40/2026 Z. z.

Ústavnému súdu bol 4. novembra 2020 doručený návrh verejnej ochrankyne práv (ďalej len „navrhovateľka“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade ustanovení § 10 ods. 11 a § 10 ods. 18 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení policajtov“) s čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy samostatne, ako aj v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 41 ods. 5 ústavy.

Navrhovateľka 4. júna 2021 oznámila ústavnému súdu, že Národná rada Slovenskej republiky schválila zákon č. 221/2021 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Týmto zákonom došlo k zmene § 10 ods. 18 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov, a to spôsobom, v ktorého dôsledku podľa navrhovateľky odpadli dôvody, pre ktoré v tejto časti iniciovala konanie o súlade daného ustanovenia s ústavou. V časti predmetného ustanovenia preto navrhovateľka vzala svoj návrh späť, pričom v časti týkajúcej sa § 10 ods. 11 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov na svojom návrhu zotrvala.

V priebehu prípravy veci na jej predbežné prerokovanie došlo k uplynutiu funkčného obdobia navrhovateľky a k zvoleniu nového verejného ochrancu práv (ďalej len „navrhovateľ“), ktorého sudca spravodajca požiadal o vyjadrenie, či zotrváva na návrhu v časti, v ktorej nedošlo k jeho späťvzatiu. Navrhovateľ listom z 12. septembra 2023 ústavnému súdu oznámil, že na návrhu v časti namietaného nesúladu § 10 ods. 11 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov (ďalej aj „napadnuté ustanovenie“) trvá.

Ústavný súd následne 20. decembra 2023 uznesením č. k. PL. ÚS 21/2023-26 prijal na ďalšie konanie návrh v časti, v ktorej sa týka (ne)súladu § 10 ods. 11 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov s označenými článkami ústavy, a vo zvyšnej časti zastavil konanie.

Navrhovateľka svoj návrh odôvodnila takto: „Súvisiaci § 10 ods. 1 písm. a) a b) zákona o sociálnom zabezpečení policajtov priznáva nárok na materské hradené zo systému povinného nemocenského zabezpečenia prioritne policajtke – matke, ak v dôsledku tehotenstva alebo osobnej starostlivosti o narodené dieťa nevykonáva štátnu službu, z ktorej je nemocensky zabezpečená, a spĺňa ďalšie zákonné podmienky.

Podľa navrhovateľky v súlade s § 10 ods. 1 písm. a) a ods. 10 písm. a) zákona o sociálnom zabezpečení policajtov predstavuje materské „dávku primeraného hmotného zabezpečenia v prípade, ak osoba v dôsledku tehotenstva alebo osobnej starostlivosti o narodené dieťa nevykonáva (nemôže vykonávať) svoju prácu, resp. štátnu službu a má preto charakter dávky podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, ak je nespôsobilosť na prácu spôsobená tehotenstvom alebo potrebou zabezpečenia osobnej starostlivosti o dieťa v období krátko po narodení, ale súčasne má charakter aj dávky pomoci štátu rodičom, ktorí sa osobne starajú o svoje dieťa v období krátko po pôrode (čl. 41 ods. 5 ústavy). Práve z tohto dôvodu sa výplata materského vylučuje s paralelným vyplácaním rodičovského príspevku a ak je rodičovský príspevok vyšší ako materské, tak jeho výplata má prednosť. Zvýhodnenie žien počas tehotenstva má charakter pozitívnej diskriminácie vychádzajúcej zo snahy vyrovnať znevýhodnenie žien v pracovných pomeroch, ktoré je dané na základe biologických dôvodov v období tehotenstva. Takýto stav je nepochybne žiaduci a akceptovaný aj ústavou (čl. 39 ods. 1 a čl. 41 ods. 2 ústavy).

Navrhovateľka tvrdí, že na takto definovaný ústavný stav reaguje aj zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov“), keď v súvislosti s pôrodom a so starostlivosťou o dieťa priznáva policajtke – matke dovolenku po dobu 34 týždňov (§ 152 ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov), z čoho spravidla 6 týždňov pripadá na obdobie pred pôrodom (§ 153 ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov) a zvyšok na obdobie po pôrode. Sám zákonodarca predpokladá, že po pôrode je pre policajtku – matku potrebný na zotavenie čas v zásade 6 týždňov (§ 152 ods. 5 zákona o štátnej službe príslušníkov). Po vyčerpaní časti materskej dovolenky vzťahujúcej sa na pôrod a zotavenie je na rozhodnutí policajtky – matky, či ďalej zostane na materskej dovolenke (resp. jej časti pripadajúcej na starostlivosť o dieťa) alebo sa vráti do výkonu služby a starostlivosť o dieťa prenechá otcovi. Zákon o štátnej službe príslušníkov tiež stanovuje, že rodičovská dovolenka patrí aj otcovi (policajtovi), pokiaľ sa osobne stará o narodené dieťa, a to v rovnakom rozsahu ako matke (policajtke) materská dovolenka (§ 152 ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov). V podstatnom rovnaké podmienky platia pre materskú, resp. rodičovskú dovolenku všetkých zamestnancov v Slovenskej republike (§ 166 a § 169 Zákonníka práce), ako aj pre štátnu službu profesionálnych vojakov (pokiaľ zákon č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších prepisov neupravuje inak – § 1 ods. 2 a § 131 predmetného zákona).

Napriek tomu, že zákon o štátnej službe príslušníkov umožňuje policajtovi – otcovi čerpať rodičovskú dovolenku v rozsahu materskej dovolenky policajtky – matky, ak po dohode s matkou dieťaťa prevezme dieťa do osobnej starostlivosti, § 3 ods. 8 písm. a) zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon o sociálnom zabezpečení policajtov neumožňujú takémuto policajtovi – otcovi vyplácať materské (zo systému povinného nemocenského zabezpečenia). Môže mu byť vyplácaná v zásade len nižšia štátna sociálna dávka – rodičovský príspevok, i keď splnil zákonnú požiadavku dĺžky nemocenského zabezpečenia potrebnú pre vyplácanie materského. Pritom policajtke – matke, ktorá sa rozhodne ďalej pokračovať v osobnej starostlivosti o dieťa a čerpať materskú dovolenku aj po narodení dieťaťa (resp. po dočerpaní povinných 6 týždňov materskej dovolenky), je vyplácané za rovnakú starostlivosť o dieťa počas rovnakého obdobia materské zo systému povinného nemocenského zabezpečenia, ktoré je spravidla vo vyššej sume ako rodičovský príspevok. Rovnako je potrebné uviesť, že zatiaľ čo policajtovi – otcovi, ktorý po dohode s matkou dieťaťa prevzal dieťa do osobnej starostlivosti, nevzniká nárok na materské (§ 10 ods. 11 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov), iní zamestnanci – otcovia za splnenia rovnakých podmienok majú nárok na vyplácanie materského zo systému povinného nemocenského poistenia ako dávky sociálneho zabezpečenia vyššej ako rodičovský príspevok.

