Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov
Miroslava Duriša, Libora Duľu, Ladislava Duditša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara,
Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla (sudca spravodajca) a
Martina Vernarského o návrhu Krajského súdu v Trnave na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade ustanovenia § 61 ods. 5 písm. b) zákona č. 300/2005
Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky
takto
341/2024 Z. z.
Vyhlásené znenie
Obsah zobrazeného právneho predpisu má informatívny charakter, právne záväzný obsah sa nachádza v pdf verzii právneho predpisu.
História | ||
---|---|---|
Dátum účinnosti | Novela | |
1. | Vyhlásené znenie | |
2. | 10.12.2024 - |
Otvoriť všetky
Číslo predpisu: | 341/2024 Z. z. |
Názov: | Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 18/2020 z 25. septembra 2024 vo veci vyslovenia nesúladu ustanovenia § 61 ods. 5 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov |
Typ: | Nález |
Dátum schválenia: | 25.09.2024 |
Dátum vyhlásenia: | 10.12.2024 |
Autor: | Ústavný súd Slovenskej republiky |
Právna oblasť: |
|
460/1992 Zb. | Ústava Slovenskej republiky |
300/2005 Z. z. | Trestný zákon |
341
NÁLEZ
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 18/2020-31
V mene Slovenskej republiky
r o z h o d o l :
1.
Ustanovenie § 61 ods. 5 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení
neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2.
Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov
1.
Ústavnému súdu bol 9. decembra 2019 doručený návrh Krajského súdu v Trnave (ďalej
len „krajský súd“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 61 ods. 5 písm. b) zákona č.
300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 35 ods. 1 ústavy.
2.
Podľa § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona súd uloží trest zákazu činnosti na doživotie, ak odsudzuje páchateľa za trestný čin
usmrtenia podľa § 149 ods. 4 alebo 5 Trestného zákona, ktorého sa dopustil ako vodič
dopravného prostriedku, pričom podľa § 149 ods. 4 Trestného zákonaodňatím slobody na štyri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ... ak ako vodič
dopravného prostriedku spôsobí v stave vylučujúcom spôsobilosť vykonávať takú činnosť,
ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, inému z nedbanlivosti smrť, a podľa § 149 ods. 5 Trestného zákonaodňatím slobody na sedem rokov až dvanásť rokov sa páchateľ potrestá, ak takýmto činom
spôsobí z nedbanlivosti smrť dvoch alebo viacerých osôb. Ustanovenie bolo prijaté zákonom č. 313/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony, ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 2011. Išlo o nepriamu novelu Trestného
zákona na základe pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu 20 poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 8/2009 Z. z.
o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, odôvodneného potrebou prísnejšieho potrestania
páchateľov trestných činov – vodičov dopravného prostriedku pod vplyvom alkoholu.
3.
V trestnom konaní vedenom na krajskom súde je páchateľka obžalovaná z trestného činu
podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť tak, že pod vplyvom alkoholu ako vodička motorového vozidla
spôsobila v júni 2017 dopravnú nehodu, pri ktorej bol usmrtený cyklista. Páchateľka
skôr nebola trestaná a v roku 2013 sa dopustila dvoch menej závažných priestupkov.
4.
Krajský súd uvádza, že zákon môže formulovať trestnú politiku, no nie absolútne,
keďže trest musí byť primeraný k povahe, okolnostiam a následkom trestného činu. Individualizácia
trestu slúži jeho primeranosti. Len primeraný trest je spravodlivý. Exemplárne trestanie
je neprípustné. Napadnuté ustanovenie je neprimerané, keďže všeobecný súd obligatórne
uloží trest zákazu činnosti na doživotie aj u páchateľov, u ktorých šlo o exces v
ich konaní. Neprimeranosť vyplýva aj z toho, že uložený trest zákazu činnosti nemožno
vykonať, zahladiť a ani od jeho výkonu nemožno podmienečne upustiť. Zákaz viesť motorové
vozidlo závažne obmedzuje život odsúdeného, a tak neprimerane zasahuje do jeho súkromného
a rodinného života.
5.
Krajský súd ďalej poukazuje na prejav neprimeranosti trestu v podobe nemožnosti jeho
vykonania ako základného predpokladu na jeho zahladenie, a teda na odstránenie nepriaznivých
dôsledkov odsúdenia. Krajský súd zdôrazňuje, že odsúdení sa po výkone trestu snažia
zaradiť do bežného života, aby si vytvorili dôstojné podmienky pre život. Bezúhonnosť
je vyžadovaná v mnohých povolaniach a funkciách a predstavuje aj jednu z podmienok
podnikania.
6.
Pri uložení doživotného trestu zákazu činnosti však zahladenie odsúdenia nebude nikdy
možné, keďže trest sa vykoná až smrťou odsúdeného. Neprimeranosť ustanovenia spočíva
aj v nemožnosti žiadať o podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti.
Preto nie je priestor pre súdny prieskum toho, či trest zákazu činnosti splnil svoj
účel a došlo k náprave páchateľa. To sa pri osobe, ktorá pred spáchaním trestného
činu viedla bezúhonný život, dá predpokladať. Preto je nežiaduce, aby v právnom poriadku
neexistoval mechanizmus, prostredníctvom ktorého dôjde k preskúmaniu toho, či u odsúdeného
na trest zákazu činnosti na doživotie nenastali zmeny, ktoré eliminujú jeho nebezpečnosť.
II.
Stanoviská Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky
7.
Národná rada uviedla, že každý zásah do ústavných práv musí vychádzať z princípu
proporcionality a právna norma môže obmedzovať základné práva a slobody len nevyhnutne
na dosiahnutie sledovaného cieľa. Podľa národnej rady bezpečnosť na cestách, zamedzenie
vedenia vozidiel pod vplyvom alkoholu a s tým spojená snaha chrániť život je sférou,
v ktorej je potrebné akceptovať prísnejší postup. Právna úprava sa môže javiť ako
príliš prísna, má však zabrániť recidíve páchateľov závažných trestných činov. Podľa
národnej rady je právna úprava proporcionálna. Ďalej však pripúšťa, že povinnosť uložiť
výlučne trest zákazu činnosti na doživotie neumožňuje individualizáciu trestu a núti
súd mechanicky uložiť doživotný trest. V závere národná rada uvádza, že princíp jedenkrát
a dosť, nemožnosť podmienečného upustenia od výkonu zvyšku trestu a zahladenia odsúdenia
je najproblematickejším prvkom úpravy. Preto možno predpokladať, že ústavný súd rozhodne,
že napadnuté ustanovenie nie je v súlade s ústavou. Vláda Slovenskej republiky, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, sa napriek výzvam k návrhu nevyjadrila.
III.
Posúdenie dôvodnosti návrhu
8.
