne citlivé témy, ktoré by
v právnom štáte vyžadovali riadny legislatívny proces, odbornú diskusiu a riadne posúdenie
dopadov.
131.
Podľa skupiny poslancov je ústavne neudržateľný argument národnej rady, podľa ktorého
je rozhodujúce iba to, že bol „otvorený“ Trestný zákon – ak by totiž stačilo, že návrh
zákona novelizuje Trestný zákon, potom by akýkoľvek pozmeňujúci návrh k akejkoľvek
skutkovej podstate alebo k akejkoľvek procesnej otázke trestného konania bol automaticky
prípustný. Takýto výklad by úplne vyprázdnil požiadavku vecnej súvislosti pozmeňujúcich
a doplňujúcich návrhov a premenil by druhé čítanie na mechanizmus obchádzania štandardného
legislatívneho procesu.
132.
Pokiaľ ide o súhlas ministra spravodlivosti podľa § 94 ods. 2 rokovacieho poriadku – ten podľa názoru skupiny poslancov nemôže konvalidovať absenciu vecnej súvislosti
ani nahradiť ústavne požadovanú transparentnosť a deliberatívnosť zákonodarného procesu,
keďže súhlas predkladateľa je procesnou podmienkou rokovacieho poriadku, nie materiálnou
ústavnou licenciou na pripojenie ľubovoľného trestnoprávneho obsahu k už prerokúvanému
návrhu zákona.
133.
Podľa skupiny poslancov neobstojí ani odkaz národnej rady na to, že časť pozmeňujúceho
návrhu mala byť poslancom známa z inej parlamentnej tlače – znalosť návrhu z iného
legislatívneho konania nemôže nahradiť riadne prerokovanie v konkrétnom legislatívnom
procese, v ktorom sa návrh stáva súčasťou zákona. Ústavne relevantná nie je abstraktná
možnosť, že niektorí poslanci sa s textom mohli stretnúť v minulosti, ale to, či konkrétny
zákon prešiel predvídateľným, verejným a deliberatívnym procesom.
134.
V súvislosti s argumentom národnej rady, že obmedzenie rozpravy podľa § 29a rokovacieho
poriadku a ukončenie rozpravy podľa § 35 ods. 7 rokovacieho poriadku sú zákonné nástroje, skupina poslancov uviedla, že nenamieta izolovanú existenciu
týchto nástrojov, ale ich kumulatívne použitie v procese, v ktorom boli zásadné trestnoprávne
normy vložené do návrhu v poslednej fáze a schválené bez riadneho priestoru na odborné
a politické spracovanie. Práve kumulácia skráteného legislatívneho konania, časového
obmedzenia rozpravy, neskorého vloženia vecne nesúrodých návrhov a ukončenia rozpravy
vytvorila situáciu, v ktorej formálne hlasovanie nemôže zakryť materiálne zlyhanie
deliberatívnej funkcie parlamentu. Podľa názoru skupiny poslancov je v tomto smere
osobitne významný nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 26/2019 (moratórium na volebné
prieskumy), v ktorom ústavný súd síce uznal, že dotváranie návrhu zákona pozmeňujúcimi
návrhmi je právom poslancov, avšak zároveň zdôraznil, že toto právo je spojené s procedurálnymi,
formálnymi a obsahovými požiadavkami zabezpečujúcimi transparentnosť, predvídateľnosť
a deliberatívnosť zákonodarného procesu. Presne tieto hodnoty boli podľa skupiny poslancov
v napadnutom legislatívnom procese porušené.
B. K namietanému nesúladu novelizácie Trestného poriadku:
135.
Pokiaľ ide o namietaný nesúlad § 119 ods. 6 Trestného poriadku, skupina poslancov
uviedla, že vláda zavedenie tohto ustanovenia obhajuje najmä tým, že jeho nejasnosti
možno preklenúť historickým, teleologickým a systematickým výkladom, pričom sama priznáva,
že jazykové znenie ustanovenia vyvoláva otázky týkajúce sa pojmu „akomkoľvek trestnom
konaní“, procesného postavenia spolupracujúcej osoby, časového rozsahu dotknutých
výpovedí a toho, či má nepravdivosť posudzovať súd ako predbežnú otázku.
136.
Podľa názoru skupiny poslancov táto argumentácia vlády nevyvracia protiústavnosť
§ 119 ods. 6 Trestného poriadku, ale ju, naopak, potvrdzuje. Trestnoprocesná norma,
ktorá môže zásadným spôsobom vylúčiť dôkazy v trestnom konaní, ovplyvniť zistenie
skutkového stavu, zasiahnuť do práv obvineného, poškodeného aj do pozitívneho záväzku
štátu účinne vyšetrovať závažnú trestnú činnosť, musí byť formulovaná jasne a predvídateľne.
Nie je prípustné, aby jej základný rozsah museli súdy konštruovať až prostredníctvom
rozsiahleho záchranného výkladu, ktorý sa odchyľuje od slovného znenia. Výklad vlády,
podľa ktorého slová „v akomkoľvek trestnom konaní“ neznamenajú akékoľvek trestné konanie,
ale len konania časovo alebo vecne spojené s dotknutým konaním, nie je ústavnokonformným
výkladom v pravom zmysle slova, ale normotvornou korekciou. Zákonodarca takúto podmienku
do textu nevložil. Ak by mala byť podmienkou vecná alebo časová súvislosť, musela
by byť v zákone vyjadrená. V trestnom procese nemožno základné limity použiteľnosti
dôkazov ponechať na dodatočné dopísanie judikatúrou.
137.
Skupina poslancov považuje za problematický aj návrh vlády, aby súd nepravdivosť
alebo neúplnosť výpovede spolupracujúcej osoby posudzoval ako predbežnú otázku. Tým
sa v každom konaní, v ktorom vystupuje spolupracujúca osoba, otvára potenciálne rozsiahly
vedľajší spor o pravdivosť jej výpovedí v iných trestných konaniach, o rozsah poskytnutých
benefitov, o súvis týchto benefitov s jednotlivými výpoveďami a o to, či išlo o podstatné
skutočnosti. Takýto model vytvára riziko neprehľadnosti, prieťahov a nepredvídateľnosti
dôkazného procesu.
138.
Skupina poslancov nesúhlasí ani s tvrdením vlády, že § 119 ods. 6 Trestného poriadku
je len bežnou úpravou prípustnosti dôkazov. Napadnuté ustanovenie totiž nevylučuje
dôkaz pre nezákonnosť spôsobu jeho získania, ale pre neskoršie alebo paralelné hodnotenie
osoby ako nedôveryhodnej v inom kontexte. Ide o kvalitatívne odlišný zásah: zákonodarca
premieňa otázku vierohodnosti osoby, ktorá má byť predmetom voľného hodnotenia dôkazov
v konkrétnom konaní, na automatický dôvod nepoužiteľnosti dôkazov, čím zasahuje do
samotného jadra súdneho hodnotenia dôkazov. Judikatúra ESĽP vo veciach Adamčo v. Slovakia
a Erik Adamčo v. Slovakia nevyžaduje takúto automatickú diskvalifikáciu dôkazov. ESĽP
kritizoval nedostatočné záruky pri použití výpovedí spolupracujúcich osôb, najmä nedostatočné
individuálne posúdenie rozsahu a povahy benefitov, motívov svedkov, prístupu obhajoby
k relevantným informáciám a kvality odôvodnenia vnútroštátnych súdov. Z týchto rozsudkov
vyplýva potreba transparentnosti, kontradiktórnosti a individualizovaného hodnotenia,
nie paušálna zákonná domnienka nepoužiteľnosti dôkazov založená na nejasne definovanej
nepravdivosti v „akomkoľvek“ inom konaní.
139.
Podľa názoru skupiny poslancov preto argument vlády, že napadnuté ustanovenie chráni
právo na spravodlivý proces, míňa podstatu veci.
140.
Pokiaľ vláda uvádza, že pozitívny záväzok štátu účinne stíhať trestnú činnosť nemôže
prevážiť nad právom na spravodlivý proces, skupina poslancov s touto všeobecnou tézou
súhlasí. Z nej však nevyplýva ústavnosť § 119 ods. 6 Trestného poriadku. Práve ústavne
konformné riešenie musí zachovať rovnováhu medzi právom obvineného na spravodlivý
proces, právami poškodených, verejným záujmom na účinnom stíhaní závažnej kriminality
a nezávislou rozhodovacou právomocou súdu, pričom napadnuté ustanovenie túto rovnováhu
narúša.
141.
