341/2024 Z. z.

Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripájam toto odlišné stanovisko k odôvodneniu nálezu pléna ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 18/2020 z 25. septembra 2024, v ktorom ústavný súd rozhodol o nesúlade § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona s čl. 1 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Žijeme v dobe náročnej na logistiku – v dobe, ktorá kladie dôraz na rýchlosť a efektivitu, keď čas sú peniaze. Podstatné je čím menej „strácať“ čas. Častokrát je to bez auta takmer (a občas možno aj úplne) nemožné. Množstvo vozidiel na cestách a rýchly spôsob života si však vyberá svoju daň, nie zriedka aj na ľudských životoch. Porušovanie predpisov nie je neobvyklým javom a častokrát je sprevádzané aj jazdou pod vplyvom rôznych omamných látok (vrátane alkoholu). Ak vodič v dôsledku (iste nezodpovednej) jazdy „pod vplyvom“ spôsobí smrť, podľa zákonodarcu je nutné takého vodiča potrestať (nielen) doživotným zákazom viesť motorové vozidlo. Platí jedenkrát a dosť. Bez ohľadu na vek, skúsenosti, okolnosti, charakter vodiča a možno inak zodpovedné a príkladné správanie či bezúhonnú minulosť je náprava podľa zákonodarcu nemožná a vodičský preukaz taká osoba viac neuvidí.

Plénum ústavného súdu návrhu vyhovelo a nesúlad právnych predpisov vyslovilo, s čím absolútne a bezvýhradne súhlasím a súhlasím aj s odôvodnením nálezu. Napriek tomu som však považoval za nevyhnutné povedať viac – zdôrazniť to, ako negatívne, ba až zničujúco môže uloženie takého trestu pôsobiť na páchateľa v jeho ďalšom živote. Natíska sa otázka, či je taký trest (za každých okolností) primeraný. Už som pomerne známy svojím až nepriateľským postojom k drakonickým trestom (pozri moje odlišné stanovisko vo veci sp. zn. PL. ÚS 3/2024) a takýto trest považujem za jeden z nich.

Súhlasím s väčšinovým názorom pléna ústavného súdu v tom, že posudzovanú sankciu bolo potrebné podrobiť testu proporcionality, keďže „... trestná sankcia musí byť úmerná a rozumná, teda len v miere nevyhnutnej pre splnenie účelu trestu“. Úmernosť a rozumnosť sankcie možno dosiahnuť len tak, že súdy budú mať pri rozhodovaní priestor na individuálne posúdenie okolností konkrétnej veci, pretože práve ignorovanie odlišností môže v konečnom dôsledku znamenať, že uložený trest bude vo výsledku neprimeraný, a preto nespravodlivý. Ako správne argumentoval krajský súd v podanom návrhu – „... individualizácia trestu je prostriedkom na dosiahnutie primeranosti trestu, pričom len primeraný trest je trestom spravodlivým...“. Pravidlá stanovené zákonodarcom podľa môjho názoru pre tento trest neumožňujú, aby súd pri rozhodovaní prihliadal na konkrétne a individuálne okolnosti prípadu. Pripomínam, že ide o taký trest, ktorý musí byť pri splnení zákonom ustanovených podmienok uložený obligatórne.

Mimoriadne zníženie trestu (§ 39 Trestného zákona) je len čiastočným riešením. Skrátenie doživotného trestu totiž v skutočnosti nerieši hlavný problém tohto trestu – a síce to, že ho nemožno opätovne prehodnotiť (Vinter a ostatní proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 3. 11. 2022, č. 66069/09 a 2 ostatní). Individuálne okolnosti prípadu podľa mňa v prípade doživotných trestov nevyhnutne musia zahŕňať možnosť ich opätovného prehodnotenia s odstupom niekoľkých rokov. Ak má trest viesť k náprave páchateľa, potom mu nesmieme zobrať nádej. Nádej, že trest raz vykoná, nádej, že sa môže polepšiť, že má zmysel polepšiť sa. Okolnosti prípadu môžu poukazovať na to, že v čase rozhodovania o vine a treste je doživotný zákaz viesť motorové vozidlo trestom primeraným, no s odstupom niekoľkých rokov sa vzhľadom na jeho ďalší život a nápravu môže javiť ten istý trest ako zjavne neprimeraný.