Navrhovateľka z týchto dôvodov žiada o preskúmanie ústavnej udržateľnosti napadnutého ustanovenia. Nespochybňuje pritom skutočnosť, že práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a čl. 41 ods. 5 ústavy (do ktorých rozsahu patrí aj dávka materské) majú charakter sociálnych práv, teda takých práv, pri ktorých sa vyžaduje pozitívne plnenie štátu, a tento má preto širokú mieru voľnej úvahy, ako realizáciu týchto práv v praxi nastaví. Uvedené však nemožno chápať tak, že úvaha zákonodarcu o úprave hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv je neobmedzená, prípadne hraničiaca so svojvôľou. Aj pri vymedzovaní obsahu hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv nesmie zákonodarca siahnuť do ich podstaty (čl. 13 ods. 4 ústavy) a musí rešpektovať aj ďalšie ústavné imperatívy a princípy (princíp právneho štátu – čl. 1 ods. 1 ústavy, princíp rovnosti v dôstojnosti a právach – čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 ústavy, zákaz diskriminácie – čl. 12 ods. 2 ústavy a pod.).

Napadnutá právna úprava však zo skupiny policajtov – rodičov osobne sa starajúcich o dieťa v období krátko po pôrode vyčlenila policajtov – otcov, ktorým napriek tomu, že po dohode s matkou dieťaťa prevzali dieťa do osobnej starostlivosti a nemohli pokračovať vo výkone svojho zamestnania, nepriznáva rovnakú úroveň sociálneho zabezpečenia prostredníctvom materského vyplácaného zo systému povinného nemocenského zabezpečenia ako policajtkám – matkám v obdobnej situácii. Toto vyčlenenie sa pritom deje v spojitosti s výkonom základných práv – práva na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu (čl. 39 ods. 1 ústavy) a práva rodičov na pomoc štátu pri starostlivosti o dieťa (čl. 41 ods. 5 ústavy). Dôvodom vyčlenenia v rámci skupiny policajtov pri prístupe k materskému je podľa názoru navrhovateľky pohlavie rodiča dieťaťa, ktorý sa o dieťa v období po pôrode stará. V súlade s čl. 12 ods. 2 ústavy ide o jeden z výslovne zakázaných dôvodov. Vyčlenenie policajtov – otcov bolo podľa navrhovateľky týmto otcom na príťaž, keďže im bol odňatý prístup k materskému, čiže k potenciálne vyššej úrovni sociálneho zabezpečenia pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a k vyššej úrovni pomoci rodičovi osobne sa starajúcemu o dieťa podľa čl. 41 ods. 5 ústavy, ako poskytuje rodičovský príspevok.

Vo vzťahu k pohlaviu ako dôvodu vyčlenenia policajtov – otcov v porovnaní s policajtkami – matkami navrhovateľka uvádza, že pre takéto vyčlenenie nenachádza legitímne a rozumné ospravedlnenie. V tejto súvislosti podľa navrhovateľky nemožno opomenúť, že zákonodarca umožňuje, aby boli policajtmi nielen muži, ale aj ženy. Konštatovanie, že vyplácanie materského policajtom – otcom môže ohroziť plnenie úloh Policajného zboru, by si vyžadovalo podrobnú analýzu počtu policajtov a policajtiek, ako aj toho, koľkých z nich by sa priznanie materského mohlo dotknúť. Takáto analýza navrhovateľke ani nebola predložená a ani nie je dostupná. Navrhovateľka preto trvá na svojom závere, že dotknutá právna úprava nie je v súlade s príslušnými referenčnými normami.

Národná rada sa v stanovisku z 18. apríla 2024 vyjadrila k návrhu navrhovateľky tak, že ústavnému súdu zaslala návrh napadnutého zákona s dôvodovou správou a prepisom rozpravy k nemu a oznámila, že k predmetnej veci nebude zaujímať meritórne stanovisko.

Vláda zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom stanovisku z 25. marca 2024 zdôraznila, že napadnuté ustanovenie je súčasťou osobitnej zákonnej úpravy sociálneho zabezpečenia príslušníkov ozbrojených a bezpečnostných zložiek a predstavuje lex specialis k všeobecnej úprave sociálneho zabezpečenia, pričom v tomto osobitnom zákone má byť „komplexne riešená problematika sociálneho zabezpečenia osôb, ktoré vykonávali a vykonávajú štátnu službu v uvedených ozbrojených a bezpečnostných zložkách, a ich sociálne zabezpečenie pozostáva nielen z nemocenského zabezpečenia, kde jednou z dávok tohto zabezpečenia je dávka materské, ale aj z úrazového zabezpečenia, z výsluhového zabezpečenia a zo služieb.“.

Vláda, vychádzajúc najmä zo špeciálnej povahy a oddelenosti napadnutej úpravy od všeobecných pravidiel sociálneho zabezpečenia, uvádza, že „medzi nárokmi vyplývajúcimi zo všeobecného systému sociálneho poistenia upravenými zákonom o sociálnom poistení a nárokmi vyplývajúcimi z osobitného systému sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov upravených zákonom o sociálnom zabezpečení policajtov sú viaceré rozdiely. Ide pri tom o rozdiely v posudzovaní nárokov na dávky, ako aj rozdiely pri určovaní výšky týchto dávok.“.

Podľa vlády síce osobitný systém sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov „bol vytvorený práve so zámerom zabezpečiť policajtom a vojakom širší rozsah nárokov v sociálnom zabezpečení, odôvodnený práve osobitným postavením tejto skupiny osôb k štátu“, avšak nie je možné vylúčiť, „že vytvorenie samostatného, osobitného systému sociálneho zabezpečenia príslušníkov ozbrojených a bezpečnostných zborov poskytuje priestor aj pre prijímanie nevyhnutných opatrení na zabezpečenie úloh štátu v oblasti bezpečnosti.“.

V podaní vlády tak paralelné pôsobenie „dvoch samostatných, od seba odlišných systémov sociálneho poistenia (zabezpečenia) v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky samozrejme predpokladá, že popri sebe existujú dve skupiny ľudí, a to poberatelia dávok zo všeobecného systému sociálneho poistenia (resp. osoby, ktorých nároky sa posudzujú podľa zákona o sociálnom poistení) a poberatelia dávok z osobitného systému sociálneho zabezpečenia (resp. osoby, ktorých nároky sa posudzujú podľa zákona o sociálnom zabezpečení policajtov).