Pokiaľ ide o namietaný nesúlad novelizáciou doplneného znenia § 168 ods. 1 Trestného poriadku, skupina poslancov uviedla, že podľa vlády doplnenie § 168 ods. 1 Trestného poriadku iba explicitne vyjadruje povinnosť súdu hodnotiť dôveryhodnosť spolupracujúcej osoby
a že vyššie nároky na odôvodnenie rozsudku posilňujú právo na spravodlivý proces.
Skupina poslancov v tejto súvislosti nepolemizuje s tým, že dôveryhodnosť spolupracujúcej
osoby má byť v trestnom konaní dôsledne hodnotená a riadne odôvodnená. Práve naopak,
ide o požiadavku vyplývajúcu z judikatúry ESĽP aj z ústavných princípov spravodlivého
procesu. Problém však podľa skupiny poslancov spočíva v systémovej väzbe medzi § 168 ods. 1 a § 119 ods. 6 Trestného poriadku. Ak § 119 ods. 6 konštruuje nejasný a automatizovaný
režim nepoužiteľnosti dôkazov, samotná povinnosť súdu hodnotiť dôveryhodnosť spolupracujúcej
osoby tento deficit neodstraňuje. Zákonodarca nemôže najprv vytvoriť procesnú normu,
ktorá neprimerane predurčuje použiteľnosť dôkazov, a následne sa dovolávať toho, že
súd má v odôvodnení nejako opísať dôveryhodnosť osoby. Skupina poslancov preto trvá
na tom, že napadnutá úprava v § 168 ods. 1 Trestného poriadku musí byť posudzovaná spolu s § 119 ods. 6 Trestného poriadku ako súčasť jedného normatívneho
mechanizmu. Podľa názoru skupiny poslancov v prípade, ak by ústavný súd dospel k záveru
o protiústavnosti § 119 ods. 6 Trestného poriadku, bolo by potrebné posúdiť aj ďalší
osud nadväzujúcej časti § 168 ods. 1 Trestného poriadku, aby v právnom poriadku nezostala norma viazaná na neústavnú konštrukciu použiteľnosti
dôkazov.
142.
Vo vzťahu k argumentu vlády, že v národnej rade prebieha legislatívny proces, ktorý
má novelizovať aj napadnuté ustanovenia Trestného poriadku, skupina poslancov uviedla,
že táto skutočnosť jej návrh neoslabuje, ale, naopak, potvrdzuje, že napadnutá právna
úprava bola prijatá unáhlene, bez riadneho premyslenia a bez stabilného normatívneho
konceptu.
III.4. Ústne pojednávanie:
143.
Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože o ústne pojednávanie
žiaden z účastníkov nepožiadal najneskôr vo svojom prvom podaní vo veci a zároveň
ústavný súd po oboznámení sa s návrhmi navrhovateľov, so stanoviskami národnej rady
a vlády a s replikami navrhovateľov dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
144.
Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že v súvislosti s (prvým) návrhom špecializovaného
trestného súdu bolo ústavnému súdu 10. februára 2026 doručené podanie Ing. Norberta
Bödöra, ktorým ústavnému súdu navrhol, aby mu ústavný súd v konaní o (prvom) návrhu
špecializovaného trestného súdu priznal postavenie zúčastnenej osoby a následne mu
umožnil nahliadnuť do príslušného spisu ústavného súdu a vyjadriť sa k (prvému) návrhu
špecializovaného trestného súdu, keďže tento návrh bol špecializovaným trestným súdom
podaný v súvislosti s trestnou vecou vedenou na špecializovanom trestnom súde pod
sp. zn. 13T/1/2023 proti Ing. Norbertovi Bödörovi ako obžalovanému. Vzhľadom na skutočnosť,
že zo zákona o ústavnom súde nevyplýva možnosť v konaní o súlade právnych predpisov
priznať postavenie zúčastnenej osoby fyzickej osobe, ktorá je účastníkom konania,
v súvislosti s ktorým všeobecný súd využil svoje ústavou dané oprávnenie iniciovať
pred ústavným súdom konanie o súlade právnych predpisov, ústavný súd o predmetnom
návrhu na priznanie postavenia zúčastnenej osoby nerozhodoval.
IV.
Posúdenie dôvodnosti návrhov
145.
Odpovede na námietky proti vadám legislatívneho procesu, ktoré neboli ústavným súdom
zistené s diskvalifikačným účinkom proti napadnutým ustanoveniam, sú uvedené v závere
tohto odôvodnenia. Ústavný súd v prvom rade pristúpil k preskúmaniu vecných námietok.
IV.1. K namietanému nesúladu obsahu napadnutých ustanovení Trestného poriadku:
146.
Napadnuté ustanovenie § 119 ods. 6 Trestného poriadku vyjadruje zákonný príkaz vyradiť
určitý dôkaz z možnosti súdu ho nezávisle posúdiť samostatne či v spojení s inými
dôkazmi v trestnom konaní. Ústavný súd tak stál pred úlohou v prvom rade posúdiť,
či napadnutá právna úprava svojím obsahom v tejto súvislosti neúmerne nezasahuje do
ústavou garantovanej sudcovskej nezávislosti.
147.
Individuálna sudcovská nezávislosť totiž nie je obsolentná márnosť, ale organický
pilier súdnej moci, na ktorom stojí jej zmysluplná existencia. Bez rešpektovania záruk,
ktoré túto nezávislosť garantujú a podporujú, totiž súdna moc nemá schopnosť (a to
dokonca ani pri existencii nezávislosti inštitucionálnej) plniť svoj význam. Medzi
najvýznamnejšie garancie tejto nezávislosti je možné bezpochyby zaradiť zásadu voľného
hodnotenia dôkazov, ktorú možno bezprostredne a priamo odvodiť z nezávislosti súdov
upravenej v čl. 141 ods. 1 ústavy (v trestnom konaní v spojení s čl. 50 ods. 1 ústavy) a súčasne vyjadrenej napríklad aj v § 2 ods. 12 Trestného poriadku.
148.
Dokazovanie v trestnom konaní možno bezpochyby zaradiť medzi jeho najvýznamnejšie
súčasti. Predstavuje prísne formalizovaný procesnoprávny postup, ktorý vyjadruje poznávaciu
činnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu uskutočňovanú za súčinnosti strán
konania, ako aj ďalších osôb zúčastnených na trestnom konaní. Jeho účelom je prostredníctvom
limitov ľudského poznania rekonštruovať skutkový dej, ktorý je predmetom trestného
konania, prostredníctvom vyhľadania, zabezpečenia, vykonania a následného vyhodnotenia
zákonne získaných dôkazov tak, aby sa bez rozumných pochybností dokázal naplniť účel
trestného konania v zmysle § 1 Trestného poriadku (náležite zistiť trestné činy, spravodlivo potrestať páchateľa a odňať výnosy z trestnej
činnosti).
149.
V rámci dokazovania vystupuje do popredia otázka prípustnosti/použiteľnosti dôkazov
a otázka voľného hodnotenia dôkazov, ktoré sú relevantné aj v prerokúvanej veci. I
keď sa môže zdať, že ide o problémy totožné, ich ontologická podstata je rozdielna.
150.
Prvá z nich rieši otázku, či dôkaz bol obstaraný zákonným spôsobom – t. j. či postup
získania (vyhľadanie a zabezpečenie) a vykonania dôkazu konvenoval zákonným kritériám
(východisko priamo predpísané § 119 ods. 3 Trestného poriadku). Toto kritérium cieli na proces, postup či spôsob, akým došlo k získaniu a vykonaniu
dôkazu, pričom ak sa zistí neproporcionálny diskvalifikačný dôvod, dochádza k vylúčeniu
dôkazov z trestného konania (dôkaz nie je možné hodnotiť). Takéto vylúčenie môže pritom
nastať buď priamo ex lege (§ 119 ods. 3 a 5 Trestného poriadku), alebo napríklad aj na základe judikatúry súdov (napríklad vyšetrenie na polygrafe).
Otázka prípustnosti/použiteľnosti dôkazu môže byť za určitých okolností regulovaná
normotvorcom. Riešiť sa tak môžu všeobecne vopred určené dôsledky vád v procese získania
a vykonania dôkazov (podľa závažnosti nedostatkov následne môže ísť o dôkazy absolútne
či relatívne neúčinné), ktoré sa procesne aplikujú nezávisle od pravdivosti či presvedčivosti
dôkazu samotného (súd vierohodnosť dôkazu vôbec neskúma, keďže dôkaz nemôže použiť).
Takáto nezávislosť od otázky ne/pravdivosti dôkazu spôsobuje, že sa nezasahuje do
autonómnej ústavnej možnosti súdov (orgánov činných v trestnom konaní) hodnotiť dôkazy.