Nemožno prehliadnuť skutočnosť, že doživotné tresty v sebe nesú ďalší neodvrátiteľný následok. Takýto trest totiž nemožno zahladiť, keďže sa vykoná až smrťou. Bezúhonnosť je pritom jednou z podmienok vykonávania mnohých povolaní a je aj podmienkou podnikania. Spôsobenie dopravnej nehody v mladom veku tak môže mať pre páchateľa doživotné dôsledky, ktoré však v konečnom dôsledku nemusia nevyhnutne súvisieť so samotnou podstatou spáchaného skutku.

Drakonické tresty nenastolia poriadok v spoločnosti – častokrát je to presne naopak. Ako bolo povedané v náleze – „Ak trestanie nie je účinné, stráca svoj zmysel a stáva sa len prostriedkom bezúčelnej represie, ktorá na mieru kriminality – protiprávneho konania zasahujúceho do základných práv a slobôd ‒ nemá žiadny vplyv.“. Trest bez nádeje neprináša polepšenie, ale len beznádej, ktorá, naopak, môže viesť k recidíve (akokoľvek formálne zákonodarca zabezpečí, aby tomu tak nebolo). Všetci potrebujeme nádej ‒ aj nezodpovední vodiči.

Podľa § 67 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov pripájam odlišné stanovisko k výroku a odôvodneniu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 18/2020 z 25. septembra 2024. Ústavný súd v ňom vyslovil, že § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona („Súd uloží trest zákazu činnosti na doživotie, ak odsudzuje páchateľa za trestný čin (...) usmrtenia podľa § 149 ods. 4 alebo 5, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného prostriedku.“) nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Kľúčovým argumentom pre vyslovenie nesúladu bolo, že obligatórny doživotný trest zákazu činnosti pri akomkoľvek páchateľovi trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods. 4 a 5 Trestného zákona nespĺňa požiadavku primeranosti a s tým spojenej potreby individualizácie trestu, lebo konštrukcia zákona súdu ako zložky štátnej moci priamo zasahujúcej do základných práv rozhodovaním o vine a treste upiera možnosť trest individualizovať, a to v rámci sankčného súbehu s najprísnejším trestom, ktorým je trest odňatia slobody (23. bod z odôvodnenia nálezu).

Ústavný súd v nedávnom náleze sp. zn. PL. ÚS 3/2024 (350. a 351. bod z odôvodnenia) zopakoval, že katalóg trestných činov, ako aj katalóg trestov, ktoré sa majú ukladať, patria do plnej kompetencie zvoleného zákonodarcu. Autonómia parlamentu zahŕňa ustanovenie druhov trestov, ich výmery, zásad a spôsobov ich ukladania, resp. zákonodarca prijíma rozhodnutia o tom, či zdôrazní alebo dá do úzadia represiu alebo prevenciu (odvolávajúc sa napríklad na veci sp. zn. PL. ÚS 6/09, časť F, bod 1; PL. ÚS 106/2011, časť V, bod 1; PL. ÚS 5/2017, bod 107). Zákonodarca v tejto sfére disponuje širokou mierou úvahy, do ktorej ústavný súd zasiahne len celkom výnimočne, ak by národná rada primeranosť trestov upravila celkom zjavne neprimerane k ústavným hodnotám. V rámci porovnania bol uvedený prístup ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 1/2021 (protiústavná nemožnosť konajúceho súdu individualizovať obligatórny trest prepadnutia majetku pri jeho zákonom ustanovenej kumulácii s trestom odňatia slobody) a vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2017 (neústavnosť otvorenej formulácie skutkovej podstaty trestných činov v rozpore s požiadavkou zákonnosti pri trestaní). Nie je preto sporné, či sa právne normy tvoriace katalóg trestných činov a trestov môžu dostať do kolízie s ústavou, lebo odpoveď je v zmysle už uvedeného jednoznačná. Vždy je však nevyhnutné starostlivo skúmať možnosť aplikácie ústavne konformného výkladu, ktorý by mal mať prednosť pred vyslovením nesúladu (napr. sp. zn. PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 23/05, PL. ÚS 22/06 alebo PL. ÚS 21/08), a to v kontexte všetkých relevantných častí Trestného zákona.