V otázke namietanej diskriminácie považuje vláda za podstatné určiť tzv. komparátor, čiže určiť, či sa dotknuté osoby nachádzajú v porovnateľnej situácii: «Komparátorom k policajtom – „poistencom“ podľa zákona o sociálnom zabezpečení policajtov nie sú poistenci podľa všeobecného systému sociálneho poistenia (a teda podľa zákona o sociálnom poistení). V opačnom prípade by existencia dvoch samostatných systémov sociálneho zabezpečenia (poistenia) absolútne stratila svoje opodstatnenie. Všetci policajti – „poistenci“ podľa zákona o sociálnom zabezpečení policajtov sú si navzájom komparátormi, z čoho jednoznačne vyplýva, že k žiadnej diskriminácii medzi otcami - zamestnancami a otcami - policajtmi nemôže dochádzať.»

Podľa vlády «v otázke vzniku nároku na dávku nemocenského poistenia príslušníkmi ozbrojených a bezpečnostných zložiek a ozbrojených síl, tzn. otcami dieťaťa, za rovnakých podmienok, ktoré sú ustanovené vo všeobecnom predpise o sociálnom poistení tak, aby sa uplatňovali aj v rámci osobitného systému sociálneho zabezpečenia, je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že aj ustanovenia zákona o sociálnom poistení umožňujú aj policajtom a profesionálnym vojakom, a to za splnenia taxatívne stanovených podmienok upravených práve týmto zákonom, poberať dávku nemocenského poistenia materské, aj na základe dohody s matkou dieťaťa. Na tomto mieste je však potrebné dodať, že inštitút dohody otca s matkou dieťaťa o prevzatí dieťaťa do starostlivosti, ktorej uzavretie sa vyžadovalo podľa zákona o sociálnom poistení na vznik nároku otca - zamestnanca na materské, tento bol s účinnosťou od 1. mája 2021 ako podmienka vypustený zákonom č. 130/2021 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, a to z dôvodu, že predstavuje iba formálny úkon a vo svojej povahe je teda nadbytočnou administratívnou záťažou pre rodičov dieťaťa.

Vo vzťahu k otázke legitimity a primeranosti zásahu do zásady rovnakého zaobchádzania vláda odkazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci C-273/97, Angela Maria Sirdar v. Ministry of Defence, tvrdiac, že Súdny dvor „napriek tomu, že vylúčil existenciu akejkoľvek všeobecnej výnimky zo zásady rovnakého zaobchádzania medzi mužmi a ženami, ktorá by spočívala v organizácii ozbrojených síl s odôvodnením verejnej bezpečnosti, uznal určitý stupeň voľnej úvahy štátov v prijímaní opatrení, ktoré sú nevyhnutné s cieľom zaručiť verejnú bezpečnosť... Rešpektujúc výnimočnosť a jedinečnosť vzťahu medzi matkou a dieťaťom najmä v čase krátko po pôrode, a súčasne berúc do úvahy práva otca - policajta sa v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky pristúpilo k právnemu zabezpečeniu možnosti čerpania rodičovskej dovolenky pre otca - policajta s nárokom na štátnu sociálnu dávku (rodičovský príspevok), avšak bez nároku na dávku nemocenského zabezpečenia (materské).

V závere vláda konštatuje, že „v otázke poberania materského policajtmi – otcami na základe dohody matky dieťaťa s otcom (v zmysle už neúčinnej právnej úpravy, pokiaľ ide o inštitút dohody otca a matky dieťaťa) a jeho legislatívnou úpravou v rámci osobitného systému sociálneho zabezpečenia, má vláda za to, že absenciu dohody s matkou dieťaťa nemožno považovať za diskriminačnú a to z dôvodu, že v prípade takejto dohody by mohlo dôjsť k závažnému ohrozeniu plnenia úloh Policajného zboru, v dôsledku ktorého by mohlo dochádzať k ohrozeniu verejného záujmu, poriadku či bezpečnosti, pričom rozdielna právna úprava v oblasti služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru, ako aj v oblasti sociálneho zabezpečenia je právne relevantná.“.

Navrhovateľ namieta nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy samostatne, ako aj v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 41 ods. 5 ústavy.

V priebehu konania došlo k prijatiu novely ústavy (ústavný zákon č. 255/2025 Z. z.), v dôsledku ktorej právna norma, ktorá bola v čase podania obsiahnutá v čl. 41 ods. 5 je v čase rozhodovania ústavného súdu obsiahnutá v čl. 41 ods. 8 ústavy. Keďže ide výlučne o legislatívno-technickú úpravu, ktorá sa nijako nedotýka obsahu referenčnej ústavnej normy, ústavný súd posúdil námietku nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 41 ods. 5 v tom znení, v akom jej zodpovedá ústavná úprava v čase jeho rozhodovania, t. j. ako námietku nesúladu s čl. 41 ods. 8 ústavy.

Napadnuté ustanovenie § 10 ods. 11 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov znie:

Napadnuté ustanovenie teda z formálneho hľadiska predstavuje legálnu definíciu pojmu „policajt alebo profesionálny vojak, ktorý prevzal dieťa do osobnej starostlivosti“, z materiálneho hľadiska však jeho účinky spočívajú v ustanovení podmienok na uplatnenie nároku na materské podľa § 10 ods. 10 zákona: „Policajtka, policajt, profesionálna vojačka alebo profesionálny vojak, ktorý prevzal dieťa do osobnej starostlivosti, má nárok na materské odo dňa rozhodnutia príslušného orgánu o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, ak a) z dôvodu osobnej starostlivosti o dieťa nevykonáva štátnu službu, z ktorej je nemocensky zabezpečený, a b) v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do osobnej starostlivosti bol nemocensky zabezpečený podľa tohto zákona alebo nemocensky poistený podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení najmenej 270 kalendárnych dní, alebo v tejto dobe sa policajtke, policajtovi, profesionálnej vojačke alebo profesionálnemu vojakovi poskytla rodičovská dovolenka podľa osobitných predpisov.“

Nárok na materské podľa § 10 ods. 10 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov teda otcovi, ktorý je policajtom alebo profesionálnym vojakom (ďalej len „otec – policajt/vojak“), vzniká pri splnení podmienok podľa § 10 ods. 10 a zároveň podmienok podľa § 10 ods. 11, pričom tak matke, ktorá je policajtkou alebo profesionálnou vojačkou (ďalej len „matka – policajtka/vojačka“), ako aj otcovi, ktorý je účastníkom všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (ďalej len „otec – civil“), vzniká nárok na materské za iných podmienok.