Z čl. 49 ústavy vyplýva, že ústavné právo plne ponecháva reguláciu trestných noriem na zákon. Trestný
zákon ustanovuje, aké konanie je trestným činom a aký trest sa má za takéto protiprávne
konanie uložiť. Zákonodarca prostredníctvom noriem trestného práva disponuje najciteľnejšími
a najprísnejšími prostriedkami štátneho donútenia, ktoré, prirodzene, zasahujú do
základných práv a slobôd. Preto zákonodarca musí voliť také prostriedky, ktoré budú
v súlade so základnými právami a slobodami. V právnom štáte v zmysle čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy je potrebné pri obmedzovaní základných práv a slobôd dbať na ich podstatu a zmysel,
pričom obmedzenia musia byť použité na stanovený cieľ. Princípom demokratického právneho
štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) je suverenita ľudu. Rovnako však z čl. 1 ods. 1 ústavy vyplýva princíp úcty k základným právam a slobodám. Právny štát musí uznávať základné
práva a slobody, ochraňovať ich a vytvárať právne normy v súlade so základnými právami
a slobodami. Výkon zákonodarnej moci je v právnom štáte podriadený princípu primeranosti
(čl. 13 ods. 4 ústavy). Zákonom vytvorené skutkové podstaty trestných činov a tresty musia byť primerané.
Nie každé protiprávne konanie musí byť trestným činom a každý trest musí byť primeraný.
9.
Z čl. 1 ods. 1 ústavy vyplýva požiadavka uprednostňovania materiálneho chápania právneho štátu pred formálnym
právnym štátom. Zákonné normy musia byť proporcionálne a primerané ich účelu a dôsledkom
z nich vyplývajúcich pre adresátov (PL. ÚS 17/99, PL. ÚS 44/99, PL. US 3/00). Sankcie
vyplývajúce z noriem trestného práva musia byť pre páchateľov trestných činov proporcionálne
a primerané dôsledkom z nich vyplývajúcim. Koncepcia materiálneho chápania právneho
štátu kladie dôraz na obsahovú a hodnotovú kvalitu právnej normy, ktorá má zaistiť
primeranosť prostriedkov (PL. ÚS 22/06). Trest ako druh sankcie má byť úmerný stupňu
závažnosti trestného činu pre spoločnosť, má byť individualizovaný a diferencovaný
vzhľadom na charakter spáchaného činu a osobu páchateľa. Pri ukladaní trestu je potrebné
hodnotiť jeho účelnosť a primeranosť. Ústavný súd pri posudzovaní súladu asperačnej
zásady s čl. 1 ústavy zdôraznil, že sudcovská individualizácia trestu zohráva významnú úlohu v rámci požiadavky
primeranosti trestu (PL. ÚS 106/2011). Nielen pri treste odňatia slobody, ale aj pri
treste zákazu činnosti je nevyhnutná primeranosť a individualizácia trestu. Z toho
vyplýva nevyhnutnosť posúdenia namietaného ustanovenia z pohľadu čl. 1 ods. 1 ústavy.
10.
Právo na súkromný život podľa čl. 19 ods. 2 ústavy zahŕňa nielen intímnu sféru jednotlivca, ale aj jeho právo nadväzovať a rozvíjať
vzťahy s vonkajším svetom prostredníctvom bežných ľudských činností. Ochrana súkromia
jednotlivca zahŕňa sociálne, kultúrne a iné spoločenské vzťahy (I. ÚS 13/2000). Rozsah
pôsobnosti ústavou bližšie nedefinovaného základného práva na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného života možno určiť len v porovnaní s ostatnými hodnotami,
ktoré v čl. 14 až čl. 25 ústavy chránia základné práva a slobody. Vedenie motorového vozidla je ľudská činnosť súkromnej
povahy, ktorá je, prirodzene, regulovaná podústavným právom. Ide o primárne súkromnú
činnosť a nemateriálnu hodnotu, ktorej každodenný výkon v súčasných podmienkach určuje
kvalitu života jednotlivca. Hoci zákaz viesť motorové vozidlo nikoho nezbavuje života,
zdravia, osobnej slobody alebo majetku, ide o opatrenie, ktoré priamo určuje kvalitu
súkromného života jednotlivca. Zákaz vykonávať bežnú ľudskú činnosť je zásahom do
súkromia jednotlivca. Z toho vyplýva nevyhnutnosť posúdenia namietaného ustanovenia
z pohľadu čl. 19 ods. 2 ústavy.
11.
To nemožno konštatovať vo vzťahu k posúdeniu súladu namietaného ustanovenia s čl. 35 ods. 1 ústavy, ktorý obsahuje dve odlišné základné práva: slobodnú voľbu povolania a prípravu naň
a právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Ide o ustanovenie, ktoré je
súčasťou hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, pričom aplikácia namietaného
ustanovenia Trestného zákona priamo nevedie k zásahu do týchto základných práv. Každý
má právo slobodne sa rozhodnúť, aké bude jeho povolanie a či ho bude vykonávať tak,
že bude podnikať. Práva uvedené v čl. 35 ods. 1 ústavy sú typické hospodárske práva, ktoré nemajú presah do všeobecnej slobody konania,
ktorá vyplýva z čl. 2 ods. 3 ústavy a ktorá bezprostredne súvisí so základným právom podľa čl. 19 ods. 2 ústavy. Preto nebol dôvod posúdiť súlad namietaného ustanovenia s čl. 35 ods. 1 ústavy a v tejto časti návrhu nebolo vyhovené.
III.2. Posúdenie súladu § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona s čl. 1 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy:
12.
Posúdenie primeranosti trestania prešlo vývojom, ktorý bol ovplyvnený spoločenskými
zmenami a chápaním účelu trestu, a to bez vzťahu k ústavou vyjadreným hodnotám. K
trestaniu v teórii trestného práva sa pristupovalo a stále pristupuje rôzne. Najstarší
prístup vychádza z retributívnych teórií založených na myšlienke trestá sa, pretože
bolo spáchané zlo. Trest sa ukladá, pretože si ho páchateľ zaslúži. Účelom trestu
je podľa týchto teórií odplata. Ak spáchaním trestného činu vzniklo zlo, ktoré narušilo
spoločenský poriadok, je nevyhnutné uložiť trest, ktorý toto narušenie vyrovná, a
tým dôjde k navráteniu spoločenského poriadku do pôvodného stavu. Trest je tak odplatou
spoločnosti za spáchané zlo a slúži na uzmierenie páchateľa so spoločnosťou.
13.
Ako reakcia na negatívne dôsledky, ktoré pri trestaní spôsobovala teória odplaty,
sa vytvorili utilitárne teórie trestania. Sú založené na myšlienke, podľa ktorej sa
trestá preto, aby nebolo páchané zlo. Tieto teórie považujú za nemorálne, aby bolo
zlo oplácané zlom. Trest má slúžiť dosiahnutiu spoločenského cieľa. Zamedziť väčšiemu
zlu, ktoré by inak vzniklo, ak by trest nebol uložený. Tieto teórie zdôrazňujú potrebu
odstrašenia páchateľa a potencionálnych páchateľov (individuálna a generálna prevencia),
elimináciu páchateľa tým, že sa mu odoberú prostriedky na spáchanie trestného činu,
nápravu (rehabilitáciu) páchateľa a nápravu vzťahu medzi páchateľom a poškodeným odčinením
ujmy poškodenému (restorácia). Vyústením je zlúčenie retributívnych a utilitárnych
teórií, ktoré sú spojené s moderným právnym štátom. Spájajú sa pozitívne a odstraňujú
negatívne následky oboch teórií s tým, že účelom trestania má byť odplata, prevencia
a náprava páchateľa.