151.
Implicitný ústavný (pozri napr. IV. ÚS 160/2024, II. ÚS 329/2021) a výslovný zákonný
princíp (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku) voľného hodnotenia dôkazov je však vybudovaný na iných východiskách. V rámci napĺňania
spravodlivosti predstavuje zásadný pilier materiálneho právneho štátu, keď nepripúšťa
konkluzívne normatívne príkazy smerom k hodnoteniu jednotlivých dôkazov. Je vyjadrený
tým, že význam dôkazov sa prejaví až pri celkovom záverečnom hodnotení dôkazného materiálu,
ktoré je zverené výlučne súdu. Ani v tomto prípade však nie sú úplne vylúčené zásahy
normotvorcu, ústavne prípustné sú však spravidla len také obmedzenia, ktoré nie sú
absolútne kategorické či konkluzívne (sú napríklad formulované podmienečne alebo spôsobom
pripúšťajúcim výnimky), resp. úplne nevylučujú orgány činné v trestnom konaní či súdy
z možností dokazované skutočnosti hodnotiť.
152.
Spravidla preto nebudú ústavne rizikové normatívne predpísané pravidlá dôkazného
bremena či dôkazného štandardu (napr. prezumpcia neviny – kto a čo dokazuje, či je
potreba preukázať dokazovanú skutočnosť bez dôvodných/rozumných pochybností). Obdobne
neústavnosť nemožno predpokladať pri domnienkach, pri ktorých sa prezumpcia hodnotenia
určitej skutočnosti dá vyvrátiť opakom, čo bude opäť na posúdení súdu (napr. prezumpcia
príčetnosti obvineného, prezumpcia správnosti verejných listín, domnienka otcovstva
pri trestnom čine zanedbania povinnej výživy a podobne). Osobitnú povahu v tomto smere
zohráva napríklad vyhlásenie viny podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (priznaná vina sa ďalej nedokazuje), ktorého dôsledky sú však moderované potrebou
súdneho rozhodnutia o prijatí takéhoto vyhlásenia podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku či možnosťou podania dovolania ministrom spravodlivosti z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Pod podobný režim možno podradiť aj znovuudelenie súhlasu poškodeného s trestným
stíhaním po tom, čo ním bol vzatý späť podľa § 212 ods. 3 Trestného poriadku (považuje sa za nesúhlas s trestným stíhaním a znova ho nemožno udeliť), avšak aj
tento stav nie je definitívny a konečný vzhľadom na výnimky pre jeho možné znovuudelenie
v § 212 Trestného poriadku, o ktorých rozhoduje orgán činný v trestnom konaní, resp. súd (§ 212 ods. 5 Trestného poriadku). Okrem toho v trestnom práve poznáme aj právne fikcie (napr. fikcia zahladenia odsúdenia,
fikcia doručenia), ktoré predstavujú neodvolateľný príkaz normotvorcu zachádzať s
realitou z dôvodu právnej istoty tak, ako by určitý stav existoval, resp. neexistoval.
Vysoké riziko z hľadiska ne/ústavnosti pritom predstavujú také normatívne príkazy,
ktorých kategorickosť je určená ako bezvýnimočná alebo bez možnosti ingerencie orgánov
činných v trestnom konaní či súdu, prípadne také, ktoré nesledujú legitímny cieľ,
prípadne tento by sa dal pri nich dosiahnuť aj inak, nemajú povahu výnimočného opatrenia,
ktoré rešpektuje podstatu a zmysel základných práv a slobôd (čl. 13 ods. 4 ústavy), alebo sú formulované spôsobom, ktorý nerešpektuje materiálne ústavné princípy právneho
štátu (zákaz nerozpornosti právneho poriadku, požiadavka právnej istoty, určitosti
právnej normy a pod.).
153.
V systéme ústavne fixovanej deľby moci a možnosti rozhodnúť o spáchaní trestného
činu len nezávislým a nestranným súdom (čl. 50 ods. 1, čl. 141 ods. l ústavy) nesmie byť zákonom prekročená racionálne a hodnotovo zmysluplná bariéra možnosti
ustanoviť procesnú diskvalifikáciu dôkazu ako podkladu na rozhodovanie, pretože taký
prístup by znamenal excesívny zásah zákonodarnej moci do pôsobnosti moci súdnej.
154.
Popísaným prekročením je zákonná úprava vylučujúca na báze nepoužiteľnosti dôkazu
možnosť vypočuť osobu, resp. získať v trestnom konaní akýkoľvek dôkaz od osoby, ktorá
v inom trestnom konaní nevypovedala pravdivo alebo zamlčala podstatné okolnosti. Uvedené
totiž v konečnom dôsledku znemožňuje hodnotiť takú výpoveď alebo iný dôkaz podľa všeobecných
štandardov voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku vo vecnom popise hodnotiacich kritérií), a to na báze zákonnej fixácie nevyvrátiteľnej
domnienky s obsahom parafrázovateľným ako „raz klamár, navždy klamár“ štylizovanej
do pozície axiómy.
155.
Taký záver ako ratio legis nie je možné vecne odobriť ani v mimoprocesnom kontexte životných reálií, pretože
z rôznych objektívnych a subjektívnych dôvodov sa môže meniť hodnota pravdivosti a
úplnosti vyjadrení osôb nielen o vnímaní rôznych udalostí vo vonkajšom svete (v trestnoprávnom
ponímaní skutkov), ale aj o rôznych okolnostiach tej istej udalosti. Zároveň platí,
že predchádzajúca výpoveď v trestnom konaní môže byť ovplyvnená zákonom definovanou
pozíciou vypočúvanej osoby v aspektoch, ktoré je potrebné následne zvažovať vo vzťahu
k hodnoteniu obsahu neskoršej procesnej výpovede tejto osoby alebo iného od nej získaného
dôkazu a ktoré nemusia faktickú pravdivosť takto získanej dôkaznej informácie diskvalifikovať.
156.
V súhrne týchto faktorov je pre trestné konanie v demokratickom a právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) zásadne potrebné od dotknutej osoby získať dôkaz v príslušnej procesnej forme a
hodnotiť ho komplexne, zohľadniac vo vzťahu k dôveryhodnosti osoby a v konečnom dôsledku
vo vzťahu k verifikácii poskytnutej dôkaznej informácie aj (ale nielen) negatívne
faktory.
157.
Uvedené platí aj bez ohľadu na to, že neakceptácia výpovede osoby v postavení svedka
v trestnom konaní ako pravdivej alebo úplnej neznamená zároveň jej usvedčenie z úmyselnej
lži alebo úmyselného zamlčania okolnosti významnej pre rozhodnutie (čo si v prípade
svedka vyžaduje jeho trestnoprávny postih v osobitnom, proti dotknutej osobe vedenom
konaní, a to pre úmyselný trestný čin podľa § 346, poprípade podľa § 345 Trestného zákona). Povedané inak, zásada „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obvineného) platí nielen vo vzťahu k obvinenému pri
rozhodovaní v konaní, v ktorom súd svedkovi pri hodnotení vykonaných dôkazov neuveril,
ale rovnako aj vtedy, ak má byť osoba svedka pro futuro a s relevanciou vyvolaných právnych účinkov, či už deliktuálne, alebo v zmysle napadnutého
ustanovenia odseku 6 v § 119 Trestného poriadku, považovaná za toho, kto pri výpovedi nevypovedal pravdivo o podstatnej skutočnosti
alebo takú skutočnosť zamlčal (teda zámerne klamal). To obsahovo platí aj pre skoršiu
výpoveď obvineného v inom konaní, aj keď bez možnosti jeho trestnoprávneho postihu
pre krivú svedeckú výpoveď a krivú prísahu.
158.
Zákonná premisa (diskvalifikačná hypotéza) formulovaná tak, že osoba pri skoršom
trestnoprocesnom výsluchu „nevypovedala pravdivo o podstatných skutočnostiach alebo
neuviedla vo svojej výpovedi všetky podstatné skutočnosti“, ktorá je založená na predpoklade
úmyselnej procesnej mystifikácie zo strany tejto osoby, teda nie je z hľadiska možnosti
použitia kritickej úpravy naplnená tým, že skoršia výpoveď osoby v trestnom konaní
dôkazne (pri konečnom rozhodovaní) neuspela.
159.
Úmyselnú nepravdivosť (vrátane neúplnosti) výpovede osoby v inom konaní (konaní A)
pritom nie je možné v aktuálne vedenom konaní (konaní B) posúdiť z pozície voľného
hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku. To sa vzťahuje na predmet tohto (aktuálne vedeného) konania (konania B), ktorým
je konkrétny skutok a ten sa dokazuje z hľadiska jeho podoby a osoby jeho páchateľa
samostatne.