Matke – policajtke/vojačke vzniká nárok na materské pri splnení podmienok podľa § 10 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov: „Policajtka a profesionálna vojačka má nárok na materské, ak a) v dôsledku tehotenstva alebo osobnej starostlivosti o narodené dieťa nevykonáva štátnu službu, z ktorej je nemocensky zabezpečená, a b) v posledných dvoch rokoch pred pôrodom bola nemocensky zabezpečená podľa tohto zákona alebo nemocensky poistená podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení najmenej 270 kalendárnych dní, alebo v tejto dobe sa policajtke alebo profesionálnej vojačke poskytla rodičovská dovolenka podľa osobitných predpisov.“

Otcovi – civilovi vzniká nárok na materské pri splnení podmienok podľa § 49 ods. 1 a 3 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“): „Iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa a ktorý bol v posledných dvoch rokoch pred dňom, od ktorého žiada o priznanie materského, nemocensky poistený najmenej 270 dní, má nárok na materské v období a) 2 týždňov od priznania materského, ak ide o otca dieťaťa podľa odseku 3 písm. d), b) 28 týždňov od priznania materského, c) 31 týždňov od priznania materského, ak je osamelý, alebo d) 37 týždňov od priznania materského, ak sa súčasne stará o dve a viac detí.“ (ods. 1); „Iný poistenec je a) otec dieťaťa, ak matka dieťaťa zomrela, b) otec dieťaťa, ak sa podľa lekárskeho posudku matka o dieťa nemôže starať alebo nesmie starať pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, ktorý trvá najmenej jeden mesiac, a matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok, s výnimkou, keď dieťa bolo zverené matke rozhodnutím súdu, c) manžel matky dieťaťa, ak sa matka podľa lekárskeho posudku o dieťa nemôže starať alebo nesmie starať pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, ktorý trvá najmenej jeden mesiac, a matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok, d) otec dieťaťa, do uplynutia šiestich týždňov odo dňa pôrodu; toto obdobie sa predlžuje o kalendárne dni, počas ktorých bolo dieťa prijaté do ústavnej starostlivosti zdravotníckeho zariadenia zo zdravotných dôvodov na strane dieťaťa alebo jeho matky, ak deň prijatia spadá do obdobia šiestich týždňov odo dňa pôrodu, e) otec dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok, f) manželka otca dieťaťa, ak sa stará o dieťa, ktorého matka zomrela, alebo g) fyzická osoba, ak sa stará o dieťa na základe rozhodnutia príslušného orgánu.“ (ods. 3).

Podstatou sporu, a teda materiálnym predmetom konania, je navrhovateľom namietané nerovnaké zaobchádzanie s otcami – policajtmi/vojakmi v ich prístupe ku konkrétnej dávke sociálneho zabezpečenia (materské), a to jednak i) v porovnaní s otcami – civilmi a tiež ii) v porovnaní s matkami – policajtkami/vojačkami. Toto nerovnaké zaobchádzanie je dôsledkom takej legálnej definície pojmu „policajt alebo profesionálny vojak, ktorý prevzal dieťa do osobnej starostlivosti“ v návetí napadnutého ustanovenia, v akej absentuje úprava sociálnej udalosti na strane otca – policajta/vojaka spočívajúca súčasne v osobnej starostlivosti o dieťa po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu a v nepoberaní materského alebo rodičovského príspevku na to isté dieťa matkou. Vo svojej podstate teda ide o legislatívne opomenutie zákonodarcu.

Vláda i) nerovnaké zaobchádzanie medzi otcami – policajtmi/vojakmi a otcami – civilmi odôvodňuje osobitnou, autonómnou povahou systému sociálneho zabezpečenia príslušníkov ozbrojených zborov a ozbrojených síl a ii) nerovnaké zaobchádzanie medzi otcami – policajtmi/vojakmi a matkami – policajtkami/vojačkami, čiže medzi osobami, ktoré sú nemocensky poistené v tom istom osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, odôvodňuje potrebami, súvisiacimi so zabezpečením personálnych kapacít a funkčnej pripravenosti príslušných ozbrojených zborov a ozbrojených síl.

Účastníci konania teda smerujú pozornosť ústavného súdu k dvom základným otázkam: i) Predstavuje osobitná povaha systému sociálneho zabezpečenia policajtov a profesionálnych vojakov prípustný dôvod na rozlišovanie v obsahu jednotlivých poistných nárokov a v podmienkach prístupu k týmto nárokom v porovnaní s účastníkmi všeobecného systému sociálneho poistenia? a ii) Je v rámci osobitného systému sociálneho zabezpečenia daný legitímny dôvod na rozlišovanie v nároku na materské v závislosti od toho, či ide o matku alebo otca?

Zatiaľ čo vláda trvá na tom, že „podmienky nárokov na dávky a spôsob určovania ich sumy boli vždy upravené osobitne pre každý systém sociálneho poistenia (zabezpečenia) zvlášť, pričom... v súdnych konaniach, v ktorých sa jedna či druhá strana domáhala vyslovenia nerovnakého zaobchádzania porovnávaním podmienok nároku v rámci toho ktorého systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) medzi sebou navzájom, bola súdmi konštatovaná absolútna samostatnosť a odlišnosť týchto dvoch systémov sociálneho poistenia (zabezpečenia)“, navrhovateľ upozorňuje na skutočnosť, že „osoby s podobným odvodovým zaťažením by mali mať nárok na dávkové plnenie v podobnej výške“, pričom „otcovia – policajti majú totožné odvodové zaťaženie (pokiaľ ide o nemocenské poistenie, resp. zabezpečenie) než otcovia poistení vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia. Napriek tomu v podmienkach nároku na materské – ako dávky nemocenského poistenia, resp. zabezpečenia – sú medzi týmito dvomi skupinami osôb zásadné rozdiely.“.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že čl. 51 ods. 1 ústavy („Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.“) v spojení so špecifickou povahou práv zaručených v piatom oddiele druhej hlavy ústavy (hospodárske, sociálne a kultúrne práva) a záväzkov štátu, ktoré z týchto práv vyplývajú, umožňuje zákonodarcovi zaviesť osobitnú zákonnú úpravu sociálnopoistných nárokov príslušníkov ozbrojených zborov a ozbrojených síl a v rámci tejto osobitnej úpravy upraviť štruktúru, obsah a podmienky uplatnenia týchto nárokov rozdielne v porovnaní so všeobecným systémom sociálneho poistenia, pričom zákonodarca v tomto regulačnom priestore disponuje širokou mierou úvahy. Je síce povinný zohľadniť základné prvky zásady rovnakého zaobchádzania a relevantných ústavných práv, vo vzťahu k legitimite cieľa, ako aj vo vzťahu k primeranosti prostriedkov jeho realizácie však derogačný zásah ústavného súdu prichádza do úvahy iba v prípade normotvornej svojvôle.