Vo vzťahu k samotnému predmetu konania by si osobitnú pozornosť zaslúžilo venovať sa otázke, aký by mal byť účel trestu v prípade, ak páchateľ v stave vylučujúcom spôsobilosť ako vodič dopravného prostriedku spôsobí smrť inej osoby (§ 149 ods. 4 Trestného zákona), prípadne smrť dvoch alebo viacerých osôb (§ 149 ods. 5 Trestného zákona). Následne by sa malo zvážiť, aké sú adekvátne a primerané prostriedky na splnenie takého účelu. Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 3/2024 zdôraznil, že trestnoprávna náuka rozoznáva a popisuje celý rad účelov trestných sankcií. Ide najmä o účel retributívny smerujúci k uloženiu zaslúženého trestu, alebo účel konzekvencionalistický, ktorý sa zameriava na dôsledky trestu. Medzi ne patrí napríklad odstrašenie (teda individuálna a generálna prevencia), rehabilitácia páchateľa (teda jeho výchova, náprava), inkapacitácia páchateľa (teda znemožnenie, zabránenie mu v páchaní ďalšej trestnej činnosti), restorácia (teda obnova, náprava narušených, poškodených vzťahov medzi páchateľom a obeťou i celou spoločnosťou) či odškodnenie obete. V moderných systémoch trestnej justície sa tieto účely obvykle vzájomne kombinujú. Pri ukladaní trestu sa zohľadňuje potreba spravodlivého postihu v reakcii na protispoločenské konanie, ako aj potreba zaistenia bezpečnosti občanov a majetku pred nebezpečnými páchateľmi, dosiahnutie prevýchovy páchateľa (pokiaľ je možná), ako aj zjednanie nápravy po spáchaní trestného činu. Pri ukladaní trestu v konkrétnom prípade však rozličné účely môžu byť vo vzájomnom konflikte. Ten potom možno riešiť napríklad deklarovaním primárneho účelu, ktorý musí byť naplnený vždy, a na druhej strane účelov podporných (sekundárnych), ktorých dosiahnutie je vhodné, avšak nie za každých okolností a v plnej miere nevyhnutné (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 4503/12 z 11. júna 2014, bod 24). Z uvedeného vyplýva, že účel trestu nie je iba jeden, tobôž nie je všeobecný a treba ho hľadať v každom jednom prípade predovšetkým s ohľadom na povahu a závažnosť trestného činu, jeho následky či okolnosti jeho spáchania alebo osobu samotného páchateľa. Odpoveď na tieto otázky nález ponúka len vo veľmi obmedzenej miere.