160.
Uvedené platí aj vo vzťahu k posudzovaniu predbežných otázok podľa § 7 ods. 1 Trestného poriadku, pretože (opäť) ide o predbežné otázky vo vecnom vzťahu k činu, ktorý je predmetom
aktuálne vedeného konania. Navyše ani v prípade širšieho výkladu tohto ustanovenia,
teda v zmysle posudzovania podkladu pre procesnú diskvalifikáciu dôkazu (pričom však
túto otázku nemožno podradiť pod zákonnú formuláciu „posúdenie viny obvineného“, ktorá
sa vymyká viazanosti iným súdnym rozhodnutím), nie je možné použiť na predmetné riešenie
viazanosť právoplatným rozhodnutím v inej trestnej veci, a to ani na základe novoustanoveného
doplnenia § 168 ods. 1 Trestného poriadku vo vzťahu ku skoršej výpovedi v inej trestnej veci. Hodnotenie pravdivosti a úplnosti
výpovede v inom konaní, resp. hodnotenie dôveryhodnosti osoby vypočutej v takom konaní
nie je totiž (a to bez ohľadu na formuláciu odôvodnenia rozsudku či iného rozhodnutia
vydaného v skoršom konaní) rozhodnutím o kritickej otázke (pravdivosť a úplnosť dotknutej
výpovede). Je len hodnotením toho, či a na základe akých okolností bola výpoveď posúdená
ako pravdivá a úplná alebo naopak. To nemožno stotožniť s meritórnym rozhodnutím vo
výroku rozhodnutia vydaného v príslušnom – inom konaní (konaní A), ktoré by implikovalo
viazanosť podľa § 7 ods. 1 Trestného poriadku v aktuálne vedenom konaní (konaní B), a teda by táto okolnosť podľa § 119 ods. 6
Trestného poriadku zároveň generovala nemožnosť použitia akéhokoľvek dôkazu získaného
od dotknutej osoby v aktuálne vedenom konaní. Primárne však platí téza prezentovaná
v prvej vete tohto odseku.
161.
Z uvedeného vyplýva, že ak by malo ísť o dôkaznú diskvalifikáciu podľa § 119 ods.
6 Trestného poriadku z dôvodu úmyselnej svedeckej nepravdivosti alebo zamlčania podstatnej
skutočnosti v inom trestnom konaní, bolo by na konštatáciu takej okolnosti potrebné
právoplatné odsúdenie s už uvedenou trestnoprávnou kvalifikáciou tej osoby, od ktorej
bol alebo má byť získaný dôkaz a ktorá bola v inom trestnom konaní vypočutá ako svedok
(a v tejto súvislosti potom trestne stíhaná). Ani predmetné odsúdenie však na podstate
prezentovaných úvah o nemožnosti ústavne súladnej diskvalifikácie dôkazu nič nemení.
Dôkaz je potrebné aj v popísanom prípade použitím príslušného dôkazného prostriedku
získať v aktuálne vedenom trestnom konaní a hodnotiť ho vo vzťahu k predmetu dokazovania
v tomto konaní. Hodnotiacim kritériom je, samozrejme, aj dôveryhodnosť dotknutej osoby,
ktorú je potrebné posudzovať aj v kontexte jej kritického odsúdenia, avšak komplexne
podľa kritérií voľného hodnotenia dôkazov.
162.
Uvedené hodnotiace kritériá sa primerane použijú aj v prípade, ak išlo o skoršiu
výpoveď obvineného alebo obžalovaného (čo zneniu § 119 ods. 6 Trestného poriadku zodpovedá),
ktorá v predmetnom (inom) konaní podľa jeho výsledku a odôvodnenia v ňom vydaného
meritórneho rozhodnutia neuspela, čo však nemôže vyvolať sankčný postih vypovedajúcej
osoby.
163.
V alternatívnej aplikačnej verzii (nezaloženej na úmysle zo strany skôr vypovedajúcej
osoby) platí, že pri náležitom teleologickom výklade (zohľadňujúcom aj legislatívne
synonymum formulácie uvedenej v § 346 ods. 1 Trestného zákona v novoustanovenom odseku 6 v § 119 Trestného poriadku, aj keď k nemu nepristupuje procesné ustanovenie zodpovedajúce obsahu § 17 Trestného zákona) je vylúčené použitie napadnutého ustanovenia na situáciu, v ktorej bola dotknutou
osobou v inom konaní uvedená nepravda alebo zamlčaná (neuvedená) podstatná skutočnosť
z nedbanlivosti alebo nezavinene (nesprávny vnem, nezapamätanie si určitej okolnosti,
pamäťová deformácia a podobne). Osoba teda pri výpovedi v popisovanom prípade neklame,
ale (v podstate) sa mýli.
164.
V konečnom dôsledku je potrebné rozlíšiť inštitút prípustnosti dôkazu, pod ktorého
rozsah patrí aj negatívne vymedzená „použiteľnosť“ dôkazu v zmysle napadnutého ustanovenia
§ 119 ods. 6 Trestného poriadku. Táto procesná kategória je relevantná z hľadiska
zákonných kritérií so základom v § 119 ods. 3 Trestného poriadku a derivátom v § 119 ods. 5 Trestného poriadku, teda v kontexte zákonnosti definovanej čl. 17 ods. 2 ústavy ako kritérium stíhania a pozbavenia slobody. Oproti tomu inštitút hodnotenia dôkazov
kriteriálne rámcovaný v § 2 ods. 12 Trestného poriadku nie je akokoľvek bližšie, teda z hľadiska obsahu alebo metodiky hodnotiacich úvah,
právne upravený a z povahy veci ani upraviteľný (to sa netýka rámcového určenia hodnotiacich
kritérií, čomu zodpovedá § 168 ods. 1 Trestného poriadku).
165.
Hodnotí sa teda až dôkaz, ktorý prejde kriteriálnym „sitom“ zákonnosti (jednak) jeho
zabezpečenia a (následne) aj jeho vykonania, teda použitia príslušného dôkazného prostriedku
a takého zavŕšenia získavania dôkaznej informácie. V uvedenom kontexte použiteľnosť
dôkazu znamená možnosť hodnotenia dôkaznej informácie na účel zisťovania skutkových
okolností a je generovaná jeho prípustnosťou (možnosť „slúžiť za dôkaz“ podľa § 119
ods. 3, resp. použiteľnosť/nepoužiteľnosť dôkazu podľa § 119 ods. 5 a odvodene ods. 6 Trestného poriadku). Samozrejme, pristúpenie k hodnoteniu dôkazu
na účel rozhodovania (ako dôkazu prípustného z hľadiska súhrnu zákonných kritérií)
sa môže v ďalšom priebehu konania (vrátane konania o opravných prostriedkoch) ukázať
ako chybný krok spočívajúci vo vykonaní alebo dokonca už aj vyhodnotení podľa zákona
neprípustného dôkazu. To potom vyvolá príslušný zákonom ustanovený procesný postup
rozhodovania (opätovného rozhodovania) bez hodnotenia kritického dôkazu jednotlivo
i v súhrne s ostatnými zákonnými/prípustnými dôkazmi v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku (dôkaz je vyradený z hodnotiacich skutkových úvah, ako keby ani nebol vykonaný).
166.
V súvislosti takého rozhrania vedúceho k hodnoteniu dôkazu je však relevantná intertemporálna
otázka. Generálne použiteľnosť a (ako už bolo uvedené) v širšom zmysle prípustnosť
dôkazu sa posudzuje podľa zákona účinného v čase získania dôkazu jeho vykonaním (použitím
príslušného dôkazného prostriedku). Ak sa v tomto momente dôkaz stane použiteľným,
neskoršou zmenou zákona môže dôjsť k strate jeho prípustnosti (a teda aj použiteľnosti),
len ak to zákon upraví osobitným ustanovením intertemporálneho charakteru. V opačnom
prípade platí, že procesný predpis nevyvoláva retroaktívne účinky, teda nediskvalifikuje
(nevylučuje z hodnotenia) už lege artis vykonané dôkazy.
167.
V dôsledku uvedeného platí, že absencia prechodného ustanovenia v znení zodpovedajúcom
formulácii o dokončení konania podľa doterajších predpisov (alebo určitej jej modifikácii
pre konkrétny dôkazný segment) znamená, že dôkazná výluka sa uplatní na všetky dôkazné
úkony, ktoré by mali (mohli) byť vykonané po nadobudnutí účinnosti zákonnej zmeny.