14.
Teórie trestania však neobsahujú priame prepojenie na ústavnoprávne posúdenie. K
tomu treba uviesť, že trestné právo obsahuje dva druhy podústavných noriem. Na strane
jednej ide o normy správania. Každá trestná norma reguluje konanie, a preto, prirodzene,
zasahuje do základného práva a slobody. Na strane druhej normu, ktorá stanovuje trest
za porušenie normy správania. Podstatou trestu je zasiahnuť do základného práva a
slobody páchateľa. Každé obmedzenie základného práva a slobody však musí dbať na podstatu
a zmysel základných práv a môže sa použiť len na ustanovený cieľ. Osobitne vo vzťahu
k trestnému právu si treba uvedomiť jeho účel, ktorý spočíva v ochrane základných
práv a slobôd a v ochrane štátu. Trestné právo chráni ústavné hodnoty reguláciou správania,
pričom na posilnenie vynútiteľnosti týchto noriem ustanovuje sankcie. Z toho možno
vyvodiť, že každá trestná norma, či ide o normu správania, alebo o sankčnú normu,
môže byť predmetom posúdenia jej proporcionality. Posúdenie sankčnej normy z pohľadu
testu proporcionality však nevyhnutne musí vychádzať z toho, čo je účelom trestu.
15.
Trestná sankcia musí byť úmerná a rozumná, teda len v miere nevyhnutnej pre splnenie
účelu trestu. To sa vo všeobecnej rovine odráža aj v podústavnom práve. Ako vyplýva
z § 34 ods. 1 Trestného zákona, trestné právo vychádza najmä z utilitárnych (relatívnych) teórií trestania. Účelom
trestu je ochrana spoločnosti, izolácia páchateľa (eliminačná teória), náprava páchateľa
(nápravná teória), generálna prevencia (odstrašujúca teória) a individuálna prevencia,
trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z § 34 ods. 1 Trestného zákona priamo nevyplýva odvetný účel trestu, je však z povahy veci integrálnou súčasťou
spôsobu ochrany spoločnosti pred páchateľom trestného činu, a to zabránením mu v ďalšom
páchaní trestnej činnosti, ako aj súčasťou individuálnej a generálnej prevencie s
nevyhnutným momentom represívneho odstrašenia. V takej súvislosti je zároveň relevantné
rozlíšenie trestnoprávnych sankcií na tresty a ochranné opatrenia (§ 31 Trestného zákona), aj keď prvok ujmy na osobnej slobode alebo majetku je prítomný aj pri ochrannom
opatrení. Zmyslom aplikácie noriem trestného práva je aj dosiahnutie účelu trestu.
Individuálna a generálna prevencia vyjadrujú prostriedky na dosiahnutie účelu. Individuálnou
prevenciou sa sleduje to, aby uloženie trestu odradilo páchateľa od opakovania trestnej
činnosti. Generálna prevencia spočíva vo výchovnom pôsobení trestu na ostatných. Disproporcie
vo vzájomnom vzťahu medzi generálnou a individuálnou prevenciou môžu viesť k nesprávnemu
výchovnému pôsobeniu trestu vtedy, keď uložený trest nepovažuje za správny (spravodlivý)
ani spoločnosť, ani páchateľ, a to najmä vtedy, ak je trest neprimerane mierny alebo,
naopak, neprimerane prísny. Ak trestanie nie je účinné, stráca svoj zmysel a stáva
sa len prostriedkom bezúčelnej represie, ktorá na mieru kriminality – protiprávneho
konania zasahujúceho do základných práv a slobôd ‒ nemá žiadny vplyv.
16.
Preto treba pomerať, či návrhom namietaná, nepochybne z pohľadu čl. 13 ods. 2 ústavy legálne uložená sankcia je vhodná a racionálne prepojená, nevyhnutná a primeraná
na to, aby ňou bola vynútená norma správania, ktorá zakazuje vodičovi dopravného prostriedku
inému z nedbanlivosti spôsobiť smrť v stave vylučujúcom spôsobilosť viesť motorové
vozidlo, aj keď si ho vodič privodil vplyvom návykovej látky, v čom je, aj keď nie
vo vzťahu k finálnemu následku, subjektívne prítomný prvok úmyslu. Sankcia trestu
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na doživotie sa z pohľadu individuálnej a generálnej
prevencie opätovného spáchania obdobného trestného činu javí vhodne a racionálne prepojená
s normou správania, ktorej dodržiavanie si má vynútiť. Či už voči páchateľovi trestného
činu, alebo v rámci generálnej prevencie páchania tohto konania, ktorého následkom
je nezvrátiteľný zásah do práva na život. Otázkou však je, či takýto trest je nevyhnutný
a primeraný na dosiahnutie sledovaného cieľa. To platí osobitne z dôvodu, že trest
zákazu činnosti je vedľajším trestom popri treste odňatia slobody, ktorý je v tomto
prípade v rozsahu štyroch, resp. siedmich až desiatich, resp. až dvanástich rokov
odňatia slobody. Otázkou je, či je doživotný trest zákazu viesť motorové vozidlo nevyhnutný
a primeraný.
17.
Podľa miery určitosti sa tresty rozlišujú na (i) absolútne určité, keď zákon presne
vymedzuje druh aj výmeru trestu [takým je trest podľa § 61 ods. 5 písm. b) Trestného
zákona], (ii) relatívne určité, keď zákon stanovuje druh trestu s tým, že výmera sa
určuje v rozpätí trestnej sadzby, a (iii) absolútne neurčité, pre ktoré je charakteristické,
že zákon neurčito formuluje druh aj výmeru trestu. Európsky súd pre ľudské práva v
súvislosti s trestom odňatia slobody na doživotie uviedol, že samotný trest odňatia
slobody na doživotie je v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), ak je daná možnosť jeho skrátenia. Dohovor síce nezakotvuje
právo na skrátenie doživotného trestu, avšak dôležitá je možnosť trest preskúmať a
skrátiť (Kafkaris proti Cypru, sťažnosť č. 21906/04, body 97 a 98). Aj keby bol trest
odňatia slobody na doživotie vhodný v čase jeho uloženia, s plynutím času sa z neho
stáva len chabá záruka spravodlivého a primeraného trestu. Odsúdený na doživotný trest
odňatia slobody musí už od začatia výkonu trestu vedieť, čo má urobiť pre prepustenie
a za akých podmienok a kedy sa jeho trest prehodnotí. Pokiaľ tieto požiadavky nie
sú splnené, je trest už v momente svojho uloženia v nesúlade s čl. 3 dohovoru (Vinter
a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 66069/09, 130/10 a č. 3896/10). Nedostatkom
akéhokoľvek obligatórne uloženého trestu je skutočnosť, že znemožňuje obžalovanému
navrhnúť, aby súd pri uložení trestu vzal do úvahy poľahčujúce okolnosti a osobitosti
konkrétnej veci (Harkins a Edwards proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 9146/07
a č. 32650/07). V rozpore s ochranou ľudskej dôstojnosti je, ak odsúdený nemá možnosť
opätovne po určitom čase získať slobodu (Bundesverfassungsgericht, BVerfGE 187, 45).