Na ďalšiu pre mňa podstatnú otázku, či Trestný zákon umožňuje prostredníctvom zákonných limitov sudcovskej úvahy primeranou mierou individualizovať trest zákazu činnosti na doživotie, je potrebné pozornosť zamerať predovšetkým na inštitút mimoriadneho zníženia trestu upravený v § 39 Trestného zákona. Predmetné zákonné ustanovenie normuje, že ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa (ktoré sú na rozdiel od okolností prípadu hodnotené bez ohľadu na povahu a závažnosť trestného činu vzhľadom na skutočnosť, že sa hodnotí osoba ako objekt trestu) je toho názoru, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného Trestným zákonom. K trestu zákazu činnosti sa citované zákonné ustanovenie expressis verbis hlási v § 39 ods. 3 písm. f) Trestného zákona, z čoho možno nepochybne usúdiť (okrem samotného názvu tohto hmotnoprávneho inštitútu, ktorý odkazuje všeobecne na možnosť mimoriadneho zníženia trestu), že je na prejednávaný prípad aplikovateľné. Už táto okolnosť ipso facto znižuje presvedčivosť argumentu väčšiny pléna o nemožnosti individualizácie trestu zákazu činnosti v zmysle napadnutého ustanovenia, keďže túto možnosť Trestný zákon pri mimoriadnom znížení trestu (nie iba trestu odňatia slobody) výslovne za určitých podmienok pripúšťa. Kumulácia s trestom odňatia slobody v tomto ohľade nepredstavuje zásadný argument, ktorý by bol významovo spôsobilý oslabiť tento záver. Ten totiž rozhodujúcim spôsobom „vstupuje do hry“ (a to aj podľa logických dôsledkov väčšinového názoru pléna; na porovnanie napríklad aj nález vo veci sp. zn. PL. ÚS 1/2021, bod 76) až v čase, keď spolu s trestom odňatia slobody ukladaný absolútny trest (v tomto prípade trest zákazu činnosti na doživotie) je definitívny, t. j. nie je možné ho žiadnym zo zákonom dovolených spôsobov sudcovskou úvahou znížiť. Ako už bolo konštatované, toto nie je uvedený prípad.

Intepretačne nevyjasnenými môžu teoreticky ostať (čo ale nemá bezprostredný súvis s predmetom konania v prejednávanom prípade) maximálne limity mimoriadneho zníženia trestu zákazu činnosti. Ustanovenie § 39 ods. 3 písm. f) Trestného zákona predpokladá možnosť po splnení zákonných podmienok mimoriadne znížiť trest zákazu činnosti nie na dobu kratšiu ako šesť mesiacov. Pri treste zákazu činnosti Trestný zákon nerozlišuje (ako to napríklad robí pri treste odňatia slobody) rozličné maximálne limity mimoriadneho zníženia s ohľadom na výšku trestu. Spomína trest zákazu činnosti všeobecne, čo následne ponúka možnosť výkladu, že v tomto smere nie je vylúčené maximálne mimoriadne zníženie ani pri treste zákazu činnosti na doživotie.

Ani prípadné výhrady, že inštitút mimoriadneho zníženia trestu nie je namieste v situáciách, pri ktorých ide o kvalifikovanú skutkovú podstatu (v rámci ktorej sa výška sankcie v porovnaní so základnou skutkovou podstatou zvyšuje prostredníctvom osobitného kvalifikačného znaku; v tomto prípade § 149 ods. 4 a 5 Trestného zákona), nie je možné podľa môjho názoru vo všeobecnosti akceptovať. Ani v takýchto situáciách nemožno vylúčiť identifikovanie okolností majúcich povahu mimoriadnych okolností prípadu alebo mimoriadnych pomerov páchateľa, ktoré v rámci okolností prejednávaného prípadu môžu robiť trestanie neprimerane prísne. Súdna prax sa prikláňa k zachovaniu možnosti mimoriadne znížiť trest aj pri kvalifikovanej skutkovej podstate, avšak možnosť mimoriadneho zníženia limituje hranicou základnej skutkovej podstaty (pre účely trestu zákazu činnosti by tým bolo možné rozumieť základnú výmeru trestu zákazu činnosti; m. m. NR 3 TZ 20/1962).