Zároveň potom platí, že (ako už bolo uvedené, bez osobitnej intertemporálnej úpravy)
novoustanovený § 119 ods. 6 Trestného poriadku nediskvalifikuje doterajšie (pred nadobudnutím
účinnosti zákonnej zmeny vykonané) dôkazy, teda dôkazy vykonané lege artis podľa platnej a účinnej zákonnej úpravy v čase ich vykonania. Procesná zmena totiž
nepôsobí retroaktívne, preto novoustanovené podmienky nepoužiteľnosti dôkazu môžu
naplniť takú jeho diskvalifikačnú hypotézu až pri dôkaznom úkone, ktorý sa má vykonať
po nadobudnutí účinnosti napadnutej novelizácie (a podľa jej obsahu by sa teda mal
vykonať non lege artis). To by potom v sankčnom kontexte dotknutého ustanovenia vyvolalo primárne nemožnosť
kritický dôkaz vykonať, resp. sekundárne v prípade jeho vykonania (v nesúlade so zákonom)
hodnotiť dôkaz ako podklad na rozhodovanie. Inými slovami, na základe a v dôsledku
jeho nezákonného získania (dovŕšeného procesným vykonaním dôkazu) nemôže byť dotknutý
dôkaz prostredníctvom jeho hodnotenia použitý na zistenie skutkového stavu.
168.
Lapidárne a v typicky možnej situácii skôr klamúci svedok by nemohol nanovo svedčiť
v prípade, ak zákaz takého dokazovania („lebo predtým klamal“) platil už v čase výsluchu
svedka (toho výsluchu, ktorý je potrebné vykonať po ustanovení zákazu v zákone). Svedok
by teda nemusel klamať až po ustanovení takého obmedzenia, ale obmedzenie skorším
klamstvom by už muselo platiť v čase, keď svedok nanovo vypovedal (a čo sa nemalo
stať – nemal byť vypočutý). Ak bol svedok vypočutý napriek platnému zákazu (z dôvodu
jeho skoršieho klamstva) a až neskôr sa zistí, že klamal, alebo ak zákaz nebol vedome
rešpektovaný, musí sa tento dôkaz vyradiť z okruhu použiteľných dôkazov (zákonným
postupom podľa fázy konania vrátane konania o opravných prostriedkoch). Oproti tomu,
ak zákaz nebol v čase výsluchu svedka porušený, pretože ešte neplatil, a zákon osobitne
na takú situáciu nereaguje (spätnou diskvalifikáciou dôkazu), predmetný dôkaz môže
byť použitý na zisťovanie skutkového stavu.
169.
V popísanom účinku je rozdiel oproti hmotnoprávnemu aspektu retroaktivity priaznivej
pre páchateľa podľa čl. 50 ods. 6 ústavy, resp. § 2 ods. 1 Trestného zákona, pri ktorej sa skôr vykonaný skutok (jeho trestnosť) posudzuje a trest sa ukladá
podľa neskoršej právnej úpravy, teda nie podľa zákona účinného v čase spáchania činu.
Rozdiel spočíva v tom, že pri popísanej procesnoprávnej aplikácii sa skôr vykonaný
dôkazný úkon nebude posudzovať (a na tejto báze určovať použiteľnosť dôkazu) podľa
zákona, ktorý nadobudol účinnosť až po vykonaní dôkazu, ale podľa zákona účinného
v čase vykonania dôkazu, teda naopak ako v prípade uvedenom v predchádzajúcej vete.
Taký (naostatok popísaný) aplikačný model sa použije automaticky, pretože retroaktivita,
ak by mala vyvolať akékoľvek jej zodpovedajúce účinky, musí byť výslovne normatívne
ustanovená. Opätovne je teda potrebné zdôrazniť, že odlišné posúdenie účinkov novoustanoveného
§ 119 ods. 6 Trestného poriadku by mohlo priniesť len ustanovenie riešiace intertemporálnu
otázku, teda štandardne prechodné ustanovenie, ktoré však predmetnú novelizáciu nesprevádza.
Ak by k nej bolo pripojené, mohlo (ale nemuselo) by byť súladné s ústavou, čo by bolo
relevantné posúdiť, len ak by bola súladná s ústavou samotná základná úprava, a to
v podstate tvoriacej ratio legis zákonnej zmeny.
170.
Ústavný súd túto otázku pre jej komplexný prienik s riešenou problematikou a najmä
pre možnosť vykonávania dôkazov v konaniach, z ktorých vzišli návrhy na konanie o
súlade právnych predpisov podané špecializovaným trestným súdom, aj v ich nasledujúcom
priebehu (po pokračovaní v konaní prerušenom na účel podania návrhu) neriešil do dôsledkov,
teda diskvalifikačne vo vzťahu k podaným návrhom z hľadiska ich prejudiciality.
171.
Oproti prezentovaným úvahám o zúženom aplikačnom zábere novoustanoveného § 119 ods.
6 Trestného poriadku (v oboch alternatívach subjektívneho podkladu deformačnej vady
výpovede dotknutej osoby v inom trestnom konaní), ako aj oproti záveru o ústavnom
nesúlade kritickej úpravy v jej (bez derogačného nálezu ústavného súdu) výkladovo
použiteľnom zúženom rozsahu však na druhej strane platí, že potreba vykonať dôkaz
neznamená, že jeho prípustnosť a s tým spojená použiteľnosť je zároveň potvrdením
pravdivosti a úplnosti získanej dôkaznej informácie. Dôkaz je potrebné hodnotiť samostatne
aj v kontexte ostatných vykonaných dôkazov, zohľadniac všetky relevantné kritériá
vrátane dôveryhodnosti vypočúvanej osoby. Ostáva zachovaná prezumpcia neviny, potreba
uniesť v súdnej fáze trestného konania dôkazné bremeno prokurátorom a nedotknutá je
aj zásada hodnotenia dôkazov „in dubio pro reo“.
172.
Pre úplnosť je potrebné dodať, že z hľadiska kvality zákona na báze princípu racionálneho
zákonodarcu v kontexte čl. 1 ods. 1 ústavy nezodpovedá vecnej logike zaradenie kritéria nepoužiteľnosti dôkazu v zmysle § 119
ods. 6 Trestného poriadku pod titul „dôkaz získaný prostredníctvom poskytnutia nezákonného
benefitu“. O nezákonný benefit by mohlo ísť, len ak by bol osobe, od ktorej bol alebo
má byť v konaní získaný dôkaz, poskytnutý benefit napriek vedomej akceptácii jej úmyselne
nepravdivej alebo neúplnej výpovede v inom trestnom konaní alebo za to, že prispeje
(prispela) k produkovaniu skutočnosti skresľujúceho dôkazu v aktuálne vedenom, resp.
akomkoľvek inom konaní. To je však na báze princípu prezumpcie konania štátnych orgánov
v súlade so zákonom v prípade nepreukázania opaku (čo by znamenalo dokázanie takého
konania ako trestnej činnosti spojenej so zneužívaním právomoci verejného činiteľa)
právne vylúčená úvaha. Vychádzajúc z predmetnej (vyvrátiteľnej, avšak relevantne nevyvrátenej)
premisy konania orgánov verejnej moci, lege artis platí, že benefit nebol poskytnutý nezákonne (ako nezákonný benefit), aj keď sa skoršia
výpoveď dotknutej osoby ukáže (bola orgánom s príslušnou pôsobnosťou vyhodnotená)
ako nepravdivá alebo neúplná.
173.