Tento záver vyvoláva konkrétne implikácie aj vo vzťahu k navrhovateľom vymedzeným referenčným článkom ústavy. Zatiaľ čo čl. 12 ods. 1 ústavy „zakotvuje požiadavku všeobecnej rovnosti pred zákonom, pričom v uvedenom ústavnom článku formulovaná zásada rovnosti znamená, že právne rozlišovanie medzi subjektmi v prístupe k určitým právam nesmie byť prejavom ľubovôle“, z čl. 12 ods. 2 ústavy „vyplýva subjektívne právo každého, aby nemohol byť diskriminovaný z dôvodov vymenovaných v tomto ustanovení.“ (PL. ÚS 1/2012). V tejto výkladovej perspektíve, zohľadňujúc závery z bodu 43, ústavný súd nenachádza relevantnú vecnú súvislosť medzi napadnutou zákonnou úpravou a všeobecne vymedzenou požiadavkou rovnosti pred zákonom podľa čl. 12 ods. 1 ústavy.

Spôsob, akým zákonodarca uplatnil svoju regulačnú úvahu pri vymedzení podmienok nároku na materské, však môže súvisieť a v danom prípade sa aj priamo dotýka čl. 12 ods. 2 ústavy. Inak povedané, vyčlenenie sociálnopoistných nárokov príslušníkov ozbrojených síl a ozbrojených zborov na osobitnú zákonnú úpravu s obsahom odlišným od všeobecnej úpravy takýchto nárokov nezakladá relevantný zásah do všeobecného princípu rovnosti, je však nevyhnutné posúdiť i to, či dôsledkom takejto osobitnej úpravy nie je zásah do zákazu diskriminácie na základe niektorého z kvalifikovaných dôvodov.

Práve v tejto súvislosti ústavný súd považuje za podstatné (aj) to, či sa osobitná povaha systému premietla do takej úpravy, ktorá by rozlišovala medzi nárokmi matiek nemocensky poistených vo všeobecnom systéme a nárokmi matiek nemocensky poistených v osobitnom systéme.

Zatiaľ čo i) vo všeobecnom systéme má matka nárok na materské, ak ia) je tehotná alebo sa stará o narodené dieťa a ib) v posledných dvoch rokoch pred pôrodom bola nemocensky poistená najmenej 270 dní, ii) v osobitnom systéme má matka – policajtka/vojačka nárok na materské, ak iia) v dôsledku tehotenstva alebo osobnej starostlivosti o narodené dieťa nevykonáva štátnu službu, z ktorej je nemocensky zabezpečená, a iib) v posledných dvoch rokoch pred pôrodom bola nemocensky zabezpečená podľa tohto zákona alebo nemocensky poistená podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení najmenej 270 kalendárnych dní, alebo v tejto dobe sa policajtke alebo profesionálnej vojačke poskytla rodičovská dovolenka podľa osobitných predpisov.

Je teda zrejmé, že nároky matiek na materské sú v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia upravené v podstate totožne ako nároky matiek vo všeobecnom systéme. Samotný zákonodarca teda nenašiel dôvod na rozlišovanie v podmienkach uplatnenia nároku na materské z dôvodu osobitného postavenia matiek – policajtiek/vojačiek v porovnaní s matkami, ktoré v tomto postavení nie sú.

Vyplýva z toho, že osobitná zákonná úprava poistných nárokov príslušníkov, resp. príslušníčok ozbrojených zborov a ozbrojených síl sama osebe ani pre zákonodarcu nepredstavuje dôvod na rozlišovanie v podmienkach uplatnenia týchto nárokov, keďže ich vo vzťahu k matkám v oboch systémoch upravuje zhodne.

Nevyplýva však z toho, že dôvody na takéto rozlišovanie sú a priori vylúčené aj vo vzťahu k otcom. Ďalšou úrovňou skúmania porovnateľnosti situácií tak musí byť skúmanie, či zákonodarca vo všeobecnom systéme nepodmieňuje nárok na materské inak pre matky ako pre otcov a či teda takéto rozlišovanie „len“ nepreniesol do osobitného systému sociálneho zabezpečenia. Vo svojej podstate ide o otázku, či rozdiely medzi matkami a otcami vo všeobecnom systéme zodpovedajú rozdielom medzi matkami a otcami v osobitnom systéme.

Z porovnania relevantných ustanovení, t. j. z porovnania § 48 ods. 1 s § 49 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení (úprava podmienok nároku na materské vo všeobecnom systéme) a z porovnania § 10 ods. 1 s § 10 ods. 10 a 11 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov (úprava podmienok nároku na materské v osobitnom systéme) vyplýva, že zákonodarca i) rozlišuje v podmienkach nároku medzi matkami a otcami v oboch systémoch, avšak ii) rozdiel v týchto nárokoch v osobitnom systéme pôsobí vo vzťahu k otcom – policajtom/vojakom výrazne reštriktívnejšie ako vo vzťahu k otcom – civilom, a to najmä v tom zmysle, že zatiaľ čo podľa § 49 ods. 3 písm. d) v spojení s § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení má otec – civil po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu nárok na materské, ak matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok, otec – policajt/vojak v rovnakej situácii takýto nárok nemá.

Z uvedeného vyplýva, že popri rovnakej úprave nárokov matiek vo všeobecnom systéme a osobitnom systéme zákonodarca nároky otcov – civilov podrobuje veľkorysejšiemu prístupu ako nároky otcov – policajtov/vojakov. V konkrétnej podobe to znamená, že ak sa rodičia nemocensky poistení vo všeobecnom systéme dohodnú, že od šiestich týždňov po pôrode sa o dieťa bude osobne starať otec, zákonodarca takéto ich rozhodnutie nespája s následkom absencie nároku otca na materské, pričom však v osobitnom systéme spája rovnaké rozhodnutie rodičov práve s týmto následkom. Inak povedané, pohlavie rodiča starajúceho sa o dieťa po šiestich týždňoch od pôrodu vo všeobecnom systéme nie je dôvodom na rozlišovanie v prístupe k nároku na materské a v osobitnom systéme áno.

Práve pohlavie rodiča, a nie jeho účasť na plnení úloh spojených s jeho príslušnosťou k ozbrojeným zborom alebo ozbrojeným silám, je teda tým prvkom, na základe ktorého zákonodarca v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia podmieňuje prístup k nároku na materské v čase od uplynutia šiesteho týždňa po pôrode odlišným podmienkam. Takéto kritérium, súc v čl. 12 ods. 2 ústavy výslovne vymedzené ako tzv. zakázaný dôvod rozlišovania, si v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu vyžaduje osobitne pozornú kontrolu dôvodov jeho (ne)prípustnosti.