Aj keď je, samozrejme, rozdiel v obmedzení osobnej slobody uväznením a púhou nemožnosťou
legálne viesť motorové vozidlo, možno konštatovať určité prvky obsahového prekrytia
oboch súvisiacich sankčných problematík.
18.
Otázku nevyhnutnosti a primeranosti trestu zákazu činnosti ako podmienky jeho súladu
s čl. 1 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy je nevyhnuté posúdiť s ohľadom na čl. 13 ods. 4, ktorý pri obmedzení základných práv
zdôrazňuje ich podstatu a zmysel, a čl. 50 ods. 1 ústavy, podľa ktorého len súd rozhoduje o treste za trestný čin. Je tomu tak z dôvodu, že
namietané ustanovenie bez možnosti individualizácie prikazuje všeobecnému súdu povinnosť
bez možnosti akéhokoľvek uváženia uložiť trest zákazu činnosti akémukoľvek páchateľovi
tohto trestného činu na celý zvyšok jeho života bez možnosti upustenia a zahladenia
potrestania. Ide o absolútny určitý trest, ktorého následkom je to, že páchateľ počas
svojho života nikdy nebude môcť viesť motorové vozidlo za to, že neúmyselne, no pod
vplyvom návykovej látky pri vedení motorového vozidla usmrtil iného. Následok takéhoto
trestného činu nie je možné odčiniť navrátením do pôvodného stavu, keďže smrť je nezvratná.
Z pohľadu obete ide o nenapraviteľný následok zásahu do základného práva na život.
19.
V tejto súvislosti je nevyhnutné posúdiť, aké iné druhy trestov umožňuje podústavné
právo všeobecnému súdu uložiť páchateľovi popri uložení trestu zákazu činnosti na
doživotie. Posúdenie primeranosti trestu nemôže spočívať len na izolovanom vyhodnotení
následkov trestu zákazu činnosti, keď podústavné právo súdu ukladá uložiť trest odňatia
slobody ako základný trestnoprávny postih. Popri obligatórnom uložení trestu zákazu
činnosti musí byť páchateľovi podľa § 149 ods. 4 a 5 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody. Z hľadiska povahy zásahu do základných práv a slobôd
vyplývajúcich z uloženia trestu odňatia slobody v kvalitatívnom porovnaní s inými
druhmi trestov ide o najvýraznejší zásah postihujúci osobnú slobodu. Z hľadiska individuálnej
prevencie ako prostriedku na dosiahnutie účelu trestu smerom k páchateľovi trestného
činu usmrtenia pod vplyvom návykovej látky uloženie trestu odňatia slobody predstavuje
rozhodujúcu ujmu s nepochybným odstrašujúcim vplyvom nielen na páchateľa, ale aj na
ostatných, ktorí by sa podobného protiprávneho konania mohli dopustiť. Každý, prirodzene,
citlivo vníma trest odňatia slobody ako najvýraznejší možný zásah trestnej sankcie
do základných práv. Práve trest odňatia slobody spĺňa funkciu sankčnej časti trestnoprávnej
normy, ktorá má viesť k upevneniu dodržiavania trestnoprávnej časti normy zakazujúcej
nedbanlivostné usmrtenie iného pri vedení motorového vozidla pod vplyvom návykovej
látky. Obligatórne uložená doživotná sankcia zákazu činnosti zohľadňuje len represívnu
funkciu trestu, a pritom, ako už bolo vysvetlené, kumulovanú.
20.
Otázkou je, akú úlohu plní trest zákazu činnosti na doživotie. Účelom trestu zákazu
činnosti je páchateľovi priamo zabrániť v ďalšom páchaní trestnej činnosti tak, že
mu doživotne nebude umožnené vykonávanie bežnej činnosti vedenia motorového vozidla.
Takýto trest na doživotie však neprimerane favorizuje izolačnú funkciu trestu. Páchateľovi
je síce potrebné sťažiť podmienky pre spáchanie trestného činu, avšak bez možnosti
individualizácie trestu s ohľadom na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie,
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy izolačná funkcia úplne popiera nápravnú
funkciu trestu. Od doživotného trestu nemožno očakávať ani splnenie jeho výchovnej
funkcie.
21.
Je potrebné zohľadniť aj neumožnenie podmienečného upustenia od výkonu zvyšku trestu
zákazu činnosti, ktoré vylučuje možnosť posúdenia toho, či trest splnil svoj účel
spočívajúci v náprave páchateľa. Miera represie sa takto výrazne zvyšuje, aj keď obdobný
inštitút je pre trestné právo charakteristický, a to práve pri treste odňatia slobody
(vrátane takého doživotného trestu), v podobe možnosti podmienečného prepustenia z
jeho výkonu.
22.
Ustanovenia § 61 ods. 7 a § 92 Trestného zákona neumožňujú trest doživotného zákazu činnosti zahladiť. Účelom zahladenia odsúdenia
je odstrániť všetky nepriaznivé dôsledky jeho uloženia. Ak sa odsúdený páchateľ napravil,
bola naplnená nápravná funkcia trestu a na odsúdeného sa hľadí, akoby nebol odsúdený.
To má rozmer v spoločenskom živote odsúdeného a v možnostiach jeho uplatnenia v povolaní
a podnikaní. V množstve pracovných pozícií sa vyžaduje bezúhonnosť, ktorej predpokladom
je zahladenie odsúdenia. Vzhľadom na to, že trest zákazu činnosti na doživotie zahladiť
nemožno, na osobu, ktorej bol uložený tento trest, sa do konca života hľadí ako na
odsúdeného. Pre kohokoľvek bude mať doživotný trest zákazu činnosti doživotný následok
v tom, že sa na neho bude hľadieť ako na odsúdeného. Nemožnosťou zahladenia odsúdenia
sa bez splnenia podmienky nevyhnutnosti zvýrazňuje odvetná funkcia trestu. To platí
osobitne s ohľadom na to, že aj pri podstatne závažnejších trestných činoch možno
odsúdenie zahladiť. V dôsledku doživotného trestu to však pri trestnom čine usmrtenia
pod vplyvom návykovej látky nie je možné. Nemožno však dospieť k tomu, že by takýto
zásah bol nevyhnutný.
23.