Ako však už bolo uvedené, doplnkové úvahy nič nemenia na bazálnom závere o ústavnom
nesúlade napadnutého ustanovenia § 119 ods. 6 Trestného poriadku, a to aj v naznačenom
užšom rozsahu jeho možnej aplikácie v prípade, ak by ho derogačný nález ústavného
súdu nezasiahol. Spochybňovaná právna úprava prekračuje hranice ústavnej udržateľnosti
tým, že nepoužiteľnosť dôkazu nespája s nezákonným procesom či postupom jeho získania
alebo vykonania, ale s jeho obsahom, t. j. jeho hodnotením, navyše v trestných konaniach,
ktoré nemusia vôbec súvisieť s prebiehajúcim trestným procesom. Okrem toho tak činí
konkluzívnym spôsobom, ktorý nemožno prekonať úvahou súdu alebo inými výnimkami. I
keď táto právna úprava môže sledovať legitímny cieľ (aby trestné konanie nebolo kontaminované
nepravdivými dôkazmi), tento nie je možné napĺňať zákonným príkazom, ktorý odníme
možnosť súdom (orgánom činným v trestnom konaní) dôkaz autonómne hodnotiť aj napriek
skutočnosti, že tento bol získaný postupom lege artis. Súčasne táto právna úprava nevychádza v ústrety základným princípom právneho štátu
(čl. 1 ods. 1 ústavy), najmä vo vzťahu k požiadavke určitosti právnej normy či bezrozpornosti právneho
poriadku, keď z nej nie je napríklad zrejmé, kto, ako či kedy má záväzne posudzovať,
či osoba v akomkoľvek trestnom konaní nevypovedala pravdivo alebo neuviedla všetky
podstatné skutočnosti. Uvedené závery napokon podporuje aj úvaha, že ak nadriadený
súd (ako reprezentant tej istej súdnej moci v štáte) nemôže prikázať súdu nižšieho
stupňa, ako hodnotiť dôkazy (napr. rozsudok ESĽP vo veci Tempel proti Českej republike
z 25. 6. 2020, č. 44151/12; uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 TdoV/8/2018), a to dokonca v tom istom trestnom konaní, v ktorom oba súdy vykonávajú
svoju pôsobnosť, nemôže byť táto možnosť zverená zákonodarnej moci zákonnou normou
zjavne v rozpore s ústavným príkazom nezávislosti súdnej moci v čl. 141 ods. 1 ústavy. Týmto východiskám neodporuje ani znenie § 119 ods. 5 Trestného poriadku, ktoré reguluje nepoužiteľnosť dôkazu z dôvodu poskytnutia nezákonného benefitu spolupracujúcej
osobe alebo neoznámenia takéhoto benefitu prokurátorom súdu, keďže predmetná právna
úprava sa týka procesnej stránky veci (poskytnutie benefitu), nie obsahu dôkazu samotného.
174.
V zjednodušenom vyjadrení, nie je možné nevypočuť osobu v trestnom konaní (diskvalifikovať
od nej získaný dôkaz) na báze všeobecne a abstraktne zákonodarcom vyjadreného predpokladu
o nedôveryhodnosti osôb určitej kategórie, v tomto prípade ako osôb nevyliečiteľne
nakazených ich skorším klamstvom, a to ani keď nie je vylúčené, že ktorákoľvek z dotknutých
osôb opätovne klame. Taký záver, avšak na základe konkrétneho posúdenia, patrí do
sféry aplikácie práva s výsledkom individuálneho právneho aktu a, naopak, nepatrí
normatívnym právnym aktom, pôsobnostne produkovaným zákonodarnou mocou. V opačnom
prípade by dokazovanie spiatočnícky smerovalo k tzv. legálnej dôkaznej teórii, keď
to bol zákon (a nie súd), ktorý dôkazom predpisoval konkrétnu váhu. Možno nájsť porozumenie
pre iniciatívu zákonodarcu, ktorý sa snaží „očistiť“ trestné konanie od klamstiev
a neprávd, ktoré vo výsledku môžu deformovať spravodlivosť výsledku trestného konania.
V tejto otázke je však pre právny štát životne dôležité dôverovať súdom, že tieto
skutočnosti dokážu zodpovedne a správne posúdiť, pretože je to ich základnou úlohou
a opačný trend by bol spochybňovaním samotnej podstaty ich existencie.
175.
Z uvedeného pri opätovnej sumarizácii rezultuje, že čl. II bod 1 napadnutej novelizácie
(t. j. § 119 ods. 6 Trestného poriadku v znení zákona č. 416/2025 Z. z.) nie je v
súlade s čl. 50 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy a intenzita takého nesúladu je umocnená princípmi demokratického a právneho štátu
v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
176.
Hodnotovú bariéru procesnej diskvalifikácie dôkazu ustanovenej v § 119 ods. 6 Trestného
poriadku tvorí aj základné právo na obhajobu zakotvené v čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy. Všeobecná formulácia použitá v napadnutom ustanovení („dôkaz získaný od osoby“)
na účel rozsahu nepoužiteľnosti dôkazu vytvára pravidlo znamenajúce, že dotknutá osoba
je dôkazne diskvalifikovaná aj v trestnom konaní, ktoré je vedené proti nej samotnej.
Nemohla by teda ani byť vypočutá ako obvinená (ku skutku, ktorý je jej kladený za
vinu), čo znamená porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. V nadväznosti na uvedené formulácia o osobe, ktorá v akomkoľvek trestnom konaní
„neuviedla vo svojej výpovedi všetky podstatné skutočnosti“, použitá v § 119 ods.
6 Trestného poriadku znamená, že už popísaná výluka z uplatnenia základného práva
podľa čl. 50 ods. 3 ústavy môže byť vyvolaná aj využitím základného práva nevypovedať podľa čl. 50 ods. 4 ústavy v inom trestnom konaní (ako obvinený). To znamená nesúlad čl. II bodu 1 napadnutej
novelizácie aj s čl. 50 ods. 4 ústavy, podľa ktorého obvineného nemožno pozbaviť práva odoprieť výpoveď nijakým spôsobom.
177.
Vzhľadom na záver ústavného súdu o nesúlade napadnutého ustanovenia § 119 ods. 6
Trestného poriadku s čl. 50 ods. 1, 3 a 4, čl. 141 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy bolo už bez právneho významu (m. m. PL. ÚS 106/2011) analyzovať prípadný nesúlad
napadnutého ustanovenia § 119 ods. 6 Trestného poriadku s ostatnými navrhovateľmi
označenými referenčnými normami (čl. 13 ods. 4, čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 31, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 ústavy a čl. 2, čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 10 dohovoru), a preto ústavný súd návrhom navrhovateľov
v tejto časti nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).
178.
Pokiaľ ide o (výhradne) skupinou poslancov napadnuté ustanovenie čl. II bodu 2 zákona č. 416/2025 Z. z. (ktorým bolo doplnené ustanovenie § 168 ods. 1 Trestného poriadku tak, že odôvodnenie rozsudku musí obsahovať aj hodnotenie dôveryhodnosti osoby, ktorej
bol poskytnutý benefit, ak od nej boli získané dôkazy), ústavný súd konštatuje, že
skupina poslancov sa vo svojom návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov,
ako aj vo svojej replike sústredila na právnu úpravu zavedenú čl. II bodom 1 zákona
č. 416/2025 Z. z. (§ 119 ods. 6 Trestného poriadku), no vo vzťahu k napadnutému ustanoveniu
čl. II bodu 2 zákona č. 416/2025 Z. z. nepoukázala na žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by aj samostatne zakladali neústavnosť
aj tohto napadnutého ustanovenia, pričom ani ústavný súd sám žiadnu takúto skutočnosť
nezistil.
179.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že v zmysle § 168 ods. 1 Trestného poriadku bol súd aj predtým (t. j. pred nadobudnutím účinnosti napadnutého ustanovenia čl. II bodu 2 zákona č. 416/2025 Z. z.) povinný v odôvodnení rozsudku uviesť, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o
ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opieral a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení
vykonaných dôkazov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd návrhu skupiny poslancov v tejto
časti nevyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.2. K namietaným nedostatkom legislatívneho procesu:
180.
K všeobecným východiskám ústavného rozmeru legislatívneho procesu je vhodné sumarizačne
odkázať na predchádzajúcu judikatúru, ktorú nie je nutné opakovať (PL. ÚS 3/2024,
body 239 – 251). Nerešpektovanie zákonom stanovených pravidiel legislatívneho procesu
(teda nezákonnosť) nemusí nevyhnutne znamenať aj neústavnosť. Úlohou ústavného súdu
nie je zastávať pozíciu „odvolacieho súdu“ vo vzťahu k posudzovaniu naplnenia podmienok
na skrátenie alebo ukončenie rozpravy, ale vystupovať ako ochranca ústavných princípov
vzťahujúcich sa na legislatívny proces (PL. ÚS 13/2022). Ústavná relevancia vád legislatívneho
procesu je prítomná v prípade porušenia ustanovenia zákona o rokovacom poriadku, ak
ide o porušenie (i) s určitou vyššou intenzitou, pri ktorom mohlo dôjsť (ii) k porušeniu
relevantných ústavných článkov (PL. ÚS 18/2022). Uvedené vyplýva zo základného východiska,
podľa ktorého môže byť rozpor prijatého zákona s ústavou dôsledkom hrubého a svojvoľného
nerešpektovania pravidiel zákonodarného postupu (PL. ÚS 48/03). V zásade musí ísť
o také porušenie pravidiel zákonodarného procesu, ktoré predstavuje aj zásah do ústavou
garantovaných, predovšetkým poslaneckých menšinových práv (PL. ÚS 13/2022).
181.