Ani v prípade druhej potenciálnej výkladovej alternatívy maximálnych limitov mimoriadneho zníženia trestu zákazu činnosti formou analogie legis odkazovaním na limity trestu odňatia slobody na doživotie nemožno hovoriť o absolútnej nemožnosti úplne individualizovať samotný trest. Trestný zákon v § 39 ods. 3 písm. a) konštatuje, že pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu nesmie súd uložiť trest odňatia slobody kratší ako dvadsať rokov, ak je páchateľ odsúdený za taxatívne vymedzené skutkové podstaty trestných činov, pri ktorých by inak súd páchateľa potrestal trestom odňatia slobody na doživotie. Použitie analógie (ktorá je v trestnom práve hmotnom zakázaná v neprospech páchateľa, ale v prospech páchateľa ju možno za istých okolností pripustiť; pozri napr. aj PLz. ÚS 3/2014) by tak v okolnostiach prejednávanej veci mohlo viesť k tomu, že po splnení podmienok na mimoriadne zníženie trestu by bol súd oprávnený uložiť trest zákazu činnosti nie kratší ako 20 rokov.¹)

Prednosť vyslovenia nesúladu napadnutého ustanovenia pred aplikáciou ústavne konformného výkladu zároveň vyvoláva v kontexte zvoleného odôvodnenia riziká, ktorých dopad môže byť citeľný pri mnohých všeobecne záväzných právnych predpisoch. Vedenie motorového vozidla totiž bolo v náleze ústavného súdu označené za súčasť základného práva na ochranu súkromia, i keď tento zákaz nikoho nezbavuje života, zdravia, osobnej slobody alebo majetku. Základom pre tento prístup bola téza, že vedenie motorového vozidla určuje kvalitu života jednotlivca (10. bod z odôvodnenia disentovaného nálezu). Problém spočíva v tom, že pokiaľ je vedenie motorového vozidla súčasťou základného práva na ochranu súkromia, potom je z hľadiska metodológie obmedzovania základných práv potrebné aplikovať na akékoľvek obmedzovanie vedenia motorového vozidla tzv. prísny test proporcionality. Inými slovami, nebude postačovať, aby bol akýkoľvek právny akt obmedzujúci vedenie motorového vozidla racionálne prepojený s legitímnym cieľom (ochrana života, zdravia a majetku iných osôb), lebo ak sa preukáže existencia šetrnejšieho obmedzujúceho prostriedku dosahujúceho legitímny cieľ v rovnakej kvalite, potom má dostať prednosť práve tento prostriedok (pri správnom trestaní to bude typicky finančná pokuta). Ak skutočne platí téza, že vedenie motorového vozidla ako súčasť základného práva na ochranu súkromia určuje kvalitu života jednotlivca, potom možno dospieť až k úvahe, či štátu nevznikne pozitívny záväzok pri konkrétnych jednotlivcoch, ktorí podmienky na udelenie vodičského oprávnenia nedokážu splniť (napríklad z dôvodu sociálnych pomerov), prípadne či zákonodarca môže obmedzovať takúto súčasť základného práva na ochranu súkromia plnoletej osoby osobitnou vekovou podmienkou [napríklad šestnásťročná osoba, ktorá nadobudla plnoletosť v súlade s § 8 ods. 2 druhou vetou Občianskeho zákonníka, nespĺňa podmienku minimálneho veku sedemnástich rokov pre udelenie vodičského oprávnenia skupiny B a T v zmysle § 78 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke; ak vedenie motorového vozidla ako súčasť základného práva na ochranu súkromia určuje kvalitu života jednotlivca, je otázne, či by bolo obmedzenie základného práva tejto plnoletej osoby v súlade so subtestom nevyhnutnosti]. Alternatívou k zvolenému prístupu bolo chápanie vedenia motorového vozidla optikou práv druhej generácie, pri ktorých sa tradične uznáva, že štát disponuje možnosťou väčšej úvahy pri ich obmedzovaní než pri právach prvej generácie, a namiesto prísneho testu proporcionality sa aplikuje menej prísny test racionality (pozri bod 21.4. odôvodnenia nálezu sp. zn. PL. ÚS 9/2016: „Posudzovanú právnu úpravu je tak potrebné podrobiť testu racionality, resp. základnému testu opodstatnenosti, pre ktorý je typické posúdenie, či posudzovaná právna úprava, ktorá má potenciál zasiahnuť do základného práva alebo slobody, sleduje legitímny cieľ a či tak činí spôsobom, ktorý si možno predstaviť ako rozumný prostriedok na jeho dosiahnutie, hoci nemusí ísť o prostriedok najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší.“).