Ústavnej zásade primeranosti trestu ako zásahu do základných práv a slobôd slúži
jeho individualizácia. Jej naplnenie nie je len úlohou zákona, ale aj súdov, ktoré
podľa čl. 50 ods. 1 ústavy rozhodujú o vine a treste, aj keď podľa zákona (čl. 49 ústavy) a pri viazanosti sudcu zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Primeranosť a s tým spojená potreba individualizácie trestu v právnom štáte od
zákona vyžaduje takú mieru trestu, ktorá súdu umožní uložiť primeraný a individualizovaný
trest, a to práve v situácii nevyhnutnej kumulácie s obligatórnym uložením trestu
odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Trestného zákona, bližšie PL. ÚS 1/2021, bod 76). Obligatórny doživotný trest zákazu činnosti pri
akomkoľvek páchateľovi trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods. 4 a 5 Trestného zákona túto požiadavku nespĺňa, keďže konštrukcia zákona súdu ako zložke štátnej moci priamo
zasahujúcej do základných práv rozhodovaním o vine a treste upiera možnosť individualizovať
trest, a to v rámci sankčného súbehu s najprísnejším trestom, ktorým je trest odňatia
slobody. Podľa zákona obligatórne ukladaný doživotný trest tak nad primeranú mieru
zasahuje do základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy. To vedie k rozporu nielen so základným právom podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, ale aj k rozporu s čl. 1 ods. 1 ústavy. Z pohľadu potreby trestania ako prostriedku ochrany základných práv a slobôd iných
možno cieľ doživotného trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá dosiahnuť aj
šetrnejšími prostriedkami. Preto obligatórny doživotný trest zákazu činnosti popri
treste odňatia slobody nie je nielen primeraným, ale ani nevyhnutným zásahom do základného
práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy.
24.
Vo všeobecnosti možno aj na základe nálezu ústavného súdu označeného v predchádzajúcom
bode zhrnúť, že ak je za trestný čin Trestným zákonom ustanovený obligatórny trest
odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Trestného zákona, materiálne bez určujúceho vplyvu výnimky v závere tohto ustanovenia), ďalší trest
v sankčnom súbehu nemá byť, pre ústavný súlad s čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení so zásahom do konkrétneho základného práva alebo slobody podľa ústavy,
ustanovený ako obligatórny, ak je zároveň absolútny a zároveň od jeho výkonu, čo je
pre posudzovaný prípad, nie je možné upustiť.
25.
Aj po vyslovení rozporu namietaného ustanovenia s ústavou možno uložiť páchateľovi
podľa § 61 ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo na jeden až desať rokov. Vzhľadom na
principiálny záver vyslovený v predchádzajúcom bode ústavný súd nerozoberá problematiku
mimoriadneho zníženia trestu v kontexte osobných pomerov páchateľa a prísnosti trestnej
sadzby ustanovenej Trestným zákonom. V tejto, a je na úvahe zákonodarcu, či možno
aj vo vyššej trestnej sadzbe vedľajšieho trestu zákazu činnosti môže byť popri uložení
trestu odňatia slobody splnená funkcia trestu, ktorý však musí byť proporcionálny
a individualizovaný. Takýto prístup trestného zákonodarstva umožní to, že tomu či
onému páchateľovi za tých či oných podmienok spáchania trestného činu bude uložený
primeraný trest. Obligatórny doživotný trest zákazu činnosti ako kumulovaný trest
takým trestom nie je.
26.
Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripája sudca Miloš Maďar k tomuto rozhodnutiu odlišné stanovisko,
ktoré sa týka výroku, ako aj odôvodnenia rozhodnutia a sudca Peter Straka, ktoré sa
týka odôvodnenia rozhodnutia.
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. septembra 2024
Ivan Fiačan
predseda Ústavného súdu
Slovenskej republiky
predseda Ústavného súdu
Slovenskej republiky
PL. ÚS 18/2020
Odlišné stanovisko sudcu Petra Straku
k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. PL. ÚS 18/2020 z 25. septembra 2024
k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. PL. ÚS 18/2020 z 25. septembra 2024
1.
Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripájam toto odlišné stanovisko k odôvodneniu nálezu pléna ústavného
súdu sp. zn. PL. ÚS 18/2020 z 25. septembra 2024, v ktorom ústavný súd rozhodol o
nesúlade § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona s čl. 1 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2.
Žijeme v dobe náročnej na logistiku – v dobe, ktorá kladie dôraz na rýchlosť a efektivitu,
keď čas sú peniaze. Podstatné je čím menej „strácať“ čas. Častokrát je to bez auta
takmer (a občas možno aj úplne) nemožné. Množstvo vozidiel na cestách a rýchly spôsob
života si však vyberá svoju daň, nie zriedka aj na ľudských životoch. Porušovanie
predpisov nie je neobvyklým javom a častokrát je sprevádzané aj jazdou pod vplyvom
rôznych omamných látok (vrátane alkoholu). Ak vodič v dôsledku (iste nezodpovednej)
jazdy „pod vplyvom“ spôsobí smrť, podľa zákonodarcu je nutné takého vodiča potrestať
(nielen) doživotným zákazom viesť motorové vozidlo. Platí jedenkrát a dosť. Bez ohľadu
na vek, skúsenosti, okolnosti, charakter vodiča a možno inak zodpovedné a príkladné
správanie či bezúhonnú minulosť je náprava podľa zákonodarcu nemožná a vodičský preukaz
taká osoba viac neuvidí.
3.
Plénum ústavného súdu návrhu vyhovelo a nesúlad právnych predpisov vyslovilo, s čím
absolútne a bezvýhradne súhlasím a súhlasím aj s odôvodnením nálezu. Napriek tomu
som však považoval za nevyhnutné povedať viac – zdôrazniť to, ako negatívne, ba až
zničujúco môže uloženie takého trestu pôsobiť na páchateľa v jeho ďalšom živote. Natíska
sa otázka, či je taký trest (za každých okolností) primeraný. Už som pomerne známy
svojím až nepriateľským postojom k drakonickým trestom (pozri moje odlišné stanovisko
vo veci sp. zn. PL. ÚS 3/2024) a takýto trest považujem za jeden z nich.
4.
Súhlasím s väčšinovým názorom pléna ústavného súdu v tom, že posudzovanú sankciu
bolo potrebné podrobiť testu proporcionality, keďže „... trestná sankcia musí byť úmerná a rozumná, teda len v miere nevyhnutnej pre splnenie
účelu trestu“. Úmernosť a rozumnosť sankcie možno dosiahnuť len tak, že súdy budú mať pri rozhodovaní
priestor na individuálne posúdenie okolností konkrétnej veci, pretože práve ignorovanie
odlišností môže v konečnom dôsledku znamenať, že uložený trest bude vo výsledku neprimeraný,
a preto nespravodlivý. Ako správne argumentoval krajský súd v podanom návrhu – „...
individualizácia trestu je prostriedkom na dosiahnutie primeranosti trestu, pričom
len primeraný trest je trestom spravodlivým...“. Pravidlá stanovené zákonodarcom podľa môjho názoru pre tento trest neumožňujú,
aby súd pri rozhodovaní prihliadal na konkrétne a individuálne okolnosti prípadu.
Pripomínam, že ide o taký trest, ktorý musí byť pri splnení zákonom ustanovených podmienok
uložený obligatórne.
5.