Pokiaľ ide o skupinou poslancov namietané zneužitie práva parlamentnej väčšiny na
úkor demokratickej diskusie a práv parlamentnej opozície (a to určením dĺžky rozpravy
na 12 hodín podľa § 29a rokovacieho poriadku, uzavretím rozpravy podľa § 35 ods. 7 rokovacieho poriadku), je nutné v prvom rade pripomenúť, že legislatívny proces vzhľadom na svoj priebeh
ovplyvnil kvalitu samotnej napadnutej právnej úpravy v podobe absencie primeraného
vyvažovania konkurujúcich si záujmov a základných práv chránených ústavou. Pokiaľ
ide o rozpor samotného legislatívneho procesu s ústavou, z jeho priebehu nemožno badať
porušenie rokovacieho poriadku. Je zrejmé, že poslanci opozície mali priestor vyjadriť
svoje pripomienky v rámci rokovania o návrhu napadnutej úpravy, pričom je zrejmá dostatočná
substantívna kritika k navrhovanej právnej úprave, ktorá bola zopakovaná a rozvinutá
aj v návrhu navrhovateľov. Parlamentnej menšine bol v priebehu legislatívneho procesu
poskytnutý relevantný priestor na diskusiu, aj keď v obmedzenom rozsahu. Podstatou
nedostatku legislatívneho procesu tak nebola úplná absencia možnosti parlamentnej
opozície vyjadriť sa k návrhu napadnutej právnej úpravy, ale absencia jej dostatočného
odôvodnenia, čo bolo výsledkom unáhleného legislatívneho procesu. Táto skutočnosť
však už bola zohľadnená pri konštatovaní nesúladu napadnutého ustanovenia § 119 ods.
6 Trestného poriadku. Pokiaľ ide o skupinou poslancov namietané uzavretie rozpravy
podľa § 35 ods. 7 rokovacieho poriadku, ústavný súd konštatuje, že ústavne neudržateľnou situáciou by bolo, ak by sa diskusia
k návrhu zákona buď nemohla rozvinúť vôbec, alebo by bolo zasiahnuté do možnosti poslancov
podávať pozmeňujúce a doplňujúce návrhy – teda k uzavretiu rozpravy by došlo v druhom
čítaní pred tým, ako poslanci predstavia svoje návrhy k zákonu (PL. ÚS 18/2022). O
takúto situáciu však v prípade predmetného legislatívneho procesu nešlo – k uzavretiu
rozpravy podľa § 35 ods. 7 rokovacieho poriadku došlo až v treťom čítaní, a to nie svojvoľne, ale v reakcii na fyzickú konfrontáciu
medzi poslancami. Možno tak konštatovať, že samotný priebeh legislatívneho procesu,
akokoľvek unáhlený, prebehol v súlade s rokovacím poriadkom, a preto nemožno dospieť
k záveru, že by v rámci legislatívneho procesu pri prijímaní napadnutej právnej úpravy
došlo k obmedzeniu diskusie v rozpore s ústavou.
182.
Skupina poslancov vo vzťahu k predmetnému legislatívnemu procesu zároveň namieta,
že minimálne napadnuté ustanovenie čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. (novela Trestného poriadku), ktoré doň bolo vložené až pozmeňujúcim a doplňujúcim
návrhom cez správu ÚPV, nebolo predmetom medzirezortného pripomienkového konania,
nebolo súčasťou vládneho návrhu zákona (ten menil primárne Trestný zákon) a jeho schválenie
vykazuje známky tzv. „prílepku“.
183.
Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou skupiny poslancov poukazuje na závery,
ku ktorým dospel v rámci nálezu sp. zn. PL. ÚS 26/2019 z 26. mája 2021 (moratórium
na volebné prieskumy), v ktorom o. i. konštatoval, že požiadavka obsahovej súvislosti
prekonáva formálne chápanie tvorby práva v tom, že jedným právnym predpisom možno
novelizovať akýkoľvek iný právny predpis rovnakej právnej sily. Ide o vyjadrenie pravidla
úzkeho vzťahu: „Pravidlo úzkeho vzťahu ustanovuje, že žiaden návrh zákona týkajúci
sa predmetu odlišného od predmetu novelizovaného návrhu zákona nemôže byť súčasťou
takéhoto návrhu. Vyžaduje sa teda obsahová akcesorita medzi návrhom zákona a k nemu
pripojeným návrhom priamych noviel ostatných (iných) zákonov. Z tejto akcesority vyplýva,
že návrh zákona, ktorý je súčasťou návrhu novely, čo sa týka jeho obsahovej a vecnej
stránky, má byť viazaný a závislý od návrhu zákona, ktorého sa týka a ktorý sa navrhuje
pozmeniť alebo doplniť, a tento návrh novely iného zákona nesmie byť mimo obsahového
a vecného rámca návrhu zákona. Rozhodujúcimi kritériami na uplatnenie tohto pravidla
sú: návrh novely iného zákona musí mať obsahový vzťah k predmetu návrhu zákona; fundamentálny
účel návrhu novely iného zákona musí mať úzky vzťah k fundamentálnemu účelu návrhu
zákona.“ (SVÁK, J., SURMAJOVÁ, Ž., BALOG, B. Zákon o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Komentár. Bratislava : Wolters Kluwer, 2017. s. 76 – 77.).
184.
Vo vzťahu k požiadavke § 94 ods. 3 rokovacieho poriadku je možné doplniť, že «Pozmeňujúci a doplňujúci návrh ako taký predstavuje právo poslanca
reagovať na podaný návrh zákona a predložiť k nemu svoju legislatívnu predstavu riešenia
predloženého návrhu regulácie príslušných spoločenských vzťahov. Takto chápaný pozmeňujúci
a doplňujúci návrh nemá negatívne konotácie a predstavuje realizovanie poslaneckého
mandátu. Poslanec jednoducho navrhuje iné riešenie, a to je jeho ústavné právo. V
tomto rozsahu ide o návrh, ktorý je „pozmeňujúci“, teda meniaci predložený návrh zákona,
meniaci predložené legislatívne vyjadrenia riešenia nejakého spoločenského problému.
„Doplňujúci“ rozmer návrhu je v tom, že predložený návrh zákona rozširuje.» (BALOG,
B. Umenie tvoriť zákony. Schvaľovanie zákonov v Slovenskej republike. Bratislava : Wolters Kluwer, 2019. s. 59 – 60.). Musí byť ale zachovaná požiadavka
úzkeho vzťahu.
185.
Skutočnosť, že na určitej úrovni existuje vzťah, resp. obsahová súvislosť medzi dvoma
zákonmi, čo by sa dalo povedať o Trestnom zákone a Trestnom poriadku, ale nepostačuje
na to, aby bolo možné pokladať túto požiadavku za splnenú aj pri každej ich novelizácii.
Každá novela zákona predstavuje formálne samostatný zákon, ktorý má svoj predmet úpravy
a tento predmet úpravy vytvára referenčný základ pre posudzovanie toho, či je predmet
úpravy pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu v úzkom vzťahu k nemu alebo nie.
186.
Vo vzťahu k napadnutým ustanoveniam je možné konštatovať, že vládny návrh zákona
v pôvodnom, t. j. vládou predloženom znení, smeroval k zabezpečeniu prísnejšieho postihu
majetkovej trestnej činnosti, a to tým, že menil a dopĺňal § 212 Trestného zákona (trestný čin krádeže) o tzv. „horalkový paragraf“. Nárast počtu majetkových deliktov
bol zároveň aj dôvodom, ktorým vláda odôvodnila potrebu skráteného legislatívneho
konania o predmetnom vládnom návrhu zákona. Na rozdiel od uvedeného napadnuté ustanovenia
do Trestného zákona doplnili skutkové podstaty ďalších dvoch trestných činov nesmerujúcich
ani len okrajovo proti majetku a do Trestného poriadku doplnili právnu úpravu týkajúcu
sa použiteľnosti výpovede spolupracujúceho obvineného, pričom je nepochybne možné
konštatovať, že využitie tohto inštitútu sa typicky nespája práve s usvedčovaním páchateľov
trestného činu krádeže.
187.
Ustanovenie § 94 ods. 3 rokovacieho poriadku vytvára právnu bariéru spájania obsahovo nesúvisiacej agendy do jedného zákona, resp.
vyjadruje požiadavku úzkeho vzťahu medzi návrhom zákona a pozmeňujúcim a doplňujúcim
návrhom. Existenciu úzkeho vzťahu je možné overiť testom podľa kritérií uvedených
v bode 183, pričom napadnuté ustanovenia testom úzkeho vzťahu neprešli (bod 186).