Konštantne uplatňovaným nástrojom takejto kontroly je test spočívajúci v štyroch otázkach:

Z dosiaľ uvedeného odôvodnenia vyplýva ako nesporné, že na prvé tri otázky sú odpovede kladné. Právny stav, keď má matka – policajtka/vojačka nárok na materské za rovnakých podmienok ako iné matky, ale otec – policajt/vojak má nárok na materské za výrazne prísnejších podmienok nielen ako matka pôsobiaca v tom istom osobitnom systéme, ale aj ako otec – civil, si jednoducho zo strany zákonodarcu, prípadne vlády vyžaduje poskytnutie presvedčivých dôvodov, na základe ktorých by takéto rozlišovanie na základe pohlavia rodiča bolo možné opodstatniť.

Vláda ako takýto dôvod ponúka potrebu „zabezpečiť verejnú bezpečnosť, a teda zabezpečiť efektívne plnenie úloh štátu na úseku ochrany bezpečnosti, životov, zdravia a majetku obyvateľov Slovenskej republiky“, pričom súvislosť medzi napadnutým ustanovením a plnením tejto potreby má spočívať v predpoklade, že „zakotvenie nároku na dávku nemocenského zabezpečenia – materské v takom rozsahu, ako to je upravené vo všeobecnom predpise o sociálnom poistení by spôsobovalo výraznú, opakovanú a neplánovateľnú destabilizáciu (hoci aj vždy na obmedzený čas) personálnych kapacít v rámci ozbrojených a bezpečnostných zložiek, ktoré sa podieľajú na plnení úloh štátu v oblasti ochrany a bezpečnosti.“.

V otázke legitimity cieľa spočívajúceho v zabezpečení efektívneho plnenia úloh, ktorými sú v Slovenskej republike poverené ozbrojené sily a ozbrojené zbory, neušlo pozornosti ústavného súdu, že otázka nedostatočných personálnych kapacít pri plnení osobitných úloh na úseku ochrany bezpečnosti a verejného poriadku nie je fiktívnym, ale reálnym problémom, ktorý zákonodarca rieši napríklad rôznymi formami finančnej motivácie, vytvorením žandárskeho zboru alebo zatraktívnením podmienok účasti v armádnych zálohách (zákon č. 150/2025 Z. z. o niektorých opatreniach na zvýšenie odolnosti Slovenskej republiky v oblasti obrany a bezpečnosti, o brannej povinnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov). V tejto súvislosti však považuje za relevantné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zo 6. júla 2021 vo veci Gruba a ostatní proti Rusku, v ktorom ESĽP v analogickom kontexte, aký je predmetom tohto konania, vyslovil, že zabezpečenie prevádzkovej efektivity polície predstavuje „legitímny cieľ, ktorým je možné opodstatniť niektoré obmedzenia práv príslušníkov Policajného zboru, nemôže však opodstatniť rozdielne zaobchádzanie medzi mužskými a ženskými príslušníkmi“ (§ 83), potvrdzujúc tým svoju skoršiu judikatúru, v zmysle ktorej sa muži – policajti a ženy – policajtky považujú za osoby v porovnateľnej situácii (Konstantin Markin proti Rusku, § 132).

Aj v prípade, ak by ústavný súd pripustil, že v rámci širokej regulačnej úvahy, ktorou zákonodarca v tejto oblasti disponuje (porovnaj napríklad Petrovic proti Rakúsku, § 37 až § 44), je možné teoreticky uvažovať o legitimite cieľa, ktorým namietané nerovnaké zaobchádzanie s osobami v porovnateľnej situácii opodstatňuje vláda, musela by takáto prípadná legitimita cieľa byť doplnená preukázaním primeranosti prostriedkov zvolených na jeho realizáciu. Ak by teda aj ústavný súd pripustil, že dôvod v rovnakom zaobchádzaní medzi matkami naprieč oboma systémami spočíva v skutočnosti, že osobná starostlivosť o deti zo strany matiek – policajtiek/vojačiek nevyvoláva hrozbu pre efektívne plnenie úloh príslušných zborov, pretože ich v týchto zboroch pôsobí podstatne menej ako otcov, a teda že štát si prerušenie výkonu služby zo strany matiek – policajtiek/vojačiek takpovediac môže dovoliť, zo strany vlády zostala nezodpovedanou otázka, prečo má v prípade otcov vyvolávať neúnosnú hrozbu práve priznanie nároku na materské. Je totiž potrebné prisvedčiť navrhovateľovi, že zákonná úprava umožňuje osobnú starostlivosť o dieťa (a teda prerušenie výkonu služby) aj otcom a jediným oprávnením, ktoré im v tejto súvislosti berie, je práve nárok na materské.

Inak povedané, pohlavie rodiča nie je pre zákonodarcu dôvodom dokonca ani len na rozlišovanie v prístupe k právu na osobnú starostlivosť o dieťa, ale je takýmto dôvodom len na rozlišovanie v prístupe k materskému, ak otec – policajt/vojak toto svoje právo na osobnú starostlivosť o dieťa uplatní. Na takéto rozlišovanie však vláda ako dôvod ponúka len všeobecne a hypoteticky vymedzenú hrozbu, ktorej incidenciu navyše nijako nepreukazuje, a to napriek tomu, že na absenciu dát, ktoré by vierohodne preukazovali bezprostrednosť a mieru takéhoto rizika, upozornila navrhovateľka už v samotnom návrhu na začatie konania. V tejto súvislosti nie je bez významu, že ESĽP v už citovanej kauze Gruba a ostatní proti Rusku vyslovil zásah do práva na rovnaké zaobchádzanie v spojení s právom na ochranu rodinného života aj z dôvodu, že „vnútroštátne orgány neodkázali na žiadne okolnosti preukazujúce, že dočasné čerpanie rodičovskej dovolenky by oslabilo prevádzkovú efektivitu polície. Tieto orgány tak nevykonali potrebné vyvažovanie medzi legitímnym cieľom spočívajúcim v zabezpečení prevádzkovej efektivity polície na jednej strane a právom sťažovateľov nebyť vystavení diskriminácii na základe pohlavia v ich prístupe k rodičovskej dovolenke na strane druhej.“ (§ 87).