Separátne aplikačné problémy môže vyvolať právny názor uvedený v 22. bode odôvodnenia nálezu: „Nemožnosťou zahladenia odsúdenia sa bez splnenia podmienky nevyhnutnosti zvýrazňuje odvetná funkcia trestu. To platí osobitne s ohľadom na to, že aj pri podstatne závažnejších trestných činoch možno odsúdenie zahladiť. V dôsledku doživotného trestu to však pri trestnom čine usmrtenia pod vplyvom návykovej látky nie je možné. Nemožno však dospieť k tomu, že by takýto zásah bol nevyhnutný.“

Viaceré všeobecne záväzné právne predpisy však predpokladajú, že právoplatné odsúdenie za určité trestné činy znamenajú doživotný zákaz výkonu určitého povolania. Ak sa obsadzuje štátnozamestnanecké miesto vedúceho zamestnanca alebo na ktorom štátny zamestnanec vykonáva činnosť spojenú s nakladaním s verejnými finančnými prostriedkami a ktoré služobný úrad určí v služobnom predpise, potom sa za bezúhonného nepovažuje ten, kto bol právoplatne odsúdený za zločin, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin prijímania úplatku, trestný čin podplácania, trestný čin nepriamej korupcie alebo trestný čin machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe, a to ani vtedy, ak bolo odsúdenie zahladené [§ 38 ods. 7 písm. c) a ods. 8 zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe]. Advokátom sa už nikdy nemôže stať ten, kto bol právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný zločin, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin prijímania úplatku, trestný čin podplácania a trestný čin nepriamej korupcie, a to ani v prípade zahladenia odsúdenia [§ 3 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii]. Za sudcu nebude môcť byť nikdy vymenovaný ten, kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, hoci by odsúdenie bolo zahladené [§ 5 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich]. Príslušníkom finančnej správy sa nikdy nebude môcť stať ten, kto bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin, trestný čin korupcie a trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa, hoci by odsúdenie bolo zahladené [§ 84 ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe]. Tzv. doživotný dištanc existuje dokonca aj na ústavnej úrovni, keď v zmysle čl. 107 ústavy stratí doživotne spôsobilosť získať funkciu prezidenta ten, kto bol ako prezident odsúdený ústavným súdom za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu. Všetky tieto prípady majú spoločné, že sa pri nich (slovami z odôvodnenia disentovaného nálezu) zvýrazňuje odvetná funkcia trestu, lebo právoplatné odsúdenie doživotne znemožňuje prístup k určitému povolaniu alebo funkcii. Napriek tomu je však pri všetkých uvedených príkladoch prítomné chápanie, že normotvorca disponuje širokou mierou úvahy bez ohľadu na eventuálny šetrnejší prostriedok pre obmedzenie dotknutého základného práva.

Z uvedených dôvodov preto považujem za vhodnejší prístup založený na ústavne konformnom výklade a zdržanlivejšej interpretácii základného práva na ochranu súkromia, ktoré ako súčasť práv prvej generácie môže byť obmedzované len za kumulatívneho splnenia všetkých krokov tvoriacich tzv. prísny test proporcionality. Nebude prekvapením, ak blízka budúcnosť prinesenie ústavnému súdu v konaní o súlade právnych predpisov opätovnú možnosť dať odpoveď na zmienené otázky, lebo súčasťou Trestného zákona naďalej ostáva § 61 ods. 5 písm. a), podľa ktorého súd uloží trest zákazu činnosti na doživotie, ak odsudzuje páchateľa za trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného prostriedku, hoci už bol za taký trestný čin, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného prostriedku, dvakrát odsúdený.