Táto skutočnosť sama osebe ale nezakladá nesúlad napadnutých ustanovení s ústavou.
188.
Pre výrok ústavného súdu o nesúlade zákona s ústavou kvôli porušeniu pravidiel zákonodarného
procesu musí nastať situácia, že už samotné porušenie legislatívnej procedúry má priamy
vplyv na ústavnosť prijatého zákona, a to najmä ako dôsledok hrubého a svojvoľného
nerešpektovania pravidiel zákonodarného procesu národnou radou.
189.
Ústavný súd rešpektuje systém trojdelenia štátnej moci, a preto je racionálne zdržanlivý
pri svojich zásahoch do činnosti národnej rady. Táto má výsadné postavenie voči ostatným
najvyšším orgánom dané predovšetkým jej odvodenosťou od kreačného aktu ľudu, ktorý
reprezentuje, čím predstavuje orgán s najsilnejšou demokratickou legitimitou (sp.
zn. I. ÚS 76/2011).
190.
Ústavný súd pripomína, že národná rada je ústavným orgánom, ktorý je pri výkone svojich
právomocí viazaný ústavou a ďalšími zákonmi, a teda môže postupovať len na ich základe
a v nimi stanovených medziach. Z princípov právneho štátu je viazaná o. i. aj princípom
legality vyjadrujúcim požiadavku, aby aj zákonodarná moc bola viazaná požiadavkou
konania na základe zákona a dodržiavania jeho požiadaviek, osobitne vtedy, ak si ich
stanovila sama. Zákonodarná moc má špecifické postavenie v tom, že požiadavky a pravidlá
zákonodarného procesu stanovuje sama a v podmienkach Slovenskej republiky ich vyjadruje
v zákone o rokovacom poriadku, ktorý môže kedykoľvek zmeniť či dokonca zrušiť, ale
kým tak neurobí, je aj ona viazaná ňou samou stanovenými pravidlami.
191.
Ústavný súd na základe svojej doterajšej judikatúry volí triezvy prístup k posudzovaniu
legislatívneho procesu, majúc na mysli minimalizáciu zásahov do právomoci národnej
rady. Pri posudzovaní ústavnosti právnej úpravy z dôvodu namietaných nedostatkov legislatívneho
procesu postupuje ústavný súd vo všeobecnosti zdržanlivo a rešpektuje, že do oblasti
parlamentnej autonómie patrí aj kontrola národnej rady nad priebehom prijímania zákonov
a jej primárna zodpovednosť zaň. Jej súčasťou je aj miera, v akej národná rada schvaľovaním
alebo neschvaľovaním podaných pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov vyjadruje svoju
mieru akceptácie a tolerancie ich používania v zákonodarnom procese.
192.
K pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom ústavný súd v prvom rade poukazuje na parlamentnú
autonómiu (sp. zn. PL. ÚS 6/2017), ktorej súčasťou je aj úprava formálnych a obsahových
náležitostí pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov a procesného postupu národnej rady
pri rokovaní o návrhu zákona vrátane podávania, zverejňovania a schvaľovania pozmeňujúcich
a doplňujúcich návrhov v rokovacom poriadku, ale tiež praktický prístup národnej rady
k tomuto inštitútu a jej miera a ochota tolerovania jeho využívania. O spôsobe, forme,
obsahu, čase a mieste používania pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov možno viesť
polemiku (k tomu napr. BALOG, B. Umenie tvoriť zákony. Schvaľovanie zákonov v Slovenskej republike. Bratislava : Wolters Kluwer, 2019. s. 61 – 62.), ale ich úprava patrí do pôsobnosti
národnej rady.
193.
V náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2014, ako aj v náleze sp. zn. PL. ÚS 26/2019 ústavný súd
zdôraznil princíp pluralizmu, podľa ktorého všetky strany zúčastnené na parlamentnej
procedúre majú dostať príležitosť sa s prerokúvanou vecou oboznámiť a zároveň sa k
nej vyjadriť. S tým zároveň súvisí a plynule na to nadväzuje zabezpečenie otvorenej
diskusie zástancov konkurenčného názoru, ochrana práva parlamentnej menšiny (parlamentnej
opozície) na prezentovanie názoru a kontrolu vládnucej väčšiny.
194.
Ústavný súd berie do úvahy skutočnosť, že pozmeňujúci a doplňujúci návrh obsahujúci
napadnuté ustanovenia bol podaný počas rokovania výboru, bol súčasťou zverejnenej
spoločnej správy výborov, a to pred rokovaním národnej rady o návrhu zákona v druhom
čítaní na jej schôdzi. Bola preto vytvorená možnosť jeho posúdenia v rozprave na schôdzi
národnej rady o návrhu zákona a táto bola aj reálne zo strany poslancov využitá.
195.
Použitie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu s napadnutým ustanovením nepredstavuje
takú mieru hrubého a svojvoľného nerešpektovania pravidiel zákonodarného procesu národnou
radou, ktoré by v posudzovanej veci postačovalo na vyslovenie nesúladu napadnutého
ustanovenia s čl. 2 ods. 2 ústavy, preto tejto časti návrhu skupiny poslancov ústavný súd nevyhovel.
196.
Ústavný súd ale dodáva, že jeho zdržanlivý prístup k pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom
sa vzhľadom na konkrétny prístup zákonodarcu môže zmeniť. Miera zdržanlivého prístupu
ústavného súdu k posudzovaniu používania pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov je totiž
nevyhnutne priamo úmerná prístupu samotnej národnej rady k tomuto inštitútu a jej
tolerancie jeho využívania v procese prijímania zákonov.
197.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k namietaným nedostatkom legislatívneho
procesu uzatvára, že nedospel k záveru o ústavnej nekonformite napadnutých ustanovení
z dôvodu porušenia pravidiel legislatívneho procesu, keďže nezistil, že by tento legislatívny
proces ako celok neumožňoval racionálny diskurz, vypočutie strán a otvorenú diskusiu
medzi zástancami konkurenčných názorov vrátane názorov menšinových podporených možnosťou
aktívnej participácie účastníkov v jeho priebehu. Akokoľvek by ústavný súd posúdil
pozadie predmetného legislatívneho procesu, a to s ohľadom na obe znesvárené skupiny
poslancov, nemôže, ak sa nemá z odborného orgánu ochrany ústavnosti stať morálnym
arbitrom a vychovávateľom politických reprezentácií, pristúpiť k vysloveniu ústavnej
nekonformity napadnutých ustanovení len z dôvodu napr. nedostatočného rešpektu jednej
skupiny zákonodarcov k inej (k tomu porovnaj napr. nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. Pl. ÚS 10/13, bod 340). Ústavný súd pritom už uvedeným záverom, samozrejme,
nerozumie legitimáciu či povzbudenie parlamentných aktérov k obdobným kompromisom
do budúcna.
V.
Účinky nálezu
198.
Podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie, ktorých nesúlad
s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, strácajú účinnosť dňom
vyhlásenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov.
199.
Napadnuté ustanovenie čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. (t. j. § 119 ods. 6
Trestného poriadku v znení zákona č. 416/2025 Z. z.) nadobudlo v zmysle čl. VII zákona č. 416/2025 Z. z. účinnosť dňom vyhlásenia v zbierke zákonov, t. j. 27. decembra 2025.
200.
Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 2/2026-28 z 11. februára 2026 pozastavil účinnosť
čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. (t. j. § 119 ods. 6 Trestného poriadku v znení
zákona č. 416/2025 Z. z.).
201.
Podľa čl. 125 ods. 5 ústavy platnosť rozhodnutia o pozastavení účinnosti napadnutého zákona zanikne vyhlásením
rozhodnutia vo veci samej, ak toto rozhodnutie o pozastavení účinnosti ústavný súd
už predtým nezruší, pretože pominuli dôvody, pre ktoré bolo prijaté.
202.
Dňom vyhlásenia tohto čiastočného nálezu v zbierke zákonov čl. II bod 1 zákona č.
416/2025 Z. z. (t. j. § 119 ods. 6 Trestného poriadku v znení zákona č. 416/2025 Z.
z.), ktorého účinnosť bola pozastavená, už účinnosť nenadobudne a nestane sa súčasťou
účinného znenia Trestného poriadku.
203.
Vyhlásením tohto nálezu v zbierke zákonov bude Trestný poriadok novelizovaný zákonom
č. 416/2025 Z. z. uvedený do súladu s ústavou v návrhom dotknutom rozsahu bez potreby ďalšieho legislatívneho
zásahu.
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2026
Ivan Fiačan v. r.
predseda Ústavného súdu
Slovenskej republiky
predseda Ústavného súdu
Slovenskej republiky