Výklad hraníc regulačnej autonómie zákonodarcu nie je ani v abstraktnej kontrole ústavnosti len čisto teoretickým cvičením, ale musí sa opierať o znalosť aj skutkových súradníc celého kontextu uplatňovania posudzovanej zákonnej úpravy. Keď teda vláda operuje rizikom vzniku personálneho „podstavu“ v Policajnom zbore, žiada sa, aby podrobne a presvedčivo vysvetlila, prečo možnosť otcov – policajtov/vojakov prerušiť výkon služby s nárokom na rodičovský príspevok hrozbu „destabilizácie“ nečiní naliehavou, ale možnosť prerušiť výkon služby s nárokom na materské už ju takou činí. Úlohou ústavného súdu nie je si takéto dôvody domýšľať alebo ponúkať svoje vlastné, pričom predpoklad, že úroveň ochrany bezpečnosti závisí v Slovenskej republike od toho, či sa otcom – policajtom/vojakom, ktorí sa rozhodli pre osobnú starostlivosť o dieťa, prizná namiesto materského rodičovský príspevok, je nútený považovať za nepreukázaný; bez primeraného preukázania takejto súvislosti nemožno dané znevýhodnenie považovať za racionálne odôvodnené.

Na základe týchto dôvodov je opodstatnené uzavrieť, že otcovia – policajti/vojaci sú predmetom nerovnakého zaobchádzania na základe svojho pohlavia, čiže podľa kritéria, ktoré v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy nesmie byť základom na rozlišovanie v prístupe k základným právam.

Ústavný súd v rámci výkonu abstraktnej kontroly posudzuje zákaz diskriminácie «v zásade v súvislosti s porušením iného základného práva alebo slobody [rovnosť pridružená, akcesorická; PL. ÚS 13/09 – zákon o sociálnych službách; porov. ŠUTA, P. Sociálne práva v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky. In: WINTR, J., ANTOŠ, M. (eds.) Sociální práva. Praha : Leges 2011, s. 75 a nasl.]. Naznačuje to text ústavy v čl. 12 ods. 2: „Základné práva a slobody sa zaručujú... bez ohľadu na...“ a vyplýva to z dôležitosti ochrany slobody pred štátom. Princípy zákazu diskriminácie a rovnosti ľudí nie sú spravidla chránené samy osebe, ale len v súvislosti s porušením iného základného práva a slobody. Takúto akcesoritu so základným právom je nutné odlišovať od akcesority s právom podústavným (porov. protokol č. 12).» (PL. ÚS 13/2012).

V danom prípade sa má nerovnaké zaobchádzanie týkať prístupu k právu na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu (čl. 39 ods. 1 ústavy) a k právu rodičov, ktorí sa starajú o deti, na pomoc od štátu (čl. 41 ods. 8 ústavy).

V zmysle ústavnej judikatúry platí, že ústavodarca v čl. 39 ústavy „poskytol zákonodarcovi pomerne široký priestor na úvahu, aký vecný a osobný rozsah sociálneho systému pri zabezpečení sociálnych udalostí, do ktorých sa dostanú fyzické osoby, vytvorí; pritom taký, ktorý by bol v súlade s ústavou.“ (PL. ÚS 11/08). Rozlišovanie v nárokoch na primerané hmotné zabezpečenie v závislosti od právneho režimu, v ktorom sa dotknuté osoby nachádzajú, je síce prípustné, musí však „ísť o také právne riešenie, ktoré korešponduje predovšetkým s čl. 1 ods. 1, čl. 12 a čl. 13 ústavy.“ (ibid.).

Vo vzťahu k právu podľa čl. 39 ods. 1 ústavy je predovšetkým potrebné posúdiť, či sociálna udalosť zakladajúca nárok na materské (prevzatie dieťaťa do osobnej starostlivosti) ratione materiae vôbec spadá pod normatívnu pôsobnosť čl. 39 ods. 1 ústavy. Je totiž zrejmé, že nejde o stratu pracovnej spôsobilosti stricto sensu, ale o osobitnú prekážku na strane rodiča.

Ústavný súd však pri posúdení vzťahu medzi sociálnou udalosťou zakladajúcou nárok na materské a účelom čl. 39 ods. 1 ústavy vzal do úvahy okolnosti, ktoré svedčia v prospech záveru, že predmetné ustanovenie sa daného nároku dotýka. Materiálnou okolnosťou je predovšetkým skutočnosť, že osobná starostlivosť o dieťa zbavuje rodiča možnosti v danom období vykonávať prácu, či už ako zamestnanec, osoba v služobnom pomere, alebo samostatne zárobkovo činná osoba; dotknutý rodič síce nie je nespôsobilý pracovať z totožného dôvodu, aký platí v prípade dočasnej alebo trvalej, resp. čiastočnej alebo úplnej pracovnej neschopnosti, čiže z dôvodu zdravotného stavu (nespôsobilosť na prácu stricto sensu), nesporne sa však po dobu osobnej starostlivosti o dieťa stáva nespôsobilým vykonávať prácu. Systémovou okolnosťou je skutočnosť, že uvedené reflektuje aj zákonodarca, ktorý nárok na materské upravuje v režime nemocenského poistenia, a teda ako sociálnu udalosť, ktorá je spojená s nespôsobilosťou/neschopnosťou vykonávať prácu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd zastáva názor, že napriek istým špecifikám zodpovedá teleologickému a systematickému výkladu čl. 39 ods. 1 ústavy záver, že súčasťou práv, ktoré sa týmto ustanovením chránia, je aj právo na primerané hmotné zabezpečenie v prípade, ak dôvodom, pre ktorý rodič nepracuje, je prevzatie dieťaťa do osobnej starostlivosti.

Vo vzťahu k čl. 39 ods. 1 ústavy musí zároveň ústavný súd zohľadniť aj tézu, že materské nemusí byť jediným spôsobom, ako rodičovi v danej sociálnej situácii poskytnúť primerané hmotné zabezpečenie; takýmto zabezpečením môže byť teoreticky aj nárok na rodičovský príspevok. V danom prípade však podstatou namietaného nesúladu nie je nedostatočnosť (ergo neprimeranosť) konkrétnej sociálnej dávky, ale rozlišovanie v prístupe k nej na základe diskriminačného kritéria. Keďže sa toto hmotné zabezpečenie iným osobám v porovnateľnej situácii poskytuje vo výške materského, bolo by nerovnaké zaobchádzanie s vymedzenou skupinou (otcovia – policajti/vojaci) možné opodstatniť napríklad v prípade, ak by sa jej členovia na financovaní nemocenského poistného zakladajúceho nárok na poistné plnenie aj pri danom type sociálnej udalosti (osobná starostlivosť o dieťa v období od šiestich týždňoch po pôrode) podieľali v inej výške ako členovia zvýhodnených skupín. To však nie je pravda. Otcovia – policajti/vojaci uhrádzajú nemocenské poistné za rovnakých podmienok ako ostatní poistenci. Ich prístup k právu na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu danej ich osobnou starostlivosťou o dieťa je preto bezdôvodne a na základe zakázaného kritéria podrobený nevýhodnejším podmienkam.