Mimoriadne zníženie trestu (§ 39 Trestného zákona) je len čiastočným riešením. Skrátenie doživotného trestu totiž v skutočnosti nerieši
hlavný problém tohto trestu – a síce to, že ho nemožno opätovne prehodnotiť (Vinter
a ostatní proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z
3. 11. 2022, č. 66069/09 a 2 ostatní). Individuálne okolnosti prípadu podľa mňa v
prípade doživotných trestov nevyhnutne musia zahŕňať možnosť ich opätovného prehodnotenia
s odstupom niekoľkých rokov. Ak má trest viesť k náprave páchateľa, potom mu nesmieme
zobrať nádej. Nádej, že trest raz vykoná, nádej, že sa môže polepšiť, že má zmysel
polepšiť sa. Okolnosti prípadu môžu poukazovať na to, že v čase rozhodovania o vine
a treste je doživotný zákaz viesť motorové vozidlo trestom primeraným, no s odstupom
niekoľkých rokov sa vzhľadom na jeho ďalší život a nápravu môže javiť ten istý trest
ako zjavne neprimeraný.
6.
Nemožno prehliadnuť skutočnosť, že doživotné tresty v sebe nesú ďalší neodvrátiteľný
následok. Takýto trest totiž nemožno zahladiť, keďže sa vykoná až smrťou. Bezúhonnosť
je pritom jednou z podmienok vykonávania mnohých povolaní a je aj podmienkou podnikania.
Spôsobenie dopravnej nehody v mladom veku tak môže mať pre páchateľa doživotné dôsledky,
ktoré však v konečnom dôsledku nemusia nevyhnutne súvisieť so samotnou podstatou spáchaného
skutku.
7.
Drakonické tresty nenastolia poriadok v spoločnosti – častokrát je to presne naopak.
Ako bolo povedané v náleze – „Ak trestanie nie je účinné, stráca svoj zmysel a stáva sa len prostriedkom bezúčelnej
represie, ktorá na mieru kriminality – protiprávneho konania zasahujúceho do základných
práv a slobôd ‒ nemá žiadny vplyv.“. Trest bez nádeje neprináša polepšenie, ale len beznádej, ktorá, naopak, môže viesť
k recidíve (akokoľvek formálne zákonodarca zabezpečí, aby tomu tak nebolo). Všetci
potrebujeme nádej ‒ aj nezodpovední vodiči.
V Košiciach 25. septembra 2024
Peter Straka
sudca
PL. ÚS 18/2020
Odlišné stanovisko sudcu Miloša Maďara
k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. PL. ÚS 18/2020 z 25. septembra 2024
k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. PL. ÚS 18/2020 z 25. septembra 2024
1.
Podľa § 67 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov pripájam odlišné stanovisko k výroku a odôvodneniu nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 18/2020 z 25. septembra 2024. Ústavný súd
v ňom vyslovil, že § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona („Súd uloží trest zákazu činnosti na doživotie, ak odsudzuje páchateľa za trestný čin
(...) usmrtenia podľa § 149 ods. 4 alebo 5, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného
prostriedku.“) nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2.
Kľúčovým argumentom pre vyslovenie nesúladu bolo, že obligatórny doživotný trest
zákazu činnosti pri akomkoľvek páchateľovi trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods. 4 a 5 Trestného zákona nespĺňa požiadavku primeranosti a s tým spojenej potreby individualizácie trestu,
lebo konštrukcia zákona súdu ako zložky štátnej moci priamo zasahujúcej do základných
práv rozhodovaním o vine a treste upiera možnosť trest individualizovať, a to v rámci
sankčného súbehu s najprísnejším trestom, ktorým je trest odňatia slobody (23. bod
z odôvodnenia nálezu).
3.
Ústavný súd v nedávnom náleze sp. zn. PL. ÚS 3/2024 (350. a 351. bod z odôvodnenia)
zopakoval, že katalóg trestných činov, ako aj katalóg trestov, ktoré sa majú ukladať,
patria do plnej kompetencie zvoleného zákonodarcu. Autonómia parlamentu zahŕňa ustanovenie
druhov trestov, ich výmery, zásad a spôsobov ich ukladania, resp. zákonodarca prijíma
rozhodnutia o tom, či zdôrazní alebo dá do úzadia represiu alebo prevenciu (odvolávajúc
sa napríklad na veci sp. zn. PL. ÚS 6/09, časť F, bod 1; PL. ÚS 106/2011, časť V,
bod 1; PL. ÚS 5/2017, bod 107). Zákonodarca v tejto sfére disponuje širokou mierou
úvahy, do ktorej ústavný súd zasiahne len celkom výnimočne, ak by národná rada primeranosť
trestov upravila celkom zjavne neprimerane k ústavným hodnotám. V rámci porovnania
bol uvedený prístup ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 1/2021 (protiústavná nemožnosť
konajúceho súdu individualizovať obligatórny trest prepadnutia majetku pri jeho zákonom
ustanovenej kumulácii s trestom odňatia slobody) a vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2017 (neústavnosť
otvorenej formulácie skutkovej podstaty trestných činov v rozpore s požiadavkou zákonnosti
pri trestaní). Nie je preto sporné, či sa právne normy tvoriace katalóg trestných
činov a trestov môžu dostať do kolízie s ústavou, lebo odpoveď je v zmysle už uvedeného
jednoznačná. Vždy je však nevyhnutné starostlivo skúmať možnosť aplikácie ústavne
konformného výkladu, ktorý by mal mať prednosť pred vyslovením nesúladu (napr. sp.
zn. PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 23/05, PL. ÚS 22/06 alebo PL. ÚS 21/08), a to v kontexte
všetkých relevantných častí Trestného zákona.
4.
Vo vzťahu k samotnému predmetu konania by si osobitnú pozornosť zaslúžilo venovať
sa otázke, aký by mal byť účel trestu v prípade, ak páchateľ v stave vylučujúcom spôsobilosť
ako vodič dopravného prostriedku spôsobí smrť inej osoby (§ 149 ods. 4 Trestného zákona), prípadne smrť dvoch alebo viacerých osôb (§ 149 ods. 5 Trestného zákona). Následne by sa malo zvážiť, aké sú adekvátne a primerané prostriedky na splnenie
takého účelu. Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 3/2024 zdôraznil, že trestnoprávna
náuka rozoznáva a popisuje celý rad účelov trestných sankcií. Ide najmä o účel retributívny
smerujúci k uloženiu zaslúženého trestu, alebo účel konzekvencionalistický, ktorý
sa zameriava na dôsledky trestu. Medzi ne patrí napríklad odstrašenie (teda individuálna
a generálna prevencia), rehabilitácia páchateľa (teda jeho výchova, náprava), inkapacitácia
páchateľa (teda znemožnenie, zabránenie mu v páchaní ďalšej trestnej činnosti), restorácia
(teda obnova, náprava narušených, poškodených vzťahov medzi páchateľom a obeťou i
celou spoločnosťou) či odškodnenie obete. V moderných systémoch trestnej justície
sa tieto účely obvykle vzájomne kombinujú. Pri ukladaní trestu sa zohľadňuje potreba
spravodlivého postihu v reakcii na protispoločenské konanie, ako aj potreba zaistenia
bezpečnosti občanov a majetku pred nebezpečnými páchateľmi, dosiahnutie prevýchovy
páchateľa (pokiaľ je možná), ako aj zjednanie nápravy po spáchaní trestného činu.
Pri ukladaní trestu v konkrétnom prípade však rozličné účely môžu byť vo vzájomnom
konflikte. Ten potom možno riešiť napríklad deklarovaním primárneho účelu, ktorý musí
byť naplnený vždy, a na druhej strane účelov podporných (sekundárnych), ktorých dosiahnutie
je vhodné, avšak nie za každých okolností a v plnej miere nevyhnutné (napr. nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 4503/12 z 11. júna 2014, bod 24). Z
uvedeného vyplýva, že účel trestu nie je iba jeden, tobôž nie je všeobecný a treba
ho hľadať v každom jednom prípade predovšetkým s ohľadom na povahu a závažnosť trestného
činu, jeho následky či okolnosti jeho spáchania alebo osobu samotného páchateľa. Odpoveď
na tieto otázky nález ponúka len vo veľmi obmedzenej miere.
5.
Na ďalšiu pre mňa podstatnú otázku, či Trestný zákon umožňuje prostredníctvom zákonných
limitov sudcovskej úvahy primeranou mierou individualizovať trest zákazu činnosti
na doživotie, je potrebné pozornosť zamerať predovšetkým na inštitút mimoriadneho
zníženia trestu upravený v § 39 Trestného zákona. Predmetné zákonné ustanovenie normuje, že ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo
vzhľadom na pomery páchateľa (ktoré sú na rozdiel od okolností prípadu hodnotené bez
ohľadu na povahu a závažnosť trestného činu vzhľadom na skutočnosť, že sa hodnotí
osoba ako objekt trestu) je toho názoru, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej
týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti
postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú
hranicu trestu ustanoveného Trestným zákonom. K trestu zákazu činnosti sa citované
zákonné ustanovenie expressis verbis hlási v § 39 ods. 3 písm. f) Trestného zákona, z čoho možno nepochybne usúdiť (okrem samotného názvu tohto hmotnoprávneho inštitútu,
ktorý odkazuje všeobecne na možnosť mimoriadneho zníženia trestu), že je na prejednávaný
prípad aplikovateľné. Už táto okolnosť ipso facto znižuje presvedčivosť argumentu väčšiny pléna o nemožnosti individualizácie trestu
zákazu činnosti v zmysle napadnutého ustanovenia, keďže túto možnosť Trestný zákon
pri mimoriadnom znížení trestu (nie iba trestu odňatia slobody) výslovne za určitých
podmienok pripúšťa. Kumulácia s trestom odňatia slobody v tomto ohľade nepredstavuje
zásadný argument, ktorý by bol významovo spôsobilý oslabiť tento záver. Ten totiž
rozhodujúcim spôsobom „vstupuje do hry“ (a to aj podľa logických dôsledkov väčšinového
názoru pléna; na porovnanie napríklad aj nález vo veci sp. zn. PL. ÚS 1/2021, bod
76) až v čase, keď spolu s trestom odňatia slobody ukladaný absolútny trest (v tomto
prípade trest zákazu činnosti na doživotie) je definitívny, t. j. nie je možné ho
žiadnym zo zákonom dovolených spôsobov sudcovskou úvahou znížiť. Ako už bolo konštatované,
toto nie je uvedený prípad.
6.
Intepretačne nevyjasnenými môžu teoreticky ostať (čo ale nemá bezprostredný súvis
s predmetom konania v prejednávanom prípade) maximálne limity mimoriadneho zníženia
trestu zákazu činnosti. Ustanovenie § 39 ods. 3 písm. f) Trestného zákona predpokladá možnosť po splnení zákonných podmienok mimoriadne znížiť trest zákazu
činnosti nie na dobu kratšiu ako šesť mesiacov. Pri treste zákazu činnosti Trestný
zákon nerozlišuje (ako to napríklad robí pri treste odňatia slobody) rozličné maximálne
limity mimoriadneho zníženia s ohľadom na výšku trestu. Spomína trest zákazu činnosti
všeobecne, čo následne ponúka možnosť výkladu, že v tomto smere nie je vylúčené maximálne
mimoriadne zníženie ani pri treste zákazu činnosti na doživotie.
7.
Ani prípadné výhrady, že inštitút mimoriadneho zníženia trestu nie je namieste v
situáciách, pri ktorých ide o kvalifikovanú skutkovú podstatu (v rámci ktorej sa výška
sankcie v porovnaní so základnou skutkovou podstatou zvyšuje prostredníctvom osobitného
kvalifikačného znaku; v tomto prípade § 149 ods. 4 a 5 Trestného zákona), nie je možné podľa môjho názoru vo všeobecnosti akceptovať. Ani v takýchto situáciách
nemožno vylúčiť identifikovanie okolností majúcich povahu mimoriadnych okolností prípadu
alebo mimoriadnych pomerov páchateľa, ktoré v rámci okolností prejednávaného prípadu
môžu robiť trestanie neprimerane prísne. Súdna prax sa prikláňa k zachovaniu možnosti
mimoriadne znížiť trest aj pri kvalifikovanej skutkovej podstate, avšak možnosť mimoriadneho
zníženia limituje hranicou základnej skutkovej podstaty (pre účely trestu zákazu činnosti
by tým bolo možné rozumieť základnú výmeru trestu zákazu činnosti; m. m. NR 3 TZ 20/1962).
8.
Ani v prípade druhej potenciálnej výkladovej alternatívy maximálnych limitov mimoriadneho
zníženia trestu zákazu činnosti formou analogie legis odkazovaním na limity trestu odňatia slobody na doživotie nemožno hovoriť o absolútnej
nemožnosti úplne individualizovať samotný trest. Trestný zákon v § 39 ods. 3 písm.
a) konštatuje, že pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu nesmie
súd uložiť trest odňatia slobody kratší ako dvadsať rokov, ak je páchateľ odsúdený
za taxatívne vymedzené skutkové podstaty trestných činov, pri ktorých by inak súd
páchateľa potrestal trestom odňatia slobody na doživotie. Použitie analógie (ktorá
je v trestnom práve hmotnom zakázaná v neprospech páchateľa, ale v prospech páchateľa
ju možno za istých okolností pripustiť; pozri napr. aj PLz. ÚS 3/2014) by tak v okolnostiach
prejednávanej veci mohlo viesť k tomu, že po splnení podmienok na mimoriadne zníženie
trestu by bol súd oprávnený uložiť trest zákazu činnosti nie kratší ako 20 rokov.1)
9.
Prednosť vyslovenia nesúladu napadnutého ustanovenia pred aplikáciou ústavne konformného
výkladu zároveň vyvoláva v kontexte zvoleného odôvodnenia riziká, ktorých dopad môže
byť citeľný pri mnohých všeobecne záväzných právnych predpisoch. Vedenie motorového
vozidla totiž bolo v náleze ústavného súdu označené za súčasť základného práva na
ochranu súkromia, i keď tento zákaz nikoho nezbavuje života, zdravia, osobnej slobody
alebo majetku. Základom pre tento prístup bola téza, že vedenie motorového vozidla
určuje kvalitu života jednotlivca (10. bod z odôvodnenia disentovaného nálezu). Problém
spočíva v tom, že pokiaľ je vedenie motorového vozidla súčasťou základného práva na
ochranu súkromia, potom je z hľadiska metodológie obmedzovania základných práv potrebné
aplikovať na akékoľvek obmedzovanie vedenia motorového vozidla tzv. prísny test proporcionality.