Uvedené analogicky platí aj vo vzťahu k právu na pomoc štátu pri starostlivosti o dieťa podľa čl. 41 ods. 8 ústavy. Nepochybne ide o právo, ktorého medze a podmienky uplatnenia sú primárne v dispozičnej sfére zákonodarcu, pričom významová otvorenosť pojmu „pomoc štátu“ indikuje dostupnosť azda ešte širšieho regulačného priestoru, než akým zákonodarca disponuje vo vzťahu k zákonnej úprave práva na primerané hmotné zabezpečenie. Aj na toto právo a jeho podústavnú špecifikáciu zákonodarcom sa však vzťahuje požiadavka, že musí ísť o riešenie, ktoré „je v súlade s ústavou, predovšetkým s čl. 1 ods. 1, čl. 12 a čl. 13 ústavy“ (m. m. PL. ÚS 11/08, pozri bod 64). Z rovnakých dôvodov ako pri čl. 39 ods. 1 ústavy ani prístup k právu podľa čl. 41 ods. 8 ústavy nie je zabezpečený spôsobom súladným s čl. 12 ods. 2 ústavy.

Námietky nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 1 ods. 1 ústavy nie sú v návrhu na začatie konania ani v replike navrhovateľa spojené s autonómnou právnou argumentáciou; navrhovateľka, resp. navrhovateľ odkazujú na právny štát vždy len v spojení so všeobecným princípom rovnosti a zákazom diskriminácie, t. j. s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

Akcesoricky vo vzťahu k čl. 12 ústavy sa v návrhu odkazuje aj na čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy. Vo vzťahu k čl. 13 ods. 2 ústavy („Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.“) ústavný súd nenachádza relevantnú vecnú súvislosť s napadnutým ustanovením, ktoré prístup k označeným základným právam reguluje zákonom. Ustanovenie čl. 13 ods. 3 ústavy („Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.“) takúto súvislosť síce vykazuje, v kontexte predmetu konania však nedisponuje žiadnou pridanou hodnotou, ktorá by jeho posúdenie činila účelným.

Ústavný súd takisto nepovažoval za nevyhnutné podrobne sa zaoberať argumentáciou účastníkov konania týkajúcou sa príslušnej smernice Európskej únie a súvisiacej judikatúry Súdneho dvora. Charta základných práv Európskej únie nebola v návrhu vymedzená ako súčasť referenčných noriem, pričom aspekty súvisiace s úniovou legislatívou a judikatúrou boli v konaní uplatnené len doplnkovo a v obmedzenom rozsahu, takpovediac na margo témy. Vo vzťahu k predmetu konania tak postačovalo a bolo účelným jeho posúdenie v perspektíve vnútroštátnej ústavnej úpravy a jej ustáleného výkladu ústavným súdom s primeraným zohľadnením relevantnej judikatúry ESĽP.

Z uvedených dôvodov ústavný súd o návrhu rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odseku 1 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Právny názor, ktorým je zákonodarca v dôsledku vyhlásenia tohto nálezu viazaný pri plnení svojej povinnosti uviesť zákon do súladu s ústavou [čl. 125 ods. 3 veta druhá ústavy, § 91 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)], spočíva v potrebe odstrániť nerovnaké zaobchádzanie na základe pohlavia v prístupe osôb, na ktoré sa vzťahuje zákon o sociálnom zabezpečení policajtov, k nároku na materské v prípade osobnej starostlivosti o dieťa po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu. Je vecou zákonodarcu, akým konkrétnym spôsobom túto nerovnosť odstráni, z odôvodnenia nálezu však vyplýva ako zrejmé, že nerovnaké zaobchádzanie je v danom prípade dôsledkom neúplnej legálnej definície pojmu „policajt alebo profesionálny vojak, ktorý prevzal dieťa do osobnej starostlivosti“, v ktorej z ústavne neprípustných dôvodov absentuje úprava zakladajúca nárok otca – policajta/vojaka na materské v prípade, ak má dieťa najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu v osobnej starostlivosti a matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok na to isté dieťa.

Ústavný súd si uvedomuje, že derogačné účinky jeho nálezu vo vzťahu k napadnutému ustanoveniu by bez podrobnejšieho určenia týchto účinkov mohli viesť k nejednotnému, prípadne nepredvídateľnému uplatňovaniu zákonnej úpravy vo vzťahu k otcom – policajtom/vojakom. V § 10 ods. 10 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov totiž zostáva zachovanou podmienka, v zmysle ktorej je nárok týchto otcov (a spolu s nimi aj nárok policajtiek/vojačiek, ktoré nie sú matkami, a policajtov/vojakov, ktorí nie sú otcami, ale dieťa prevzali do osobnej starostlivosti) podmienený rozhodnutím príslušného orgánu o prevzatí dieťaťa do osobnej starostlivosti. Táto podmienka má vo vzťahu k osobám, ktoré nie sú rodičmi a ktoré sa osobnej starostlivosti o dieťa ujímajú na základe rozhodnutia príslušného orgánu, svoj praktický význam a ústavný súd nepovažuje za vhodné ani primerané uplatniť voči nej postup podľa § 89 zákona o ústavnom súde, t. j. rozšíriť derogačné účinky nálezu aj na túto podmienku.

Ústavný súd považuje za účelné vysloviť, že súčasťou jeho právneho názoru podľa tohto nálezu je požiadavka ústavne konformného výkladu § 10 ods. 10 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov, a to v podobe, v ktorej sa podmienka upravená v časti slov „... odo dňa rozhodnutia príslušného orgánu o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti“ uplatní výlučne vo vzťahu k tým policajtom/vojakom, ktorí nie sú otcami daného dieťaťa (a logicky aj vo vzťahu k policajtkám/vojačkám, ktoré nie sú matkami daného dieťaťa). Na nároky otcov – policajtov/vojakov sa tak bude vzťahovať všeobecné pravidlo ustanovené v § 103 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov v znení: „Nárok na dávku nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia vzniká odo dňa splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom.“, pričom vo vzťahu k otcom je vznik nároku podmienený súčasným splnením i) podmienky osobnej starostlivosti o dieťa najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu a ii) podmienky nepoberania materského alebo rodičovského príspevku na to isté dieťa matkou.

Takýmto rozhodnutím a v ňom obsiahnutým právnym názorom sa pre príslušné orgány aplikácie práva vytvára priestor, aby po strate účinnosti napadnutého ustanovenia uplatňovali zákon o sociálnom zabezpečení policajtov ústavne konformným spôsobom, a zároveň sa zákonodarcovi poskytuje príležitosť, aby svojou normotvornou činnosťou napravil legislatívne opomenutie, ktoré vo svojich účinkoch zakladá ústavne neprípustné nerovnaké zaobchádzanie, a predmetnú zákonnú úpravu v súlade s právnym názorom ústavného súdu upravil do podoby zodpovedajúcej požiadavkám ústavy.