Inými slovami, nebude postačovať, aby bol akýkoľvek právny akt obmedzujúci vedenie
motorového vozidla racionálne prepojený s legitímnym cieľom (ochrana života, zdravia
a majetku iných osôb), lebo ak sa preukáže existencia šetrnejšieho obmedzujúceho prostriedku
dosahujúceho legitímny cieľ v rovnakej kvalite, potom má dostať prednosť práve tento
prostriedok (pri správnom trestaní to bude typicky finančná pokuta). Ak skutočne platí
téza, že vedenie motorového vozidla ako súčasť základného práva na ochranu súkromia
určuje kvalitu života jednotlivca, potom možno dospieť až k úvahe, či štátu nevznikne
pozitívny záväzok pri konkrétnych jednotlivcoch, ktorí podmienky na udelenie vodičského
oprávnenia nedokážu splniť (napríklad z dôvodu sociálnych pomerov), prípadne či zákonodarca
môže obmedzovať takúto súčasť základného práva na ochranu súkromia plnoletej osoby
osobitnou vekovou podmienkou [napríklad šestnásťročná osoba, ktorá nadobudla plnoletosť
v súlade s § 8 ods. 2 druhou vetou Občianskeho zákonníka, nespĺňa podmienku minimálneho veku sedemnástich rokov pre udelenie vodičského oprávnenia
skupiny B a T v zmysle § 78 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke; ak vedenie motorového vozidla ako súčasť základného práva na
ochranu súkromia určuje kvalitu života jednotlivca, je otázne, či by bolo obmedzenie
základného práva tejto plnoletej osoby v súlade so subtestom nevyhnutnosti]. Alternatívou
k zvolenému prístupu bolo chápanie vedenia motorového vozidla optikou práv druhej
generácie, pri ktorých sa tradične uznáva, že štát disponuje možnosťou väčšej úvahy
pri ich obmedzovaní než pri právach prvej generácie, a namiesto prísneho testu proporcionality
sa aplikuje menej prísny test racionality (pozri bod 21.4. odôvodnenia nálezu sp.
zn. PL. ÚS 9/2016: „Posudzovanú právnu úpravu je tak potrebné podrobiť testu racionality, resp. základnému
testu opodstatnenosti, pre ktorý je typické posúdenie, či posudzovaná právna úprava,
ktorá má potenciál zasiahnuť do základného práva alebo slobody, sleduje legitímny
cieľ a či tak činí spôsobom, ktorý si možno predstaviť ako rozumný prostriedok na
jeho dosiahnutie, hoci nemusí ísť o prostriedok najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší
či najmúdrejší.“).
10.
Separátne aplikačné problémy môže vyvolať právny názor uvedený v 22. bode odôvodnenia
nálezu: „Nemožnosťou zahladenia odsúdenia sa bez splnenia podmienky nevyhnutnosti zvýrazňuje
odvetná funkcia trestu. To platí osobitne s ohľadom na to, že aj pri podstatne závažnejších
trestných činoch možno odsúdenie zahladiť. V dôsledku doživotného trestu to však pri
trestnom čine usmrtenia pod vplyvom návykovej látky nie je možné. Nemožno však dospieť
k tomu, že by takýto zásah bol nevyhnutný.“
11.
Viaceré všeobecne záväzné právne predpisy však predpokladajú, že právoplatné odsúdenie
za určité trestné činy znamenajú doživotný zákaz výkonu určitého povolania. Ak sa
obsadzuje štátnozamestnanecké miesto vedúceho zamestnanca alebo na ktorom štátny zamestnanec
vykonáva činnosť spojenú s nakladaním s verejnými finančnými prostriedkami a ktoré
služobný úrad určí v služobnom predpise, potom sa za bezúhonného nepovažuje ten, kto
bol právoplatne odsúdený za zločin, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa,
trestný čin prijímania úplatku, trestný čin podplácania, trestný čin nepriamej korupcie
alebo trestný čin machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe, a to ani
vtedy, ak bolo odsúdenie zahladené [§ 38 ods. 7 písm. c) a ods. 8 zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe]. Advokátom sa už nikdy nemôže stať ten, kto bol právoplatne odsúdený
za obzvlášť závažný zločin, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa,
trestný čin prijímania úplatku, trestný čin podplácania a trestný čin nepriamej korupcie,
a to ani v prípade zahladenia odsúdenia [§ 3 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii]. Za sudcu nebude môcť byť nikdy vymenovaný ten, kto bol právoplatne
odsúdený za úmyselný trestný čin, hoci by odsúdenie bolo zahladené [§ 5 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich]. Príslušníkom finančnej správy sa nikdy nebude môcť stať
ten, kto bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin, trestný čin korupcie a trestný čin
zneužitia právomoci verejného činiteľa, hoci by odsúdenie bolo zahladené [§ 84 ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe]. Tzv. doživotný dištanc existuje dokonca aj na ústavnej úrovni,
keď v zmysle čl. 107 ústavy stratí doživotne spôsobilosť získať funkciu prezidenta ten, kto bol ako prezident
odsúdený ústavným súdom za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu. Všetky
tieto prípady majú spoločné, že sa pri nich (slovami z odôvodnenia disentovaného nálezu)
zvýrazňuje odvetná funkcia trestu, lebo právoplatné odsúdenie doživotne znemožňuje
prístup k určitému povolaniu alebo funkcii. Napriek tomu je však pri všetkých uvedených
príkladoch prítomné chápanie, že normotvorca disponuje širokou mierou úvahy bez ohľadu
na eventuálny šetrnejší prostriedok pre obmedzenie dotknutého základného práva.
12.
Z uvedených dôvodov preto považujem za vhodnejší prístup založený na ústavne konformnom
výklade a zdržanlivejšej interpretácii základného práva na ochranu súkromia, ktoré
ako súčasť práv prvej generácie môže byť obmedzované len za kumulatívneho splnenia
všetkých krokov tvoriacich tzv. prísny test proporcionality. Nebude prekvapením, ak
blízka budúcnosť prinesenie ústavnému súdu v konaní o súlade právnych predpisov opätovnú
možnosť dať odpoveď na zmienené otázky, lebo súčasťou Trestného zákona naďalej ostáva
§ 61 ods. 5 písm. a), podľa ktorého súd uloží trest zákazu činnosti na doživotie,
ak odsudzuje páchateľa za trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa
§ 289, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného prostriedku, hoci už bol za taký trestný
čin, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného prostriedku, dvakrát odsúdený.
V Košiciach 25. septembra 2024
Miloš Maďar
sudca
1)
Porovnaj ŠAMKO, P. Zásada trikrát a dosť a trest zákazu činnosti. In: Právne listy,
25. októbra 2017.